Pridané: 04.01.2017 Autor: Asfalt Čitatelia: 9010 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Tento rok padlo rozhodnutie na Čiernu Horu. Taktika je nachystať motorku a striehnuť na počasie - to už prichádza koncom augusta. Parťák ochorel tak aj tento rok znovu sám - škoda:-(.
Na sólo cestovanie som si už nejak zvykol. Má to svoje výhody - hlavná je psychologická - keď jazdím sám som viac v pohode mám zodpovednosť len za seba. Nik ma nezdržiava, za nikým sa neponáhľam a tak robím aj menej navigačných chýb. Trasu konzultujem okamžite sam so sebou. Ale keď človek zastaví nemá s kým pokecať o aktuálnych zážitkoch.
Deň 1
Vyrážam zavčas ráno, teraz však len na "ľahko" tzn. bez stanu, spacáku a karimatky. Namiesto bočných kufrov nahodím podkovu. Spolieham sa na lacné balkánske ubytovanie. Trasa ubieha rýchlo len krásna obchádzka cez Krahule ma príjemne zdrží. Dávam si posledných pár zákrut na okreske Piliscsaba - Zsambék a potom už celu diaľnicu z Budapešti do Moháču rupnem non stop na jeden šup.
tank vo Vukovare
Na hraničnom prechode mám dobrý medzičas tak volím zachádzku do Báčskeho Petrovca. Boris Filan vo svojej relácii Pálenica vychválil jednu reštauráciu. Zo zvedavosti a z hladu tam musím ísť. Cestou sa ešte pomocem vo Vukovare a hladný ako vlk si dám v Reštaurácia AROMA to ospevované čevapčiči a musím napísať že to stálo za zachádzku. Jedlo vynikajúce príjemná obsluha hovoriaca slovensky, platím eurami (pivo + čevapi + minerálka - 6€). Horko ťažko sadám na stroj a trvalo to minimálne do Šabacu kým som ten obed strávil. Odtiaľ mierim do Gornja Koviljača kde mám vyhliadnuté ubytovanie v Etno selo Suncana Reka. No majú všade plno, iba nejaké minichatky v africkom štýle sú voľné. Nevadí beriem aj to zháňať ubytko inde sa mi už nechce. Drevenú chatôčku žerú červotoče a je to riadne počuť, dávam si štuple do uší a líham si na plachtu pod ktorou je slama. Luxus za 10€.
slamená chatka
Dnes cca 800km
Deň 2
Napriek tvrdej slame sa spalo dobre, chrobáky ma nezjedli. Raňajky za 2€ a upaľujem na juh kaňonom okolo Zvorniku. Príroda je tu nádherná no cestu na mnohých miestach prerábajú takže semafory a čakanie.
Tak odbočujem do Bratunacu a pokračujem do Srebrenice kde chcem vidieť pamätník obetiam bosnianskych moslimov. Pamätné miesto Srebrenica
Potom sa vraciam cez Skelani do Srbska chcem vidieť toto:
Dom v strede rieky - Kuča na Drine
Tento zvláštny domček uprostred rieky Driny občas strhne voda. No miestny ho vždy postavia znovu a aby sa mohli kde zabávať. Z Bajinej Bašty prejdem borovicové lesy do Mokrej Gory kde je ďalšia atrakcia za 3€ vás pustia do Drvengradu je to drevná dedina ktorú postavil Emir Kusturica. Každý drevený domček má nejakú tému napríklad väzenie s Georgom Bushom a Javierom Solanom a podobne. Je to známa atrakcia takže tu býva veľa turistov to nemám rád a tak utekám do hôr kde chcem nájsť kultovú Stanica Golubiči
Cesta nahor je šotolinová a trochu náročná no XL endurom zvládnuteľná. Lúka dolu ktorou utekal Miloš z filmu Život je zázrak už trochu zarástla a je dosť strmá. Ako fanúšik Kusturicvých filmov som sa sem musel dostať. Za odmenu mám celú stanicu pre seba.
