Kolyma Trip 2019 - časť 1 - Altaj & BAM 1/6

Plán

Zháňanie informácií už som mal čiastočne za sebou. Predsa len som to už na 2018 myslel vážne. Takže som vedel čo a ako. Región, kde cesta kostí leží je zemou permafrostu a motorkárska sezóna je tam pomerne striktne daná. O to viac, keď chce človek prejsť viac ako len samotnú federálku do Magadanu. Stará cesta, to je oč tu beží. V júni je federálka v pohode zjazdná, ale na starej je ešte veľa vody. Júl je už reálnejší, väčšinou ale až druhá polovica. August je z hľadiska vody ešte bezpečnejší, ale pri horšom počasí už môže byť dosť veľká zima. Skrátka okno na prejdenie OST, ako sa stará letná cesta označuje (Old Summer Road), je dosť úzke. Zhruba mesiac. Bol som si dobre vedomý, že stará letná je veľmi o počasí a ešte viac o nejakom parťákovi. Táto cesta jednoznačne nie je vhodná pre solo jazdcov.

Mne v hlave vŕtala ale ešte jedna cesta. Dlhšia, trochu civilizovanejšia, teoreticky ľahšia. A čo je najlepšie, dala sa ideálne prepojiť s Cestou Kostí. Označuje sa BAM, čo je skratka pre Bajkalsko-Amurskú magistrálu. Jedná sa o železničnú trať, ktorá je paralelná s trans-sibírskou magistrálou v jej zraniteľnejšej pohraničnej časti. Taký backup transsibu, ako mu Rusi hovoria. Železnica vznikala od 30-tych rokov, no dokončenie v plnej dĺžke bolo realizované až po 1980. Pozdĺž tejto trate bola vybudovaná servisná cesta, ktorá po jej dokončení prestala byť udržovaná. Na veľkej časti tejto cesty už mosty dávno zobrala voda. Okrem toho vedie pomedzi hory a preto prekonáva nespočet malých tokov stekajúcich z hôr. Tam kde cesta existuje, môže byť v ľubovoľnom stave. Od normálnej šotoliny, cez kamene, piesok, blato alebo ľubovoľný predstaviteľný terén. Táto cesta sa stala mojím cieľom rovnako dôležitým ako cesta kostí.

BAM začína v meste Tajšet a prechádza väčšími mestami Bratsk a Usť Kut a od Severobajkalsku vedie pomedzi hory do Tyndy. Je to cca 2100km. Táto časť sa nazýva západný BAM. Má aj východnú časť, ktorá končí až pri brehu Pacifiku v meste Sovetskaja Gavaň. Prejazd západnej časti som po starostlivom prieskume odhadol na 14 dní. Vzhľadom na to, že v okolí starej letnej cesty som chcel byť koncom júla, tak aby šanca na prejazd bola najvyššia bolo potrebné opustiť ruský hlavný ťah v Krasnojarsku alebo Irkutsku začiatkom júla. Vyrážať na cestu som chcel začiatkom júna. To mi dávalo približne mesiac času na preskúmanie Ruska od západu až po Bajkal.

Preto som v priebehu zimy zosnoval potenciálne zaujímavé miesta, ktoré by mohlo stáť za to v tejto časti Ruska ešte navštíviť. A aby som sa z Magadanu nevracal celou 3000km cestou znova do Tyndy, naplánoval som z Jakutska cestu na západ po tzv. Viljuskom trakte. Je to menej známa a cestovateľmi takmer ignorovaná cesta. Vedie srdcom Jakutie cez mesto Mirny, kde je gigantická povrchová diamantová baňa, až do prístavného mesta Lensk, odkiaľ je nutné pokračovať loďou.

