Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

motozem-11-2019-std

Hodnotenie: (4 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (7)  [Verzia pre tlač] Tlač

Potulky Čiernou Horou

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 31.08.2016 Autor: sokym
Čitatelia: 6321 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Maďarskom, Chorvátskom, Bosnou a Hercegovinou do Čiernej Hory a späť, alebo ako sme zistili, prečo sa Čierna Hora volá Čiernou Horou.

Rok sa s rokom stretol a po minuloročnom Rumunsku sme si s manželkou naplánovali týždennú dovolenku v Čiernej Hore. Zostava, ktorá bola zo začiatku otázna sa napokon vykryštalizovala na 5 kúskov a 4 motorky:

Ja + Maťka = Suzuki DL 650 V-STROM, Mišo = Ducati Hyperstrada 820, Tibor = Ducati Multistrada 1200, Stano = Honda Varadero

naše spolutrpiteľky)))
naše spolutrpiteľky)))

Plánovanie prebehlo štandardne, to znamená, najprv hlboké zamyslenie, že kam by to chcelo ísť, potom drobná oprava, že kam by sme to zvládli a z toho všetkého nám vyšla Čierna Hora. Keďže cestu treba prispôsobiť fyzickým schopnostiam (rozumej výdrž zadku a iných partií), vyšlo to na presun 2 dni tam, 3 dni potuliek po Čiernej Hore a presun 2 dni naspäť. Plán pekný, ideme na vec.

Študovaním cestopisov na dostupných stránkach ako motoroute.cz, motoride.sk, aj na oficiálnych stránkach Čiernej Hory hľadáme zaujímavé tipy a postupne vyberáme miesta, ktoré chceme vidieť.

Trasu s vybranými miestami potom hádžem do googlemaps a prispôsobujem navrhnuté cesty tak, aby vznikol okruh a denné etapy krájame na kilometrovo aj časovo prijateľné úseky. Po skúsenostiach z Rumunska máme stanovený denný limit cca 400 - 450km na deň, veď to má byť dovolenka, nie preteky a chceme sa aj pokochať krajinou, no nie??
Trasa navrhnutá, schválená kolektívom, dokonca aj dovolenku sme dostali, už nás nič nezastaví, tak pomeeee.

No pomeeee ako pomeee, keďže nie všetko je také jednoduché a majster Murphy aj s jeho zákonmi funguje 100% tne, týždeň pred dovolenkou" tuním" jemne predok nášho auta a o zábavu je postarané. Partia sa delí na 2 tímy, keďže Miky s chalanmi chcú vyraziť v nedeľu a navštíviť známeho v Bosne, ja však musím ešte zaniesť v pondelok papiere do poisťovne. Nevadí, plán ostáva rovnaký, chalani vyštartujú v nedeľu, ja vybavím čo treba v pondelok a vyrazíme s Maťkou za nimi s tým, že v utorok sa stretneme v Bosne, alebo na hraniciach Čiernej Hory.

Deň1: Martin - Šahy - Bilje (482 km)

1. deň Martin - Osijek
1. deň Martin - Osijek

Papiere v poisťovni vybavené, veci zbalené, motorka nachystaná, posledná kontrola dokladov, sadáme na motorku a 09:30 mizneme z Martina jak para nad hrncom v očakávaní dobrodružstva. Cesta prebieha super, užívame si krásny deň, úseky okolo Zvolena, Dudiniec nemajú chybu, skoro dokonalé že? Chechtáme sa búrke pri Krupine, zdrhli sme jej bravúrne, avšak hopla holá, pri Šahách sa skóre mení a naša rodná hruda sa s nami lúči takou drobnou prietržou, až mám pocit, že namiesto prilby mám akvárko, už len rybky chýbajú. Stojíme teda nútene v Šahách a ja zisťujem, že vode odolná membrána v mojom oblečení je síce vode odolná, ale nie vodotesná. No čo, nabudúce dám nepremok aj ja :)))