Z Mokrej Gory je to už en Kúsok k hraniciam kde stretávam partiu Slovákov na troch KTM 990 adveture. Tiež mieria do Pljevlje ale trochu inou trasou ako ja takže po nádhernom úseku mostov a tunelov sa rozchádzame. Smerujem na Uvac a dochádza mi benzín no colník v Ustibare mi poradí 6km zachádzku do mesta Rudo kde je pumpa. Vraciam sa späť na hranicu a ďalej pokračujem k Čiernohorským hraniciam cez dosť hlboký kaňon Sutjeska.
Na hraniciach trvá prechod trochu dlhšie pretože colníci Čiernej Hory sú známy na svojou pedantnosť. Kus za hranicou ma zastavujú policajti našťastie žiadna pokuta, len cesta do Pljevlje je uzavretá pre závody automobilov vraj musím počkať 1,5 hodiny - to neprichádza do úvahy. Pýtam sa na obchádzku vraj nejaká makadamna cesta - to znie lákavo. Tak dávam prvý offroad v MNE miestami dosť strmo klesajúci do Pljevlje. Welcome to Montenegro.
Schádzam do mesta a dávam si prestávku. Zachádza na tankovanie sa ukázala správna lebo prvá pumpa je až tu. Ďaľej už pokračujem po hlavnej k Most ponad rieku Tara opisovať tento architektonický skvost snáď netreba, je dobre známy z iných cestopisov. Pokračujem do Źabljaku kde sa chcem ubytovať. Cestou si ešte zájdem do dediny Njegovuda kde si dám pár km poľných ciest po planine a prichádzam do mesta ktoré je niečo ako naše Štrbské Pleso takže nájsť tu ubytovanie nebýva problém. Ak jeden nemá voľnú izbu pošle ma za ďalším a ten za ďalším až kým sa nedostanem k tetke na okraji Žabljaku. Dvojposteľová izba za 10€ so spoločnou sprchou sa neodmieta. Večer zájdem do reštiky a všade je plno hoci je už začiatok septembra.
dnes cca 330km a 5 hraničných prechodov
Deň 3
Zavčas ráno vyrážam, niet na čo čakať. Ešte sa mocem v Žabljaku nemôžem nájsť cestu na Sušicko jezero no nakoniec sa to podarí. Dopravné značenie oproti takému Maďarsku je miestami dosť slabé. Po stúpaní lesom a zjazdovkou cesta výnde do výšky cez 1900 a výhľady z nej sú brutálne dych berúce. Toto je o veľký kus lepšie ako Durmitorská "hlavná" z Trsy do Žabljaku. Fakt paráda.
Nižšie je krajina rozbombardovaná krasovými závrtmi takže sa úzky pruh asfaltu kľukati a ako paragraf. V neprehľadných zákrutách stret s autom oproti býva riťstíkajúci zážitok.
Naberiem vodu z prameňa a stúpam z kaňonu k vyhliadke kde je perfektný výhľad na tiesňavy Sušice i Tary. Dúfal som v šotolinu no celá trasa je asfaltová.
Nepokračujem na Trsu ale na Polje Crkvičko. Tuto cestu som už raz išiel keď bolo treba obísť kaňon rieky Piva. Nejdem však rovno do dediny Polje Crkvičko ale bočím do osady Šariči kde by mal asfalt skončiť.
