Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 17.05.2016 Autor: erbe
Čitatelia: 14704 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Keďže sa nám s partiou nepodarilo na tento rok pôvodne plánované Gruzínsko, tak sme riešili záložný plán. Vymysleli sme si Rumunsko, Čiernu horu a niečo medzi tým na čo natrafíme. Termín sa ale stále posúval a odchod nie a nie definitívne dohodnúť. Výprava pozostávala zo mňa (F800GSA), Lukáša (TA600) a Koťa (V-Strom). Aj posledný dátum jeden účastník výpravy – Koťo nestihol a dohodli sme sa, že sa zrazíme niekde v Rumunsku.
Prvý deň bol v pláne čistý tranzit niekam do Rumunska a zakempovať. V Martine pri uzavretom hlavnom ťahu na Turiec sme sa dostali do zápchy v meste. Ja tento rok rozjazdený som sa štrikoval pomerne isto pomedzi autá. Pre Košťanmi n.Turcom keď kolóna opäť zastala sa Lukáš vystrčil ku stredovej čiare, predpokladal som, že ideme pomaly stredom kolónu obiehať. To sa ale nestalo, Lukáš zastavil a ja pri snahe sa obísť, som ho zachytil kufrom. Ja som to ustál a pomaly pokračoval, netušil som, že ho to poslalo k zemi o chvíľu mi ale chýbal v späťáku, tak sa vraciam. Ukázalo sa, že jeho kufrom sa táto kolízia moc nepáčila a bolo treba spevnenie konštrukcie. Riešime na pumpe o pár metrov a so zmiešanými pocitmi už opatrnejšie pokračujeme. Teda mieru opatrnosti som musel zvýšiť hlavne ja.
Následne pokračujeme cez Kremnické Bane, kde stretávam na pumpe šéfa, tiež motorkára na ceste do Bratislavy, tak prehodíme pár slov a pokračujeme. Pri Lučenci nás zdržia ešte nejaké práce na ceste a potom už pomerne plynulo fičíme do Maďarska. Za Miskolcom nám začína pršať a celkom zákerným spôsobom sa pôvodne jemné mrholenie transformuje na plnohodnotný lejak. Nepremoky na mokré veci dávame až po zjazde z diaľnice niekde pri Mateszalke. Úsek po Rumunské hranice je v daždi nekonečný. Na hraniciach pohoda, nič sa nerieši za pár minút sme vybavení a valíme si to na Satu Mare. Máme v pláne ťahať sa severom cez Livada po ceste 19 ďalej cez Sapantu a Sighetu Marmatiei niekam ku Bogdan Voda a zakempovať.
Po odbočení na sever ale vidno, že v horách leje, tak pri Livada meníme smer na Baia Mare a za Baia Sprie sa škriabeme do sedla. Po kilometri nás ale zastaví cestár, že cesta je uzavretá a posiela nás niekam do kelu. Po porade s mapou volíme neistú cestu na Cavnic, ktorá nás vedie okolo nejakej povrchovej bane. Strážnik nás poteší, že cesta je prejazdná tak sa škriabeme už bez asfaltu do kopca. Slnka ubúda a hľadáme nocľah. Ten v zapätí nachádzame hneď pri ceste a rozbíjame stany.
Dnes sme absolvovali 562km a viac krát sme museli zmeniť plány. Hlavne ale, že sme v Rumunsku.
Druhý deň vstávame s očakávaniami, čo nám prichystá počasie. Zdá sa, že by to mohlo byť fajn. Balíme a stúpame ďalej po cesta na Cavnic. Offroadík je nenáročný, sem-tam sa ukážu dokonca dlažobné kocky ale inak je cesta kamenisto blatistá.
