Alpské dobrodružstvo druhá časť

6 deň 26.8.2015 300km

Ráno po raňajkách balím kufre. Dnes mám v pláne prejsť Via del Sale čo som včera nemohol. Musím ísť znovu cez tunel popod Colle di Tenda čakám na semaforoch. Cestá hore nekonečným množstvom serpentín na vrchol priesmyku je upne uzavretá nedá sa to prejsť ani s motorkou. Čo už na tie úzke vracačky som sa tešil. Na hor idem severnou stranou. V starých kasárňach pri Fort Central ukrývam bočné kufre spolu so stanom a ďalšími vecami, snáď ich tu večer nájdem. Pokračujem tam kde som včera skončil - pri rampe musím ale zaplatiť mýto. To je mi novinka minulý rok sa vraj neplatilo ale cesta bola vtedy v rekonštrukcii. Pýtajú 10€ za motorku a za auto 15€. Za Ligurian Road by som zaplatil aj viac stojí vážne za to. Do teraz to bola nádhera ale za rampou je to dokonalé. Nie k dokonalosti tu niečo ešte chýba možno čarodejník Gandalf s jeho družinou. Za každou zákrutou musím zastať a fotiť nedá sa inak. Na tejto ceste prechádzam cez množstvo priesmykov je to jednoducho super aj premávka je minimálna.

Pokračujem cez druhú rampu kde kontrolujú zaplatenie mýta, čaká tu už množstvo teréňákov. Ďalej popod Monte Saccarello, nejdem hore tam som bol včera idem kus po tej istej trase cez Monesi di Triora a galériu Garezzo. Prechádzam ďalším tunelom ktorý som včera nedal volá sa Galleria di Collardente.

Znovu sa napájam na trasu zo včera schádzam do La Brigue a pokračujem popri rieke Roya odbočím ale do údolia Maglia. Túto skratku som si vyhliadol pri gúglovaní. Tí čo vyznávajú kaňoning toto údolie iste poznajú, ja mám však namierené na Circuit de l'Authion. Úzka asfaltka končí a valím po nekonečnej štrkovej ceste nahor. Som bližšie pri mori je tu viac borovíc suchšie aj teplejšie. Na vrchu sa napájam na asfaltový okruh l'Authion je to tu pekné dávam si ešte výjazdík k pevnosti Pointe des Trois Communes – perfektné len trochu oblakov. Schádzam ku Col de Turini slávny priesmyk z Rally Monte Carlo.

Odtiaľto mám namierené do Monaka klesám slávnymi zákrutami k Moulinetu a ďalej na Sospel. Krásnymi zákrutami cez Castillon prichádzam do Mentonu. To mi pripomína jedného známeho motorkára týmto pozdravujem:

V Mentone začína premávka a chaos prebieham hlava nehlava dosť šialením spôsobom podobne ako ostatní skútristi a motorkári. Tu sa oplatí sa mať laďák. V tom ma obehne borec na 690SM ešte popri policajnej hliadke. Zavesím sa za neho no vydržím len pár metrov to ako ide je samovražda. O chvíľu ma zastavujú Monackí policajti. Rozklepaný im podávam doklady. Našťastie len rutinná kontrola. Nič neplatím - nemôžem tomu uveriť. Dám si skoro celý okruch F1 v protismere ešte sa drzo nasáčkujem pred kasíno a fotím si špinavú motorku pred ním.

Jazdí tu množstvo luxusných áut. Z Monaka sa predieram premávkou. Pomáha mi miestny čoprák na upravenom stroji. Ide slušným tempom zavesím sa za neho až na okraj mesta. Pred hustou dopravou unikám do hôr. Cez malebné okolie azúrového pobrežia a Sospelu idem kozmickým tempom, ešte chcem stihnúť postaviť stan vo Fort Central pred zotmením. Aj v nádhernom údolí rieky Roya nechávam borcov na silnejších mašinách za sebou. Netrpezlivo stojím na semaforoch pred tunelom Tende musím ním prejsť ešte raz. Dorazím do pevnosti, veci sú tu ako som ich nechal. Uff odľahlo mi. Postavím kemp a prichádzajú francúzsky offroaďáci. Stavajú tábor pár metrov od môjho stanu. Je tu tak hustá hmla že ich skoro nevidno. Koniec pevnosti nevidno vôbec. Núkam ich ďatlovicou. Dávajú mi užitočné tipy. Už viem kde budem táboriť zajtra. Neskoro v noci líhame do stanov.

