História Pionier: Odľahčené Jednosedadláky v teréne II

Nebol som v dedine sám, čo sa vozil „kade tade“, len nie po cestách, pretože obyvatelia kolónie hrmotaním popod okná neboli nadšení. Stále donášali našim rodičom, pretože prakticky nikto z nás nemal 15-násť. Pardón Milan Blažek, ktorý nám naše stroje občas zváral mal okolo 30. Starší chalani sedlali rodinné kývačky ako Keko s Frcíkom, či Siňor (nakoniec kúpil Jednosedaddlák od Dušana Žilíka). Boli aj takí, ktorí na Pionieroch chodili do práce a podobne, ale tí mali vodičáky a teda ich vozenie bolo legálne. Do osady stabilne chodili na motorkách do práce do sklárne a zlievárne vrchári. Mali veľké motorky, no vodičák málokto, ak áno, tak len na traktor. Občas do osady zavítal Palo „Cimitrák“ zo Sebedinej, či Jano Hirgeľ detto, na 05-ke. Dávnejšie som naznačil, že Tibíkovi otec kúpil Jednohrba a Mišo od Jana Austa kúpil Stadion. Jano presedlal na SK 90 cross. Pred závodmi (Mašou a Hutou) sa to hemžilo všelijakými približovadlami. Vždy som tam cez prázdniny zabehol a kochal sa. Bohužiaľ nebolo to v bežných školských dňoch, lebo v sklárni končili už o 13:15 hod. Počinom Jana Austa nakoniec chceli všetci jazdiť „terén“.

Na Polia sme síce chodili cez výmoly a podobne, ale na „crosku“ nemal nikto, ani chalani na kývačkách. Najdiskutovanejším faktom bolo to, že kroska mala vrchom vedený výfuk a hlavne svetlá a mohla ísť legálne po cestách. Osada bola akosi mimo motocrossového diania a teda každý z nás prerábal podľa toho čo kto do osady priniesol zvonku. Každý sme hľadali po okolí akúkoľvek skládku a snorili v zabudnutých pajtách okolitých dedín. Ak sa objavilo niečo hneď sme sa zhŕkli a kšeftovali. Tvrdou menou bol benzín. Pamätám sa, že v dedine po každom veľkom upratovaní sme besneli, pretože pred domami bolo vždy dosť nepotrebného šrotu a kto bol skôr ako športovci, bol bohatší o „vyradené“ diely na motocykle. Športovci to všetko zvážali na dohodnuté miesto, odkiaľ to išlo na roztavenie do mašiarskej zlievárne, alebo ďalej vlakom najskôr do Detvy či Podbrezovej. Robili to pre peniaze pre klub pri ihrisku. Pri takýchto akciách sme sa všetci pohli vpred. Naše stroje sa neustále menili, pretože niečo ako estetické zladenie nebolo podstatné. Podstatné bolo to, že sa jedinec blysol niečím novým. Túto éru som ukončil, keď sme sa odsťahovali.

Na novom mieste som pokračoval vo vytváraní nových terenákov a opäť som nebol sám. Dozrieval som, no nikdy to nebolo to čo som vídal vo „Světe motorů“, či v „Stope“. Vždy som slintal, keď boli články v ktorých predstavovali nové zahraničné stroje pre „Šesťdňovú“, pre ktoré sa pomaly ale predsa začal vžívať pojem „Enduro“. Po prvom sťahovaní sme bývali na okraji dediny, teda mal som veľký výbeh. S chalanmi sme sa chodili voziť do Tótky, čo bola destinácia pod lesom, kde mal kedysi ovocinár „Tóth“ svoj sad. Vtedy to boli už len pastviny so starými ovocnými stromami. Tejto ére sa budem venovať možno na budúce, pretože vtedy som pracoval s typmi 05, či 20, na ktorých som chodil na opačný koniec dediny cez Tótku brigádovať na miestne JRD. Vtedajšiu zbierku som musel opäť rozpredať, pretože sme sa znovu sťahovali.