Keď už stojíme, dáme obed a v drobnom mrholeni prekračujeme hranicu s Maďarskom. Kupujeme diaľničnú známku (cca 10 E) a vrháme sa vpred, nech máme našu "obľúbenú" krajinu za sebou. Nemôžem si pomôcť, Maďarsko je vždy utrpenie. A aby toho nebolo málo, milá teta z navigácie sa rozhodla nám ukázať pamiatky Budapešti pekne z blízka a naviguje nás priamo cez centrum. Možno na jeseň fajn, ale vonku asi 35°C , asfalt zhruba 54°C podľa teplomerov, stred sezóny, áut jak v AAAčku a semafory vytunené tak, že na jednom zelená, na ďalšom nasledujúcom červená, no čo vám poviem, hotový orgazmus. Po hodine sme našťastie von z toho blázinca a s drobnou psychickou ujmov sa vrháme na diaľnicu. Tam to poznáte, 130 km/hod, kukurica naľavo, kukurica napravo, najbrutálnejšia zmena v tom stereotype nastáva, keď namiesto kukurice vidíme slnečnicu. Slnečnica naľavo, slnečnica napravo... Našťastie prežijeme aj tento útok na našu psychiku, bezpečne prechádzame do Chorvátska bez zdržania na hranici a zhruba o 18:00 dorážame do cieľa dnešnej etapy - dedinka Bilje 10km od Osijeku. Ubytovanie na súkromí máme dohodnuté cez booking.com (20E /osoba aj s raňajkami, adresa: Ulica Bilje satnije ZNG RH 5, Bilje)

teta Mary a jej dom v Bilije
teta Mary a jej dom v Bilije

nachádzame ho bez problémov a po večeri v reštike padáme celkom unavení do postele. Motorka zamknutá vo dvore pod altánkom, duše ukojené, zadky ubolené, kúpeľ vo veľkej vani oslobodzujúci a tak spíme ako batoľatá.

2. Deň : Osijek - Bosanski Šamac - Sarajevo - Foča - Plužine - Trsa (450 km)

2. deň Osijek - Foča - Pivsko jazero
2. deň Osijek - Foča - Pivsko jazero

Ráno pri neskutočných raňajkách (švédske stoly v hoteloch sú čajový odvar) a debate s pani domácou zisťujeme , že má síce 64 rokov, ale je motorkárka a členka jediného chorvátskeho ženského moto klubu. Strašne milá a pozitívna žienka, hlavne keď človek vie, čo sa tam dialo 21 rokov dozadu. Po jedle sa lúčime, dohadujeme ešte možnosť ubytovania v jej dome na ceste nazad a vyrážame na stíhaciu jazdu za chalanmi. Sme s nimi v kontakte cez sms, sú v Bosne vo Foči a o 15:00 chcú vyraziť smer Čierna Hora. Keďže celú noc lialo a ešte stále mrholí, ideme poučení z predchádzajúceho dňa v nepremokoch. Berieme to pozitívne, aspoň nepečie slnko a cesta pohodovo odsýpa.

