Ako sa dve Babetty na Balkán vybrali 1/2

Kam to bude tentokrát?

Po minulom roku nám Balaton už nestačil a bol iba našou prvou zastávkou na našej ceste (odkaz úplne dole). Plán tohtoročnej trasy bol prvoplánový pri pivku. Chceli sme sa opäť pozrieť na maďarské jazero, odtiaľ prejsť do Chorvátska, ďalej do Bosny a Hercegoviny. Fascinovalo ma totiž vidieť mínové pole zblízka (to sa nepodarilo), prehnať Babetty po pobreží v Chorvátsku a vystúpať od mora 1700 metrov do Národného parku Durmitor v Čiernej Hore. Klesnúť opäť do BIH a cestou domov pozrieť krásy Srbska. Potom sa už plán iba doladil tak, aby sme videli to najlepšie čo sa dá vidieť, a tak, aby sme to stihli orientačne počas dvoch týždňov.

Mašiny a ich príprava

Tento rok sme si mali ísť pôvodne traja, avšak nakoniec naša výprava odštartovala iba vo dvojici. Tomu však predchádzali rôzne prípravy. Moja Babettka ostala od výpravy Balaton v nezmenenom stave. Matúš mal Babettu kúpenú v stave pred generálnou opravou a keďže bol celé leto mimo SK, tak „zamestnal polovicu Nemšovej“ (vrátane mňa). Nakoniec prešli Babettky drobnými úpravami, ktoré málinko zdvihli výkon, ktorý sa bude neskôr v kopcoch naozaj hodiť (približne tak veľmi ako aj pedále). Jedna z kľúčových úprav je napríklad karburátor s väčším difúzorom, ktorého ladením som strávil asi štyri dni, kým som našiel ideálne nastavenie pre naše stroje. Prípravy boli hotové len tak-tak pred plánovaným termínom odchodu v septembri.

Ešte večer, predtým ako prichádza deň D balím všetky veci na Babettu a keď ju naloženú skladám zo stojanu len tak na vyskúšanie, uvedomujem si, že slečna bude mať so mnou čo robiť (pritom vážim pod 70kg). Po tme kontrolujem všetky detaily, skrutky a v kútiku duše dúfam, že som všetko poskladal tak, aby to vydržalo. V tom ešte telefón od Matúša, aby som mu šiel pozrieť spojky, lebo mu to neštartuje a všetko je vraj zložené dobre. Prídem, opravíme malý detail a všetko ide. O chvíľu je už po polnoci a od vzrušenia by sa mi ani nechcelo moc spať, ale únava ma po príchode domov zmohla a po štyroch hodinách mi zvoní budík.

Hra sa začína

Vstávam s prekvapivou energiou, spapám raňajky, zatláčam sytič a štartujem, žabka vyfúkne z výfuku modrý obláčik a pred domom ma už čaká Matúš. Oproti mojej je tá jeho Babetta, ako keby išla niekam iba na jednu noc. Kufrík, spacák, karimatka. Zbalený v malom ruksaku predvádza ako vyzerá minimalizmus v praxi. No nič, postranné tašky, tankvak, plne naložený zadok Babetty a trekový ruksak sa môžu schovať. Tu je vidieť, kto bral veci z kategórie "keby niečo". Už pri výjazde z domu škrtám prvý doraz (koleso sa dotkne blatníka) a uvedomujem si, že budem musieť ísť veľmi opatrne cez jamy. Matúš tento problém nemá keďže má neoriginálne – tvrdšie tlmiče. Cesta po Slovensku prebieha super až na to, že aj napriek snahe o jemné prechádzanie nerovností sa z kolesa stáva gilotína, ktorá pretína elektrický kábel k zadnému svetlu a tým pádom som bez svetiel. No nič, skúsime to časom opraviť. Tempo si držíme okolo 40km/h, čoskoro prechádzame hranicami a ani sa nenazdáme a sme pri severe Balatonu.

To bola rýchlovka v porovnaní s minulým rokom, však? Trošku sme si zajazdili v Siofóku a pomaly bol čas hľadať miesto na nocľah. Našli sme si miesto v blízkosti nejakej chatárskej oblasti, dali sme si malú enduro vložku a Matúš sa začal vracať do svojich starých koľají šéfkuchára s plynovým varičom a sáčkovou polievkou. Po viac ako 300 kilometroch hneď v prvý deň usudzujeme, že nás začínajú aj bolieť zadky – na prvý deň dobré. Okolo stanu sem-tam prejde nejaké auto ku chatke. Spoločne v stane hodnotíme minuloročný Balaton a tešíme sa na ráno.