7 deň 27.8.2015 287km

Ráno je také ako v horskej pevnosti – chladné ale oblaky sa rozplynuli. Výhľad je preto nádherný. Rozlúčim sa s Franúzmi a schádzam dolu smerom na Borgo san Dalbazzo a ďalej na priesmyk Maddalena. Tento priesmyk hodnotím ako nič extra. Zrejme som rozmaznaný lepšími priesmykmi. Je len pár širokých serpentín, využívajú ho aj kamioňáci s návesmi.

Aj nadol smerom na Larche a Meyronnes a je to len presun. V oblasti je ešte mnoho krásnych vojenských ciest v horách ale ja už nemám mnoho dní nazvyš. Za zmienku stojí Maira Stura či Strada dei Cannoni. Nudou však dlho netrpím pretože chcem prejsť jeden veľmi známy tunel zvaný Parpaillon. Asfalt konči začína zábava stúpam nahor, cez cestu behajú svište. Jedna rodinka má dieru priamo pri ceste. V Tatrách som videl len jedného aj to z veľkej vzdialenosti. Prichádzam k južnému portálu tunela cez tunel prichádzajú prví offrouďáci. Keď už som tam, tak sa musím vyštverať aj s motorkou hore na portál. Veľa nechýbalo a vyváľal by som XTčku v balvanoch. Nad tunelom opatrne otáčam motorku na bočnom stojane, pád z portálu by bol fatálny. Horko ťažko som sa vrátil po tej istej ceste pred vchod do tej hrôzostrašnej diery. Vchádzam dnu tunel je dlhý, neosvetlený je v ňom blato a ja dostávam šmyk ustávam to pokračujem ďalej. Oproti ide teréňák dávam sa nakraj keby som bol autom jeden by musel v tom tmavom tuneli cúvať. Uff som vonku na slnku, zvládol som to. Aj bez ľadu to bol silný zážitok.

Na severný portál sa našťastie nedá vyjsť schádzam po hlavnej, je tu lákavá odbočka k vyhliadke. Sú na nej štvorkolkári, vyhliadka pekná. Klesám do Crévoux luxusná šotolinka končí. Na hlavnú do Guillestre nejdem. Mám v pláne znova šotolinovú cestu a to do lyžiarskeho strediska Risoul cez Col de la Valbelle. Hneď za dedinkou Le Villard treba zabočiť doprava vyjsť dve serpentíny a pokračovať lesom na sever. Asfaltka sa zmení na šotolinu a stúpam do predpriesmyku Col de la Coche. Za ním len veľmi mierne stúpam dolinou až pod hlavný priesmyk tu les redne sú tu lúky a vleky. V priesmyku je nádherne.

Na vrchu je viacero možností kam sa vydať. Volím výjazd vpravo k lanovke stúpanie začína byť strmé ale s rozbehom sa to dá aj na dvojke. Som pri hornej stanici sedačkovej lanovky na ktorej sa vozia cyklisti. Odtiaľ ešte kúsok k vrcholovej meteorologickej stanici. Výhľad je nekonečný. Fotím a pomaly schádzam nazad k lanovke zastavuje ma jeden starší svák obsluhujúci lanovku. Môžem ho obísť zrejme ma chce zrbať no aj tak pri ňom zastavujem . Vraví niečo o tom že môže na mňa zavolať políciu a tak ale potom zistí že som zo Slovenska a chce vymeniť eurá. Však u nás máme tiež euro, on ale zbiera euromince zo všetkých štátov EU. Tak si vymieňame mince. Milí chlapík mi potom poradí cestu nadol po zjazdovke k nejakému jazeru kde je aj reštaurácia. Zvrchu to vyzerá dobre. Tak sa púšťam nadol, kúsok začína sprudka ale dalo sa to ustáť aj s kuframi. No po pár metroch začína vážne strmé klesanie po vymletej ceste s kameňmi vedúcej dolu zjazdovkou. Motorka s kuframi sa zle ovláda a v strmáku teba brzdiť opatrne. Ten papľuh lanovkár ma tu poslal iste naschvál. Pritom z priesmyku do Risoul viedla široká cesta. Idem teda radšej vedľa po tráve a nie cestou plnej hlbokých jarkov a balvanov. Vrátiť sa po tej strmine je nemožné. Našťastie je tu pár menej prudkých úsekov na ktorých sa dá brzdiť. Napokon som to s vypätím všetkých síl zišiel bez pádu. Som dolu pri jazere Peyrol dávam si obed v reštaurácii.

