Výlet v sedle Titanicu

Prvé metre na mopede povinne absolvovali moje deti a páčilo sa im to. Šiel som mapovať staré korytá už dávno nepoužívanej železničnej trate prvej "Koňky" pri zaniknutej železničnej staničke Malé Tŕnie, kde koľajnice sú vytrhané už dávno. Absolvoval som na nej výstavu veteránov v rámci nultého ročníka Malokarpatskej Tatra veteran relly. Keďže obľubujem staré veci ako také, tak som sa rozhodol spraviť si výlet pri príležitosti 135–ho výročia narodenia M.R. Štefánika.

Vybral som sa teda na Brezovú pod Bradlom navnadený výstavou veteránov a jazdou historickým vláčikom. V sobotu skoro ráno som teda po každodennom rannom rituáli okolo hospodárstva vytlačil na ulicu Babettu, aby som nehrmotal pri štartovaní pod oknami spálne. Samozrejme nenaskočila hneď, ale až po niekoľkých štartoch pedálom a vypľutí prebytočného oleja z výfuku. Vtedy nastal vytúžený okamih a Babettka spokojne začala priasť ako kocúrik, ktorý sa uvelebil vo svojom pelechu a spokojný so svojim osudom sa uvoľnil. Napriek tomu, že bolo dosť teplo, musel som za dedinou zastaviť a nahodiť na seba chrániče kolien, lakťov a drieku pretože akosi mi začali tuhnúť od chladného vetra. Kochal som sa vinicami, ktoré sa sporadicky objavujú v nejakom slovenskom seriáli o vinároch a viniciach pod Malými Karpatmi. Preletel som Vištukom a aby som sa nemusel tralágať cez rozkopanú Modru využil som skratku okolo letiska Dubová, kde sa už tradične robia letecké dni za účasti veteránov. Túto skratku som si vôbec neužíval, pretože to bol tankodrom a o pohodlnej jazde sa dalo len snívať. Možno by to potešilo crossárov, lebo väčšinu trasy som absolvoval po stojačky v pedáloch. Cesta po klasickej trase Dubová, Častá prebiehala v dobrej nálade. Na okolitých poliach bolo už po žatve a sem tam sa mihol kŕdeľ poľného vtáctva a zazrel som dokonca aj srnky, no tie boli dosť ďaleko od cesty. Zastavil som až pred pútačom na motorkársku krčmu v Doľanoch.

Spomenul som si, že som tam strašne dávno nakúkol počas cesty k hrobom do Šaštína. Na ulici pred reštauráciou bol pútačom skúter ČEZETA. Vo dvore boli ako dekorácie zväčša naše kývačky, alebo ich komponenty. Nad vrátami, či v stenách boli zas komponenty motorov "Flat-Twin". Predpokladám že z nemeckých a ruských sajdkár BMW, Zündapp, DNEPR, či Ural. Samozrejme som v tom období skočil na kofolu aj do podobnej putiky v Pezinku. Tam boli ako exponáty tiež motocykle, no zväčša tam boli japonské modely 70-tych rokov minulého storočia. Na najvyššom piedestáli bola talianska Guzzina. Táto reštaurácia existuje stále, no už nie ako motorkársky PUB. Ak si dobre spomínam, tak tesne po nežnej revolúcii niečo podobné existovalo aj u nás v Šenkviciach, dnes to je Bowling bar. Z tej doby v Bowlingu zostala na stene prerobená kývačka.

Môžem povedať, že jediný "Moto-Pub", ktorý stále existuje je B-Club v Doľanoch. Motorkárov láka pútač už ďaleko pred dedinou. Pred krčmou vás vítajú pútače zo starých kývačiek z obidvoch smerov, no kedysi to bol, ako som spomínal skúter Čezeta 175. Mimo veteránskych exponátov československej výroby nosným estetickým prvkom sú variácie dvojvalcových motorov "s protibežnými valcami" či motormi "Boxer". Spomeniem ešte jednu perličku. V starom motoristickom časopise asi z roku 1948 som objavil ako vtedajšiu novinku dvojtaktný Flat-Twin z produkcie značky “OGAR”. Bola to ojedinelá a vzácna informácia. Muselo to byť tesne pred alebo po znárodnení, pretože potom sa táto značka stratila zo scény navždy. Komunisti ponechali len “svetové” značky Jawa a ČZ, pardón odbočil som.