Dobré ránko

Prvé ráno v expedičnom stane je super až do momentu keď vidím kvapky nazrážanej vody. „Hmm, vetranie nič moc.“ Pri balení sa voda dostáva dovnútra. Nevadí, zbaliť a ideme smer Chorvátsko. Čoskoro dostávajú naše Babettky prvýkrát test v 12% stúpaní. Rýchlosť klesá, ale nič také vážne sa nedeje. V podstate sa ani nenazdám a už prichádzame na prvú hranicu nášho výletu. Matúša preveľujem a získava hodnosť prieskumníka - ide prvý. Maďarskí colníci nás strašia. Vraj nás Chorváti hneď otočia, keďže nemáme tabuľky EČV a Babetty nemajú registráciu. Nakoniec sme sa dohodli tak, že to ideme vyskúšať a uvidíme. S posmechom nám vravia, že Maďarov otáčajú a že nás tu počkajú o 10 minút. Samozrejme, že sme chytili trošku paniku, ale veď predsa nie sme prví chalani, čo sa vybrali do Chorvátska na Babette. Chorváti sa zasmiali pri pohľade na zožltnutý originál kartičky z osemdesiatych rokov. Toto snáď nemyslíte vážne. Nakoniec to dopadlo štýlom, že keď sme prešli to Maďarsko, tak nech ideme. Dávame si „ťukes“ (päsť na päsť) a kocháme sa vnútrozemím.

Cestou vidím autoservis a tak mi napadá, že by mohli mať kus kábla na opravu môjho zadného svetla. Na parkovisku servisu zhadzujem všetko z naloženej Babetty dole a prekáblovávam elektriku vrchom. Všetko funguje, ďakujem a ideme ďalej. Obloha sa jemne zaťahuje. Vyťahujeme nepremoky a oblečení ako Majky z Gurunu sa derieme pomedzi kvapky. Našťastie to bolo len také postrašenie. Hľadáme si ubytovanie – nejde ani tak o to pohodlie, ale treba nám vymeniť vývodové kolieska z 13z. na 12z. a tým pádom zmeniť prevod na ľahší. To sa na daždi robí blbo. Za mestom Našice sme teda našli pekný rodinný penzión Antiša, za 25€ na noc, s porciou špagiet a pivom v cene. Večer teda robíme pod strechou drobný servis, trošku hygieny, prebiehajú reči pri Ožujsku a prajeme si dobrú noc.

Video: Ako sa dve Babetty na Balkán vybrali - [Fun Moto]

Vitajte na Balkáne

Po zmene prevodu nám rýchlosť mierne klesá a začíname stúpať. Počas toho ako sa blížime k hraniciam Bosny a Hercegoviny si začínam všímať rozstrieľané domy či zničený kostol. Niekomu to môže prísť smutné a ja mám predsa len odlišný vkus od väčšiny, ale mne sa to istým spôsobom páči. Opustené, zničené domy, zrušená stará benzínka a podobne. Okolie Novej Gradišky dýcha atmosférou akú pri mori nenájdete. Je to smutné, depresívne, alebo nádherné? Neviem, ale rozhodne to treba vidieť, kým sa to neopraví a kým sa na to nezabudne. Zastavujeme a chceme sa najesť. Za dve veľké pizze aj s pitím platíme aj s tringeltom 10€ a ideme smer BIH.

Do krajiny vchádzame bez problémov a pomaly sa presúvame smerom k mestu Jajce, okolie cesty sprevádza nádherný výhľad na divoké rieky, z ktorých vyrastajú skaly do výšky niekoľko desiatok či sto metrov. Okolie malých miest je už zreteľné chudobnejšie. Ako tak cestujeme pod nádhernými skalnatými prevismi, usudzujeme, že je čas ísť postaviť stan, urobiť si nejaké jedlo a uložiť sa do hajan. Od hlavnej cesty odbočujeme po nespevnenej cestičke, pod kolesami máme červenú hlinu a kempujeme na náhodnom peknom mieste. Stan ostal trochu zvlhnutý a bolo treba ho utrieť, každopádne všetko v pohode. Hneď za nami je akýsi rozbitý, opustený dom a okolo prešlo pár domácich, ktorí nám kývali. Samozrejme nechýbala večera z variča. Krásny večer.

