Ural - Sibír Trip 2016 4/5

Deň 25 – 25.6.2016 – Volgograd – Michajlovka – Novoaninsky

Ráno sme boli dohodnutí s Evgenym, že ma zoberú do mesta a ukážu zaujímavosti a ja ich na obed. Jeho priateľka sa ale necíti dobre, takže to padá. Balím motorku a idem do mesta teda sám.
Do centra to mám asi 10km a prichádzam priamo po ceste z ktorej sa stúpa na Mamajovu mohylu. Parkujem motorku na voľnom mieste skoro pri schodoch a idem sa najprv niekde najesť. Tetuška sa mi snaží za 150 rubľov predať predať kyticu, ktorú mám dať na pamätník ku večnému ohňu. Je dosť neústupčivá, že je to tradícia. Ruším ju s tým, že sa idem najesť a nechcem mať so sebou kyticu, ale zastavím sa po ceste naspäť. Najem sa v blízkej reštike prekvapivo lacno a chutne a po ceste na pamätník už tetušku s kyticami nestretávam. Asi rozpredala všetky kytice a tradícia už tým pádom nie je dôležitá.

Výstup až ku mohyle je dosť dlhý, celkovo tu trávim aj s nákupom nejakých suvenírov dobré 2 hodiny a robím jednoznačne najviac fotiek na relatívne malom priestore. Je ideálne počasie a aj dosť teplo a ja sa presúvam ku múzeu panoráma, ktoré zachytáva krvavé boje 2.svetovej vojny. Je škoda, že v tom čase som ešte o bojoch vo Volgograde a vlastne celom východnom fronte skoro nič nevedel, takže som to len prebehol. To sa medzičasom, kým píšem tento cestopis zmenilo a teraz by som sa na expozíciu pozeral radikálne odlišne. Koho by to zaujímalo doporučujem dokumentárny seriál Velikaja Vojna

V múzeu je kopec zaujímavých artefaktov z vojny, medzi inými aj niekoľko motocyklov ako ruských tak nemeckých a na najvyššom poschodí je vymodelované bojisko na kopci, kde teraz stojí mohyla a odohrávali sa tam opakovane tvrdé boje, pretože to bol strategicky významný cieľ. Potom som si spravil ešte prejazd mostom na druhý breh Volgy, kde je parádna piesková pláž. Mňa už ale znova svrbeli päty, tak som to tam len otočil a vyrazil z Volgogradu zase trochu severnejšie ku Ukrajinskej hranici. Úprimne sa priznám, že Volgograd ma moc nenadchol. Ani neviem, čo som vlastne čakal, ono to asi bolo spôsobené aj tým nudným presunom sem a následne odtiaľto. Matka Rus bola celkom fajn, ale to bolo asi tak jediné, čo ma zaujalo a neviem či to za tú cestu stálo. Som rád, že som to videl, ale zároveň som si to mohol nechať po ceste niekam inam.

Pôvodne som myslel, že by bolo možné prejsť hranicu na Ukrajinu pri Rostove nad Donom a prejsť tesne ponad čierne more cez Mariupoľ až do Odesy, ale podľa webu, ktorý mi dal jeden český cestovateľ spolu s mnohými cennými informáciami, nie je otvorený žiadny hraničný prechod medzi UA a RUS od juhu až po Charkovskú oblasť. Preto smerujem hlavným ťahom na Charkov z ktorého mám v pláne sa odpojiť a ísť bočnými cestami pokiaľ to pôjde nejakým z južnejších prechodov ako samotný Charkov.

Cesta z Volgogradu celkom ubieha, aj keď nie je veľmi zaujímavá. Akurát teploty sú vysoké. Tak do 30 stupňov to v pohode dávam, nad 30 sa už ale cítim nekomfortne ale bez motorkovej kombinézy nie som ochotný jazdiť. Zastavujem sa pri pocestných predavačoch a chcem po 2 hrušky a 2 jablká. Predavač po mne chce s úsmevom asi 300 rubľov, tak zastavujem na druhej strane cesty o pár metrov ďalej a to isté kupujem od mladého chlapca asi za polovicu. Potom už stojím až v Novoaninsky, kde tankujem a odbočujem z hlavného ťahu smerom na Pavlovsk. Sú to ale bočné cesty rôznych kvalít a boh vie, čo ma na nich čaká. Očakávam všeličo, ale hlavným ťahom sa mi ísť nechce.

Slnko padá k obzoru, konečne sa trochu ochladilo, tak si to užívam a medzičasom zháňam nejaké miesto na nocľah. Odbočujem na niečo čo vyzerá ako poľná cesta vedúca k lesu, kde by som si to vedel predstaviť. Z ničoho nič ale na ceste vbehnem do 20cm sypkého piesku a po krátkom boji ide motorka k zemi. Ja ešte neštastne nechám nohu pod kufrom. Kým sme dopadli úplne tak som ju vytiahol ale na členku to trochu cítim. Som rád, že mám MX čižmy, mať polobotky alebo tenisky bohvie ako by to dopadlo. Motorka leží na boku trochu z kopca, samozrejme mám plnú nádrž a ani s vypätím všetkých síl sa mi ju naloženú nedarí zodvihnúť. Postupne zhadzujem veci ale motorku v piesku trochu do kopca postavím až, keď zhodím úplne všetko. Trvá mi to asi 20 minút V momente keď sa z toho pieskového pekla vyhrabem a odstavím motorku na stabilnom mieste a chystám sa nakladať veci naspäť tak ide ako naschvál po cestičke chlapík tlačiaci bicykel. Klasické atkuda-kuda a tak. Kým naložím motorku a znova sa oblečiem, tak ide okolo ešte jedna rodinka, tak znova.

