Ukrajinská rýchlovka alebo našich 300 ukrajinských kilometrov

1. Deň – 28.4.2016 – Žilina – Ružomberok – Liptovský Mikuláš – Prešov – Snina – Nová Sedlica

Deň pred odjazdom celý deň pršalo a miestami snežilo a bolo hlboko pod 10 stupňov. Odchod to neohrozovalo ale dávalo tušiť, že to nebude ideálne. Predpoveď nebola zlá, tak sme optimisticky vyrazili okolo 09:30 za temnej oblohy a krásnych 3 stupňov nad nulou. Presun až do Ružomberka bol v duchu „čím pomalšie, tým komfortnejšie“. Tam sa nám vyjasnilo a hoci stále bolo horko ťažko 6 stupňov začala mať cesta príjemnejší charakter.

Odbočujeme na vedľajšiu cestu okolo Liptovskej Mary a popri ceste nás miestami vítajú zvyšky snehu z včerajšieho aprílového besnenia počasia. Ukazujú sa krásne biele, čerstvo zasnežené Západné Tatry a príjemne naladení križujeme Liptovský Mikuláš.

Berieme to stále po vedľajších cestách cez L.Hrádok, Východnú až po Važec, kde odbočujeme na ešte bočnejšiu cestu, ktorá nás s parádnou vyhliadkou na Tatry dovedie do Štrby. Kvôli obavám zo snehu prípadne poľadovice v dolinách vypúšťame obľúbenú cestu cez Vikartovce do Hrabušíc a pokračujeme na Poprad. Niekde za Levočou dávame celkom fajn obed a valíme na Prešov. Tu niekde oslavujem konečne 10 stupňov nad nulou a v kombinácií so slnečným počasím už je to na motorke parádička.

Cestu si spestrujeme návštevou vyvieračky Sivá Brada a prejazdom horského prechodu Branisko. Prešov len preletíme a pokračujeme na Vranov N.Topľou. Tento smer ale opúšťame a vrháme sa severnejšie na Svidník a potom po bočných cestách cez Stropkov a slovenskú verziu vysnívanej dovolenkovej destinácie Havaj až po Medzilaborce.

Odtiaľto klesáme parádnymi cestami cez slnkom zaliate lúky, kopce a lesy až po mesto Snina. Krátku vložku hlavným ťahom na Ubľu a Ukrajinské hranice končíme v Stakčíne a ideme okolo vodnej nádrže Starina až do nášho cieľa v Novej Sedlici.

Nakoniec celkom príjemný deň končíme po 390km v známom penzióne Kremenec pri dobrej večeri a pár pivkách.

2. deň – 29.4.2016 – Nová Sedlica – Ruská Volová – Ubľa – Užok – Pidpolozzya – Volovec – Pylypets

Ráno po pokece s postarším belgickým párom, ktorí sa chystajú na výstup Kremenec a potom do Slovenského raja pozorovať vtáctvo a faunu si dávame na raňajky parádny „hemendex“ s čajom a vyrážame na Ukrajinské hranice. Nejdeme naspäť do Stakčína ale volíme enduro vložku z Ulíča do Ruskej Volovej. Cesta je pre cestné enduro v pohode prejazdná ale je tu zákaz vjazdu.

Na hranici predbiehame asi kilometrovú kolónu áut a krútime hlavami, čo to má znamenať. Zaradzujeme sa tesne pred plotom kam s motorkami okolo áut neprejdeme. Asi po 15min, keď sa rad posunie asi o jedno auto, nás príde zavolať slovenský colník a dovedie nás pomedzi autá dopredu. Colník je tiež motorkár, že budúci týždeň kupuje litrovú Hondu, že 750ka Suzuki sa mu zdá byť pomalá...

Slovenská hranica teda v pohode a zaraďujeme sa medzi autá pred Ukrajinskou. Ideme prvý krát, postup nám nie je jasný. Pasová kontrola v pohode, kontrola batožiny tiež, tak čakáme a netušíme na čo. Pýtame sa colníka ten nám vysvetľuje že ešte jedno okienko treba navštíviť, tak tam ideme a sme otočení naspäť, že máme čakať pri vozidle. Nakoniec sa podarí colník prichádza a kontroluje všetky papiere. Ja keďže nemám motorku na svoje meno, tak prvý krát musím použiť splnomocnenie. Do Ázie aj do Ruska som sa dostal bez toho, ale na Ukrajinu hold nie. Preložené to mám v 4 rečiach vrátane ruštiny a colníkovi sa to nepáči, že by to malo byť v Ukrajinčine. To už rezignujem a hrám hlúpeho...

