Ural - Sibír Trip 2016 5/5

Deň 33 – 3.7.2016 – Gura Humorului – Siret – Storožynec – Tatariv – Rachiv - Chusť - Pylypec

Ráno balím pomaly. Na hranicu to nemám ďaleko a radšej tam nechcem prísť so zbytkovým alkoholom. Strategicky obliekam ukrajinské tričko. Po ceste dávam parádne raňajky niekde pri Radauti. Posledných pár kilometrov pred hranicou už nie je takmer žiadna premávka. Na hranici je len zopár áut a ide to plynule, kecám s colníkom klasické atkuda-kuda a ani nie za pol hoďku som vybavený. Tankujem znova lacný benzín a vyrážam smerom na Storožynec. Cesta ku podivu celkom v pohode až kým nenarazím na uzavretú cestu. Obchádzku iba tipujem po prašnej ceste naokolo.

Za mestom Storožynec sa cesta výrazne zhoršuje, no stále sa drží asfalt. Značenie je ale hrozné, dnes už viac krát som prišiel inou cestou ako som pôvodne podľa mapy plánoval. Na ceste sa opakovane stráca asfalt a idem po nepríjemnom štrku. Niekedy jemnejšom, inokedy po takom hrubom, že sa obávam defektu. Moje pneu majú za sebou už 13000km, takže rozhodne nie sú na tieto podmienky už v ideálnej kondícií.

Nejak sa dostanem do dediny Berehomet a komplikovaná navigácia na neznačených odbočkách ma prestáva baviť. Beriem to po najvýraznejšej ceste, ktorá očakávam, že buď pôjde mojím smerom alebo bude na nej aspoň označené keď bude iná dôležitá cesta odbočovať. Moja mapa tu totiž eviduje len 2 cesty, v realite je ich tu omnoho viac a už bez asfaltu vyzerajú všetky takmer rovnocenne. Bez označenia ale ani srnka netuší kam vedú.

Na ceste začína byť čoraz viac výmoľov a ja sa musím rozhodnúť, či pôjdem veľmi pomaly alebo naopak dostatočne rýchlo aby som nevymetal každú dieru. Volím druhú možnosť, začína mrholiť a o chvíľu už pršať. Výmole sa plnia vodou a ja už nedokážem rozoznať aké sú hlboké. Udržujem vyššie tempo a zdá sa že to funguje. Takto prejdem niekoľko dedín v jednej prebieha zrovna nejaká omša pri kostole, tak robím ľuďom spestrenie prejazdom mlák na ceste. Takto dôjdem až na križovatku, kde je most a klasicky žiadne značenie. Mostov tu moc nie je, tak sa radím s mapou a následne aj GPS. Po chvíli zisťujem, že som úplne zle. Už asi 20 km idem zlým smerom. V hlave si premietam trasu ale fakt si nevybavujem žiadnu opomenutú odbočku na stranu, kam som mal ísť. Tak sa s dlhým nosom vraciam, volím rovnakú stratégiu prejazdu výmoľov a konečne prestalo pršať. Po ceste zastavujem na poradu s jednou posádkou auta a posielajú ma ešte asi 10km ďalej, že tam je most. Na druhej strane rieky už vidím cestu po ktorej sa budem musieť zase vrátiť opačným smerom a sliedim, kde ten most je, keď zrazu cítim mäkký predok.

Zanadávam si na svoju hlúposť a vnútorne sa to snažím zvaliť na sprostú odbočku, ale nepomáha to. Vyťahujem náradie, dušu a dávam sa do výmeny. Ide to celkom hladko až na to, že sa mi nedarí dušu nafúkať. Takže zase vyzuť a zisťujem, že som si ju pri nazúvaní cvakol, paráda. Aby toho nebolo málo tak som to cvakol tesne ale úplne tesne vedľa existujúcej záplaty, čiže fasa miesto na ďalšie lepenie. Lepím teda obidve duše, ale ani jednou si nie som úplne istý, že bude držať a dávam do kolesa tú prvú. Na druhý pokus sa mi už oprava vychádza, fúkam koleso poriadne, nech to znova neprerazím a pokračujem k vytúženému mostu.