Odjazd už si dávam inou stopou mimo piesku a idem ďalej. O kúsok odbočujem na ďalšiu perspektívnu odbočku k lesu, no tentokrát idem najprv na prieskum na pešo. Vyzerá to byť v pohode, vidím hranicu lesa, kde by to šlo. Samozrejme asi tak 100m za miestom kde som sa na pešo otočil začal zase piesok. Nie už taký hlboký, ale aj tak to moc veselé nebolo. Navyše keď som došiel k lesu, tak piesok bol všade naokolo a kde nebol, boli vysoké brehy. Stan by som asi mal kam dať ale s motorkou som si cez to netrúfol a nechať ju na ceste som nechcel, takže zase naspäť. Po ceste naspäť som nemal toľko šťastia ako po ceste tam a šiel som znova k zemi. Noha znova pod kufrom ale tento krát zostala tam. Nedarí sa mi ju jednoducho vytiahnuť a celkom ma to tlačí, tak tam chvíľu šaškujem a rozmýšľam ako z tejto šlamastiky von. Nakoniec sa mi to nejako podarí ale členok hlási preťaženie. Štrukturálne je v poriadku ale bolí to. Zvyšok návratu už idem ako posratý a zakazujem si ďalšie pieskové výlety a moje rozhodnutie zbaviť sa ťažkej motorky dostáva ďalšie plusové body. Na tretí pokus som si našiel miestečko kúsok od cesty a moc nad tým už neuvažujem. Čosi zjem, pozapisujem zaujímavosti a idem spať.

335km

Deň 26 – 26.6.2016 – Novoaninsky – Pavlovsk – Alexejevka – Volokonovka – Vovčansk

Ráno kontrolujem členok. Prvých pár krokov je rozpačitých ale asi je to na dobrej ceste. Bude to chcieť len kľud a žiadne pády na pár dní. Balím a vyrážam na neznámu cestu, ktorá sa tvári že je celkom v pohode. Celkom dlho nenachádzam žiadne zariadenie, kde by som mohol vyriešiť raňajky. Buď je všetko pozatvárané alebo opustené, ale nakoniec nájdem nejaký magazín. Tetuška je zhrozená, že čo robím tak ďaleko z domu a sám. Radšej som jej ani nevravel odkiaľ idem. Ale milá bola.

Cesta ďalej je lepšia ako som čakal. Aj zaujímavejšia aj s kvalitným povrchom. Teda kvalitným na ruské pomery, teda nie sú tu žiadne zásadné výmole, ktorým sa treba vyhýbať a slabá premávka. Skrátka pohodička. Takto nejak plynulo a v pohode mi ubieha deň v príjemnom prostredí, kde sem tam niekde zastavím a odfotím alebo sa len pokochám až po mesto Volokonovka, kde tankujem a stretávam otca so synom, ktorí prišli natankovať motorku. Otec pyšne hlási, že kúpil mladému. Je to nejaká 125ka, ktorú mladý ešte nevie štartovať a dosť dlho mu to trvá. S otcom pokecáme klasické atkuda-kuda a zaujímajú ho aj nejaké technické detaily o mojej motorke. Rozlúčime sa a blížim sa ku ukrajinskej hranici, ktorú som si vytipoval južne pod Charkovom v dedine Tišinka. Už odbočka z hlavnej cesty dáva tušiť, že niečo nebude v poriadku ale stále dúfam. Po dedinu to je ešte ako tak ale za dedinou je zrejmé, že cesta sa už nejaký čas nepoužíva. Príjazd ku závore mi dáva najavo, že tadiaľto sa do Ukrajiny nedostanem. Po chvíli ako tam tak pred závorou stojím a študujem mapu vybehne chlapík z búdky a potvrdzuje mi, že tadiaľto neprejdem. Že vraj je hranica už niekoľko rokov zatvorená, na otázku prečo iba pokrčí ramenami. Dokonca si ani nie je istý kde je najbližší funkčný hraničný prechod. Ale, že vraj by to pri Šebekine malo ísť. Povolenie odfotiť si zavretú hranicu taktiež nedostávam, tak to cvakám iba na tajňáča poza kufor keď už odchádza naspäť do budovy.