Svoje miesto na parkovisku majú aj produkty slovenských Považských strojární. Bohužiaľ využitie týchto exponátov ako odpadkový kôš, popolník alebo využitie dvoch motorov, aby boli súčasťou lavice na odpočinok na parkovisku mi pripadá dehonestujúce ich povesti "nezmarov z Považia". Dúfam, že sa teraz vo vnútri nenájde Crosska, či Roadster ako podstavec na umývadlo, či madlo pri WC mise na toaletách. Nie som človek agresívny, no tento moment mi navodil rozhodnutie v budúcnosti sa tam nezastavovať. Zrejme ma neodmäkčí ani slogan: Dlhý život Rock´n´roll – tu je tá pravá pohoda. Rock´n´roll mám rád, ale v pohode by som tam asi nebol. Znechutený som pokračoval popod Karpaty cez dvoje Orešany (Horné a Dolné) až kým sa na obzore v diaľke neobjavila silueta smolenického hradu.

Rozhodol som sa ho navštíviť. Babettka si spokojne priadla, no už v dedine som začal mať problémy, pretože panelovú cestu snáď z čias, kedy sa podobná panelka objavila medzi Sereďou a Sencom a v okolí Sládkovičova (teda zrejme v 60-tych rokoch minulého storočia), dodnes vôbec nikto nerenovoval. Dokonca táto bola zničená po rozkopávke zrejme po budovaní kanalizácie. Musel som ísť krokom a neustále sa vyhýbať jamám. Dúfam, že v Smoleniciach bude niekedy normálna asfaltka. Bol by som rád, pretože "komunistická nezničiteľná panelová diaľnica" do Prahy možno už z Brna bola vždy strašiakom pre všetky osobné autá. Pardón odbočil som.

Skrátka po odbočení k hradu som musel pedálovať o dušu pretože motor zhasínal. Priznám sa aj som spomalil pred vajzdom do areálu. Bol tam totiž zákaz vjazdu. Hovorím si, je skoro ráno a sobota, bude tam pusto a spolieham na svoju nenápadnosť. Mal som pravdu, no malo to aj negatíva, mohol som si hrad pozrieť len zvonku. Nevadí, no zdokumentovanie za to stojí. Šiel som potom ďalej. Minul som odbočku na Škarbák – k jaskyni Driny a následne som dorazil na železničné priecestie. Nakoľko som aj milovníkom koľajníc, tak som zavítal na stanicu označenú ako Smolenice, napriek tomu, že je v dedine Trstín. Podebatoval som s kompetentnými, ktorí obsluhujú aj železničné vlečky. Jedna funguje, a to tá, do Chemolaku, ostatné slúžia len ako odstavné koľajnice zrejme. Pri odchode som si všimol jednu, ktorá ma zaujala najviac. Vybral som sa smerom na Bukovú a narazil som na ňu. Bola to vlečka na nakládku kameňov z blízkeho kameňolomu. Bola opustená a celkom ju pohltila príroda. Váha bola zdevastovaná a usúdil som, že jej plošina je vhodná na zaparkovanie a dokumentovanie toho čo v minulosti dobre slúžilo, no zmena režimu tomu nepriala. Myslím, že trialistom by toto prostredie plne vyhovovalo. Sú tam asfaltové plochy ako zázemie. Veľké balvany by kľudne mohli slúžiť ako umelé prekážky a po vykosení by sa našlo aj dosť prírodných sekcií na vybláznenie, či menšiu súťaž.

Presunul som sa k výjazdu na Bielu Horu. Prestávku som si spravil hneď za Trstínom pri starom židovskom cintoríne na ceste ku kameňolomu. Bol by som sa tam zdržal aj dlhšie, ale početná rodina mi vyfúkla kempingové sedenie a po prejazde viacerých nákladných áut z kameňolomu som bol zaprášený snáď aj v trenírkach. Postupoval som miernym stúpaním, ktoré mi pripomínalo výjazd z Pezinka okolo psychiatrickej nemocnice, okolo bývalých Rudných Baní, okolo hotela Stupy smerom k serpentínam na Pezinskú Babu. Tam som sa často stretával v starom kameňolome s podobne naladenými ľuďmi okolo veteránov, okolo supermoťákov, okolo trialistov.