Od Cavnic pokračujeme už po asfalte cez mne známe miesta paralelkou s hlavným ťahom cez Bogdan Voda a cez príjemné sedlo sa dostávame na hlavný ťah tesne pred Moisei. Dávame raňajky, kávu a kupujeme nejaké dobroty. Tiež nám zase začína pršať a je len okolo 10 stupňov. V Borse odbočujeme na sever s plánom ľahkého offroadu do sedla Prislop. Prechádzame cez nejaký pravdepodobne ťažobný komplex v dezolátnom stave a začíname stúpať. Ešte minieme jednu umelú fontánku spôsobenú dierou v potrubí a cesta začne serióznejšie stúpať. Stále mrholí a podklad je mokrý ale keďže je dosť kamenistý, tak sa to dá. Vyliezame do nejakého sedla, kde vidíme, že ideme do oblakov. Teplota klesla niekam ku 5 stupňom a takto sme si Rumunský offroad po úžasných horských pláňach teda nepredstavovali.
Stúpanie pokračuje jedným prudším trochu viac rozbitým úsekom, ktorý v pohode zvládame na jeho vrchu ma ale Lukáš čaká a stojí, ja mám zlú stopu a nedarí sa mi rozumne zastaviť a celkom sprosto hádžem motorku na zem kufrom do diery. Trochu sa zapotíme ale zodvihneme ju a pokračujeme ďalej. Stále stúpame ale už sme v oblakoch a viditeľnosť je nulová. V podobnom duchu dorazíme až na sedlo Prislop, kde sme tesne pod hranicou oblakov.Klesáme dolu a stojíme vo Vatra Dornei a radíme sa čo ďalej. Konečne prestalo pršať. Po odjazde vzápätí zisťujem, že znova nemám parťáka, tak sa vraciam a už vidím zhodené sedlo a započatú operáciu. Transalp neštartuje, problém v elektrike, nespraví ani ťuk. Skúšame roztlačiť, no neúspešne. Zháňam na parkovisku štartovacie káble, nikto nemá ale poradia mi kde naďaleko sa dajú kúpiť. Za 10 minút som naspäť aj s káblami a o chvíľu už Transalp zase vrčí. Rozhodujeme sa pre ubytko v meste aby sa dal problém riešiť. To o chvíľu nachádzame ani nie 300m od parkoviska, kde sme hodinu operovali deduška Hondu. Na recepcií sa mimochodom zmienime, že máme technický problém a recepčná z vlastnej iniciatívy volá známemu motorkárovi, že sa zastaví a skúsi pomôcť. Vitajte v Rumunsku. Medzičasom sme sa ubytovali a náhodný pokus naštartovania prebehol bez zaváhania, takže mŕtvu baterku sme vylúčili a tipovali sme to na nejaký zlý kontakt. Chlapík skutočne prišiel, tak sme s ním v rámci jazykových možností na oboch stranách pokecali, odporučil nám obchod s náhradnými dielmi a servis s meste a rozlúčili sme sa.
Dnes nám skoro celý deň pršalo, z výhľadov nebolo nič, navyše sa objavili technické problémy, takže deň bol pomerne pochmúrny. Spravili sme asi len 200km.
Tento deň sa k nám má pripojiť posledný účastník zájazdu Koťo. Pre stretko sme si naplánovali okolie mesta Turda, kde si naša časť výpravy zobrala za úlohu nájsť ubytko podľa možností v prírode.
Ráno počasie visí ale neprší, to sa ale v zapätí mení na výjazde z mesta a nevyzerá to na skoré zlepšenie, tak čerstvo vysušení hop do nepremokov a valíme na západ cez Bistrita kde Transalp za jazdy zdochýňa a od tohto bodu Lukáš prestáva svietiť. Pokračujeme na Dej, kde sa točíme na juh smer Cluj Napoca. Cestou nás ešte pobaví pastier s celým stádom oviec pasúcich sa v kruhovom diaľničnom privádzači. Ako ich tam doviedol, je nám záhada.
Prichádzame do Turdy a síce nie je moc pekne ale neprší a veríme, že to tak ostane, tak volíme kempovanie. Vytipovali sme si západnú stranu Cheile Turzi, čo je tiesňava nie nepodobná Dieram vo Vrátnej.