Vraciam sa teda necelých 20km naspäť na hlavnú a pokračujem na Šebekino, tam dávam poslednú pumpu, bo lacnejšie ako na Ukrajine a idem na hranicu. Som zvedavý, či nebude nejaký problém. V Rusku som cez 3 týždne, nikde som sa neregistroval, čo by už nemal byť problém ale človek nikdy nevie. Na hranici nakoniec totálna pohoda. Colníci ma zobrali dopredu a väčšinu času som s nimi prekecal odkiaľ, kam a ako. Kontrola baotžiny spočívala len v obligatorných otázkach, čo máš v tomto kufri, tejto taške a hotovo. Ruská strana za 10minút hotová. Na ukrajinskej strane som chvíľu počkal a zakecal sa s jedným Ukrajincom, ktorý pracuje v Rusku, bo tam lepšie zarobí. Tu už to bola zase trochu procedúra ale šlo to v pohode až po posledné okienko. Tam sedela nejaká mrzutá mladá pani alebo slečna, ktorá nejavila záujem komunikovať tak aby som jej rozumel. Keď mi 3x zopakovala rovnakým výrazom, ktorému som evidentne nerozumel názov dokumentu, ktorý po mne chcela, tak prišiel na pomoc mladý Ukrajinec a preložil mi to do iného ruského výrazu, ktorý znamenal technický dokument. Potom už slečna zošrotovala papiere a po 15 minútach ma bez slova vpustila do Ukrajiny. Hneď za hranicou som ešte zastavil poupratovať si všetky papiere na svoje miesta, lebo po hraniciach to mám vždy rozhádzané a dávajú sa so mnou do reči Ukrajinci čakajúci na hranici v opačnom smere. S nimi tam kecám skoro ďalších 15 minút. Vypytujú sa na všetko od problémov, cez pohostinnosť, politickú situáciu a život na Slovensku až po počasie a samozrejme motorku.

Potom začína jednoznačne najhorší úsek cesty, ktorý som kedy videl. Varoval ma pred ním už mladý Ukrajinec na hranici. Cesta je tak zlá, že paralelne s ňou je v poli vyjazdená prašná koľaj. Tú som si všimol až neskôr, tomu predchádzal skok alebo skôr pád to takého veľkého výmoľa, že ma vyhodilo zo stupačiek a nechcelo sa mi veriť som, že som nespravil defekt. Po tomto akrobatickom kúsku som značne zvoľnil tempo a hroznou cestou prichádzam až do Vovčansku. Oberiem bankomat o miestne ďengy a magazín o nejaké dobroty a pivo. Všade kde stretnem nejakých ľudí, tak sú úplne v pohode a strašne zhovorčivý, až je mi to divné :-) A všade sú tu až moc pekné baby. Potom už to zapichnem asi na druhý pokus do lesa, rozložím mapu, dám pivo a kukám čo ma najbližšie dni čaká.

585km

Deň 27 – 27.6.2016 – Vovčansk – Charkov – Poltava – Kirovhrad

Ráno mám kuriózny problém. Keďže vo Volgograde sa mi nepodarilo vyprať si veci, ako som mal v pláne, tak mám už všetky tričká patrične použité. Jediné aké také mám s ruským znakom a druhé s hymnou a znakom CCCP, čo sa obávam, že by nemuselo byť zrovna poľahčujúcim faktorom pri kontakte s miestnymi. Z bezpečnostných dôvodov preto obliekam jednon z tričiek naruby a štartujem :-)

Drží sa dobré počko a ja prechádzam cez Stary Saltiv, kde prekračujem veľkým mostom nejakú nádrž na rieke Donec. Kupujem kávu a zaujímavý hotdog v sladkom pečive. Pokračujem na Charkov, tam je mojím jediným cieľom zohnať ukrajinskú simku, lebo tu budem viac dní a očakávam, že to bude lacné. Nejakí chalani pri nákupáku mi poradia, ktoré spoločnosti zvoliť a že ich predávajú hneď tamto. Idem teda tam a človek ktorého oslovím, je zrovna dealer, len ešte nerozložil stánok. Základňu má v štýlovom Forde F150 s 6 litrovým 8valcom. Kupujem simku s 2GB mobilným internetom a nejakými minútami, celé to stojí nejakých 130 hrivien, alebo tak nejak. Borec chvíľu bojuje s rozchodením samotného internetu ale nakoniec sa mu to darí. Medzičasom sa bavíme o motorkách, že má R1ku, o Ukrajine, že nemám jazdiť cestou cez Kirovhrad, že tam vlastne ani nie je cesta, že mám ísť radšej cez Kiev a potom dolu na Odesu. Je to asi o 200km dlhšie ale že vraj vo výsledku rýchlejšie. No uvidíme. Ešte si chce sadnúť na motorku a spraviť fotku, čo mu v pohode dovoľujem. Kamoš mu robí drsňácke fotky.

Potom sa už štrikujem von z mesta smerom na Poltavu. Napriek tomu, že som ešte nebol úplne v centre, mi trvá vyhrabať sa z mesta dlhšie ako očakávam. Keď sa mi to konečne podarí, tak sa zastavujem na opustenej pumpe trochu sa osviežiť pred dlhou rovnou cestou. Ako tak oddychujem a likvidujem nejaké dobroty a niečo pozerám na internete, tak z ničoho nič sa pri mne objavuje vychudnutý chlapík z ktorého celkom ťahá alkohol. Prišiel sa len popýtať, či je všetko v poriadku a či niečo nepotrebujem. Pozýva ma na čaj, netuším kam a moc ma to neláka. Vraví, že je spisovateľ a píše o vojne. Necháva mi na seba aj sám od seba kontakt telefonický aj mailový. Sranda.

