Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 23.09.2015 Autor: erbe
Čitatelia: 14778 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Vyraziť na tento výlet som sa rozhodol doslova zo dňa na deň. Jeden deň som si určil smer a pohľadal nejaké zaujímavé miesta, cesty a skrátka premyslel koncept, druhý deň pripravil motorku a tretí som vyrážal.
Určite sa toho dalo po ceste namiešať omnoho viac, ale chcel som skôr takú širokospektrálnu rýchlovku ako detailnú motanicu v jednej lokalite.
Vyraziť na tento výlet som sa rozhodol doslova zo dňa na deň. Jeden deň som si určil smer a pohľadal nejaké zaujímavé miesta, cesty a skrátka premyslel koncept, druhý deň pripravil motorku a tretí som vyrážal.
Mal som chuť na nejaké hory. Teda úplne najprv som si vravel, že by som sa mohol ísť len pozrieť k moru na niekoľko dní. Tak reku asi pôjdem južne na Balkán. Potom keď som začal študovať mapu, tak som celkom prekvapene zistil, že celé Chorvátske pobrežie lemujú hory, no a keď som tam našiel prakticky celým tým pohorím kadejaké cestičky, tak bolo jasno. Idem do Chorvátska, ale nie k moru ale do hôr. Predbežnú trasu som natiahol na samý juh HR a začal riešiť cestu domov. Hneď za hranicou v Bosne som našiel Mostar, čo znelo dobre. Následne sa ukázalo, že aj tam to s tými horami nebude úplne márne. Ďalej Sarajevo znelo už celkom exoticky, tak reku, že aj to musím navštíviť. No následne to vyzeralo, že cesta späť bude musieť viesť cez roviny Maďarska, čo som zavrhol. Polohu som v posledných plánovaných bodoch mal mať dostatočne južnú na navštívenie Rumunských evergreenov, teda Transalpina a Transfagarasan, tak som predbežne do trasy zahrnul tranzit Srbskom na východ. V Rumunsku som si vravel, že už program spravím podľa aktuálneho rozpoloženia a dostupného časového a finančného fondu.
Odchod som naplánoval na nasledujúce ráno. Čas odchodu mi ešte skomplikovala odpadnutá korunka zo zuba, ale promptná reakcia môjho zubára mi umožnila vyraziť len s necelým poldňovým meškaním.
Vyrážam tesne pred obedom po D1 smer hlavné mesto. Tam krátka pauza, nákup zabudnutých vecí a pseudoobed v podobe mäsových guličiek made by IKEA, ktorými som si pripomenul svoju éru pracovania v bratislavskom Silicon Valley a valil som preč z domoviny. Prechod hranice klasicky v Bergu a následne južne okolo Neusiedlerského jazera do Maďarska.
Tu začínajú prvé kilometre, ktoré sú pre mňa neznáme. Na mape vyzerá trasa jednoducho, to musím trafiť. Ukazuje sa ale, že som sa asi precenil a opakovane zisťujem, že som odbočil zle. Krása cestovania bez GPS na riaditkách. Akurát, že tu v Maďarsku to zablúdenie ani raz nestálo za to :-) Postupne sa ale prebojujem až ku hraničnej dedinke Bajansenye, kde prekračujem hranicu do Slovinska.
Následuje veľmi príjemný úsek do Murskej Soboty, ktorý sa hadí najprv lesom, potom cez polia a pahorkatinu a jemne klesá do spomínanej Murskej Soboty. Príjemný úsek.
Za Murskou Sobotou som už pozvolna začal zháňať miesto, kde by som sklonil hlavu na noc. Žiadne kempy som ale po ceste nevidel a aj moja záložná navigácia hlásila najbližší v meste Ptuj. Vydal som sa tým smerom a keďže som po ceste nič vhodné nenašiel, tak som skončil až tu. Kemp bol pri nejakých kúpeľoch. Za stan skoro 14Eur, celkom drahota, rovnako ako pivo za takmer 3Eur. Nuž západná Európa.