Našli sme parádne miesto na pol-ostrovčeku naďaleko cesty a rozkladáme tábor. Posielam Koťovi súradnice kam ísť a po nejakom jedle a zabývaní prebieha ďalšia operácia Transalp s cieľom fixnúť občasný problém neštartovania. Ja sa túlam po okolí a robím nejaké foto. Objavujeme funkčný bufet a koštujeme nejaké pivko. Nakoniec pred súmrakom doráža Koťo a koštujeme už všetci traja.
Dnes skôr len presun s cieľom zistiť ako sa bude vyvíjať situácia s Transalpom – 240km
Víta nás zahmlené ráno, dúfame, že hmla ustúpi a bude pekne slnečno. Už by sa patrilo. Pobalíme saky-paky a valíme do Turdy, kde hľadáme soľnú baňu. Na parkovisku je len zopár áut, kupujeme lístky a hor sa. Teda dol sa, keďže vstupujeme do bane. Od tohto úkazu som nemal nejaké očakávania ale bol som príjemne prekvapený. Bolo to veľmi zaujímavé a nie drahé. Baňu opúšťame druhým východom s tým, že to snáď nebude na parkovisko ďaleko, rýchlo sa ale presviedčame, že bude tak sa snažíme vrátiť znova cez baňu. Lístky som ale úspešne zahodil do smetiaka a bez nich nás zrazu už iný dozorca nechce pustiť. Smetiak je našťastie takmer prázdny, tak s hlbokým nádychom lístky v pohode lovím a sme vpustení späť do bane. Slušná prechádzka na parkovisko, ktoré stále halí hmla.
Nasadáme a vyrážame k nášmu ďalšiemu cieľu a tým je Transfagarasan. Vzhľadom na to, že sa chceme presunúť primárne ešte na Čiernej Hory, volíme časovo najmenej náročnú trasu cez Sebes a Sibiu. Počasie sa nakoniec umúdri, v Sebes už stojíme pri supermarkete, nakupujeme potreby a vyhadzujeme nepotrebné vrstvy z oblečenia, lebo sa konečne oteplilo. Stúpanie na Fagaraš zase ukazuje, že hore to nebude jasno. Hore je celkom plno, kupujeme suveníry a skúšame nejaké dobroty. Na druhej strane hory sa obloha znova otvorí a začína byť pekne. Chytíme ale celkom slušnú kolónu áut, ktorú sa nám všetkým nepodarí predbehnúť. Regroup preto robíme až na priehradnom múre, kde je znova celkom plno.
Ďalej pokračujeme už bez zdržovania spoločne a v Curta de Arges dávame pumpu a odbočujeme na bočné cesty cez Salatrucu smerom na Poiana, kde mám taký predbežný plán niekde zakempiť. Po vyštveraní do sedla ale plán na kemp likvidujú blízke stáda oviec, ktorých strážne psy nie sú príliš lákavou večernou spoločnosťou.
Klesáme preto dolu cez dedinku Poiana smerom na Brezoi a niekde za Pripoare za skladáme pri brehu rieky pri fajn posedení. Pozháňame drevo, spravíme oheň, otvoríme pivo poopekáme a za chvíľu sme tuhí. Dnes nás to nejako zmohlo aj keď to bolo len 362km.
Ráno po zbalení vyrážame do Brezoi, kde tankujeme a pokúšame sa o raňajky. Všetci si dávame rovnakú „čórbu“ s vidinou polievky bohatej na mäso. Chybu to malo v tom, že sme si zvolili držkovú polievku a tak jediný kto si pochutnal bol Koťo. My s Lukášom sme si dali vývar s chlebom.