Tretia éra, bola z môjho pohľadu najplodnejšia a najrozmanitejšia. V novom pôsobisku som už bol vyzretý stredoškolák s vodičákom a teda už som rozmýšľal koncepčne. Konečne sme bývali v dedine s dlhou motocrossovou tradíciou. Mal som teda ambície konečne sa venovať vysnívanému motocrossu. Osud mi ale ukázal chrbát. Miestny tréner a predseda miestnej organizácie Zväzarmu si ma pri prvom kontakte premeral a vyliezlo z neho: „na to aby si teraz začínal si už starý a okrem toho nemáš žiadnu motorku“. Bolo to ako nečakaná studená sprcha, no nevzdal som sa. Začal som opäť brigádovať a hľadať vhodný motocykel. Bohužiaľ palmácka, či družstevná výplata nestačila na opravy chátrajúcej rodinnej „Stovky“, ktorú mi otec zveril „do opatery“. Už ako dôchodca so slabo fungujúcim srdcom nejazdil a pripadla mi taxikárčina „po doktoroch“. Myslel som, že zostanem natvalo autíčkar, no pohľady na chalanov brázdiacich ulice v dedine ma vrátili späť. Najdostupnejšie, čo som zohnal, bol Jednosedadlák. Naznačil som, že už som bol vyzretejší v realizáciach svojich vízií, preto som sa snažil o vytvorenie približovadla podľa zahraničných vzorov. S istotou som vedel, že úpravy musia byť také, aby bola naplnená litera zákona. V tomto smere spomínané periodiká boli ústretové. Objavovali sa v nich články s približovaním úprav, ktoré nepodliehali povinnosti hlásiť prestavbu na DI (dopravný inšpektorát), teda na VB (verejnej bespečnosti). Zasahovať sa nesmelo do rámu vŕtaním, spevňovaním priváraním akýchkoľvek nosníkov. Použitie blatníkov bolo ľubovoľné, ale nesmeli mať ostré hrany a limitovaný bol uhol sklonu zásterky zadného kolesa voči vozovke. Kapotáže tiež neboli predpísané a použitie nádrže bolo limitované pôvodným ukotvením, no tvar a výrobca bol ľubovoľný. Čo mi pripadalo nefér bol zákaz upravovať výfuky, či nebodaj vytvoriť nové podľa svojich predstáv. Kolesá a brzdy museli byť pôvodné, no obutie ľubovoľné.

Rozhodol som sa pre stavbu endura na báze Jednosedadláka, ktorý už odpočíval v pivnici. Hlavným estetickým prvkom bola motocyklová nádrž. Skúšal som aj mopedovskú zo Stadiona, no tá bola malá. Nádrž z dvojpiestneho Maneta M90 sa ukazovala ideálna, no problém bol v ukotvení. Bola kratšia ako priestor medzi kĺbom riadenia a sedadlom. Potrebovala navariť nosník, čoby sa muselo hlásiť na VB. Alternatívou bola nádrž z kývačky, no tá bola dlhšia ako spomínaný priestor. Keďže v propozíciách sa nikde nehovorilo, o tom že sa ukovujúci element sedadla nesmie odpíliť, dostala kývačková nádrž zelenú. Najskôr som použil nádrž ČZ a pod sedadlom som ju uložil do gumového sedla a ukotvil mimo rámu ohnutou pásovinou. Ďaľším nosným momentom bol podsedadlový priestor. Skúšal som ako skrinku využiť nádrž Pioniera 05, no tá sa do rámu 555 nezapadla. Trošku som ju ostrihal, no v konečnom dôsledku bola nepoužiteľná, pretože sa opticky rapídne zmenšila a nechcel som, aby to vyzeralo ako u Mustanga, teda hranatá nádrž a pod sedadlom len malé prdítko, do ktorého sa mimo povinnej výbavy nezmestilo už nič.