Hraničný prechod Bosanski Šamac prechádzame bez problémov, dokonca stačia občianske preukazy, aj keď BiH nie je v únii, takže internet neklamal (našťastie, lebo Maťka má pas ešte na meno za slobodna:) )) a po kontrole zelenej karty motorky nás vítajú tabule BiH. Stojíme na prvej benzínke a tankujeme plnú za neskutočných 80 centov za liter 98ky. Ach jo, mať to doma, jazdím na motorke aj na záchod. ..Čaká nás úmorná etapa Šamac - Sarajevo a keďže viem, čo nás čaká, obrním sa trpezlivosťou a teším sa keď budeme konečne za Sarajevom. Priemerka 50-60 km/hod, preplnené cesty a miestni experti sú zárukou toho, že sa nenudíme. Ťaháme celé 4 hoďky bez prestávky až za Sarajevo, kde dávame prestávku a zároveň obed. Vystupujeme z motorky ako igráčikovia, nohy tuhé jak kvalitne vypálená domáca, ale vieme, že najhoršiu etapu dňa máme za sebou. Maťka má konečne možnosť ochutnať miestnu pochúťku - pljeskavicu, ja si dávam čevapi a píšem Mišovi, ako sú na tom. Už im bolo dlho, tak sa im nechce čakať ešte hodinku, pokiaľ dorazíme a vyrážajú s tým, že sa stretneme v Čiernej Hore v meste Plužine (cca 30km od hraníc) na benzínke. My dojeme obed a frčíme krásnou horskou cestou Sarajevo - Foča. Kocháme sa, ochkáme, jajkáme a sme unesení prírodou a výhľadmi. Za hodinku sme pri Foci a mierime smer hraničný prechod Scepan Polje. Vychýrený medzinárodný hlavný ťah do Čiernej Hory je super, až tak, že po 10 min cesty sa ma Maťka pýta, či nás navigácia zase neposlala kdesi do teplých krajín. Že prečo?? Nuž hlavný ťah na hranicu v pojatí BiH vyzerá ako družstevná skratka z Hornej Dolnej do Dolnej Dolnej. Rozumej diery, výmole, sem tam asfalt, sem tam nie, a to všetko na jeden a pol auta. Našťastie V-Strom je motorka ako šitá na toto a ja si krochkám blahom))) a keď stretávame autobus, už aj Maťka verí, že fakt ideme dobre. Hraničný prechod na BiH strane vyzerá ako z rozprávky Traja veteráni = drevená búdka a za ňou drevený most cez krásnu, úžasne smaragdovo zelenkastú rieku Taru. Colníci sú pohoďáci, a tak sa ani nenazdáme a už nás legitimujú na čiernohorskej strane. Colník si dáva na čas, však čo, je v klimatizovanej búdke a líže si zmrzlinu a kuká do PC jak baran do medze. My spotení na motorke, tečie po nás jak ďas, až mi to nedá a hovorím mu, že ako provokácia je to fajn, ale už by sme aj šli. Len sa usmeje a vracia nám doklady. Zase stačili občianske a zelená karta. Konečne sme volní a ideme sa prevetrať kaňonom rieky Tara, smer Plužine, kde by sme mali spať. To čo nás čaká je neskutočné a orgazmus strieda orgazmus a únava je fuč. Cesta zarezaná v skalách, tunely, zrázy, hlboké rokliny a v strede toho priehľadná, svieža a čistá smaragdovo zelená rieka Tara. V strede kaňonu je priehrada a začína Pivsko jazero. Snažím sa nájsť nejaké slová na opis, ale nejde to. Žiadny superlatív nevyjadrí tú nádheru, to čaro krajiny. Slová sú zbytočné. Sme len ticho. Vzdycháme jak panna pri svojej premiére s mládencom, ideme pomaly a kocháme sa tou nádherou a snažíme sa spracovať mozgom to, čo vidíme.

Pivsko jazero pri Plužine
Pivsko jazero pri Plužine

Maťka síce kameruje, ale je nám jasné, že ani fotky, ani video ten rozmer nepojmú. Celé to trvá pol hoďku a sme v Plužine. Na benzínke stojíme a konečne sa stretávame so zbytkom partie. Dotankujeme motorky a dávame hlavy dokopy. Predpoveď na zajtra hovorí o búrkach a nás by mal čakať prechod Durmitorom. Keďže je cca 17:00 a gps ukazuje do Žabljaku za Durmitorom len 40km a 80 min, rozhodujeme sa, ešte potiahnuť. Vyrážame smer národný park Durmitor. Začiatok cesty je celkom drsný 180° zatáčka v tuneli, pravdaže neosvetlenom, bez čiar a reflexných zbytočnosti, serpentíny, úzka cesta, popadané skalky, prosto kopec zábavy, ale všetko vykúpené neskutočnou krajinou a výhľadmi. Predstavte si, že jazdíte po Chopku, alebo hrebeňom Veľkej Fatry. V 1440m míňame horský hotel a pokračujeme ďalej. Za jednou z mnohých zatáčiek vyjdeme na horizont a ja dupem na brzdu. Chalani len kukajú, že čo sa deje, tak im ukazujem rukou vpred. Búrka pred nami s takou vodnou stenou, že aj Noe by asi preglgol, tak reku čo ideme robiť. Chalani sú drsni jak 40tka šmirgeľ, nepremoky sa im nechce dávať, že to dajú. Mne sa zase nechce mať akvárko miesto prilby, tak len tak mimochodom spomeniem, že 5min dozadu sme míňali ten krásny horský hotel, však skúsme zistiť cenu a obsadenosť a uvidíme. Pri najhoršom máme stany a je tam vlastne aj kemp. Hlasujeme, však je demokracia a keď v diaľke švacne blesk a hromy bijú jak v našej hymne, je dohlasované a valíme nazad. V horskom hoteli Milogora

Trsa - horský hotel MILOGORA
Trsa - horský hotel MILOGORA

zistíme, že 18E za osobu aj s raňajkami nás určite nezruinuje, no boli by sme blbi ))). Je rozhodnuté, ostávame, dáme večeru aj s pivkom a debatíme o prežitých dňoch a postrehoch z cesty. Partička sme super, na to, že sme sa poniektorí videli v podstate prvý krát v Plužine sa bavíme jak starí známi. Za dunenia hromov po okolitých kopcoch ideme spať a tešíme sa na ďalšie dni.