Čo sa týka pred-BAM časti, tak ma zaujal severný región pred Uralom – Nenecko. Tu by sa malo dať dostať cez polárny kruh a chcel som aj viac preskúmať hory Altaja a ideálne ešte republiku Tuva. Že to nestihnem všetko, mi bolo jasné. Nechával som to teda celé otvorené podľa okolností a hlavne počasia. Vyšla mi z toho teda ako nástrel zhruba nasledovná mapa

Motorka a príprava

Na CRFke som nabehal niečo cez 80tisíc a jej jediným neriešiteľným problémom je nízky výkon. Po ostatných stránkach je to fantastický stroj pre jazdenie môjho typu. Chcel som sa ale jednak niekam posunúť a druhak nadštandardné náhradné diely na Hondu, ako som sa presvedčil, stoja pomerne závratné sumy. Stál som teda pred rozhodnutím buďto preventívnej investície do CRF, lebo nepatrím medzi ľudí, čo vláčia veci so sebou a menia veci radi po ceste až keď sa pokazia. Alebo teda zadovážiť niečo nové. Vlastne mi to vŕtalo hlavou už celú sezónu 2018...

Nebudem to rozoberať, ale nakoniec po naozaj veľmi dôkladnom prieskume to pomerne jednoznačne vyhralo AJP PR7. Motorka pre cestovanie jednoznačne s ešte väčšími predsudkami ako malá CRFka. Snáď som sa nestretol so slovákom/čechom ktorý by ju neodsudzoval z bežných, nazvime to krátkozrakých, dôvodov. Ja som si ale spravil svoj názor a bez výčitiek za ňu na jar zaplatil plnú sumu. Aktuálne na trhu pre moje potreby nie je lepšie postavený kompletný stroj.

Úpravy pred cestou boli minimalistické

• Kryty riaditiek Cycra
• Výmena spojkového valca za Oberon s lepším tesnením
• Výmena spojkovej a brzdovej páčky za krátke nastaviteľné kvôli mojim krátkym prstom
• Vyhrievané rukoväte Oxford
• Konštrukcia pre uchytenie zadnej platne a rám pre ochranu pravej tašky od kontaktu s výfukom

Kvôli veľmi peknému ale z hľadiska batožiny veľmi neprakticky vedenému výfuku som nahradil svoje staré textilné tašky za výrobok XCountry.pl Rally tašky ktoré sadnú na motorku ideálne. Do zadu klasická taška Ortlieb 49L. Tankvak zostal Enduristan 4S.

Pneumatiky som obul pomerne overené. Dopredu fantastickú Mitas E-05, ktorá ma minulý rok neskutočne milo prekvapila a dozadu starú dobrú Mitas E-09 Dakar.

Z hľadiska vízovej prípravy to bolo jednoduché. Stačili víza do Ruska. Pôvodne som chcel ročné vízum, aby som nebol časovo obmedzený, ale agentúra ma informovala, že aj s ročným vízom môžem za 6 mesiacov na území Ruskej Federácie stráviť dohromady len 90 dní. Z toho dôvodu som vybavil iba 90 dňové vízum a začal počítať ako mi to vyjde s výjazdom...

Obsah

Pre rýchlu orientáciu uvediem stručný obsah ak niekoho zaujíma len určitá časť:

• Slovensko, Poľsko, Litva, Lotyšsko – 1. až 4.deň
• Európska časť Ruska a severná Sibír – 5. až 18.deň
• Altaj a Tuva - 19. až 35.deň
• BAM – 36. až 47.deň

Deň 1 – 02.06. – 330km – Žilina – Trstená – Dukla

Štart sa podaril ešte o deň skôr ako som predpokladal. To mi umožnilo ešte viac uvoľniť trasu. Zo Žiliny idem hlavným ťahom cez Dolný Kubín na Trstenú a do Poľska. Tu už sa ťahám viac na východ až do Dukly. Je pekný deň a v pohraničí tu poznám pekné vybudované miesto na noc.

Celý deň vlastne len ladím veci. Nie som zvyknutý na AJP jazdiť v MX čižmách, mám novú kombinézu a klasicky hľadám systém, ako vždy s novým systémom batožiny, kde čo poukladať aby som nemusel vždy všetko prehrabovať a otvárať.

Večer pokecám s Čechom ktorý je so psom na ceste autom už viac ako mesiac pohraničím až po UA.