Začal som si kresliť rôzne skice, ako by sa dala spraviť podsedadlová skrinka tak aby bola primeraná veľkej nádrži. Hľadal so inšpiráciu v rôznych svetových značkách, ktorých fotky motocyklov boli v časopisoch a stále mi z toho vychádzala len skrinka podobná nádrži 05 a na nej oválne číslicové tabulky. Nakoniec sa v SM objavli fotografie detského endura s motorom Pionier bez skrinky. Z tvrdého papiera som si spravil akúsi formu tabuliek vo veľkosti 1:1. Chcel som pôvodnú 555-kovú podsedadlovú skrinku ňou (papierovou formou) zakryť. Vyzeralo to naozaj otrasne tak som to zavrhol. Pri tvrdom papieri som zostal, bočné podsedadlové kryty som potiahol až po zadné ukotvenie dvojsedadla. Skúšal som rôzne tvary, ale nebolo to ono. Dokonca ani, keď som bočné panely (stále papierové) natiahol tak, že vznikla plocha pre malý nosič. Po nespočetnom počte papierových panelov som vytvoril také, ktoré zakryli struny pod sedadlom a tie mi padli do oka. Pomyslel som si, to by bolo ono. Na rad prišli blatníky. Predný som ostrihal a zo zadného som použil len polovicu. Kolesá zostali pôvodné aj s normálnymi plášťami. Teraz z odstupom času som si uvedomil, že to vlastne nebolo Enduro, ale Supermoto. Poskladal som Jednosedadlák a rozmýšlal nad farebným prevedením. Samotný motor som musel celý rozobrať, pretože u pôvodného majiteľa stál Pionier dlhodobo na dvore a ložiská boli úplne zhrdzavené. Všetko bolo namočené v červenej brzdovej kvapaline a tá rozpúšťala všetko. Nakoniec prišlo na lakovanie a nálepky, či šablóny. Nezahľadel som sa do konkrétneho modelu, ale v SM predstavovali nové 50-kové približovadlá značky Fantic Motor. Bol to najluxusnejší model GT 50. Priam som prepadol jeho estetickej kombinácii. Rám a kolesá s polu s motorom boli v zlatej farbe asi, pretože fotografia bola čiernobiela. Nádrž s podsedadlovou skrinkou boli čierne, mal široké riadidlá bez hrazdičky. Že tá kombinácia je dobrá mi potvrdila aj jedna situácia v Nitre na parkovisku pred výstaviskom Agrokomplex.

Boli sme vtedy zo školy na výstave. Medzi naozaj zaujímavými motorkami svietila ČZ 175 v úprave halfchopper, ako sa vtedy hovorilo motocyklom, ktoré vzdialene kopírovali anglické stroje ponúkané v USA ako európske choppery. Táto Z-ka bola tiež čierna so zlatým motorom, no to čo mi na nej vadilo bola spínacia skrinka v mohutnom svetlomete z nákladného auta. Tachometer bol len tak ledabolo uchytený na horných okuliaroch. Aj napriek tomuto nedostatku motorka pôsobila dôstojne a nezvyklo. Po návrate z výletu som začal s prípravami na maľovanie. Najskôr som namaľoval rám a motor. Uvažoval som aj nad smerovkami, no k realizácii nedošlo. Videl som totiž kývačkovú Jawu po nezvládnutej zákrute v járku. Bola celá pokrútená a smerovkám na strane pádu bol koniec. Upustil som teda od nich. Kolesá a predné tlmiče som namaľoval na žlto aby aspoň vzdialene pripomínali zlatú farbu, ktorú som vlastne minul na motor a rám. Linky na nádrži boli tiež zlaté s nápisom Gilbert. Na podsedadlové panely som dal nápisy Enduro, ktoré sa smerom k nádrži zväčšovali. Blatníky som namaľoval podľa trendu 6D endúr na bielo. So zadným som dlho laboroval, či ho ukotviť pod, či nad nosnú rúru sedadla. Vyhral horný úchyt. Moje nadšenie sa potvrdilo s odstupom času, pretože minisalón SM priniesol farebnú fotografiu tohto tátoša (Fantic Motor), no so spustenými riadidlami.