3. deň: Trsa - Durmitor - Žabljak - Tara most - Žabljak (100km)

3. deň Pivsko jazero - Durmitor - Crno jazero - Tara most - Žabljak
3. deň Pivsko jazero - Durmitor - Crno jazero - Tara most - Žabljak

Po fajn raňajkách balíme veci a za pekného počasia vyrážame v ústrety Durmitoru. Po sľubovaných búrkach ani stopy, predpovede sú asi tak presné ako aj naše v teleráne. Teda dúfame. Cesta vedie náhornými plošinami vo výške cca 1500 -1800m pomedzi samoty a my sa zase iba kocháme a kocháme a užívame si jazdu.

srdce Durmitoru
srdce Durmitoru

Zaplatíme 3E za motorku za vstup do NP a pokračujeme ďalej. Kto má rád horské cesty, zrázy, kopce a vracačky sa tu zamiluje. Dá sa tu celé dni túlať, či pešo, či na bicykli, motorke, alebo offroadoch. My však nemáme celé dni a tak sa kocháme a unesení z toľkej krásy a sily prírody v tejto krajine pokračujeme ďalej, aby sme po hodinke jazdy došli do Žabljaku, miestneho turistického mestečka. Keďže je 11hod a my máme celý deň pred sebou, padne návrh ubytovať sa a ísť na rafting. Keď už sme tu, bolo by škoda to nevyužiť, táto lokalita je vyhlásená raftingom. Zároveň spojíme príjemné s príjemným, keďže chceme aj tak vidieť most cez rieku Tara., ktorý sme mali v pláne cesty. Je rozhodnuté a tak stojíme pri tabuli MIROTARA rafting a ideme do kancelárie pozisťovať ceny. 45eur za osobu sa nám zdá byť dosť, tak ideme ďalej, ale jediné čo po hodine zistíme, že všetci ostatní robia rafting jedine ráno a za rovnakú cenu. My však ráno už budeme na ceste ďalej. A tak sa vraciame do MIROTARA a potom, čo zjednáme cenu na 40E za osobu na 2 a 1/2 hod splav s plnou výbavou, transportom , s pitím a jedlom kupujeme lístky. Je 12:00 a splav začína 14:30 tak ideme zháňať ubytko. Podarí sa nám nájsť poschodovú chatu za 60E na noc, čo je 12E za osobu, tak nič neriešime a berieme. Vybalíme veci, chata je super, dole obývačka kuchyňa, hore 2 izby pre 5 ľudí, takže akurát. 13:00 vyrážame k mostu cez Taru, je to cca 24km, ale všade je max. 50-60 km/hod. Škoda, cesta je super, široká s vynikajúcim asfaltom, niečo ako Šturec x 3. Po príchode k mostu nájdeme našu kanceláriu, odparkujeme pred ňou motorky, odložíme oblečenie, prilby a tankvaky k delegátovi a ideme sa pokochať výhľadmi na most a z mosta.

rieka Tara - pohľad z mosta
rieka Tara - pohľad z mosta

most cez rieku Tara
most cez rieku Tara

História mosta je bohatá a nájdete ju na Wikipedii, my sa poprechádzame, kúpime drobné suveníry a je čas sa pripraviť na splav. Nafasujeme neoprény, topánky, vesty, prilby, jednu ruskú rodinku, inštruktora a drobnú inštruktáž a už sa hrkoceme v Land Roveroch proti prúdu. Inštruktor je fajn, hneď sme ho pomenovali Opica, angličtina chabá, štýl cikala kakala, ale na dôležité informácie stačí. Nasadneme, vysvetlí nám postup práce a pokyny štýlom: 1: right front, left back 2: right back , left front 3: all together 4: little bit a už sa točíme v prúde jak prd v gaťoch. Vysvetľuje nám, že keďže bolo dlho teplo, voda má už 8°. Plavíme sa v neuveriteľne čistej, modro zelenej priezračnej rieke a zase sa iba kocháme. Voda je fakt ľadová, ale keďže sme hraví jak delfíny, na inštruktorom odsúhlasených miestach skáčeme do rieky a plavíme sa len tak na chrbte cez pereje. Úplná paráda, voda je úžasná a príjemne osviežujúca, miestami sa cítime ako Caprio v Titanicu, keď sa mu parilo z držky. Splav ide aj popod most a naše oči sa pasú nad monumentálnym dielom a ja zase raz rozmýšľam, ako je možné, že pred 100 rokmi boli ľudia schopní postaviť niečo také ručne a teraz naši experti nie sú schopní vyriešiť trápne Strečno. Využívame ešte možnosť zaskákať si zo skaly 3 a 5m do rieky a ani nevieme ako, splav je za nami. Zjeme a vypijeme čo sme dostali a už sme nazad pri motorkách. Keďže sa zaťahuje a vzadu ktosi duní nejakým laďákom, zbytočne sa nezdržiavame a frčíme nazad do Žabljaku. Odstavíme motorky pri chate, zaplachtujeme a ideme do mesta nakúpiť večeru a raňajky. Cestou z obchodu dáme jedno čapované a krásny deň za nami.