Môj spolujazdec Lukáš je ešte pred poslednou závorou otočený pretože razítko nie je na lístočku otlačené celé a musí ísť vypýtať nové. Ja sa nakoniec po skoro 2 hodinách na hranici dostávam na Ukrajinu.

Prefičíme Malij Bereznij a točíme na sever do Veľkého. Tu zháňame bankomat alebo zmenáreň a lacný benzín. Žiadny bankomat nám nechce dať peniaze, tak meníme v banke pekne po starom. Žiadny papier, žiadny kurz, skrátka z ruky do ruky. Na výjazde z mesta tankujeme a pokecáme s pohodovým pumpárom a platíme kartou. Blíži sa čas obeda, čo nám dáva najavo prítomný hlad. Po niekoľkých pokusoch, nám nakoniec domáci odporúčajú bazu otdycha Visson niekde medzi Siľ a Kostryna. Tu sme sa parádne najedli za slušnú cenu a kúpili povinné magnetky.

Počas obednej pauzy nám začalo pršať a my pokračujeme po rozbitej ceste na Užok. Miestami, je cesta horšia, miestami lepšia rovnako ako dážď, ktorý nás sprevádza. V Užoku odbočujeme na Pidpozozzya a cesta sa rýchlo zhoršuje až sa po chvíli úplne zbaví asfaltového povrchu. Keďže už nejaký čas prší, tak ideme po blatistej ceste, ktorá stúpa do kopca. Najprv v pohode, ale potom sa objavia koľaje a začína sranda. Lukáš ako skúsený motokrosár si to valí, ja si tak rýchlo netrúfam a zaostávam. O chvíľu míňam odtrhnutý kufor a o kúsok vidím ležiaceho transalpa a povedľa stonajúceho Lukáša.

Ten je našťastie v pohode. V koľaji nemám kde odstaviť motorku, tak sa snažím obísť ležiaceho transalpa aby som odparkoval. To sa mi darí, ale kufrom som zachytil jeho plexi, ktoré nevydržalo. Kufor riešime, vyklepeme a montujeme, plexi beriem ako spomienku ja.

Ďalej už opatrnejším tempom pokračujeme cez sedlo z ktorého nie je kvôli oblačnosti skoro žiadny výhľad až do prvej dediny, kde začína lepšia cesta. Síce stále bez asfaltu, ale široká a bez koľají. Nakoniec sa objaví aj asfalt, ale moc veľká výhra to nie je, súboj rovina vs. diery na plochy sú tak v pomere 1:1. Takto sa v daždi dodierujeme cez Podpolozzya až po hlavný ťah z Mukačeva na Ľvov. Ten len prekrížime a smerujeme na Volovec. Prší stále viac a tak sa s myšlienkou stanovania lúčime.

V sedle obligátne foto a „prášime“ po rozbitej ceste ku Levovi do Pylypets. Tam je taká účasť, že motorky ani nezmestíme pod prístrešok, teda ja nie. Moja motorka ale nie je žiadna citlivka a nejaký dážď ju nerozhádže.

Dávame večeru a pri pive rozoberáme plán na ďalší deň. Niekde medzi tým sa zakecávame s partiou z čiech o všetkom možnom. Táto družba končí až po polnoci s nedobrými vyhliadkami na skorý ranný odchod.

Dnes sme nakoniec pokorili len 153km no o to intenzívnejších.

3.deň – 30.4.2016 – Pylypets – Mizhhirya – Khust – Mukachevo – Užhorod – Zemplínska Šírava

Ráno je podľa očakávaní ťažké. Vonku stále prší. Dávame bohémske raňajky a bavíme sa o úprave plánu. Česká posádka plánuje vyraziť aj s jemnou offroadovou vložkou, ktorú im poradil Leonid. Toho sa vzdávame a balíme až okolo obeda, keď prestalo pršať. Od Leonida požičiavame vŕtačku, profesionálne opravujeme plexi a vyrážame. Keďže je čas pokročilý a očakávame, že nápor na hraniciach bude znova v nedeľu, rozhodujeme sa vrátiť na Slovensko už dnes. To sa neskôr ukázalo ako chyba.

Ideme južne cez Mizhhirya až do Khust. Sem tam ešte spadne na nás nejaký dážď, ale nič seriózne. V kopcoch sa ale drží ťažká oblačnosť, takže z nich nič nemáme. Dolina ako by z oka vypadla severnému Maramurešu v Rumunsku. V Khuste sa točíme na Mukachevo a očakávame lepšiu cestu. Tá už síce nie je deravá, je ale značne zvlnená. Niekde pred Mukachevom dávame pauzu na vrchole prechodu. V posedení likvidujeme ukrajinské zásoby z predchádzajúceho dňa.