Od jazera ide už pekná cesta bez asfaltu. Cestou nadol som videl zvláštne ostrihané ovce. Na hlavnú sa napojím niekde na spodku priesmyku Col de Vars. Pokračujem ďalej na Guillestre a Col d'Izoard. Pekný to priesmyk asfaltové zákruty si znovu užívam. V jednej ideálnej zákrute kúsok pod vrcholom fotí profesionálny fotograf motorkárov aj cyklistov. Za poplatok 10€ si môžete pozrieť fotky na internete. Možno neskôr mám namierené do Baradonécchie. V Briancone trochu blúdim navigácia hapruje strácam z nej nervy. Idem podľa ukazovateľov a nachádzam správny smer na Oulx. Z dediny Savoulx by mal byť výjazd po šotoline k horskej vojenskej ceste. Navigácia stále nefunguje keby som ju nemal požičanú už by bola na kúsky. Výjazd nachádzam podľa citu je tu však zakáz. Značka ma nezastaví do tmy musím byť hore. Výjazd je pekný plný klopených zákrut. Stretávam pár protiidúcich áut, nadol zákaz nie je. Smerujem na pevnosť Forte Föens kde má byť dobré miesto na stanovanie. Pevnosť nachádzam bez problémov staviam tábor. Prichádzajú dve motorky sú to Česi! No koho tu nestretnem žena na XL600 chlap na DR Big. Núkam ich poslednými zvyškami ďatlovice. Výborne nebudem sám. Spoločne ešte rozložíme oheň a kecáme do noci.

8 deň 28.8.2015 217km

Ráno vstávam skôr ako ostatný tak potichu balím stan a schovávam ho do jednej izieb. Spanie pred pevnosťou sa ukázalo ako dobrý nápad pretože kamenné vnútro je veľmi chladné. Ešte sa rozlúčim a valím to k pevnosti Seguret. Neďaleko je známa galéria Seguret inak tiež Tunel Saraceni. Tak ako mi radil ten Francúz vo Fort Central galéria je uzavretá.

Musím sa kúsok vrátiť a mierim na Monte Jafferau táto cesta je vážne super po chvíli som na hrebeni a výhľady sú dych berúce. Prejdem okolo kasární pod vrcholom a tu je výjazd dláždený veľkými balvanmi. Čo je trochu nepríjemné tak cestu si skracujem jedným výjazdom. Vrchol je vo výške neuveriteľných 2815m n.m. a ranný výhľad je nekonečný, vládne tu pokoj, som sám.

Dosť bolo meditovania a fotenia idem nadol po zjazdovke. Ku koncovej stanici lanovky je klesanie znesiteľné ďalej je to už horšie no oproti zjazdovke v Risoul je táto cestička v pohode ale nahor by som ju možno nezvládol. Výjazdy mi nikdy nešli. Kto vyšiel túto cestu na XL endure má môj obdiv.