Ja pokračujem na Poltavu, čo je smer Kiev a cesta je celkom nuda. Je dosť teplo a okolie neprekypuje zrovna zaujímavosťami. V Poltave na niekoľký pokus odbočujem na Kremenčuk a Kirovhrad. Cesta je zjavne výrazne menej používaná a už je tu konečne slabšia premávka. Stále čakám kedy to príde a cesta sa zmení na tankodrom. Cesta tak nejak pokračuje v celkom pohodovej kvalite a asi 50km pred Kremenčukom sa začnú na ceste objavovať zvláštne vlnky. GS si s tým celkom v pohode dáva rady, ale autá musia výrazne spomaliť, tak znova obieham tých ktorí ma pred chvíľou predbehli. Medzičasom pri zastávkach sledujem, že so signálom je to tu hodne bieda. Výrazne horšie ako v Rusku. Alebo som len možno zvolil zlého operátora. Boh vie.

V Kremenčuku zase opakovane strácam hlavnú cestu. Jediným mojím cieľom je prejsť mesto krížom po hlavnej ceste, no aj tá je tak zle značená, že sa skrátka strácam. Zrazu sa len objavujem na križovatke kde je stopka a musím sa rozhodnúť či doprava alebo doľava. Keď sa mi to stane už tretí krát, tak rozmýšľam či som retardovaný ja, alebo značenie cesty. A to mám orientačný zmysel celkom slušný si myslím. Tento fenomén sa mi ale na Ukrajine bude opakovať ešte nespočetne krát, takže asi niekde chyba skutočne je. Ako poľahčujúcou okolnosťou pre Kremenčuk je pekný prejazd cez rieku Dneper a kopec pohľadných báb.

Nakoniec sa vymotám a pokračujem cez Svitlovodsk, kde zrazu vbehnem na tak rozdrbanú cestu, že som si istý, že idem zle. Ono je to síce pravda ale len čiastočne. Je pravda, že som stratil hlavnú cestu, ale na druhej strane tá hlavná cesta je snáď ešte horšia. Za mestom sa to trochu lepší a už aj pomaly hľadám nejaký plac na spanie. Nakoniec sa skladám rovno pri ceste v ohradenom priestore s altánkom. Nie je to nejaké extra špeci, ale na noc stačí, akurát tu bude hluk od kamiónov.

490km

Deň 28 – 28 .6.2016 – Kirovhrad – Pervomajsk – Odesa

Ráno neskoro vstávam, nejak ma ta Ukrajina vyčerpáva. Hneď po pár kilometroch odbočujem z hlavnej cesty do dediniek cez ktoré by som sa chcel premotať tak nejak priamejšie a hlavne zaujímavejšie ku raketovému múzeu v Pervomajsku. Cesta vyzerala v mape celkom logicky, no realita tomu nezodpovedá. Všetky uličky sú si rovnocenné a tak chvíľu blúdim hneď na začiatku. Asfalt mizne a ja idem po poľnej ceste, ale zdá sa že dobrým smerom. Cesta je len symbolicky vyjazdená okrajom poľa. Myslím, že za mokra by bola neprejazdná. V ďalšej dedinke sa objavujú pre zmenu dlažobné kocky a ja rozmýšľam, ktorý spôsob sebatrýznenia je lepší, či ujazdená hlina, alebo dlažobné kocky. Takto sa povrch kadejako mení, sem-tam s náznakmi asfaltu v centre dediny zhruba 60km, kým tesne pred hlavným ťahom už začne asfalt. Úprimne, celkom ma to potešilo.

Napájam sa na hlavný ťah a o niekoľko kilometrov by mala byť odbočka k múzeu. Tá je šikovne zamaskovaná, pretože vyzerá ako bežný bilboard, ktoré obvykle ignorujem, takže odbočku míňam. Takže sa kúsok vraciam a konečne parkujem pri múzeu. Miestny strážmajster mi otvára bránu a naznačuje, aby som si motorku dal tam. Posiela ma rýchlo do budovy, že práve začala prehliadka. Tá je samozrejme v ukrajinčine, takže rozumiem len sem-tam niečo. Je tu celý húf Ukrajincov, ktorí nadšene hýkajú a súhlasne prikyvujú. Fakt je ten, že aj napriek tomu, že som rozumel veľmi málo, tak sprievodca rozprával pútavo a dynamicky a často zapájal publikum. Ja som si teda aspoň čo-to pofotil a užíval si klimatizované priestory. Vonku sa nás ujal dobre stavaný starký, ktorý tu pracoval aj za čias, kým základňa ešte aktívne fungovala. Povodil nás po vonkajšej expozícií a potom do ďalšieho bunka, kde bolo možné nakoniec sa zviezť až do riadiacej miestnosti. Bolo tam ale veľa ľudí a výťah to vozil tuším len po 2, takže na to sa mi čakať nechcelo a zahájil som návrat. Vonku šupa od teplotného rozdielu, tak kupujem nejaký chladený nápoj. Študujem mapu ako sa dostanem do Odesy a vyrážam. V Odese mám dohodnutý ďalší couchsurfing, tak som zvedavý ako to vypáli tentokrát. Po ceste sa zastavujem v peknom podniku pre zmenu na ukrajinský boršč, ktorý je iný ako ruský. Jedlo tu majú super a taktiež šarmantnú obsluhu vo veľmi krátkych sukniach, až by jednému utiekli myšlienky od cestovania...