Cesta na Užhorod nie je ničím extra zaujímavá ale nenudí. Oblaky sa zdvihli a sem tam už vidíme aj nejaké slnečné lúče, oteplilo sa. Užhorod obchádzame po luxusnom obchvate a dorazíme na hranicu. Na naše prekvapenie je tu dosť áut a hlavne je prechod ešte menší ako ten v Ubli. Colníci sídlia len v unimobunkách a autá sú síce v 2 radoch ale okienka sú len po jednom. Situáciu na hranici nám objasňuje Slovák pracujúci v Užhorode. Veľa Ukrajincov má autá kvôli poplatkom registrované na Slovensku a musia každých myslím 5 dní prekročiť hranicu. Za hranicou sa potom ešte pred slovenskou hranicou otočia a vracajú sa naspäť. A navyše majú sviatky dlhšie, takže keby sme boli išli v nedeľu, tak tam nikoho nebude, pretože to je veľký sviatok. Nabudúce budeme múdrejší.

Cez hranicu sme sa nakoniec dostali. Trvalo to znova zhruba 1,5 hodiny, no na Slovensku nás privítalo nádherné slnečné počasie a cestu do Michaloviec si celkom užívame. Stretávame veľa motorkárov. V Michalovciach odbočujeme na Šíravu a hľadáme reštiku. Stretávame miestneho borca s ľadvinkou, ktorý rieši rovnaký problém a údajne sú všade svadby a nič nenašiel. Ešte nám dáva jeden tip, kde sa nakoniec znova stretneme.

Po večeri sa vraciame ku priehrade a riešime nocľah. Príjemný pár vlastniaci občerstvenie pripravuje bufet na sezónu a napriek tomu, že má zavreté nám predá vodu a drobnosti, ktoré sme potrebovali a pridali aj domácu žemľu. Dávajú odporučenie, kadiaľ sa dostaneme k vode a už si to valíme na breh a aspoň raz teda staviame stany.

Celkom unavený za žabieho koncertu pomerne skoro končíme deň len po 240km.

4.deň – 1.5.2016 – Zemplínska Šírava – Košice – Smolník – Rožňava – Hnúšťa – Detva – Martin – Žilina

Ráno nás víta krásne slnečné aj keď chladné ráno. Idem spraviť pôvodne len pár fotiek, no už sa naspäť do spacáku nakoniec nevrátim. Dávam sušiť tropiko zo stanu, vstáva aj Lukáš a plynulo balíme veci, raňajkujeme a volíme trasu návratu domov.

Vyrážame už okolo 8 a prechádzame poloprázdnymi Michalovcami. Stojíme až v Dargovskom priesmyku, kde robíme malú pauzu.

Ďalej plynulo cez Košice smerom na Rožňavu, kde po natankovaní odbočujeme cez Jasov a Štós na Smolník. Cesta má príjemný charakter, začíname si to užívať. V Smolníku to berieme na Úhornú a Krásnohorské podhradie už trochu rozbitou cestou, no po skúsenostiach z Ukrajiny to je celkom luxusná cesta.

Za Rožňavou cesta začína byť zase zaujímavá niekde pri Jelšave smerom na Detvu cez Hnúšťu. Tento úsek mám rád, no dnes som skôr pasažier ako šofér, nejak sa cítim nie úplne vo svojej koži. Dojazd cez Hriňovú do Detvy už ma vyložene nebaví. Pred Detvou sa napájame na novo dostavaný úsek rýchlostnej cesty, čo by som normálne robil nerád, ale teraz som rád, že to ubehne rýchlejšie. Pred Zvolenom ešte posledná pumpa. Namiesto obeda bageta ale celkom dobrá. Pohoršujem sa nad cenami obyčajnej vody. Viac ako euro za pol litra pramenitej vody vo fľaši, to je vážne husté.

Ďalej už len tranzitujeme cez Zvolen, Kremnické bane, Martin až domov do Žiliny. Tu sa pri Šibeniciach po dnešných spoločných 395km lúčime a tie posledné už si dôjde každý sám.

Záver

Výlet na Ukrajinu teda určite nenaplnil očakávania, prešli sme ešte o dosť menej ako sme plánovali v najskromnejšom variante. Času bolo málo a polovicu z neho nám na Ukrajine pršalo, dohromady sme tu prešli len 300km. Ale asi to tak malo byť. Vyskúšali sme si byrokraciu na hraniciach a zlé počasie v horách, veci ktorých sme sa dopredu ani nijak neobávali. Problémy s políciou neboli žiadne. Celkovo sme prešli zhruba 1200km a náklady boli zhruba 120eur.

Ak sa naše tohtoročné plány podaria, tak minimálne v tejto zostave by sme sa mali na Ukrajine neskôr zase stretnúť a prejsť ju dôkladnejšie. Držte palce.