4. deň: Žabljak - kláštor Morača - Podporica - Virpazar - NP Lovčen - Cetinje (206 km)

4. deň 1 Žabljak - Morača kláštor
4. deň 1 Žabljak - Morača kláštor

4.deň 2 Morača kláštor - Skadarské jazero - Lovćen NP
4.deň 2 Morača kláštor - Skadarské jazero - Lovćen NP

Raňajky máme formou švédskych stolov = čo kto dá a po zbalení vecí frčíme na dnešnú etapu, ktorá síce nie je najdlhšia, ale GPS s nejakého dôvodu hádže 5hod. Hovorím si, kurňajs, toto už poznám z Rumunska, tam bola tiež vzdialenosť 200 - 300 km, ale 8-9 hod. Že by?? Ale nie, veď Čierna Hora má super cesty. Veď pome na to a uvidíme. .. Tak teda vyrážame. Prvá časť dnešnej etapy Žabljak-Donja Bukovina - Boan - Morača je zase raz úžasná. Ja viem, už som ako papagáj, ale je to proste tak, Čierna Hora mi učarovala a našiel som sa v nej. Ideme náhornou planinou lokálnymi cestami, ktoré sú úzke, ale kvalitné a ponúkajú krásne výhľady na okolité hory a postupne schádzame nižšie a nižšie. Bližšie ku Morača od Krnjeho Jela je cesta o čosi horšia a priemerná rýchlosť klesla na 30-50 km/hod, miestami cestári odstraňujú zavalené úseky a tak napredujeme pomalšie. Veď sa nemáme kam ponáhľať, sme na dovolenke no ne?? V Morači

kláštor Morača
kláštor Morača

máme prestávku, ideme sa pozrieť na kláštor založený v 12. storočí. Je to malý, ale pekný komplex, kde žijú mnísi, pestujú si zeleninu, ovocie, modlia sa a meditujú. Kostol a kaplnky sú plné nádherných kresieb a malieb, celé to má také svoje čaro. Po prehliadke dáme kávu, nanuky a frčíme smer Podgorica, čoby hlavné mesto. Tuším, že už to nebude také pekné, ako hornatý sever, ale chceme vidieť aj juh. Do Podgorice ideme preplnenou cestou v miestnej premávke, ktorá má svoje špecifiká (miestnych vodičov ). Sme asi jediní, kto dodržiava rýchlosti, jazdné pruhy, používa smerovky a tak... V Podgorici narazíme na miestneho tunera na jednotkovom Golfe, ktorý sa baví tým, že sa priblíži k autu, alebo motorke, podradí, a keď je na úrovni toho druhého dá plný kotol za streľby z výfuku. Skoro som sa po...al a tiež Mišo, Tibor a Stano. No nič, nejako sme prežili aj Podgoricu, vymotali sa z nej, prefrčali krajom Skadarskeho jazera ktoré je síce pekné, ale viac ma zaujali hory na albánskej strane. Raz sa tam tiež dostanem))). Vo Virpazare nájdeme reštiku a ideme na obed. Debatujeme o tunerovi a zisťujeme, že každý z nás má svojské riešenie takýchto típkov. Ja by som ho zastavil, naložil mu do búdky a zahodil kľúče, Mišo by mu dal zopár tatraniek (nie tých na jedenie), Tibi by ho zbil jak Ježiš osla a Stano všetko dokopy. Chalan mal šťastie, že nemáme spárované interkomy. .. ale už ho asi niekto odchytil, keďže bol čestným nositeľom Šancovho goliera))). Nevadí, obed bol super a depka z Podgorice trochu opadla a tak dumáme čo ďalej. Keďže sa nám trochu oteplilo padol návrh že kúsok máme more, mohli by sme ísť tam, hodiť kúpeľ a zajtra dať Lovčen. Mne sa osobne k moru nechce, boli sme s deťmi týždeň predtým, radšej mám hory, bude trošku chladnejšie. Hlasujeme, Lovčen vyhráva a tak pokračujeme podľa plánu. Vo Virpazare bočíme na Cetinje a po kúsku pohodovej hlavnej cesty schádzame na nejakú lokálnu. Mám deja vu, takúto cestu som už zažil, jasneeee, zase Horná Dolná. Nevadí, ideme ďalej a niekedy si hovorím, kurňajs, chalani musia byť občas riadne zmätení, kade ich ťahám (ja vlastne nie, šak to GPS))). Ale nikto nefrfle a ja sa modlím, aby navigácia fungovala dobre. Fungovala, aj keď miestami zmizol asfalt a objavila sa šotolina, bola to tá správna cesta.