Ten sa po pár kilometroch skutočne objavuje a ja nie som vôbec prekvapený, že som si odbočku nevšimol. Most je lanový a pôsobí byť skôr pre chodcov ako autá, navyše strategicky schovaný za veľkou lipou a bez označenia. Fasa. Prechádzam teda na druhý breh a idem už tretí krát popri rovnakej rieke. Očami čo najlepšie sondujem povrch nech netrafím nejakú ďalšiu hlúposť. Do Tatarivu odkiaľ by mala byť už solídna cesta to mám cez 60km, ktoré ak budú v rovnakom duchu, tak budú veľmi nepríjemné. Našťastie asi po 20-30km sa už objavuje aj nejaký asfalt. Najprv len v dedinách ale potom aj normálne medzi nimi, tak som celkom šťastný.

Postupne sa vzďaľujem od rieky a cesta ma vedie do kopcov, po ich prekonaní som konečne v Tatarive. Moc sa nezdržujem a napájam sa na hlavný ťah, ktorý smeruje na Rachiv. Vedie ma cez horský prechod, kde stretávam celkom dosť cestných pirátov kým je povrch kvalitný. Karta sa obracia keď sa zhorší a začínajú ma brzdiť. V sedle je hranica Zakarpatskej oblasti, tak fotím. Čas ale neúprosne napreduje a ja by som to z bezpečnostných dôvodov chcel dôjsť až ku Levovi do dedinky Pylypec, tak sa začínam ponáhľať. Zbytočne nezastavujem a pokračujem až do Rachiva, kde je posledný mne známy oficiálny stred Európy, ktorý mi chýba do zbierky. Na námestí parkuje jedna motorka, ale s vodičom sa nestretávam a pokračujem smerom na Chusť. Z Rachiva to je približne iba 100km no cesta sa vlečie. V momente, keď prichádzam na pumpu na okraji mesta, kde sme tankovali aj s Lukášom pred niekoľkými mesiacmi, už je mi jasné, že k Levovi prídem po tme. Zalepený defekt našťastie drží, tak tankujem a vyrážam. Pre istotu mi začína aj pršať a výrazne sa ochladzuje. Kým je aspoň trochu svetla, tak sa to dá, ale jazda po tme v daždi je veľmi nepríjemná. Asi 10km pred Pylypcom nakoniec prestane pršať a aj sa trochu oteplí. Lev ma ubytováva do poslednej voľnej izby a upozorňuje ma, že už zajtra ju má rezervovanú pre ďalších hostí.

Motorka sa mi tentokrát zmestí do prístrešku. Je tu drvivá prevaha českých strojov, nejaké prekopané transalpy a afriky a chalani opravujú rôzne závady. Podpichujem, že či si prišli na Ukrajinu zoservisovať motorky. Chalani sú ale do toho hodne zažraní a dozviem sa iba, že šli nejaký brutálny offroad a ešte ich čaká 10 dní. Mám pocit, že baviť sa s nejakým zatúlaným Slovákom nemajú chuť, tak dávam večeru, nejaké pivo a idem spať.

510km

Deň 34 – 4.7.2016 – Pylypec – Sinevir – Ubľa – Prešov – Žilina

Ráno je pekne a motorka stojí stále na nafúknutej pneumatike, takže je dobre. Dávam raňajky a obliekam sa do vlhkých vecí, ktoré mi nestihli uschnúť. Pri nakladaní motorky debatujem ešte s inou zhovorčivejšou českou partiou, o vzájomných zážitkoch a potom vyrážam. Na oslavu pekného počasia zaraďujem do programu Sinevirské jazero. Vraciam sa teda a v Mižirja odbočujem na Koločavu. Aj horský prechod je zaujímavý, hore si robím ešte mini odbočky za lepším výhľadom, no po včerajšku je mokro, tak nie som so zjazdenými gumami na rozmáčanej zemi prehnane odvážny.

Pokračujem peknou cestou dole a pred dedinou odbočujem na jazero. Príjazd ku jazeru je parádny, nádherné lúky popri rieke a množstvo miest na kempovanie, mnohé z nich sú aj využité roztrúsenými skupinkami turistov, motorkárov a pod. Cesta je miestami dosť zlá, tak idem opatrne, ďalší defekt sa mi riešiť nechce. Pred vjazdom ku jazeru ma zastavuje vrátnik a pýta vstupné, omylom mu rozumiem desaťnásobok toho čo naozaj pýta, a zostanem zaskočený. Ale nakoniec platím a som prekvapený, že vstup stojí len nejakých 20 hrivien. Na parkovisku odstavujem a idem na prechádzku k jazeru. To nakoniec obehnem celé, ešte nakúpim nejaké suveníry a vydávam sa na cestu naspäť. Každopádne je ale časť od Mižirje až po Sinevirské jazero highlight celej Ukrajiny.