V osade blúdim neviem či idem správne. Nakoniec vôjdem niekomu do dvora, gazda je hneď pri mne a tak sa ho pýtam na cestu. No najprv si s ním musím vypiť jeho šlivy až potom mi poradí cestu. Na oplátku si on musí vypiť môjho trnkového likéru. Sváko mi ukáže cestu a hneď za gazdovstvom začína šotolina - konečne. Cesta prechádza náhornou plošinou okolo osady Jeriniči a asfalt začne až v dedine Crkvičko Polje. Z inak peknej trasy sa mi podarilo zachovať iba toto video:
Už po asfalte zídem do Šćepan Polje. Musím však prejsť cez colnicu hoci som územie Čiernej Hory neopustil pretože cesta sa pripája ešte pred hraničným prechodom. Potom už valím po hlavnej kaňom Piva ktorý som minule musel pre požiar obchádzať. Cestu kaňonom si užívam - perfektný povrch, nádherná príroda a laďák v tuneloch.
Od mosta pri Plužine idem kúsok na Trsu no v prvej serpentíne (v tuneli) bočím na vedľajšiu cestu do Boričje. Kus za touto osadou asfalt končí tak pokračujem po príjemnej šotoline ktorá končí pri dedinke Borkoviči.
Z Borkoviči zídem po asfalte do Bezuje a za dedinou znova štrková cesta končiaca v osadách Dubrovsko. Dúfal že na takýchto krkáhájoch bude menej asfaltu no aj tu sa asfaltuje vo veľkom. Tak prechádzam smutne cez Duži a kaňonom Nevideo do Šavniku.
V meste zasa neviem nájsť smer do dediny Tušina pomôže mi miestny motorkár ktorý ma nasmeruje na správnu odbočku (bolo treba ísť na Boan). Z Tušiny vystúpam šotolinou do dediny Bare odtiaľ ešte kus po asfalte nad osady kde začína nekonečná šotolina planinou Sinjavina - trasa horskou planinou bez kúska stromu čo by zavadzal vo výhľade. Občas sa objaví osamotený salaš zopár koní či kráv. Inak je tu fakt pusto a stále myslím: tu sa mi nesmie nič stať, tu sa mi nesmie nič stať. No ak by som stretol Old Shatterhanda tak by som sa nečudoval. Valím si to ďalej do osady Ružica. Asfalt stále nikde až dolu v dedine Štitarica začal.
Z Dolnej Štitarice idem kúsok po hlavnej smerom na Kolašin no odbočujem na Biogradské jazero. Vedie k nemu kľukatá asfaltka za ktorú sa platí 3€ za vozidlo. Od jazera pokračuje udržiavaná lesná cesta nahor a pokračuje dlho horskými lúkami. Už je dosť neskoro a ja chcem stihnúť vyjsť na Zekovu glavu. Zrazu z ničoho nič padám, nič sa nestalo len na tenerke pribudlo pár škrabancov. No tu sa ukázala nevýhoda podkovy. XTčku nemám za čo zdvihnúť pretože zadné madlá sú pod podkovou. Našťastie mi pomôžu zvihnúž motorku okoloidúci turisti. S hanbou pokračujem nahor pod vysielač. Preleziem plot a pešo dám pár metrov k meteorologickej stanici kde mi zamestnanec zakazuje fotiť. Nemôžem odolať toľkej nádhere a poza chrbát spravím aspoň jednu foto:
Zo Zekovej glavy sa ponáhľam nadol nerád by som aby ma tu v horách zachytila tma. Klesám cez salaš Vranjak do lyžiarskeho strediska Jezerine kde končí šotolina. Potrebujem nájsť prenocovanie. To nachádzam ešte pred Kolašinom tu: Rajsko Selo Je to taká chatková dedinka + reštaurácia. Za chatku 20-25€ to už si presne nepamätám. Keby som nebol sám platil by som menej. Takto sa rosťahujem v 4 miestnej chatke ako sopeľ po rukáve.
Ráno mám v pláne vyjsť ku kláštoru Cirilovac cesta k nemu stúpa z Kolašinu cez železičnú stanicu popod štreku. Kus za mestom začína šotolina. Cesta ku kláštoru je značená stačí sledovať smerovníky.