Tesne pred prudším stúpaním som z hlavnej cesty odbočil dole k potoku, podobne ako pod Babou. Objavil som ďalší skvost z čias nadšeného budovania socializmu. Bolo to poľné priecestie s budovou, ktorá bola vidieť spomedzi veľkých stromov. Zrejme, ako bolo v socializme zvykom, bola to budova, ktorá slúžila a zrejme stále slúži ako trafostanica. Železničný úsek medzi Trnavou a Kútmi je elektrifikovaný a preto sú veľké transformátory pri trati aktuálne. Prostredie bolo naozaj pusté a nikde živej duše. Zaujímavé je, že podľa prostredia tam stával bežne vlak, no dnes to asi aktuálne zrejme nie je. Najzaujímavejší je fakt, že zástavka “Buková” tam stále je. Vybral som sa po tej poľnej ceste no ani po niekoľkých kilometroch horského prostredia som na žiadnu osadu nenarazil. Objavil som len skládky vyrúbaného dreva a oplotenú oboru v ktorej údajne mala byť “vysoká” v majetku nejakého poľovníckeho združenia. Podľa mapy som zistil, že dedinka Buková, kedysi známa ako letovisko vďaka priehrade, síce je vzdušnou čiarou blízko no v skutočnosti na druhej strane hory vo vedľajšom údolí. V súvislosti s týmto prostredím mi v mysli preletela spomienka na letné dovolenky na priehrade Ružiná. Tam je situácia podobná. Dovolenkári z campingu a chatovej osady pri ružinskej priehrade na vlak tiež chodili cez horu na druhú stranu k železnici. Tam bola stanica Lovinobaňa, pardón boli vlastne dve. V jednej stáli vlaky osobné a v druhej rýchliky. Presun cez les bol príjemným spestrením a nebolo tak to tak ďaleko a vysoko. Tu to asi nikto radšej ani neskúša.

Po tejto zastávke som pokračoval ďalej na “Bielu Horu”. Krátku zástavku som si spravil pri moste za ktorým začalo naozajstné stúpanie. Pod mostom šli koľajnice a dávali tušiť, že v okolí bude pre mňa to najzaujímavejšie po čom bažím stále. Áno, priznám sa som “tunelár”. Na skladačke som sa vozil okolo tunelov na Remate, pri Kriváni a nedávno v Čiernej Hore (v bývalej Juhoslávii). Teraz prišiel na rad tunel pod Bielou Horou.

Odbočil som z hlavnej cesty tentokrát do prava a máloudržiavanou asfaltkou som som vnímal okolie kľukatatej cesty v dosť zaujímavom prostredí. Myslel som, že toto prostredie je nenápadné a už dávno opustené. Bola to pravda len čiastočne, pretože za krátkou rovinkou som objavil chatovú osadu. Bolo to tam “husté”, pretože pri každej chatke parkovalo vždy viacej áut. Chatári tam začínali svoj víkendový rituál. Tam hučala kosačka, hentam motorová píla a okolo mňa lietala mládež na štvorkolách. Blúdil som pomedzi neharmonicky rozložené víkendové hospodárstva. Na jednom priecestí som zastal a podľa navigácie som hľadal, kde tie koľajnice a ten tunel sú. Na cestu sa ma pýtal aj pocestný, ktorý evidentne brázdil horské chodníčky a hľadal nejakú chatu, ktorá ale nikde naokolo nebola. Vyliezlo z neho, že ide z nejakej dedinky pri Jablonici, kde vystúpil z vlaku a chce “pretrampovať” až do Smoleníc. Nejakých 50 kilometrov to je len jeho tréninová denná dávka horským terénom. Pokecali sme a turista zbodol čosi ako "bagetu" a ja svoje “Salko”, ktoré som zapil milekom z krabice.