Gilbertka som zväčša používal na jazdu na JRD, na amfik, do poľa s károu na ďatelinu pre zajace a podobne. S chalanmi sme chodili jazdiť do opustenej pieskovej bane za dedinou alebo priamo na motocrossovú trať. Cez leto som brigádoval v stavebnej čate pri MNV. Stavali sme zdravotné stredisko a z prístrešku v sklade zeleniny sme robili šatne, sklady a kancelárie. Z toho obdobia si pamätám, že jeden zamestnanec prevádzkárne (bývalý jazdec motocrossu sa pochvalne vyjadril o Gilbertkovi a zároveň mal na mňa spadené). Šiel som ako iné dni do skladu Ovocia a Zeleniny. Bolo už dosť hodín a preto som sa ponáhľal. Obyčajne železničné priecestie malo otvorené rampy, takže som nemal problém. Vtedy ale boli rampy už padnuté. Chcel som počkať, no zbadal som blížiaci sa Žigulák VB a preto som rampy obišiel a prefrnkol cez priecestie. Potom čo to dalo som letel do skladu, kde som odstavil Pioniera. Za mnou na Babette si to frčal spomínaný „kolega stavebník“ a príslušník VB sa na ňom vyvŕšil, pretože ja som mu ubzikol. „Kolegu“ to tak naštvalo, že v nestráženej chvíli mi odpojil hadičku od benzínu a do potrubia v karburátore vložil zápalku. V duchu sa tešil, no cez obed, keď na to zabudol chcel zviezť do staničnej reštiky na obed. Zápalka sa nadula a zablokovala prívod paliva do plavákovej komory a Gilbertko zmĺkol. Začal som tušiť, že to nebude len tak a že v tom má prsty, no on sa tváril nezainteresovane a prešiel do útoku, a začal tvrdiť, že som zmätkár a podobne. Keď že sa vtedy jazdilo na čomkoľvek tak som vždy nosil pri sebe krajčírsku ihlu na prečisťovnie sviečok, nelenil som a skúšal či mám ešte benzín. Našťastie zápalka z potrubia čúhala, tak som ju ihlou vytiahol a šli sme ďalej. Až po obede sa priznal, že ma skúšal, ako som zdatný a zápalku tam dal zámerne. Až keď ma po práci nezvyklo zavolal na kofolu, tak som mu povedal, že to nebude len tak, ale zoženie mi trubku , alebo vysoký kormán na choppráka s čím súhlasil. Odvtedy si dal pohov ba dokonca Gilbertka chcel kúpiť pre syna.