Manastir Cirilovac však nieje mojím cieľom. Na kopec nad ním pokračuje šotolina kde je kaplnka. Cestou na hor to raz pokladám no vyjsť sa určite oplatí. Na vrchu je nádherný výhľad a následná hrebeňovka nemá chybu. Šotolina nadol je strmá v jednom mieste je to riadne vymyté no dá sa to obísť. Na asfaltku sa napojím kus pod strediskom Jezerine.
Z Jezerine znova stúpam šotolinou čo som šiel včera ale iba po rázcestie pod salašom Vranjak. Odtiaľ odbočujem na Krivi Do a na asfalt sa napájam až na vrchu priesmyku Trešnjevik. Nádherná šotolina vedúca hrebeňmi i pasienkami. Okolo sa pasú kone a dozrievajú čučoriedky - idylka.
Z priesmyku klesám už po hlavnej do Mateševa a proti prúdu rieky Tara prichádzam do dediny Veruša kde odbočujem do údolia vedúceho k Rikavačko jezero (kempovanie) Cesta dolinou sa postupne zmení z úzkeho asfaltu na šotolinu ktorá mierne stúpa k salašu Širokar kde je vrchol priesmyku. Tu stretávam Švajčiara na defenderi idúceho oproti. Vraví že musel zapnúť všetky uzávierky a redukciu aby sem od jazera vyšiel.
Mal pravdu šotolina k jazeru klesá dosť prudko ale iba na krátkom úseku v lese. Jazero je nádherné nemôžem odolať musím sa hodiť do vody ktorá nieje nejak studená na to že je vo výške 1320 m.n.m. V okolí jazera pár ľudí stavia chatku. Inak okrem pár kráv a pastierov je tu pusto. Dolu pri jazere som celkom sám.
Od jazera treba stúpať znova do ďalšieho priesmyku. Kamenitá cesta je pod sedlom veľmi náročná. Najhorší úsek idem hanebne na kačáka (nohy na zemi). Z priesmyku nadol už to také hrozné nieje. Niekde pri dedine Korita konečne začal asfalt. Odtiaľ prídem kVyhliadka Delaj (Malesia) Na pár miestach miestach sa asfalt zmení na šotolinu pretože cestu plánujú rozširovať. Inak po peknom povrchu zídem až do Podgorice. Z hlavého mesta Čiernej Hory mierim k ďalšiemu bodu záujmu:Vodopády Niagara rieky Cijevna
Normálne je to nádhera ale teraz tam je úplne sucho. Smutne sa poberám preč. Dnes už mám toho dosť, ešte poblúdim v okolí Tuzi a mierim k moru cez Virpazar. Znova si vychutnávam širokú cestu plnú zákrut z Virpazaru do Petrovacu.
cesta Virpazar - Petrovac
Predvečerom prichádzam do Budvy kde chcem prespať u bokibd je motorkár a vie po slovensky. Má veľký penzión kde ma ubytuje za 30€ na noc v apartmáne pre 4 ľudí. Zase - keby som nebol sám vyšlo by to menej. Platím hneď za tri noci. Večer sa hodím do mora a idem spať.
dnes cca 300km
Deň 5
Tento deň si dám oddychový. Vstávam neskôr a pomaly sa mocem do Tivatu kde odbočím do horskej dediny Gornja Lastva. Za poslednými domami skončí asfalt a pokračujem nahor po kamenistej ceste z čias Rakúsko-Uhorska. Náročná cestička stupa pod vrchol Sv. Ilja tu sa cesta rozdvojuje buď pokračovať na hrebeň alebo vyjsť až hore na vrchol. Vyberám druhú možnosť posledných pár metrov je poriadne ťažkých. Celkom hore je pár bunkrov, vysielač a čo je hlavné kruhový výhľad na skoro celý Kotorský záliv - nádhera. Krátky úsek veľkých kameňov ma riadne vyčerpal. Chcem sa napiť no vodu som zabudol v chladničke apartmánu - och a to som mal v pláne oddychový deň.