Deň 2 – 03.06. – 479km – Dukla - Ustrzyki Dolne - Przemysl – Zamosc - Chelm - Wlodava

Ráno pokračujem až na najvýchodnejší bod a následne točím na sever cez Ustrzyki Dolne, Przemysl, Zamosc, Chelm a končím až pri Wlodave.

Celý deň je pekne, nikam sa nenaháňam, kochám sa okolím a šetrím zadnú gumu. Len zriedkavo prekračujem 80km/h. Doobeda mám okolo seba hory, potom už len lúky a sem tam nejakú pahorkatinu. Kvôli batožine som utiahol pružinu tak aby som aj pri naložení mohol ísť dosť ostro. Má to ale nepríjemný vedľajší efekt, že motorka je veľmi vysoko oproti sériovému stavu. Dosť s tým cez deň bojujem.

Na večer som našiel parádne miesto pri nejakom rybníku. Prvý kontakt s komármi, tak testujem moskytieru na hlavu. Každý ma straší, že sa z nich v Rusku zbláznim. No uvidíme.

Deň 3 – 04.06. – 504km – Wlodava – Terespol - Bielsk Podlaski – Bielostok – Augustow - Merkine

Ráno nejak skoro vstávam, tak vyrážam fakt skoro. Ale ide sa fajne. Tesne kopírujem už bieloruskú hranicu cez Terespol až niekam pred Bielsk Podlaski, kde to dávam už na hlavnejšie ťahy a idem už seriózne na sever.

Cestou ma zaujme vyhliadka. Je vybudovaná na rovine, ale tak prečo nie. Z nej vidím blízku pomerne nepoužívanú MX trať, tak idem pozrieť. Pri vjazde ma víta dosť hlboký piesok, pár zákrut dám. Potom ale prichádza veľká do kopca, volím zlú stopu a padám. Motorka hore kolesami, natankovaná. No dvihnúť ju veru je dosť vzdialené CRFke. V piesku ju musím otočiť dolu kopcom a aj tak mám čo robiť ju dostať na kolesá. Pri výjazde mám ešte jedno zaváhanie a pád a tak po 10min a polovici koliečka skoro ráno, spotený a značne vysilený som konfrontovaný s realitou ťažšej motorky a mojich schopností.

Poobede keď už sa napojím na hlavnejšie ťahy mám také dumavé. Čakajú ma v Rusku pomerne náročné úseky a takéto zaváhania môžu byť nebezpečné. Tieto myšlienky podporuje ešte Noro, ktorý mi volá a potvrdzuje mi to že sa ku mne na BAMku definitívne nepridá. Takže som v tom zase sám. Ohníček nádeje živí ešte Boris, ktorý špekuluje sa pridať. Má ale cestnú motorku a osobne to nevidím príliš perspektívne... Uvidíme.

Večer trávim už v Litve na mieste, kde som minulý rok bivakoval po celodennom brutálnom daždi. Uvoľňujem pružinu aby som motorku znížil a znova upravujem nastavenie podvozku.

Deň 4 – 05.06. – 578km – Merkine – Vilnius – Utena – Rezekne – Balvi - Aluksne

Ráno cestou na Vilnius nevynechám vyhliadku na rieku Nemunas. Zaujmú ma ešte drevené totemy pri ceste v poli. Potom už na obchvate Vilniusu dávam na multipumpe raňajky a pokračujem. Minule som ťah na Utena stratil, tentokrát som si dával pozor ale fakt to majú na chuja označené a motám sa bočnými cestami. Ale nevadí, je tu pekne. Litvu len križujem až do Lotyšska. Chcem sa dostať čo najbližšie RU hranici aby som ráno prekročil hranicu.

V Lotyšsku líznem Daugavpils, strelím Rezekne a potom odbočujem na sever cez Balvi až ku Aluksne. Tesne pod Estónskou hranicou som na google maps našiel fotku od parádneho jazera, tak tam smerujem na večer. Posledných 15km je hodne piesčitá cesta, ale baví ma.