Na Slovensko chcem prejsť radšej cez Ubľu, ako cez Užhorod. Prechod tam sa mi na jar zdal kultúrnejší ako v Užhorode. Vraciam sa teda opäť cez dedinu Mižirja a smerujem na Volovec. Z jari si prejazd na Volovec pamätám veľmi deravý a hrboľatý, na moje prekvapenie sa mi teraz zdá úplne v pohode. To je tá perspektíva kvality cesty podľa smeru z ktorého človek prichádza :-)

Rýchla slnečná fotka na Volovci a smerujem ďalej chvíľu po hlavnom ťahu na Mukačevo a následne sa odpájam na bočnú cestu vedúc na Perečín. Naposledy nám ju doporučoval chlapík na hranici v Užhorode. Cesta nie je moc zaujímavá. Sem tam sa objavujú dosť veľké diery a pár krát zatínam zuby po tom čo nejakú trafím. V Perečíne míňam na ceste ešte pohrebný sprievod a potom už stojím až tesne pred hranicou na pumpe na posledný lacný benzín.

Na hranici sa to zdá byť celkom v pohode. Veci sa začnú komplikovať v momente, keď ma colníčka upozorňuje, že mám prázdne koleso. Priamo pod strechou colnice. Moc ma to neteší, no najprv musím dokončiť výstupný proces. Následne si odo mňa ďalší colník na drzovku pýta nejaké všimné, že na kávu. Zbieram rovnako na drzovku všetky jednociferné hrivny, ktorých je asi 7 a odovzdávam mu ich. S pohŕdavým úsmevom ich schováva a posiela ma preč. Potom pokec s tetuškou, ktorá dáva razítko, klasické atkuda-kuda. Hovorím pravdu, že z Ruska, že tam mám priateľov, tak som bol niektorých pozrieť. Skúmavo sa na mňa pozrie a vraví, že je dobre, že mám ukrajinské tričko, ale nie je dobre, že mám kamarátov v Rusku, že to nemám radšej rozprávať nabudúce...

Odtlačím motorku do stredu územia nikoho do jediného tieňa a začínam opravovať defekt. Stalo sa to čo som čakal, fľak sa mi čiastočne odlepil a nechal po sebe, žmoľkavú plochu. Tento stav dobre poznám zo svojej bicyklovej histórie a takýto problém sa väčšinou pokúšam lepiť len v krízových situáciách. Šanca na opätovné úspešné zalepenie je nižšia ako vyššia. Lepím teda druhú dušu, ktorá má dieru na podobne nepríjemnom mieste pre znovuzalepenie. Zdá sa, že to drží a ja prechádzam slovenskú hranicu. Po 34 dňoch som naspäť na Slovensku. Mierim do Sniny, kde musím nájsť O2, pretože som stratil simku. Na pumpe kontrolujem tlak v pneu a pýtam sa na predajňu O2. Tú o chvíľu nachádzam a za poplatok 8eur dostávam novú simku. Trochu ma to zaskočí, pretože toľko som nezaplatil za obidva programy so stovkami minút a niekoľkými gb dát v Rusku a na Ukrajine dohromady, ale čo už.

Trochu sa osmeľujem a ako darček cítim zase mäkký predok niekde pred Humenným. Revidujem situáciu a dávam ešte jeden pokus zalepiť duše. Tento mi vydrží presne do Prešova, kde sa zastavujem na pumpe pre nejaký refreshment. Pri návrate k motorke vidím zase sfúknuté koleso. Skúšam ho len dofúknuť ale bezúspešne. Je niečo po 19 hodine a rozmýšľam čo spraviť. Niekde na dohľad otvorený pneuservis nevidím, tak googlim motoride a vytáčam Awiu s prosbou o radu alebo pomoc, keďže je tu skoro domáci. Ten zorganizuje Vlada s ktorým sa skontaktujem a už asi za pol hoďku mi privezie náhradnú dušu. Má naponáhlo a ani za ňu nič nechce. Týmto ešte raz obom zúčastneným veľmi ďakujem za ochotnú pomoc a pri najbližšej príležitosti máte u mňa pivo!