Jajce

Ráno sme neboli už ďaleko k našej ďalšej zastávke. V mestečku sme si pozreli centrum, vodopádiky (v porovnaní s tým čo nás čakalo sú to naozaj iba vodopádiky). K ním sme sa dostali až úplne blízko, keďže sme prešli zábradlie a užili si tak chvíľku v tesnej blízkosti vody. Vymenili sme si euríčka za konvertibilnú marku a navštívili sme aj zrúcaninu hradu (platba len v lokálnej mene). Odtiaľ bol nádherný výhľad na celé mesto, pozreli sme si zhora práve prebiehajúci auto-slalom, videli všadeprítomné hory, ktorými je mesto obklopené a taktiež aj chudobnejšie domčeky. Pomaly začínalo moje zaľúbenie sa do Bosny a Hercegoviny. Každopádne sadáme na mašiny a pokračujeme smerom k Mostaru. Každopádne pomaly si zasa hľadáme miesto na spanie. Tentokrát je našim útočiskom staré futbalové ihrisko. V ruke mám Sarajevsko, v druhej celozrnnú žemličku ku sáčkovej polievke a zaspávam s príjemnými myšlienkami.

Mostar

Ďalšie ráno vyrážame smerom do mesta Mostar. Riekou Neretva je rozdelený na moslimskú a kresťanskú časť. Vzájomné prepojenie symbolizoval starý most, ktorý bol úmyselne zničený počas vojny v roku 1993. Dnes tu stojí replika, ktorá je hlavným turistickým lákadlom. My sme sa ním tiež nechali zlákať. Predtým však počas príjazdu do mesta prechádzam jedným retardérom a zrazu ťahám plynové lanko úplne naprázdno. Zisťujem, že sa utrhlo v rukoväti a zastavujem pri kraji. Matúš si však ide samostatnú jednotku a nevšíma si ma v späťáku. Po dvadsiatich minútach a piatich telefonátoch sa znova stretávame a kolega vyťahuje z kufríka plynové lanko. Na piaty pokus ho správne založím a v kútiku duše dúfam, že druhé nebudeme potrebovať – keďže ja som svoje nechal doma. Centrum mesta je krásne a započuli sme aj češtinu turistov. Pri Neretve si vyzúvam kanady a máčam svoje nožičky vo vode, do ktorej medzičasom z mosta skáče miestny skokan. Voda nádherná, svieža a keďže je vonku viac ako 30 stupňov, tak aj celkom potrebná. Celé to dotvára krásnu atmosféru tohto mesta. Trošku nás zamrzí keď vidíme malé dievčatko, ktoré sa snaží od nás vylákať nejaké peniaze. Neustále obšmietanie sa okolo nás a prosenie nie je nič príjemné. Keďže nám je obom jasné, že nežobre pre samú seba, tak odmietame a ignorujeme. Neskôr zisťujeme, že na tomto mieste nás niekto zo SK odfotil a hodil na FB (potešilo). Ďalšia zastávka -> Blagaj.

Najhlúpejší nápad výpravy a tá pravá Bosna a Hercegovina

V Blagaji sme mali vidieť rieku a kláštor, avšak na to som zabudol a keďže sme presne nevedeli kam ísť, tak sme išli len podľa značiek. Nad mestom, vysoko na skalách sa týči zrúcanina hradu. V našich hlavách vznikol nápad, že sa pôjdeme prejsť a pokochať sa. Samozrejme, že po asfaltovej ceste to bolo (príliš) jednoduché ale dlhé. Bol som smädný a hladný už na začiatku. Po pravej strane sa mi zdá, že vidím turistickú cestičku a tak Matúša presviedčam, že by sa to dalo asi tadiaľ. Veľmi rýchlo však pochopím, že to nie je turistická cestička, ale len medzera medzi kríkmi a skalami. Hovorím mu, že nech sa na to vykašleme a nech sa vrátime na asfalt, ale tvrdohlavý kamarát sa nedá prehovoriť. Vyhrážka, že na neho kašlem a nepôjdem s ním ďalej nezaberá a nakoniec potláčam svoj zlý pocit z nápadu škriabať sa po skalách hore (som ja ale hlupák hlúpy). Idem s ním a celú dobu nadávam sebe aj jemu do mužských či ženských pohlavných orgánov. Dlhé minúty a hodiny pretínania sa kríkmi a občas i lezenia cez skaly. V horúčave a na priamom slnku sme po výstupe do 90% výšky hradu zistili, že sa na hrad nedostaneme, keďže cestu má z druhej strany a ako to už býva, z ostatných strán má hradby a „priepasť“. Gratulujem! Dodnes mám na to nervy. Nevadí, aspoň si vypočujeme zo skaly Muezzina, ktorý zvoláva ľudí do mešity (medzitým v mysli: Ak sa tu kdesi potknem a zabijem sa, tak ma tu nikto nenájde). Cesta dole bola ešte zaujímavejšia, keďže sa nedalo presne trafiť tadiaľ, kadiaľ sme išli hore. Nakoniec sme skončili u niekoho vo dvore a cezeň sme sa dostali na cestu. Aj to bolo však až na druhý pokus, keďže v prvom dvore, do ktorého sme sa dostali priamo zo skál, čakal na nás "havko". Celé zle. Spotení, s polovičným úpalom, hladní a smädní parkujeme hneď v prvej kaviarni a kupujeme si veľkú minerálku, ktorá mala životnosť asi dve minúty.