Miesto je prázdne, dávam bohémsku večeru, prepieram veci, lebo celý deň je cez 30 stupňov a počas toho si 2x rozlievam pivo. Deň je kompletný.

Deň 5 – 06.06. – 511km – Aluksne – Misso – Pskov – Porchov – Veliký Novgorod - Kiriši

Ráno som chcel čo najskôr vyraziť, aby bola RU hranica čo najprázdnejšia. Ako naschvál sa mi vôbec nechce vstávať. Nejako sa ale pozbieram a šotolinovou cestou prechádzam hranicu najskôr do Estónska a v mestečku Misso točím na východ smer Pskov.

Hranica je trochu zvláštne zorganizovaná. Kamióny idú cez nejakú predzónu ale cesta rovno na hranicu nie je zablokovaná, tak idem tam. Posielajú ma ale späť, že niečo potrebujem. Anglicky colník nevie, takže neviem, čo zháňam. V okienku musím zaplatiť poplatok, tetuška mi ani nevie vysvetliť za čo. Vypadne z nej že zo zaradenia, či čo. Posiela ma ďalej na parkovisko. Odstavujem moto, idem do budovy, kde netuším čo mám robiť. Stále som v EU. Odtiaľ ma posielajú preč, na hranicu. Na hranici mi berie lístok, že dobre. Zjavne išlo len o ten poplatok. Super. Európska časť nejako prebehla.

Prichádzam na ruskú stranu. Stojí tu 2x8 áut, čo je celkom dosť. Klasika deklarácia, vypisujem na betónovom múriku, posielajú ma do budovy, že tam je stôl. Áut je v rade dosť, tak idem tam to v kľude vypísať. Keď sa po 10min vrátim predo mnou je zaradené auto, ktoré bolo za mnou. Na moju sťažnosť, že nakázal colník posunúť. Fasa.

Colník berie vstup fakt vážne. Splnomocnenie na vedenie vozidla a pýta sa ma či mi stačí vjazd na mesiac. Chalan, nestačí! Idem cez celé Rusko na ďaleký východ a späť. Tak mi to teda dáva na 90 dní, tak ako mám víza. Novinka. Tento dokument bol doposiaľ vždy na rok.

Po cca 4 hodinách som konečne v Rusku. Upokojuje ma, že najbližšie 3 mesiace ma toto hraničné peklo už nečaká. Vchádzam do mesta Pskov, to už celkom poznám. Idem rovno do veľkého nákupáku a kupujem SIMku s internetmi Megafon a vyberám love. Náhodou zvolím iný bankomat BTV a aha konečne sa dá vybrať viac ako 5000rub na jeden krát. Radostne vyberám 15000rub, nakupujem nejaké potraviny a padám z mesta.

Pokračujem cez Porchov na Veliký Novgorod. Chvíľu špekulujem či vlezem do mesta, minule sa mi celkom páčilo. Dumám na odbočke na obchvat ale google traffic ma odradí a beriem obchvat. Deň končím niekde pri mestečku Kiriši v poli. Pomerne núdzové miesto nič moc.

Deň 6 – 07.06. – 658km – Kiriši – Olonec – Suojarvi – Porosozero – Segozero

Ráno zlomím 200km po hlavnom ťahu a konečne odbočujem mimo na Olonec. Je to poznať, tip-top ruský asfalt nahradil starší jemne doplátaný. V Olonec sa občerstvujem a špekulujem kade ďalej. Smerujem na Suojarvi, beriem to nejakými dedinkami. Sem-tam asfalt, sem-tam gruntovka, ale dobrá. Ešte raz prekrížim kvalitnú hlavnú cestu a potom už na Suojarvi mám takú starú dobrú ruskú. Prekvapí ma kontrolný check-point, ale iba pozrú doklady a vyzvedajú kam.