Sumár: 505km
Ráno opúšťam Ptuj po ceste E59 a pred hranicou s HR odbočujem na bočnú cestičku 689 smer Rogatec. Cesta je veľmi príjemné spestrenie oproti nudným hlavným ťahom. Nádherne sa vlní úpätím mne neznámej pahorkatiny. Sem tam dedinka, sem tam len domy, žiadne dopravné obmedzenia, človek si proste ide tak nejak rozumne, ako hlava vyhodnotí. Cesta je ale trochu užšia, takže treba opatrne. Z dedinky Rogatec chvíľu hlavná cesta 107 do Šentjur, ale v pohode. Následne už opäť odbočka na zapadnutú medzidedinskú cestu 423 smer Podsreda cez Kozjanski park. Kľukatá cesta, ale inak nič špeci. Prechádzam Krško na juh a hľadám ako sa vyhnúť hlavnej na Novo Mesto. Mapa jasne ukazuje podkopcovú paralelku s číslom 419 tak idem na ňu. Cestu niekoľkokrát strácam a odbočujem do slepých ciest smerom do hôr. Tentokrát ale väčšinou aspoň narazím na niečo fotogenické. Raz je to zámok s dreveným niečím, čo mi pripomína najviac lodnú kotvu, ale asi to má niečo spoločné skôr s vínom. Druhý krát sú to obrovské drevené stoličky uprostred ničoho a tretíkrát kaplnka s obeliskom na počesť padlých partizánov. Také tie klasické náhodné objavy :-)
V Novo Mesto pumpa, hot dog a valím preč smerom na Kočevje. V dedinke Dvor odbočujem na 214 a cesta začína stúpať, asfalt má ideálnu šírku a drsnosť. Niekoľkokrát šuchnem v zákrute centrál, takže klopiť som ešte nezabudol. Príjemne nabudený prichádzam do Kočevje. Tam sa chytám hlavného ťahu 106 na HR, ale o chvíľu ho zase opúšťam v prospech úzkej cestičky 656 smerom do hôr. Na ceste je horský prechod, ktorý je údajne „Odprt“. To ma príjemne pobaví, vzhľadom na zelené podfarbenie dedukujem, že to je dobre a pokračujem do hôr.
Tentokrát cesta stúpa celkom seriózne, následne rovnako seriózne klesá do dedinky Sela, kde je mini hraničný prechod. Colník sa ma pýta iba či mi nie je teplo, čo mu potvrdím a som v Chorvátsku. Od Zamostu do Maleho Lugu ide cesta doslova pralesom, takže teplo je znesiteľné, okolie úchvatné. Fotky sa ale nepodarili. V Malom Lugu je zaujímavý pamätník, kde je muž a žena v zaujímavej polohe. Ale sú nejako opačne... No asi to bude matka držiaca svojho syna... aj keď kto vie :-)
Veľmi kľukatou klesajúcou cestou 32 sa dokľukatím až do mesta Delnice, kde zháňam čistú vodu a bankomat. Voda problém nie je, ale bankomat mi odmieta vydať bubáky. V Delniciach sa otáčam a idem chvíľu južne aby som následne odbočil opäť do hôr do Mrkopalj. Tu má začať prvý offroadík. V Mrkopalj ale volím zlú odbočku na Begovo Razdolje čo zisťujem v momente keď to začína byť zaujímavé a ja stojím len kvôli fotke. Kúsok sa vraciam a nachádzam cestičku označenú Tuk Vojni, kadiaľ mám ísť. Jedná sa o prejazd cez malý hrebeň. Na rozbeh je to pre mňa trošku ostrejší výjazd po kameňoch ako by som si želal ale je to v pohode. Napájam sa na cestu, ktorá ma dovedie okolo zmrznutých partizánov a cez Bijele Stijene do dedinky Jasenak. Offroad nenaplnil moje očakávania. Je veľmi nenáročný, čo mi vyhovuje, je ale celý v lese okrem lúky na ktorej sú sochy partizánov. Celý zaprášený sa pripájam na asfaltovú cestu a točím to na Breze. Mapa hovorí o nejakej horskej ceste cez Alan a Krivi Put až nad Senj, ale to už dnes nestíham, tak idem na pobrežie.
Cesta cez Breze je inak úžasný zážitok. Dobrý povrch a super zákruty. Je tu síce po krajniciach bordel ale cesta je dosť široká. Keď už človek začína mať tých zákrut dosť, tak sa les otvorí a ukážu sa nádherné hory pred pobrežím cez ktoré sa cesta fotogenicky krúti smerom dolu. Neskôr sa pridá aj more a na veľmi nefrekventovanej ceste je to nádherný zážitok. Sklesám to až na pobrežie, kde je riadne teplo, silná premávka, ale zase sú tu už aj iné prírodné objekty pre potešenie oka ako doposiaľ. Dobre to tá príroda zariadila.
V turistickom centre zisťujem, kde sú najbližšie kempy a nakoniec sa niekde ubytujem a konečne vyberiem kuny. Slnko medzičasom zapadlo, za nejaký ostrov, tak sa hádžem do už prázdneho mora. Skočím na večeru do neďalekej reštiky, dám nejaké pivo a idem spať.