Vodopády a dovolenkovanie

Sadám s nervami na Babettku a prúd vzduchu ma už čoskoro ochladí. Smer vodopády Kravica. Vybrali sme sa dlhšou ale zato náročnejšou cestou. Začína ďalšie stúpanie plné serpentín. Tu prvýkrát jazdím na Babette ako na okruhu. Pred nájazdom do 180° zákrut sa pozriem či nejde niečo z protismeru a z vonkajšieho okraju robím „nálet“ na ten vnútorný. Prečo takýto štýl? Aby som prešiel zákrutu vo svojom pruhu, musel by som spomaliť a potom už by som naspäť nezrýchlil. Mohlo by sa stať, že by Babettka podradila na jednotku a tým pádom sa začala prehrievať. Takýmto štýlom sme v podstate obaja prišli až hore. Tesne pred koncom som tej mojej pomohol odrážaním sa a bol som hore. Keďže hladní sme boli stále, zastavili sme sa v reštaurácií Carmen. Jedlo bolo chutné, lacné a dostali sme aj pozornosť v podobe hrozna. Páčilo sa mi aj to, že nie sme tam, kde je veľa ľudí, ale tam, kde je pekne. V príjemnom prostredí som si užil aj prítomnosť prítulnej mačky, ktorej som dal kúsok zo svojho obeda. Naše vysokovýkonné mašinky už vychladli, taktiež aj moja hlava a my môžeme pokračovať ku Kraviciam.

Onedlho parkujeme a platíme pár eur za vstup. Mám ambíciu sa aj okupkať, ale najskôr absolvujeme krátku prechádzku. Prostredie je nádherné. Okolitá zeleň je podčiarknutá množstvom vodopádov a drobnými potôčikmi. Svojim spôsobom mi to pripomínalo niekoľkokrát zmenšený národný park Krka v Chorvátsku. Netrvalo dlho a už som bol v plavkách vo vode. Svieža voda a šťastný Jaro pod vodopádom. Matúš si medzitým vychutnáva nanuk. Ešte chvíľku sa kocháme krásami (či už prírodnými alebo tými v plavkách) a je čas ísť ďalej.

Tento večer by sme chceli trošku hygieny a pohodlia, takže hľadáme miesto, kde skloníme hlavy. Opäť krásne stúpanie. Na vrchole správa, že tu „nič nie je“ a treba ísť do meste Čapljina. Tam sa ubytovávame v malom hotelíku. Majiteľ nám necháva Babettky vo výklade na prízemí pri fľaškách vína. Bežne neposkytuje parkovanie pod strechou, ale keď vidíš legendy – neodoláš. My sa ideme vybaliť, dať sprchu a trošku sa nachystať do mesta. Vyrážame do večerných ulíc a lovíme pizzu s pivom. Vyberáme z bankomatu ďalšie marky a po ceste domov sa zastavujeme v jednom bare s terasou. Keďže je stred týždňa tak je tam iba čašníčka. Dávame sa s ňou do reči (prekvapivo rozpráva aspoň ako-tak anglicky). Po čase a ďalších pivách prichádza aj jej brat s nejakými kamarátmi. Rozprávame sa viacerí a ku nám sa dostáva zadarmo kolo domáceho orechového likéru, po ktorom nasleduje višňový. Po rozhovoroch a pivkách na teraske sa ešte chvíľku poprechádzame a ideme do ríše snov.

Do kopčeka do kopca...