Do Odesy je cesta pomerne nezaujímavá, spestruje mi to len akrobatické vyhýbanie sa okolitým búrkam. V jednom bode prechádzam tesne pomedzi dve ale ani z jednej nepadne ani kvapka, iba je cítiť výrazné ochladenie. Ešte náhodne stojím na jednej pumpe, kde ako tak konzumujem nejaký nanuk a vodu, zastavuje dosť ľudí. Dáva sa so mnou do reči jedna rodinka s dcérkou, že sú tiež motorkári. Žijú v Kyjeve a chodia do Odesy za babkou malej každý víkend. Keď sa dostaneme k atkuda-kuda, sú v úžase a dosť dlho sa bavíme. Prezradia mi, že sa sem ľudia chodia pozrieť na pštrosy, ktoré tu pod cestou niekto chová.

Potom pokračujem do Odesy, tesne pred mestom trochu zmoknem, ale v tom teple mi to až tak nevadí. Rovno na vjazde ma zastavuje policajná hliadka, trochu očakávam nejaký problém. Mladý policajt a policajtka, chcú len vidieť doklady a atkuda-kuda. Krátky rozhovor ich celkom uspokojí a púšťajú ma do mesta.
Smerujem do východnejšej časti mesta, kde býva moja couchsurferka. Po vybalení zháňam strážené parkovisko a na druhý pokus mi starký za 10 UAH na noc motorku dovolí odparkovať pod strechou na mieste pre auto.

S Natou rodenou Moldavkou potom ideme na večeru na pláž, je ale zamračené a po daždi, navyše sa nejak ochladilo. Ešte nákup nejakých potravín, ktoré ma bez okolkov necháva celý zaplatiť. Na večer ešte vyzvedám ako je to s tým vnímaním Ruska u Ukrajincov a spomínam moje tričká. Nata je úplne zhrozená a otvorene mi vraví, že ako ma to mohlo vôbec napadnúť si také tričko kúpiť. S pomerne extrémne vyhraneným názorom sa u Naty stretávam ešte pri rôznych ďalších témach ako kuriozitu spomeniem ešte nevinnú poznámku pri študovaní mapy, že som prekvapený, že majú v meste Zoo na čo sa mi dostane len konštatovanie, že ona nesúhlasí s týraním zvierat a že by som tam nemal ísť. To som ani nemal v pláne veru :-)

426km

Deň 29 – 29 .6.2016 – Odesa

Na dnes mám v pláne len Odesu. Ráno som nakúpil ešte potrebné veci ako napríklad prací prášok a toaletný papier, ktorý Nata proste nemala, vypral veci, ruské tričká povešal radšej naruby a vyrazil do mesta.

Poplatok za bus je v Odese asi 5 hrivien za jazdu, takže vôbec neriešim motorku. Navyše sa mi nechce behať v motorkárskom a bez oblečenia si na Ukrajine na motorku nesadnem. Ja som to vlastne ešte nespomínal ale tak ako som sa hocikde v Rusku cítil v premávke dobre a bez ohrozenia, tak to sa na Ukrajine zmenilo. Ich jazdný štýl je ďaleko agresívnejší a niekoľko nepríjemných situácií nie mojím zavinením som už zažil.

V meste sú celkom zápchy tak to nejaký čas trvá sa tam dostať. Od Naty som moc odporúčaní nedostal, tak sa len motám po uliciach, ktoré v mape vyzerajú dôležito, skuknem park na nábreží, ktorý je dosť zanedbaný a pôsobí mierne hororovo. Potom som si dal prechádzku popri pobreží, to je ale takmer vyľudnené a ceny v 2 podnikoch, kde sa zastavím sú priam európske, takže kašlem na to. Keď ma pobrežie prestane baviť, tak sa vraciam do mesta a po hodnej chvíli motaní sa po kadejakých len nie zaujímavých uliciach konečne nájdem nejakú kde to trochu žije.Je to veľká Y križovatka, ktorá má podchod pre peších, niečo ako račianske mýto len väčšie. V podchode je niekoľko desiatok predajcov suvenírov, ale mám pocit že všetci majú to isté. Magnetky si ešte vyberiem, ale tričko s ukrajinským znakom zohnať je nadľudský výkon. Každý má aspoň 20 druhov, ale z nich je 18 námorníckych modroprúžkovaných a 2 sú buď detské alebo dámske. Potom mi prichádza správa od Naty, že sú v centre na pizzi aj s dcérou, že mám prísť. Keď dorazím na cieľovú ulicu, mám pocit, že som v inom svete. Stovky ľudí, stánky, nádherná výzdoba, kvety, upravený minipark. Obrovský kontrast voči tomu čím som sa len o pár ulíc vedľa motal skoro celý deň.

Dávame pizzu v podniku, kde obsluha absolútne nestíha. Na svoju čakám skoro hodinu, ale aspoň je dobrá. Zatiaľ nás zabáva Natina dcérka, ktorá má asi 5 alebo 6 rokov a nevie pochopiť, že jej všetko nerozumiem :-) Potom príde na platenie a mám pocit, že sa odo mňa očakáva opäť zatiahnutie celého účtu, čo takticky odmietam tým, že nemám hotovosť na celý účet. Ja ju skutočne nemám, Hrivny mi už zostali tak akurát na moje jedlo + nejaké drobné sprepitné. Po ceste na autobus ešte nachádzam konečne tričko čiastočne podľa mojich predstáv, vyberám prachy z bankomatu a beriem víťaznú trofej s ukrajinským znakom. Nie je mojím prekvapením, že Nate sa veľmi páči. Ja rozmýšľam ako ma to mohlo vôbec napadnúť kúpiť si tričko s ukrajinským znakom...