Po úspešnom zostúpení do Bardonécchie idem na ďalšiu známu šotolinovú cestu – Sommeiller. Začína to úzkym asfaltom do malebnej dedinky Rohemolles treba si dávať pozor na proti idúce autá. Tu už začína povrch ktorý mám rád, pokračujem okolo jazera Rochemolles. Zájdem si ešte na priehradný múr (je tam zákaz) a fotím. Odtiaľ už stúpam popri salaši Scarfiotti pri tomto mieste sa pravidelne stretávajú motorkári na zraze Stella Alpina a táboria tu. Kúsok vyššie je vodopád, foto a hor sa do kopca. Prekonávam niekoľko serpentín a prichádzam k riečke sú dve možnosti po moste alebo cez brod. Ako správny edvečr si vyberám tú ťažšiu možnosť. Ku koncu pribúda voľných kameňov treba držať tempo. Na vrchu je jazero som vo výške takmer 3000 m n.m. pripadám si ako ozajstný dobrodruh kým nezbadám dvoch dôchodcov na zánovnom Fiate Punto. Pešo aspoň zájdem od jazera kus vyššie aby som si mohol povedať že som prekonal trojtisícovú hranicu.

Už sa zberám nadol keď tu zbadám krajana na R1150GS príjemné počuť slovenčinu v týchto krajoch. Majo je tu tiež na potulkách šotolinami no máme každý iné plány tak sa rozchádzame. Vraciam sa znova do Bardonécchie celý deň som nejedol dám si taliansku pizzu čo iné. Pokračujem na do Sauce ďOulx a stúpam do lyžiarskeho strediska Sportinia tu začína šotolinová Strada delľAssietta stúpam do Colle Basset zákruty sú tu perfektne klopené. Potom nastupujem na dokonalú panoramatickú hrebeňovku. Zákruta za zákrutou sa striedajú výhľady ktoré netreba opisovať.

Strada delľAssietta má veľmi kvalitný povrch taká diaľnica medzi šotolinami nie je problém tu stretnúť naháče ako napr. cbf600s a pod.. Nepripadám si tak dostatočne edvenčr preto si chuť napravím výjazdmi a skratkami mimo hlavnú cestu.

Neďaleko Colle dell Assietta je odbočka k pevnostiam je však so zákazom a závorou dá sa však obísť. Času mám zatiaľ dosť preto tam nejdem tak tu dám fotky z fotoshopu.

Táto pevnosť by bola dobrá na stanovanie ale celá Strada delľAssietta je v prírodnom parku a kempovanie je tu zakázané. Na koniec tejto úžasnej trasy prichádzam neskoro poobede. Na vrchy sa začínajú vešať oblaky tak ako v Ligúrii. Colle delle Finestre mám znovu v hmle.

Zjazd do Susy už poznám najskôr trocha šotoliny potom nekonečné množstvo serpentín z úzkeho asfaltu. Aj nadol sú tie serpentíny zábavné hoci sú v lese tak do nich vidno pretože sú jedna nad druhou takže sa dá sledovať premávka pod vami. Musím sa ešte vrátiť k Forte Foens a postaviť znova tábor kým nebude tma. Výjazd k pevnosti volím z Bardonécchie. Tadiaľ som ešte nešiel. Kufre aj stan nachádzam tak ako som ich našiel. Česi mi nechali na kufri cukrík – milé, to sa počíta. Som tu sám a trochu sa bojím. Líham si zavčasu aj tak nie je čo robiť zajtra ma čaká dlhý presun.

9 deň 29.8.2015 550km

Hneď z rána balím ešte od rosy zmáčaný stan. Vyrážam už o pol siedmej schádzam do Savoulx. Ale asi v polovici zjazdu zabočím doprava a stále po šotoline prichádzam do dediny Villard. To len aby som nešiel znova po tej istej trase. To je zrejme posledný šotolinový úsek. V oblasti je ešte kopa šotolinovích ciest napríklad Colle della Rho, oblasť Calviere, či Colle del Colombardo. Ja však už smerujem domov. Na diaľnicu sa napojujem až kým mi nezačne dochádzať benzín potom natankujem a vchádzam na diaľnicu. Na diaľniciach totiž býva drahší benzín. Tiež som hádam ušetril na mýte. Pri príchode na diaľnicu som neplatil mýto, divné už asi po stovke km je prvá mýtnica. Prechádzam cez ňu bez platenia a bez lístka. O ďalšiu stovku km je znova mýtnica pracovník nevie koľko mám zaplatiť keďže nemám lístok tak sa ma pýta odkiaľ idem vymyslím i že z Turína. Za mnou už taliani nervózne trúbia. Chlapík vyjde z búdky a odpíše si ŠPZtku a platím už neviem koľko a rýchlo preč. Proste taliansky zmätok. Tiež je problém že tu majú niekoľko druhov mýtnic a ja vôbec neviem ktorú vybrať. Myslel som si že to bude ako v Chorvátsku - tam prídeš na diaľnicu dostaneš lístok a pri odchode ťa zkasírujú. Ešte prejdem cez pár mýtnic a má plné zuby toho ich blbého systému – celé zle. Z autostrády schádzam pri meste Como a pokračujem po západnom brehu jazera rovnakého názvu.