spoľahlivý parťák
spoľahlivý parťák

Mašiny tiež zvládli bez šrámu, aj keď ventilátory točili, že občas som mal pocit, že sa motorky zmenia na vrtuľníky. To je tak, keď je vonku 32 a my ideme 20-30 na dvojke, max trojke. Ale odmenou nám bol NP Lovčen,

kdesi na ceste do NP Lovčen
kdesi na ceste do NP Lovčen

kam sme dorazili okolo 17:30. Pri rampe platíme 2E za osobu a stúpame krásnou horskou cestou K mauzóleum cára Petra a vyhliadke, čo je asi 16 km. Cesta sa dá popísať ako spojenie Pezinskej Baby, Šturca, Makova, Slovakia ringu a ešte neviem čoho dokopy, proste zase raz orgazmus))) Hore odparkujeme motorky a mocných čaká 460 schodov skalou na vyhliadku.

mauzóleum na vrchu NP Lovčen
mauzóleum na vrchu NP Lovčen

Menej mocní ostali dole a strážia motorky. Akože ))) Hore vyjdeme s Maťkou a Tiborom, rozbití jak cigánska hračka, ale spokojní, že sme to živí a zdraví šťastne došli. Výhľady sú nádherné, a schody stáli za to.

vyhliadka z mauzólea
vyhliadka z mauzólea

Je to zároveň náš najvzdialenejší bod trasy, odtiaľ už iba smer domov. Nevadí, ešte máme pred sebou pekné cesty. Keďže sa zvečerieva, nezdržujeme sa a vraciame sa z NP do mestečka Cetinje nájsť nocľah. Darí sa nám to skoro hneď, keď vidím malú reklamu o priváte s 3*. Stojíme na parkovisku, vychádza teta tak zisťujem cenu, 10E za osobu bez jedla nie je zlé, a keďže sme už fakt uťahaní berieme. Keď tak potom spätne rozmýšľam, netuším kde zobrali tie 3*, ale šak na jednu noc je to jedno, no ne?? Rýchlo sme zmyli pot a prach a poďho do mesta na večeru a pivko. Pri jedle dumáme čo a ako s návratom domov, pôvodne bol návrat na nedeľu, ale Stano má rodinné neodkladné veci a bolo by mu treba byť doma už v sobotu. Hmm, to by možno aj šlo, ak zajtra dáme durchom Čiernu Horu a Bosnu až do Osijeku, v sobotu sme doma. Plán odvážny, zajtra nás teda čaká cca 600km, zbohom moja prdel. Ale šak motorkári sú drsňáci, tak nebudeme horší. S každým ďalším pivkom zisťujeme, že to bude malina, tak radšej balíme a ideme spať, nech sme ráno čerství jak rožky z Lidla.

5. Deň: Cetinje - Podgorica - Nikšic - Plužine - Foča - Goražde - Sokolac - Han Pjesak - Srebrenik - Orašje - Osijek - Bilje (cca 600 km)

6. deň 2 Lukavac - Osijek
6 .deň 1 rafting camp - Foča - Višegrad - Vlasenica - Lukavac
5 .deň 2 manastir Ostrog - rafting camp Tara tour
5. deň 1 Lovcen - manastir Ostrog

Ráno vstávame, niekto čerstvý, niekto menej, spanie vedľa hlavnej cesty bez plastových okien má svoje čaro. Ako by to Stano povedal: "som sa v noci zobudil na to, že nám ide náklaďak cez izbu". Ale inak fajn, akurát že pod Tiborom sa zlomil rošt (miestni sú asi trošku útlejší))) a niekomu sa podarilo pri spláchnutí utrhnúť hadicu zo záchodu do žumpy. No čo, 3* sú 3*, nemôže byť všetko dokonalé. ..