Vlado narýchlo odchádza, ale moja odysea nekončí, medzičasom som pripravil koleso na transplantáciu a inštalujem novú dušu. Skoro sa to aj bojím priznať, ale napriek tomu, že som všetko robil maximálne opatrne sa mi darí dušu neuveriteľne nešťastne cvaknúť. To už snáď nie je pravda! Ide to ale v pohode zalepiť a na druhý pokus to dávam už bezchybne. Kompletujem motorku, štartujem a vyrážam. Som aj na seba pomerne naštvaný a rozmýšlam ako naložiť s končiacim dňom. Pôvodne som myslel, že by som to zapichol niekde v Slovenskom raji alebo tak ale už sa skoro stmieva a nechce sa mi riešiť nocľah. Nakoniec sa teda rozhodujem dôjsť až domov. Tie kilometre po diaľnici zvládnem.

Keď sa zotmie narážam ešte na zvláštny problém, že nejak horšie vidím alebo čo, pripisujem to únave. Dnes som 4x riešil defekt a mám za sebou aj dosť kilometrov, takže to bolo pochopiteľné. Niekoľko áut na mňa aj bliká, ale neviem nič odhaliť, všetko vyzerá normálne. Nakoniec to bola zadymená žiarovka, ktorá slabo svietila a nie moja únava.

Do Žiliny som dorazil tesne pred polnocou a cesta už prebehla bez komplikácií.

553km

Výbava

Na cestu som obul dopredu Continental TKC80, ktorá mala u mňa premiéru a dozadu overenú Mitas E09 Dakar. Síce som väčšinu času strávil na asfalte, na nespevnenom povrchu to bolo možno 1500km a odhadom tak 2000km s výrazne zhoršeným povrchom oproti nami bežne vnímanej asfaltovej ceste. V počasí aké som mal by sa to dalo bez väčších problémov prejsť aj na cestnejších pneumatikách. Ja som ale nevedel presne do čoho idem, takže som šiel na istotu. V Rusku je výrazne pieskovitá zem a na úsekoch, kde asfalt nebol som bol rád, že mám obuté takéto pneumatiky. Trochu som sa obával, že to nevydržia, ale to sa nepotvrdilo, Na zadnej som najazdil ešte ďalších asi 3000km a stále je použiteľná, hoci už je vzorka poskromnejšia. Predná pneumatika sa opotrebovala veľmi nerovnomerne a aj keď jeden rad štupľov mal ešte možno aj 1cm, tak druhý mal možno 1-2mm. Z tohto dôvodu som prednú pneumatiku hneď po príchode prezul. Pneu som mal nafúkané na cestné tlaky 2,1 vpredu a 2,3 vzadu. Zvolil by som takúto kombináciu určite aj nabudúce.

Čo sa týka kempingovej výbavy, tak prvú noc som spal v overenom stane Pinguin Arris Extreme (ktorý som následne stratil) a spacáku Pinguin Spirit na karimatke Termarest Trail Lite. Túto kombináciu mám už dlhšiu dobu overenú a vyhovuje mi komfortne a zároveň má relatívne malé rozmery a hlavne hmotnosť. V Rusku som potom kúpil stan Splav Jaguar 2 v.2, ktorý je kvalitatívne, veľkostne aj hmotnostne porovnateľný. Nie je ale samonosný, čo je občas obmedzujúce.

Mal som so sebou aj benzínový varič a ešus na varenie, toto som ale ani raz nepoužil. Dôvod je taký, že v Rusku sa mi kvôli komárom vonkoncom vyvárať nechcelo a zároveň sú na všetkých druhoch ciest často takzvané kafé, kde sa dá dobre a hlavne veľmi lacno a bezproblémovo najesť. Do Ruska je varič akéhokoľvek druhu zbytočnosť, ak sa vo varení človek vyložene nevyžíva. Rovnaká zbytočnosť je kvôli komárom aj kempovacia stolička, ktorej som sa zbavil darovaním v Čeľabinsku.

Oblečenie mám od Rockway kombinézu Adventure, čižmy Sidi Crossfire 2 SRS a prilbu Nishua Enduro Carbon. Počas cesty používam na počúvanie muziky komunikátor Sena 10S. Čiže žiadne extrémne drahé veci, zároveň sa ale vyhýbam super lacným veciam. Dbám ale na bezpečnosť a práve preto jazdím len v MX čižmách, ktoré sa mi pri pádoch v piesku dobre osvedčili a nemenil by som. S komfortom nemám žiadny problém.