Na druhý deň vynášame Babetty z výkladu a chystáme ich na ďalšiu porciu kilometrov. Keďže sme už pochopili, že BIH je ako húsenková dráha, tak nás (ne)prekvapuje stúpanie, do ktorého sme sa nestihli veľmi rozbehnúť. Onedlho zastavujeme v zákrute a na odstavnej ploche chladíme motory - hráme karty. Po jednom kole "farára" pokračujeme opäť ďalej. Každopádne, keď cítime už pokles výkonu a prehriate spojky radia dvojku aj vtedy, kedy nemajú, vieme, že opäť stojíme. Tesne predtým však prechádzam okolo značky 10% stúpanie. V kútiku duše som dúfal, že sa miestny cestári pomýlili a to najhoršie je za nami. Ako sa však po ďalšom chladení ukázalo – nie. Počas tohto cirkusu som chcel zastaviť aj auto. Hovorím si: „Otvorí okno, ja sa chytím a hore ma nejako vytiahne...“. Tu však ochota ľudí zlyhala a každý ma má na saláme. Možno je to tým, že aj staršie autá majú čo robiť cestou hore. Pokračujeme teda tempom do 10 km/h, ale každým metrom je výhľad na okolie krajší a krajší. Na vrchole je reštaurácia a tak zasa chladíme seba aj mašinky. Po obede sa cesta zvažuje dole a pokračujeme krásnym vnútrozemím smerom k mestu Trebinje. Cesta je krásna, niekde v najbližšom meste sa stavíme kúpiť vodu, jedlo a bude pohoda.

Nepojazdný Matúš v strede ničoho

Ideme si a v tom Matúš oznamuje, že jeho zadné koleso má vôľu. Už predtým sme to riešili len jemným dotiahnutím osky, ale teraz je to už vážne. Hovorím, že nech ide pomaly ďalej a že to vyriešime v nejakej dedine. Keďže sa v tomto bode nachádzame úplne mimo ľudí, tak mi nič lepšie nenapadá. Každým metrom je to čoraz horšie, kamarát mi oznamuje, že ďalej to už nepôjde. Dobre, poďme to rozobrať a uvidíme čo sa dá robiť. Po zistení, že jedno ložisko je úplne na prach začínam chytať miernu paniku. „Máš tu náhradné ložiská?“, pýtam sa Matúša. Ten mi oznamuje, že doma má 4. Tam im je teraz dobre. Asi tak dobre, ako môjmu plynovému lanku v Mostare. Skúsim to poskladať s jedným ložiskom a ostatný priestor vyplniť niečím čo mám po ruke. Na začiatku to vyzerá nádejne, ale po dvoch metroch ide všetka nádej preč. Čo teraz? Zasa mi je teplo, som hladný a smädný a ešte k tomu v úplnej...Dohodneme sa, že pôjdem pohľadať aspoň tú vodu a dobehnem. Keďže však nikde nie je žiadna dedina (a to čo je označené takou tabuľkou je miesto, kde sú 3 polo-rozpadnuté domy), pýtam sa páriku v aute pri ceste či vedia o najbližšom obchode. Tí nie sú domáci, takže nič. Plný plyn do najbližšej odbočky, kde vidím na kopci stáť asi 10 domčekov.

Dedinka Zagora. Po ceste sú kozie bobky. „Ako sa to hovorí? Keď stupíš do hov*a, tak budeš mať šťastie, nie?“ Hneď v prvom dvore vidím staršiu paniu. Slovensky jej vysvetľujem čo sa deje a čo sa stalo – vodu mám okamžite. O chvíľu je tam aj jej dcéra a pravdepodobne aj brat – obaja cca dvadsaťroční. Tam už sa dá trošku dorozumieť aj anglicky. Zisťujem, že do najbližšieho mesta (obchodu) je to ešte 30 km (Trebinje). Po vysvetlení celej situácie ho žiadam o pomoc s odvozom. Medzitým dostávam od tety čalamádu, ktorá so mnou bude putovať až domov. Taktiež hrozno na občerstvenie. Po pár minútach mladý chalanisko zapája vozík bez registrácie za starú Jettu a už valíme na pomoc za Matúšom. Nakladáme obe Babetty na príves a priväzujeme ich špagátom. Prilby si dávame do auta (zapamätaj si) a adrenalínová jazda začína. Cestou v starom Volkswagene sa držím dverí a začínam chápať zmysel trúbenia. Trúbi sa tu úplne na všetko, vždy a všade. Buď niekoho zdravíš, alebo mu nadávaš, alebo ťa len niečo zaujme pri ceste tak zatrúbiš, ale vráťme sa späť do našej Jetty.