Balíme caky paky, lúčime sa s domácou a o 08:00 valíme smer Plužine, vieme, že dnešok bude dlhý a náročný, tak nech to sype. Plán je stáť každé 2 hod + obedňajšia pauza, okrem toho frčat, inak to dnes nedáme. Osijek je síce cieľ, ale povedali sme si, že ak by to nevyšlo, tak sa aspoň priblížime čo najbližšie. Riskovať zase nebudeme. Čiernou Horou to celkom ide, 2 a 1/2 hodinky a sme na hranici, krajina sa s nami lúči zase neopakovateľným 30km úsekom kaňonu Tara, nám známym z utorka. Tak sa teda ešte raz pokocháme, prejdeme hraničný prechod Scepan Polje a už ideme družstevnou spojkou z Hornej Dolnej do Dolnej Dolnej smer Foča. Bohužiaľ, za ten týždeň sa nič nezmenilo a asfaltu nepribudlo, skôr ešte ubudlo. Ideme pomaly, ale ideme. Za Fočou bočíme tentokrát nie na Sarajevo, ale severnou trasou na Višegrad. Je to síce asi o 100km dlhšie, ale menej preplnené a krajšie ako cez Sarajevo. Užívame si kvalitné cesty, krajinu a lacný benzín. Za Novo Goražde stojíme na obed a dávame asi hodinovú pauzu. Obed v miestnej reštaurácii nemá chybu, aj s pitím, kávou a jedlom platíme za 5 ľudí 19E. Bože, to je krajina...Kaňonmi a horskými cestami s prijateľnou premávkou sa prepletáme Bosnou až po Tuzlu. Najkrajší úsek je asi v okolí Han Pjesaku, kde sa to podobá na našu Oravu. Rozľahlé lúky a polia a to všetko vo výške zhruba 800m, krásna náhorna planina. Lúčime sa s horami a chtiac nechtiac klesáme stále nižšie. Za Tuzlou sa premávka rapídne zhoršuje a spomaľuje a čím bližšie sú hranice, tým horšie. Všade plno áut, rýchlostné limity 60 km/hod, miestni šoféri, ktorí pojem smerovka nepoznajú a určite nepoužívajú. Muselo toho už byť dosť, keď aj taká distingvovaná dáma ako Maťka po vodičoch vykrikuje a pozdravuje ráznymi gestami prostredníka, ukazujúc im, že je jedna hodina a komentujúc ich spôsob jazdy tým, že by im smerovky spod volantu vylámala a zahodila. Toľko núdzových brzdení som ešte asi v živote nemal... Posledných 40km Bosny už ideme súvislou kolónou, ako pod Strečnom, keď cestári v piatok maľujú čiary. Tak či tak, okolo 19:30 sme v Orašje a bez problémov vstupujeme do Chorvátska. Vieme, že máme vyhrané, že dnes to dáme až do Bilje K tete Mary. Ostáva nám posledná hodina jazdy, skoro bez premávky, ale ideme o to opatrnejšie. Sme unavení a dávame pozor, vieme, že posledné kilometre sú kritické. O pol deviatej večer, po 12 hod. cesty, prechode 2 krajín parkujeme moto pred reštauráciou v Bilje. Jeme večeru a rozprávame sa o ceste, o zážitkoch, o dovolenke, ako nám vyšla. O 21:10 sme U tety Mary, motorky v altánku a my na izbách. Zvítanie s Mary je srdečné, zoznamujeme ju s chalanmi, nechýba rakija na privítanie. S chalanmi ešte sedíme na izbe, popíjame vínko a debatujeme, vieme že je to posledná spoločná noc. Riadne unavení padáme po polnoci do postelí, zajtra už budeme spať doma.