Nakoniec som portál tunela našiel podľa hadíc na zemi. Chatári totiž žľaby vedľa koľajníc pri portáli od Trstína využívali ako zásobovací bazén na polievanie trávnikov vo svojom okolí. Babettku som odstavil a vyzbrojený fotoaparátom som zaliezol do tunela. Mal som malú dušičku, oveľa menšiu ako na Remate. Tam jazdia motorové lokomotívy na naftu a je ich počuť široko ďaleko. Na tejto trati jazdia lokomotívy elektrické a tie počuť nie sú. Mal som podobnú skúsenosť, keď ma elektrická lokomotíva prekvapila na priecestí, no to bolo dávno, keď som aktívne prevetrával svoje “prekopávky”. Dopadlo to dobre, aj vtedy aj dnes, ani tepelný šok nebol taký náročný ako v štvorkilometrovom tuneli na Remate. Opustil som tunel, opustil som chatovú osadu okolo domčeka “tunelára (kedysi mali železničiari stanovištia pri každom tuneli)” a vydal som sa znovu na cestu k vrcholu Bielej Hory.

Babettka šlapala a na odpočívadlách som jej doprial oddychový voľnobeh aby som nespomaľoval autá letiace hore kopcom. Na vrchole som si spravil tiež dlhšiu pauzu aby motor vychladol. Doprial som si znovu enegretickú salkobombu s jabĺčkom a zapil som to mliekom. Dodnes si zazlievam, že som nedoprial ochutený benzín aj Babettke, ktorá odpočívala na krajnici. Možno som mohol odpojiť aj motor a pokračovať ako na bicykli, nuž čo už teraz. Aj generál je najmúdrejší po vlastnej porážke. Babettka mi to spočítala aj s úrokmi. Hovorím tomu “zlomyselnosť vecí neživých”. Za tie roky som si odvykol od babettového sveta. Dole kopcom sa pravdepodobne minul benzín a motor bežal “na sucho”. Pri zmene zvuku som síce zastal, no to už bolo pozde. Motor sa zadrel a nepopustil dodnes. Mal som šťastie, že to bolo úplne dole pri Jablonici.

V úmysle som mal navštíviť tam kamaráta, no ani vo sne by mi nenapadlo, že tam prídem na nepojazdnej Babette. Odstavil som teda “Šípkovú Rúženku”, ktorá sa znovu odporúčala k tvrdému spánku a s využitím náhradného vozidla som sa presúval tantokrát pomalšie do Brezovej pod Bradlom. Bol som ako zbitý pes, pretože "horské" bicykle majú "nízko kormán", "nízko sedadlo". Moja skladačka je vlastne koncipovaná práve opačne. Mám "vysoko kormán", "vysoko sedadlo" a teda sedím vspriamene a podobne je to aj na Babettách. Nakoniec som po viacerých serpentínach a prejazde niekoľkými osadami dorazil do dedinky Hradište pod Vrátnom, kde som sa stretol s historickým motorovým vlakom.

Pofotil som a vláčik pokračoval do Jablonice a potom späť. Ja som pokračoval do cieľa výpravy. Po krátkom stúpaní a míňaní drôtovne som dorazil do Brezovej. Tam som počkal na vláčik a neodpustil som si dokumentovanie veteránov, či už na ceste, alebo na koľajniciach. Podobne ako vláčik, tak aj malý náklaďáčik bol obletovaný zvedavcami. Majiteľa nákladného Barkasa som ukecal, aby som sa s ním vyviezol na Bradlo na Štefánikovú Mohylu. Nebolo voľného miestečka okolo Barkasa, okolo historických bicyklov na korbe a debát nebolo konca. Myslím, že náklaďáčik zaujal aj početnú skupinu choppristov, ktorí si tiež spravili výlet na Bradlo.

Majiteľ Barkasu je nielen zanietený veteránista, ktorý vlastní niekoľko bicyklov, ale aj motocyklov a áut. Vlastní nielen malé kubatúry, ale aj veľké. Naviac je železničiar vo výslužbe. Som rád, že som tam bol. Ukecal som ho, na odvoz domov. Nakoľko Barkasík nemá obehové čerpadlo, nemá rád kopce a preto sme sa vrátili domov cez Trnavu. Nebolo len tak, na každej pumpe bolo okolo auta vždy dosť zvedavcov. Cenové ponuky na bicykle a Barkasa boli astronomické až som dostával závrate. Nakoniec som bol rád, že sme nemuseli tankovať viackrát.