Jemne podráždení sadáme na motorky a vydávame sa smerom na Voineasa, tesne pred ktorým odbočujeme na Ciungetu. Tu začína trasa označovaná ako Spre Strategica, ktorá by nás mala doviesť až na Transalpinu terénnou „skratkou“. Trasa na google earthe vyzerala pomerne jednoznačne, táto predstava sa však v reále nepotvrdila. Trasa má nespočet odbočiek a križovatiek. Tak sme sa tu trochu pomotali, pretože GPS mapy, ktoré sme mali so sebou nemali vrstevnice a zle sa odhadovalo ktorá čiara je ktorá cesta. V princípe to nevadilo, akurát sa nám počasie trochu zhoršilo ale nepršalo. Na jednom rázcestí, kde sme mimochodom už išli nejaký čas zle, sme sa rozhodli vyskúšať vyjsť na blízky vrchol. Tu po niekoľkých pádoch v mäkkom rašelinisku sme sa vydali na prieskum na pešo. Lukáš to nakoniec vyšiel aj na motorke ako prvý, ja som sa odhodlal tiež a následne na vrchole s rozhľadom sme zistili, že sme išli zle. Stačilo nám ale zbehnúť z kopca dolu na opačnú stranu a boli by sme na správnej ceste.
S týmto zistením sme sa pustili na pešo za Koťom, nech sa hecne a vylezie to alebo mu to Lukáš vyvezie. Na naše prekvapenie nás Koťo ale dolu nečakal. Dovolať sa mu nedalo tak sme sa chtiac-nechtiac pustili dolu na motorkách, reku, že asi bude na križovatke, kde sme opustili zlú trasu pôvodne. Prekvapením bolo, že ani tu nás nečakal. Našťastie nebolo úplne sucho, takže bolo vidno stopy po jeho nových Mitasoch E07 smerujúcich našim pôvodným zlým smerom. Vydávame sa teda v jeho stopách a míňame viacero križovatiek, kde len krútime hlavami nad tým, že sa pustil len tak sám smerom, ktorý sa mu proste zdal správny.
Cestou po ktorej viditeľne išiel dôjdeme až ku salašu, kde už je cesta dosť zlá, navyše klesá tak prudko, že pochybujeme, že to dokážeme na motorke vyjsť naspäť. Objavuje sa miestny bača a rukami nohami sa ho pýtame, či videl nášho spolusúputníka. To nám potvrdzuje a zároveň nám naznačuje, že tam nie je cesta. To je nám viac menej jasné, zrazu začujeme vrčanie motora, kričíme čo sa dá, vrčanie utíchne a viac už nič nepočuť. Vydávame sa na záchrannú akciu napešo a krútime hlavami nad tým kam pre boha vošiel a čo všetko prešiel. Začínam mať pred ním rešpekt. Stopy naštastie vedú mimo zhoršujúceho sa koryta, pretože cestou sa to už označiť nedá a nasmerujú nás na lúku. Tu asi 100m obďaleč leží náš kamarát Koťo pod stromom v relaxačnej polohe a motorka vedľa neho na boku. Že už ju nevládal po asi 10 pádoch postaviť...
Sfukujeme gumy a ja roztláčam V-Stroma s Lukášom hore brehom aby mu ju vyviezol na cestu. Nakoniec sa ukázalo, že pri salaši ho vystrašili psy a bača nebol poblíž, tak sa bál zastaviť a preto zbehol do toho lesného koryta. No nakoniec to dobre dopadlo, bačovi sme poďakovali za pomoc a pobrali sa zase naspäť pár kilometrov na správnu cestu. Cesta bola ďalej pomerne jednoduchá, ešte raz sme zle odbočili ale prišli sme na to a podarilo sa nám v pohode otočiť aj keď to bolo vo svahu.
Ešte jedno nepríjemné miesto bolo keď sme stretli prechádzajúce stádo oviec, čo som navrhol, že ak pôjdeme spolu, tak prejdeme a psy si na nás netrúfnu. Problém bol v tom, že Lukáš sa rozbehol a Koťo sa zasekol. Kým sa mi ho podarilo obísť aby Lukáš, ktorý o tom nevedel nešiel sám, tak už bolo zle. Psy sa nebezpečne priblížili a Lukáš si začal agresívnejšie raziť cestu cez ovce, ktoré nestíhali uskakovať. Jednu zachytil a na druhú nakoniec spadol s motorkou a tá zostala zakliesnená pod ňou. Takto to znie smiešne ale s niekoľkými psami štekajúcimi s vycerenými zubmi to nie je žiadna sranda. Keď som dorazil, postavili sme motorku a všetci vrátane ovce sme ušli z miesta činu. Za obeť padlo plexi, inak všetci živí a zdraví.