6. Deň: Bilje - Budapešť - Šahy - Martin (507 km)

Ráno sa budíme do slnka, posledný krát zbalíme veci, dáme nadštandardne raňajky, ešte chvíľku pokecáme s tetou Mary a čosi po 8:30 štartujeme motorky na záverečný presun domov. Ideme systémom predchádzajúceho dňa, 2 hod jazda, 15 min. pauza, tankovanie a zase presun. Chorvátsko zbehne ako voda, posledná kontrola na hranici a sme zase v EÚ. Nie že by mi nejak chýbala, bolo nám fajn aj mimo nej, ale už žiadne kontroly a státie na colniciach. Maďarsko nesklamalo, zase nuda, ale aspoň pri tej diaľničnej 130ke ubúdajú kilometre. Holt, všetko má svoje pre a proti. 18 km pred Budapešťou stojíme na benzínke aby sme sa rozlúčili s Tiborom, ten sa odpája a pokračuje do Bratislavy. Na šťastie pre neho, keby pokračoval s nami, asi by ho onedlho trafil šľak. My zatiaľ nič netušiac pokračujeme na Budapešť ako svojho času Jano S., síce bez tankoch, ale o to svižnejšie. Teším sa, ako som vydrbal s navigáciou, a konečne prefrčíme obchvat a nie centrom, keď sa kde nič, tu nič objavila taká fajna kolóna v 4 pruhoch. Našťastie Maďari viac pruhov nemajú, keby hej, aj tie by boli upchané. Máme síce motorky, ale bočné kufre a váha robia z kľučkovania celkom sranda a v spojení s 35°C je to hotové peklo. A keďže Tibor takéto situácie obľuboval, hneď si na neho spomenieme))) Asi po 30min boja, zdolávame aj túto prekážku a na ceste domov nás už nič nezastaví. Zbytok úseku už nestojí za zmienku, vo Zvolene sa odpája Stano, ktorý pokračuje na BB a posledné 2 motorky, ja s Maťkou a Michal prechádzame Kremnické Bane, aby sme sa v Martine rozlúčili. My sme doma, Mišo ešte prejde Strečno a o 15:30 si voláme, že všetci účastníci zájazdu sú živí a zdraví tam, kde majú byť.

Epilóg :

Kto sa dostal až sem, tomu gratulujem za výdrž. Pôvodne to mal byť stručný a krátky cestopis, postupne som zistil, že sa to v krátkosti opísať nedá...Dovolenku sme mali naplánovanú na 7 dní, okolnosti nám ju skrátili na 6, ale užili sme si ju perfektne. Čo sa týka motorky, žiadna špeciálna úprava ani príprava nebola, zase raz som si potvrdil, že V-Strom je všestranný cestovateľ, akurát na diaľnici by som plne naložený vo dvojici nejaký ten koník navyše prijal. Pneumatiky Mitas E-07 vpredu a Haidenau Scout K-60 vzadu nesklamali ani na vode, ani na štrku. Predná je nová, zadná má zhruba 10 000km a ešte má zhruba polovicu vzorky. Čo sa týka financií, spotreba cca 4,5 l, klasický V-Strom 650))), kompletne sme s tankovaním, ubytovaním, stravou a všetkým minuli dvaja dokopy 600E, bez obmedzovania. Mali sme aj stan v prípade potreby, ale nebol nutný, v Čiernej Hore nájdete ubytovanie bez problémov aj bez bookovania. Na navigáciu som používal moto navigáciu Easy drive - Easy go od bratov Čechov, okrem drobných zaváhaní (centrum Budapešti) nemala problém a navigovala bez zaváhania. Čo sa mi na nej páčilo, je možnosť plánovania trasy priechodzími bodmi, čo nie, jej občasné pomalé reakcie na zmeny smeru.
Na záver musím povedať za seba a Maťku, že do Čiernej Hory sme sa zaľúbili ako svojho času do seba a určite sa tam ešte niekedy vrátime. Čierna Hora je krásna zem, hlavne na severe, juh je taký fádnejší, teplejší, ale tiež má svoje čaro. Kto obľubuje hory, rafting, turistiku, bicykel, lyžovanie, ostane na severe v Durmitore, kto preferuje teplo, more a viac civilizácie, uprednostní juh. Tak ako tak, Čiernou Horou nič nepokazíte a za rozumný peniaz strávite nádherné dni s kopou zážitkov.
Toť eto vsjo ako by povedali naši východný bratia, ďakujem vám za pozornosť a zase niekedy nabudúce.

Soky a Maťka

Pridané: 31.08.2016 Autor: sokym pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Hodnotenie: (4 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (7)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Adamoto Flash

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2019 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 41935 | Včera: 143174