Sumár: 374km
Ráno vyrážam z kempu po pobreží na sever. Na pumpe tankujem a kupujem nejaký proviant na cestu. Dnes je v pláne dosť ciest v horách. Po pár kilometroch za mestom odbočujem do hôr cez dedinku Bribir, kde sa trochu motám. Hľadám v strmých uličkách výjazd na Lukovo. Po chvíli sa mi to podarí a už strmo stúpam nad úroveň mora. Na opustenej ceste stúpajúcej pomedzi stromy ma zaujme väčšie parkovisko s nápisom a šípkou smerom ku pobrežiu. Tuším vyhliadku, rozhodnem sa zastaviť ale neskoro, musím sa otočiť na ceste ale volím zlý manéver. Na úzkej ceste vo svahu sa mi nepodarí dotočiť a v nulovej rýchlosti padám. Motorku kolesami do kopca, plne naloženú a natankovanú sa mi ani s vynaložením všetkých síl nedarí zdvihnúť. Postupne zhadzujem batožinu a podarí sa mi ju zdvihnúť až keď dám dolu úplne všetky veci. Tento zážitok ma vracia do reality, lebo si uvedomujem, že stať sa mi toto v teréne na sypkom alebo inak neideálnom povrchu, tak mám vážny problém.
Dumajúc nad touto situáciou idem pozrieť aspoň zaslúženú vyhliadku. Výhľad je odtiaľto naozaj pekný. Miesto sa volá Slipica a asi ide o jedno z vyhliadkových miest, ktoré sú označené ako Eyes of Vinodol.
Posilnený výhľadom pokračujem v ceste na Lukovo. Cesta je úzka ide lesom a zrazu stretávam plne naložený kamión. Nejak sa opatrne obídeme a ja dúfam, že taký nestretnem niekde v neprehľadnom úseku. Lukovo som ani nezaregistroval a prišiel som na križovatku, ktorá nie je nijak označená. Volím svoj smer späť ku ceste ktorou som klesal predchádzajúci deň od Breze na pobrežie. Cesta ešte hodnú chvíľu pokračuje v lese na nakoniec z neho konečne vylezie. Opäť sa kochám úžasnými scenériami chorvátskych hôr.
O chvíľu už dorazím na spomínanú cestu a podľa mapy sa má moja dnešná trasa od tejto cesty odpojiť len niekoľko sto metrov severne. Pri zostupe som si ju vôbec nevšimol, tak ju pozorne hľadám. Odbočku sa mi podarilo nájsť a valím naplánovaným smerom. Cesta je opäť úzka asfaltová, povrch je celkom dobrý. Premávka je neexistujúca. Našiel som nejakú ďalšiu vyhliadku, no keďže cesta je otvorená a vidno z nej široko ďaleko, postrádam jej význam. Onedlho sa na ceste ukážu cedule oznamujúce 2 zaujímavosti – sklenená kaplnka a nebeské labyrinty. Odbočujem z môjho pôvodného smeru so zvedavosťou. Onedlho dorazím ku sklenenej kaplnke. Nuž, čakal som veru viac. Ide o oceľovú konštrukciu ktorá je celá presklená normálnymi čírymi sklenenými tabuľami. To je všetko. Až je mi to smiešne.
Otáčam sa teda a idem ku nebeským labyrintom. Tu asfalt končí a ku „zaujímavosti“ ide poľná cesta. S nepríjemným zážitkom v čerstvej pamäti sa mi tam na motorke ísť nechce. Je ale asi 34 stupňov a ísť v motorkovom po slnku pešo je samovražda. Nakoniec sa osmelím a idem.
Nebeské labyrinty sú na zemi poukladané kamene z ktorých je vytvorené bludisko. Je ich tu 10 a každý je veľmi nápomocný v každom aspekte života človeka. Ehm. No nič, horko ťažko som sa na šikmej hrboľatej lúke pomedzi kamene otočil a valím ďalej podľa plánu. Cesta je stále asfaltová, uzučká. Pokračujem cez dedinu Alan, za ktorou tesne obchádzam veterné mlyny. Jeden je tesne pri ceste a vedie k nemu servisná šotolinka, tak si robím prehliadku z blízka. Ďalej pokračujem príjemne zvlnenou asfaltkou z ktorej sú stále pekné výhľady až po Krivi Put. Za ním odbočujem na ešte tenšiu cestu po hrebeni na Orlie hniezdo, ktorá onedlho stráca asfaltový povrch a prašnou cestou príjdem na vyhliadku, ktorá je označená ako Orlie hniezdo. Potom už pokračujem ku hlavnej ceste, kde je opevnenie z fotiek bodu záujmu.