Okolo jazera je hustá premávka až za jazerom sa to zlepšilo pokračujem do mesta Chiavenna a odtiaľ volím priesmyk Malojapass. Začína alpská idyla tento priesmyk má ku koncu stúpania serpentíny veľmi nahusto. Hotová motogymkhana. Na vrchu priesmyku je jazero na ktorom práve majú windsufisti závody.

Pokračujem cez St. Moritz na Berninapass a cez sedlo Forcola di Livigno vchádzam do bezcolnej zóny kde tankujem benzín za neuveriteľných 1,03€. Nabral by som ho aj do tankvaku keby sa dalo. Do Bormia prechádzam cez Passo ďEira a chcem dať Stelvio je sobota a krásne tak sú pod legendou alpských priesmykov kolóny. Vyššie pod vrcholom je to lepšie a celkom na vrchu je hotový jarmok som z tejto komerčiny som zhnusený. To isté čo Grossglockner len sa nemusí platiť predražené mýto. Zájdem si obďaleč po šotoline a odfotím priesmyk. Len zárez na pažbe a valím ďalej neviem čo s ním všetci majú.

Zídem dolu a od Prato Allo Stelvio sú v jednom kuse kolóny smerom na Merano. Mám za sebou vyše 500km celý deň som nejedol zastavím v jednej dedinke v reštaurácii s penziónom na raňajkoobedvečeru je neskoro a ja už nemám síl pokračovať. Dúfal som že zájdem až do Sillianu kde som spal pred rokmi. Voľnú izbu tu nemajú ani vo vedľajšom penzióne. Nájsť voľné miesto je hotový zázrak. Našťastie som našiel jeden zašitý penzión v dedinke Lacinigo za kresťanských 35€. Som zachránený :-) stavať stan niekde v jablkovom sade ktoré sú všade sa mi nechcelo aj keď je pekne. Zhodou okolností sú tu aj Slováci. Chodia tu pravidelne zbierať jablká pre majiteľa penziónu. Takže majú bývanie zadarmo. Je to vraj super brigáda cez voľno chodia turistiku okolo, sú ubytovaný ako hostia a ešte aj zarobia. To je život.

10 deň 30.8.2015 950km

Dnes to bude o diaľniciach - takže nuda, ale ešte si dám Jaufenpass chcem ešte prejsť Brener Pass ale sú na ňom preteky cyklistov.

Tak ma policajt posiela na diaľnicu, och na diaľnici je to hneď nuda. Skúšam nájsť zjazd no nedarí sa. Musím ísť už po preplnenej diaľnici, som nahnevaný. Kupujem na pumpe diaľničnú nálepku a predieram sa premávkou. Navyše musím zaplatiť extra mýto za Europabrucke to už nadávam ak pohan. Sú tu len obmedzenia a hustá premávka. Ďalej je to už len diaľnica a drenie kilometrov. Na záver dám ešte jeden tip nie dva. Pred nemeckými hranicami schádzam pri Kufsteine z diaľnice a tankujem lacnejší rakúsky benzín mimo autostrády a ešte, nekupujte si viazané auto atlasy! Lepšie sú rozkladacie mapy pretože sa dajú zohýbať a do tankvaku si tak vyskladáte presne kus mapy ktorý potrebujete.