0km

Deň 30 – 30 .6.2016 – Odesa – Zatoka – Izmail – Galati - Marighiol

V Odese tak nejak končila moja dopredu premyslená trasa a odtiaľto som to už nechával otvorené. Rozmýšľal som nad variantom ísť nejak ponad Moldavsko a prekrižovať celú Zakarpatskú oblasť. Keď som ale študoval mapu, tak som si všimol, že nie som ďaleko od delty Dunaja. Síce som o nej nič nevedel, ale ako pojem mi to bolo známe. No a keď som potom zistil, že dokážem z Rumunska ešte stále celkom plynulo vyliezť znova na Ukrajinu tak, že prejdem celú Zakarpatskú oblasť a čas som na to mal, tak bolo rozhodnuté. Nahrával tomu aj fakt, že na Ukrajinu som sa síce celkom tešil ale od momentu kedy som sem vošiel, tak jediné čo som tu videl zaujímavé boli baby. Inak je krajina placatá a všade som videl iba polia. Iba sa líši druh toho čo na nich rastie. Nechcem Ukrajine krivdiť, ale skrátka som toho mal celkom dosť a chcel som zmenu. Zlatá Sibír :-)

Preto som si to ráno namieril krížom cez Odesu popri mori na juh. Prechádzam cez na mape zaujímavý pruh v mori na ktorom leží mestečko Zatoka. V reále zahliadnem more ale len na niekoľkých miestach. Hodne sa oteplilo oproti včerajšku a znova pečie slnko. Pokračujem ďalej na Izmail cez kadejaké mestečká a dedinky. V jednom z nich sa zastavím na pumpe a neverím vlastným očiam. Vonku sú 4 stojany a vnútri majú jednu funkčnú pokladnicu a keď si niekto objedná kávu, tak obsluha pokladne prestane blokovať a ide robiť kávu. Potom keď vystojím radu, tak mi nemôže pustiť benzín, pretože nemám pištoľ strčenú v nádrži. Nasraný idem spraviť tento bezpochyby nutný krok, ktorý nikdy nikde nebolo treba spraviť a potom sa ma slečna ešte priblblo pýta aký chcem benzín. No moja, čo myslíš keď mám strčenú pištoľ 95ky v nádrži? Celkom vytočený odchádzam z pumpy a zastavujem na ďalšej, ktorá pôsobí seriózne. Dávam kávu a nejaké sladké pečivo na ukľudnenie.

Cesta sa ďalej s približujúcou Rumunskou hranicou stále zhoršuje. Miestami z ničoho nič obchádzam fakt veľké výmole, do ktorých by som nechcel vbehnúť v plnej rýchlosti teda. V nejakej dedinke stretávam ešte motorkára na KTM 990, ktorý ma po predbehnutí čaká v meste, zastavuje a pozýva na kávu. Že pracuje ako pilot práškovacieho lietadla tu neďaleko a zrovna ide do roboty. Trochu sa ponáhľal, tak to bolo narýchlo, ale príjemné stretko.

Prichádzam do Izmailu, mesta ktoré bolo kedysi na hranici Osmanskej ríše a teda patrilo dlho Turkom. Očakávam nejaký historický nádych ale som pomerne sklamaný. Mesto pôsobí dosť prázdnym dojmom a navyše je tu na hlavnej ulici na každej križovatke explicitný zákaz vjazdu motoriek, ktorý vidím snáď prvý krát v živote ale je nezameniteľný. Pomaly sa teda v nízkych otáčkach plížim smerom k Dunaju, kde očakávam že niečo bude. Jemne ma zneistí odstavené policajné auto v ktorom sedí aj posádka ale nevyvíjajú žiadnu aktivitu, tak fajn. Dôjdem na nábrežie, kde nič nie je iba jeden pravoslávny kostolík a uzavretý pontón. Spravím 2 fotky a poberám sa späť.

Cestou ďalej k Rumunskej hranici sa ukazujú vodné plochy, ktoré odhadujem na deltu Dunaja. Rastie v nich rákosie a celkovo je to miestami nie nepodobné práve sibírskym vodným plochám keďže tu taktiež naokolo nie sú žiadne kopce a vody je tu až-až. Prechádzam posledným ukrajinským mestom Reni a pre istotu zase strácam hlavnú cestu. Zrazu sa ocitám na námestí a poľahčujúcou okolnosťou je len odparkovaný veľmi zachovalo vyzerajúci Nissan Skyline R33, nie zrovna auto, ktoré by som čakal v úplnom zapadákove Ukrajiny.

Po konzultácií s mapou sa zorientujem tankujem na nejaký čas posledný lacný benzín a po poslednom atkuda-kuda opúšťam Ukrajinu. Bohužiaľ Ukrajina nemá hranicu priamo s Rumunskom, takže ma čaká byrokracia najprv medzi UA a MD a následne asi po 2km (doslova) ďalšia medzi MD-RO.

Prvá hranica pohoda. Tam som jediný, síce treba obehať na oboch stranách dosť okienok ale colníci ma celkom bezproblémovo navigujú a po pol hodine som úspešne v Moldavsku. Druhá hranica už je trochu citlivejšia. Najprv Moldavská výstupná, kde je to samý nemec, teda miestny pracujúci v Nemecku a potom Rumunská hranica, kde ma colník karhá za predbehnutie sa cez plnú čiaru, či ju nepoznám. Toho pacifikuje milá tetuška, ktorá so mnou vykecáva odkiaľ-kam po dlhom čase po anglicky. Neviem čo im na vstupe do Rumunska tak dlho trvá pri prechode z EU len pozrú doklady a nič sa nerieši. Som čakal, že to bude podobné ale zjavne tu majú komplikovanejší procesing.