Počas celej cesty som nenarazil na žiadne veci, ktoré by mi chýbali alebo by bol problém ich hocikde zadovážiť a bolo by nutné ich ťahať so sebou. Rovnako sa netreba zaťažovať zbytočnosťami ako kanister. Ak má motorka dojazd aspoň 300km, tak nie je problém s tankovaním ani na bočných cestách aké som po ceste vymetal ja. Moja motorka má v extréme dojazd až 600km a pumpu som si mohol vždy vyberať. Na pumpe pochybnejšieho zjavu i keď oficiálne to bol Lukoil, som tankoval len 1x. V podstate som s množstvom paliva taktizoval až do tej miery, že som tankoval len toľko koľko som potreboval aby som bol ľahší, ak som vedel, že ma čaká offroad alebo zlá cesta.

Záver

Sám neviem, aké presne som mal očakávania od tohto tripu. Skrátka sa mi Rusko vždy a hlavne po mojej prvej návšteve páčilo a chcel som si ho pozrieť viac. Sám som sa obával, že cesta bude možno miestami nudná, či nad moje sily. Moje očakávania tak neboli extrémne vysoké. Fakt, že v Rusku až po Bajkal nič nie je sa mi ale rozhodne nepotvrdil. Kráľovsky som si to užíval až niekde po Ufu odkiaľ to už bola pomerne nuda. Zaujímavé boli zase až bočné cesty pred Ukrajinskou hranicou v okolí Charkova. Sibír ich ale jednoznačne mnohokrát predčila a okolie Chanty Mansijsku bolo doslova neskutočné. Ak je ale celá cesta od Moskvy až po Ufu taká, ako bol môj úsek medzi Samarou a Volgogradom, chápem ako takéto tvrdenia vznikajú. Raz darmo, hlavné ťahy oplývajú nudou všade, nie len v Rusku.

Na Ukrajinu som sa tiež celkom tešil, no tu som bol dosť sklamaný. Moja trasa bola pomerne nudná a navyše majú Ukrajinci omnoho horšie cesty ako Rusi. V Rusku som síce na nespevnených cestách najazdil mnohokrát viac ale celkovo boli v dobrom a hlavne konštantnom stave. Rovnako je tu na všetkých ťahoch prekvapilo dobré a vecné zvislé značenie. Značené sú zhoršenia vozovky, ale aj napríklad zákruty na nespevnených cestách, kde sa jazdí rýchlo.

Na Ukrajine sa často stávalo, že pre cestné enduro uspokojivý povrch zrazu skokovo prešiel do doslova zmasakrovaného stavu bez upozornenia. Neraz to bolo nebezpečné. Tak isto aj disciplína šoférov je, podľa toho čo som mal možnosť zažiť, neporovnateľne horšia na Ukrajine ako v Rusku.

Na ceste som bol dokopy 34 dní a prešiel som bez pár kilometrov 15000km. V Rusku som bol 23 dní, počas ktorých som prekonal tesne cez 10000km. Za ubytovanie som počas celej cesty platil 4x a to 2x za kemp a 2x za penzión. Inak som buď stanoval, alebo couchsurfoval. Bola to moja prvá skúsenosť s couchsurfingom a hoci bola aj jemne negatívna, pozitíva výrazne prevyšujú. Je to skvelý spôsob ako sa dozvedieť o daných lokalitách viac z prvej ruky.

Určite mnou navštívená časť Ruska nie je pre každého, no mne sa to páčilo a vedieť presne do čoho idem, tak bez váhania idem znova.

Čo sa týka nákladov, tak nebyť mojej hlúposti a straty stanu a nepremoku, tak by náklady od momentu kedy som vyrazil až kým som sa vrátil boli do 1000eur. V tom je započítaný aj nákup a výmena oleja, ktorý stál zhruba rovnako ako u nás, suveníry a vôbec všetky výdavky ktoré som mal. S novým stanom a nepremokom to vyšlo jemne pod 1200eur. Čiže žiadna horibilná suma a rozhodne som sa nikde neobmedzoval. V Rusku je v súčasnosti pomerne lacno vďaka výhodnému kurzu EUR-RUB. Dovážané veci sú zhruba tak drahé ako u nás, domáce produkty výrazne lacnejšie.

Keďže počasie som mal skôr dobré ako zlé, tak so stanovaním mimo severnej Sibíri nebol žiadny problém a nikdy som sa necítil nebezpečne či v ohrození.