Posledná časť cesty už bola brnkačka. Ja som si solidárne pri jednom nezachytení motorky ešte ulomil blaster, aby sme mali všetci z tohto úseku nejakú škodu. Tesne pred napojením na Transalpinu sme ešte natrafili na miestnych zberačov všetkého možného, ktorí mali na ceste a okolo nej postavený tábor. Celkom ochotne nám ale spravili cestu a o chvíľu už sme sa na veľkom parkovisku napájali na známy horský prechod.
Transalpina začala sľubne, polooblačno, slabá premávka, no už na prvom hrebeni prišli mraky a na druhom sme do nich naplno vbehli. Viditeľnosť horšia ako zlá, zima vlhko. No aspoň pre Transalp to bol na chvíľu návrat domov...
Rýchlo sme z toho nečasu zbehli dole a tesne pred Novaci, sme sa zastavili ešte na kávu a nejaké dobroty, lebo po Spre Strategica nám vyhladlo. Koťo dofukuje mäkkú pneu, lebo sa mu jazda nejak nepozdáva a valíme to ďalej na Bumbesti Jiu a parádnym kaňonom s cestou vo výstavbe smerom na Vulcan. Naposledy keď som tadiaľto išiel dalo sa fajn všetko poobchádzať. Tentokrát už tu postávali cestári a tak bolo treba na niektorých „semaforoch“ skutočne na červenú zastaviť. Prežili sme a vo Vulcane po nákupe rozhodujeme, či potiahneme až za civilizáciu alebo niekde pohľadáme civilizované ubytko. Nakoniec sme v Uricani našli celkom v poho ubytko za normálnu cenu. Už nám skoro došli rumunské leily, tak naháňam bankomat a nakoniec aj ja parkujem a prelaďujem na relax.
Dnes nakoniec 244km, škoda, že sme nemali jasno na offroade pri Transalpine ale na druhej strane môžeme byť radi, že to nebolo horšie.
Ráno vyrážame pomerne skoro. Niekde pred koncom civilizácie prepadávame magazin mixt a riešime raňajky. O pár kilometrov nám za Campu lui Neag už končí asfalt a začíname stúpať po mne známej ceste okolo vodnej nádrže do dedinky Cerna Sat. Koťovi trochu utekáme a v neďalekom sedle ho čakáme. Keď nechodí podozrivo dlho a už plánujeme otočku, tak sa zjaví, zaplaví ranné ticho niekoľkými nadávkami a dožaduje sa mapy. Že on tie offroady nemusí, že pôjde nejakou asfaltovou okľukou. Niekde cestou hore svojho V-Stroma znova položil a malo to aj vizuálne škody. Po konzultácií s mapou ale reálna obchádzka nehrozí, mala by totiž asi o 100km viac ako naša trasa, takže ideme spolu ďalej.
V klesaní, ktoré je prevažne kamenisté sa držíme spolu a následne okolo nádrže je cesta prekvapivo blatistá. Miestami sú aj väčšie kaluže, ale nejak to všetci zvládneme a pri múre nádrže si dávame slnečnú pauzu po ktorej pokračujeme cez Baile Herculane na hlavný ťah.
Tam na pumpe rozmýšľame kadiaľ ďalej. Presný plán nemáme, sme tesne pred hranicou so Srbskom, kde nemáme žiadne zaujímavosti a máme ho len ako tranzit do Čiernej Hory. Rozhodujeme sa pre hraničný prechod pri meste Orsova a pokračujeme popri Dunaji a neskôr cez Majdanpek až niekam ku Svilanjac. Robíme nákup, je pekne chceli by sme zakempovať. Slnečného svitu ale rýchlo ubúda a nám sa opakovane nedarí nájsť vhodný flek na noc. Nakoniec už po tme nájdeme ubytko v hoteli.
Dnes sme zvládli asi 370km a po doobednom offroade už to bol viac menej iba tranzit. Konečne sa oteplilo a je slnečno.
Pridané: 17.05.2016 Autor: erbe Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 165447 | Včera: 200629