Pred Suojarvi bolo pri ceste ešte jedna fajná piesková plocha, tak som trochu poblbol. Šlo to lepšie ako som čakal. Cestu ďalej po Porosozero poznám. Šiel som to aj na GSe aj CRFke, ale ja AJP je to konečne naozaj zábava. Za Porosozerom odbočujem na sever, smer Padany. Tu už je cesta výrazne menej používaná, rozbitejšia a členitejšia. Rýchlosť preto trochu klesá. Míňam nejakú ospalú dedinku a v Padany nakupujem poživeň a nejaké pivo. Posledných 10km ku brehu jazera Segozero už trochu tlačím, ale stojí to za to. Môj flek je voľný a užívam si parádny teplý večer pri jazere.

Deň 7 – 08.06. – 468km – Segozero – Medvedegorsk – Pudož – Vodla - Lekšmozero

Ráno sa neponáhľam je parádny deň. Doobeda sa motám a robím kontrolu motorky. Je veľmi sucho a prašno, trochu mi pískajú prachovky na vidlici. Tak ich sťahujem a niečím to mažem. Potom pokračujem do Medvedegorsku. Cestu si na CRFke pamätám ako dosť kamenistú, ale buď sa niečo zmenilo alebo z nej lepší podovzok robí menej nepríjemnú.

Prekvápko. Na mojej známej pumpe nemajú benzín. Musím ďalej do mesta, ale nevadí, mám to po ceste. Na Rosneftke je rada, zisťujem jednu povolenú skrutku na zadnom držiaku batožiny. Nechce sa mi to riešiť, po asfalte to nevadí, v Pudož poriešim. Tankujem a idem popri Onežskom jazere na juh. Trochu ma láme na spánok, tak si zdriemnem pri ceste chvíľu pod stromami.

V Pudož tankujem pokusne aj do vaku, lebo ma čaká jedna odbočka kde benzín asi nebude. Následne som svedkom odchodu auta od stojanu s pištoľou v nádrži. Ženština. Dotiahnuť skrutky som samozrejme zabudol, takže keď z pomerne kvalitnej cesty na Kargopoľ odbočujem pre spestrenie do lesov po gruntovke, tak pri jednom náhodnom fotení zisťujem, že už som jednu skrutku stihol stratiť. Ostatné dotiahnem, snáď podržia.

Bočná cesta tentokrát nenaplnila očakávania. Už bola fakt dosť rozbitá a celá v lese. Spestrenie bola len dedinka so zálivom na rieke Vodla. Deň končím niekde pri jazere Lekšmozero. Miesto super, len komárov je fakt dosť.

Deň 8 – 09.06. – 614km – Lekšmozero – Kargopoľ - Onega

Ráno dorazím kilometre do Kargopoľa. Benzín, raňajky, na pumpe sa pýtam na skrutky, starší pán mi radí obchod hneď za rohom. Na moje prekvapenie v nedeľu otvorený. Rýchlo kúpim čo treba a plnohodnotne pokračujem na sever smer Archangeľsk.

Prenasledujem búrky a vyzerá to, že sa im nevyhnem. Na dnes sa aj výrazne ochladilo. Míňam Plesetsk a odbočujem na Onega. Asfalt končí a víta ma po búrke mokrý piesok. Ide sa celkom dobre, ale okolie nie je príliš zaujímavé. Neskôr ale cesta kopíruje breh rieky Onega a okolie sa otvorí a zazelená. Povodie je úrodné, je tu veľa dedín, polí. Aj reliéf cesty je členitejší.

Asi 50km pred Onegou ma chytá silnejšia búrka. Piesková cesta sa dosť rozmočí a dosť to vo vyjazdených stopách vozí. Posledných 20km do Onegy už je asfalt a celkom padne vhod. Rovnako aj vychádza slnko a celkom úspešne ma suší. Mám radosť z čižiem. Držia sa pred premoknutím výrazne lepšie ako staršie. Za Onegou prichádzam na breh Bieleho mora. Asi je odliv, pretože je dosť ďaleko, breh je zjavne plytký. Okolie je čistý piesok, rozmýšľam kde zakempujem. Okolo ide motorkár, tak sa ho pýtam na nejaký flek. Volá sa Jura a vedie ma k nim domov, dávajú mi izbu, večeru. Že načo by som stanoval. Tak reku ok.