Konečne vchádzam do Rumunska a je to zaujímavý pocit. Napriek tomu, že som tu už asi piatky krát, tak takto ďaleko som v Rumunsku nikdy nebol. A to som najbližšie domovu za posledných niekoľko týždňov...

Prechádzam mesto Galati, kde len vyberám prachy a mierim na kompu cez Dunaj, ktorá ma prevezie na opačný breh delty, po ktorom som šiel doposiaľ. Na kompu prichádzam doslova o 5 minút dvanásť. Som posledné vozidlo ktoré nastupuje a parkujem to medzi hromadu cyklistov. Na druhom brehu urýchlene vystupujem nech ujdem vláčiku áut, ktoré vystupujú so mnou a ťahám na Tulcea. Sám neviem, čo mám vlastne čakať, ale som zvedavý. Prvé čo ma zaujme, je aká je tu úzka cesta. V Rusku aj na Ukrajine je okolo cesty vždy nejaký akoby výbeh a mám pocit, že aj vozovka samotná je trochu širšia, skrátka som sa cítil trochu stiesnene vo svojom pruhu :-) Druhá vec ktorá je kuriózna je, že tu nikto nehovorí rusky a ja mám trochu problém sa preladiť po mesiaci, keď som sa inak nedohovoril. Tretia vec sú zákruty! Ja som úplne zabudol aké to je jazdiť na motorke v zákrutách. Posledných 10000km som skoro žiadne na ceste nemal a keď tak tak buď tiahle alebo naopak v meste krátke a prudké. Úplný nezvyk a pár desiatok kilometrov mi trvá kým naberiem zase nejakú istotu. Štvrtá vec je rumunský jazdný štýl. Celé Rusko a Ukrajinu som prekročil tachometrových 90km/h len pri predbiehaní a potom som zase zvoľnil na svoje cestovateľské tempo, najprv kvôli šetreniu pneumatík, potom sa mi to zapáčilo, pretože je to skrátka pohodička. Rovnako v mestách v Rusku je síce povolená 60ka a bežne sa tam jazdí tak okolo 70 až do 80 keď je to úplná diera, ale vo veľkých mestách je štandard 50-60, len výnimočne viac. Tu sa s dedinami nikto nepára a mimo mesto som 90kou všetkých brzdil a v mestách pri 70 tobôž. Inými slovami bol som okolnosťami donútený v pomerne krátkej dobe začať jazdiť vyššími rýchlosťami ako v Rusku. To by som bez tejto bezprostrednej skúsenosti nebol nikdy čakal.

Tak nejak sa teda dokotúľam až do Tulcea a slnko sa už začína skláňať a tak hľadám kemping. Dal by som aj nejaký oficiálny, reku možno aj stretnem nejakých motorkárov z československa a bude sranda. Ako destináciu si vyberám dedinku Murighiol, ktorá vyzerá ako posledná dostupná civilizácia v delte. Keď tam ale dorazím už je celkom šero a kemping vidím len jeden vo dvore. V dedine pri konzultácií s telefónom ma odchytáva miestny naháňač a vraví mi, že sa dá stanovať len tam v tom dvore, že iné nefungujú. Tak to tam nakoniec zapichnem. Domáci dokonca aj hovorí po anglicky, okrem toho aj taliansky a francúzsky a za flek pre motorku a stan chce 10eur, čo mi príjde celkom dosť. Je to moje druhé najdrahšie ubytovanie za celý trip. Ešte do mňa stále hustí, že ma zajtra zoberie na ľoďku za nejakých 70eur alebo koľko to pýtal. Slušne mu vysvetľujem, že toľko peňazí je pre mňa veľa, že som mesiac na ceste a už sa len vraciam domov. Skúša ešte fintu, že koľko by som dal. Vravím, že 20, tak už ďalej ani neskúša. Myslím, že ani 20 by som nedal, keď nad tým tak potom uvažujem. V kempe je aj postaršia cyklistka z Nemecka, ktorá ide na bicykli popri celom Dunaji, takže je na konci cesty ale, že má ešte čas tak možno skúsi Bulharsko a Turecko. Hmmm...

Večer pri otázke aplikácie, či by som u Naty v Odese zostal znova odpovedám takmer bez uvažovania, že nie. Dávam pivo a zaspávam.

495km

Deň 31 – 1 .7.2016 – Marighiol – Braila – Focsani – Targu Secuiesc - Praid

Z delty Dunaja som trochu zmätený, nič moc zaujímavé som tu nevidel, ale nemal som nič naštudované, takže sa nemám na čo sťažovať. Do Dunavatu de Jos sa rozhodujem neísť. Možno je to chyba, ale skrátka sa mi nechce. Po raňajkách ešte v Marighiol volím návrat na Braila. Idem cez dedinky Zebil a Horla a je to pohodička, nikde-nikto, tak to mám rád. Snažím sa rozpamätať na základné rumunské slová ale nejak to ide ťažšie. Niečo si spomínam ale niektoré ani za pána.