Cez zimu som robil údržbu a obchody, pričom sa mi dostala do rúk kývačková nádrž z Jawy. Táto bola štíhlejšia bez otvoru pre spinaciu skrinku na rozdiel od Z-kovej, ktorá tam mala ampérmeter (ja som tam umiestnil spínaciu skrinku a tachometer). Rozhodol som sa preto pre nový projekt. Gilbertka som predal a nový majiteľ z neho zhodil všetko a chcel z neho spraviť Café racer, no nedostal sa k tomu. Príslušníci VB mu ho skonfiškovali. Nové enduro som chcel aby malo väčšie zdvihy pérovania a preto v zadu namiesto dvoch strún som mal štyri. Vpredu som do vidlice zakomponoval struny naviac. Vykšeftoval som unavenú strunu zo vzduchovky, rozpílil ju a vložil na vrchu do prednej vidlice. Trošku som musel znížiť zadnú kyvku, pretože reťaz odrazu potrebovala vodítko. Znížil som ho skrátením strún. Nakoniec zo štyroch ostali len tri, z toho tretia bola prepílená a boli z nej dve kratšie. Bočné panely pod sedadlom som na novej kapotáži mierne vydul, takže sa zväčšila skrinka pod sedadlom a nepôsobila tak hranato. Nadôvažok číslicové tabulky som zrušil úplne po zhliadnutí fotografie bežného endura Honda XL 250 S v minisalóne SM 5/79. Riadidlá som dal s hrazdičkou a nad svetlomet som umiestnil na nosníku tri budíky. V jednom bola spinacia skrinka, v druhom tachometer a tretia bola ako dekorácia. Kvapkovitá nádrž Jawa bola štíhlejšia a lepšie zapadala do celkového dojmu. Farebné riešenie som zmenil. Pretože zlatá farba po nejakom čase začala vplyvom častého jazdenia v teréne opadávať rozhodol som sa pre čierny rám a motor (ako Yamaha XT 500 dodnes považovaná za klasické Enduro). Predná vidlica a kolesá s blatníkmi boli opäť biele. Zvýšením zdvihu som ako dôsledok musel originálny 555-kový výfuk skrátiť pod motorom. Rozhodol som sa pre tmavomodrú s podobnými linkami ako mal predošlý model. Inšpirovala ma opäť 50-ka Fantic motor, no enduro. Nakoniec som sa ale k linkám a šablónam vôbec nedostal. Boli sme trénovať v starej tehelni, teda v areáli motocrossového klubu. Kamarát ma ukecal a vymenili sme si stroje. Ja som osedlal jeho prekopanú terénku ČZ 150 a on môjho Gilbertka. Bol zvyknutý na vyšší výkon, predsa len 50 a 150 ccm je značný rozdiel v kubatúre a samozrejme aj vo výkone. Keď som sa zžil s jeho strojom všimol som si, že akosi smutne sedí na zmĺknutom Gilbertkovi. Prišiel som k nemu a myslel som, že odtrhol stupačku, čo bolo vtedy bežné, ale bolo to horšie. Klasický neupravovaný rám 555 so zvýšeným zdvihom nevydržal a praskol. Vôbec som si nechcel pripustiť, že je to koniec môjho endurka.

Snažil som sa u „odborníkov“ poškodený rám opraviť. V zásade sa to nakoniec stalo realitou, no ako enduro, či cross sa použiť nedal. Poslúžil teda ako základ pre okapotovaný GIlBERT SPRINT. K článku prikladám zopár fotografií odkrytovaných terénnych Jednosedadlákov nielen s originálnou nádržou. Celkom prvá fotografia zobrazuje naozaj starý stroj, pretože je na ňom namontovaná lisovaná predná vidlica typická pre stroje z medzivojnového obdobia, dokonca stroj je v prevedení enduro. Na druhej reprodukcii je čistá terénka, tiež s nádržou z medzivojnového obdobia, no vidlice sú prestavané a motor je pravdepodobne z typu 05 a vyššie.

Nasledujúce tri fotografie približujú stroje z mojej prvej éry terénnych prestavieb Jednosedadlákov.

Na ôsmej fotografii je originálny zväzarmovský enduropionier, ktorého riešenie podsedadlového priestoru bolo podobné môjmu enduru Gilbert z tretieho obdobia mojich prestavieb. Podotýkam ale, že tieto fotografie sa objavili až po tom čo som druhý model Gilbertka prevádzkoval už dlhšie.

Fotografie 11 až 13 som vybral, pretože odkrytované Jednosedadláky boli vždy vhodné na midi, či minicrossy pre deti. Ružový stroj je tiež klasikou.

Ďalšie dva stroje využívajú kompletnú oblúkovú zadnú vidlicu, no tlmiče sú z iných motocyklov. Žltý cross má harmonické proporcie a vidieť, že autor sa snažil, aby aj estetika mala úroveň. To sa nedá povedať o ďalšom stroji, ktorý využíva originálne plasty z nejakého komerčného endura svetovej značky.

Ako najestetickejsia kroska mi pripadá modrý stroj s upravenou originálnou zadnou oblúkovou vidlicou a zväčšenou nádržou z Jednoseddláka.

U ostatných tereňákov z Jednosedadláka zostala len nádrž. Ostatné komponenty sú z rôznych typov Pionierov 05-23, pričom rámy sú mimo uchytenia motora a čapu riadenia vlastnej výroby.

Nabudúce sa povenujem cestným tátošom s rozmanitými typmi okapotovania.

Gilbert