Z hrebeňa idem dolu po hlavnej až na pobrežie. Tu si dávam podpriemerný obed s nadpriemerne príjemnou obsluhou a vyrážam. Po pobreží na juh po Sveti Juraj a tu už zase do kopcov smerom na Biljevine a Krasno Polje. Cesta prudko stúpa serpentínami, asfalt perfektne drží, celkom si to užívam. Hlavne teplota klesá, na pobreží už začínajú byť ťažko znesiteľné teploty atakujúce 40 stupňov.
V Krasno Polje odbočujem na horskú cestičku smer Štirovača. Táto o chvíľu už vbehne do lesa a spolu so značnou výškou začínajú byť príjemné teploty pod 30 a vlhký vzduch, paráda. Cesta na Štirovača je ale nekonečná, je strašne úzka a kľukatá, vôbec neubieha. V lese je síce fajn vzduch ale žiadne výhľady. Tu pri jednej zastávke zisťujem zaujímavý fakt. Sú asi 2 hodiny poobede, som na ceste asi od 8 rána a mám za sebou 125km. Nasadám a krútim sa po ceste ďalej. Asi po pol hodine prídem ku prameňu Štirovača, vjazd samozrejme zakázaný. V prameni cyklista chladí pivo a leží na lavičke opodiaľ. Ja sa odstrojujem a dopĺňam zásoby príjemne chladnou vodou z prameňa. Každých 30 sekúnd ma cyklista kontroluje zdvihnutou hlavou, či mu neberiem pivo.
Pokračujem ďalej, stále rovnako kľukatou cestou, tentokrát už v klesajúcom duchu. Mám krízu, zastavujem a ulíham ku ceste do tieňa. 20 minút odpočinku ma postaví na nohy a klesám ďalej. Teplota nekompromisne stúpa nad 30 stupňov a v momente, keď sa cesta vymaní z lesa, tak dostávam facku vnútrozemským rozpáleným vzduchom.
Prichádzam do mesta Gospič a točím viac na juh. Asi 10km za mestom je pri ceste obrnené vozidlo chorvátskej výroby. Ide vlastne len o obrnenú konštrukciu na podvozku nákladného auta. Dlho som sa nezdržal, na slnku sa topím ako karamelka. Pokračujem po hlavnej ceste 50 až do Sveti Rok, kde odbočujem na prechod Mali Alan. Na ceste fotím ešte ako spestrenie tabuľu mesta Papuča, ktorým prechádzam. Odbočka na Mali Alan nie je dobre značená, po chvíli ju ale trafím. Cesta stúpa dlho lesom po šotoline a miestami je trochu hlbší štrk, ale nič vážne. Šotolinka opustí les tesne pred koncom stúpania a následne stúpa už len mierne po svahoch kopcov a je to parádna „podívaná“. Chorvátske kopce sú veľmi fotogenické.
Prejazd je nenáročný, veľmi prašný. Po prekonaní sedla sa otvoria výhľady smerom k pobrežiu, ktoré sú zase iné ako to doposiaľ. Klesanie je dlhšie ako stúpanie a po ceste je ešte niečo ako povrchová baňa na nejaký kameň a nejaká náboženská stavba. Klesanie pod úrovňou diaľnice upozorňuje na nebezpečenstvo prítomnosti mín.
Napájam sa znovu celý zaprášený na cestu 54 smer Zadar. Ešte hľadám odbočku na miesto, kde sa nakrúcal Winnetou. Je to asi 200m od hlavnej tak si robím minizachádzku. Kaňon je veľmi pekný. Je tu iba jedna tabuľa, ktorá ukazuje scény, ktoré sa tu točili v rôznych filmoch.
Pred Zadarom ešte prechádzam zaujímavý Maslenički most, kde ponúkajú bungee jumping. Potom už pokračujem do Zadaru a držím sa južne a hľadám kemping. Ten nakoniec nájdem niekde v Bibinje. Je trochu ošumelý, staré sprchy a vlastne všetko ale stojí len 50Kn. Dám čosi pod zub, zo dve pivká, pofotím západ slnka, zosumarizujem dnešné highlighty a idem spať.
Sumár 313km
Pridané: 23.09.2015 Autor: erbe Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 26502 | Včera: 154926