Do Braila ma zvezie jeden z trajektov, ktorých tu pendluje cez Dunaj paralelne asi 5 a vydávam sa na hroznú cestu cez Focsani konečne k horám. Je to len niečo cez 100km ale sú nekonečné. Je veľmi teplo a popri ceste nič nie je. Dokonca robím aj fotku s najvzdialenejším rovným horizontom za celý trip, tiež by som nepovedal, že to bude v Rumunsku. Potom konečne začínajú hory, ochladzuje sa a kľukatá cesta ma dovedie až do Targu Secuiesc. Po ceste pri oddychu a konzultácií s mapou zisťujem, že by som mohol v dôjsť až po parádne miesto pri Praide, kde sme minulý rok raz kempovali. Zapisujem papierové GPS na tankvak a pokračujem cez Miercurea Ciuc a Odorheiu Secuiesc až do Praid. Po ceste som na jednom horskom prechode ešte stretol rumunského čopristu, ktorý sa bol len tak previezť a hovorí mi o blízkom pamätníku nejakých maďarských bojov. To ma moc nenadchne a pokračujem svojím pôvodným smerom. Zisťujem, že som sa časovo trochu prepočítal, tak sa začínam ponáhľať. V Praide kupujem nejakú poživeň a pivo a o chvíľu už kempím na známom mieste a spomínam ako sme tu vyliali celú fľašu vína...

495km

Deň 32 – 2 .7.2016 – Praid – Bicaz – Vatra Dornei – Sucevita – Gura Humorului

Ráno balím do slnečného dňa a presúvam sa príjemným horským prechodom najprv do Gheorgheni a následne cez Bicazský priesmyk až ku lacul Bicaz, popri ktorom sa šplhám na Vatra Dornei. Už som tadiaľto minulý rok šiel, no pršalo a bola zima, tak si to teraz konečne užívam v parádnom slnečnom počasí. Moc nezastavujem a nefotím, nejak mám náladu sa skôr povoziť. V Bicaze fotím iba ceduľu a prechádza okolo mňa 1200GS s Prešovskou ŠPZ, potom neskôr už pred Vatra Dornei stretávam na odpočívadle ďalšie 2 ale so 4 pasažiermi z čiech. Vybrali sa na predĺžený víkend do Rumunska ak si dobre pamätám.

Pred Vatra Dornei prichádzajú škaredé mraky ale udrží sa to a neprší. V meste nezastavujem a mierim ďalej cez Pojorata a Sucevita až ku Ukrajinskej hranici v Siret. Prichádzam k známemu horskému prechodu, kde je monument dlane prekríženej puškou a pamätám si že sú tam aj stánky. Zastavujem a dávam si miči, chleba a kávu, taká rumunská klasika. Prichádzajú dvaja motorkári na Suzuki Katana a nejakej Ducati. Dávajú sa so mnou do reči a pozývajú ma na motozraz pri Gura Humorului, čo znie zaujímavo. Mám ísť s nimi ale máme opačný smer a naspäť rovnakou cestou sa mi nechce. Dohodneme sa, že sa stretneme tam a ja pokračujem cez dedinku Sucevita a točím to na bočné cesty. Po ceste ma zaujme dedinka s pekným názvom Cacica a o chvíľu som už v Gura Humorului. Sledujem tabuľky na motozraz a stretávam veľa motorkárov. Po ceste si premietam, že už mám len zopár rumunských peňazí, lebo už som mal v pláne ešte dnes prejsť na Ukrajinu. No uvidíme

Prichádzam na miesto zrazu a organizátor z miestneho klubu čopristov vie dobre po anglicky, takže mu vysvetľujem situáciu. Pýta sa odkiaľ som a tak. Nakoniec ma púšťa zadarmo, predstavuje ma ďalším. Fasujem jeden hell a ukazujú mi kde sa zložiť a tak. Pomoc s vecami odmietam, to zvládam sám. Rozkladám stan, hádžem sa do civilnejšieho a dávam prehliadku parkoviska. Je tu všetko možné a nemožné, nejaký cruiser je tu rozobratý a opravuje sa spojka, Zo dva transalpy sú tu na tak zodratých Mitasoch E07 a E09 ako som ešte nevidel. Mám sa čo učiť. Chalani, ktorí ma sem ale zavolali tu zjavne ešte nie sú, čo je zvláštne, pretože ich cesta bola kratšia.

Zraz je väčší než som očakával. Je tu odhadom tak 100 motoriek. Dávam pivo a motám sa popri stánkoch. Práve dohrala nejaká kapela a chystá sa ďalšia. Prebiehajú súťaže v rezaní dreva.Nakoniec sa stretávam aj s mojimi kamošmi, že mali nejaký problém s uvoľneným výfukom na Ducati. Tak debatujeme pri pivku a živej muzike, popri čom medzi iným dostávam tip na pomerne neznámy ale údajne parádny horský prechod Transrarau. Ten mi do plánov trasy už teraz nezapadá, ale nabudúce. Ani netuším ako skoro to bude. Potom ešte vykšeftujem, tričko zrazu, ktoré chcem poctivo kúpiť. Keď chcem ale platiť hrivnami, ktoré mi ešte zostali, tak ho dostávam zadarmo.

Dlhý deň a nadbytok piva ma nakoniec zmohol len po 372km.