Ešte len desať hodín a už je riadne teplo. Vraciam sa teda dolu a pokračujem hrebeňom k pevnosti Vrmac. Cesta ďalej taká náročná nieje a vidieť z nej kus Kotorského zálivu. Z pevnosti schádzam dole už po asfalte do mesta Kotor.
Obzriem si staré mesto a idem si pojazdiť známe serpentíny nad Kotorom. Okolo národného parku Lovčen prejdem kľukatými cestami do niekdajšieho hlavného mesta Čiernej hory - Cetinje. Nemôžem obísť panoramatickú trasu Rijeka Crnjojeviča - Komarno - Virpazar. Okolo cesty rastie ovocie. Figy oberám rovno z motorky, kúpim aj fľašu Vranacu.
Poobede som nazad v Budve dám si dve tempá v mori a ďalší pekný deň za mnou.
dnes neviem koľko km
Deň 6
Ráno vstávam zavčasu pretože mám ďaleký cieľ - Kapetanovo jazero Cestu začínam hlavými ťahmi do Cetinje a odtiaľ do Podgorice. Nesmie chýbať fotka s tabuľou Kokoti. Z hlavného mesta mierim do Danilovgradu kde by mala byť odbočka do hôr Prekornice. No žiadnu značenú odbočku nemôžem nájsť. Doteraz som navigoval len podľa mapy do ktorej som si dokreslil pár ciest. No teraz žiadny smerovník s názvami čo mám v mape. Zúfalo jazdím hore dolu no žiadne značenie nieje. GPS by sa teraz hodila. Nakoniec sa na to vykašlem nemienim ísť niekam naslepo. Zmením cieľ na nedaľeký Monastir Ostrog- pravoslávny kláštor postavený v skale. Pekné duchovné miesto no je tu veľa ľudí. To nemám rád pokračujem teda do Nikšiču. Z mesta idem na Livertovičko jezero no ešte pred ním je na ceste nakreslená odbočka na Kapetanovo jezero. Odtiaľto idem už po zapadnutých okreskách a na každej dôležitejšej odbočke je tabuľa či nápis na vozovke smerujúci k môjmu dnešnému cieľu. Takže navigácia už nieje problém. Pomaly sa dostávam na horskú planinu, stromov ubúda.
Asfalt sa zmení v šotolinu stúpajúcu údolím k vrcholu priesmyku kde je kostolík. Zo sedla treba ešte kúsok vystúpať ku Kapetanovmu jazeru a som pri ňom. Jazero obkolesené horami v okolí pár chát či salašov s ovcami - horská idyla. Dám si pauzu. Voda zvádza na kúpeľ no odolávam.
Z dediny znova stúpam nad kaňon Mrtvica. Asfalt stále nikde až za osadami Liješnje začal. Na hlavnú kaňonom rieky Morača sa napájam v dedinke Medjurecje.
Pokračujem tunelmi kaňonu smerom na Podgoricu no v dedinke Bioče si dám pauzu. Je tu parádne miesto na kúpanie. Pre vysoké útesy kaňonu sa dolu nedá dosať no tu je široko ďaleko možno jediné miesto kde je úzky chodník k vode. Miestna mládež skáče z útesov no teraz nie pretože aj tu je málo vody. No na kúpanie to stačí. Bioče - miesto na kúpanie
Vraciam sa nazad do Budvy cez metropolu Čiernej Hory a pokračujem smerom na Cetinje po chvíli odbočujem do Rijeky Crnojeviče ale inou trasou ako včera.
Aby som nemusel znova ísť tou istou cestou cez Komarno a Virpazar motám sa zapadnutými okreskami v Boguti a v Prekornici. Večer sa zase hodím do mora a idem do reštaurácie. Ceny tu na pobreží sú riadne hlavné jedlo + dve pivá skoro 20€. Spať idem zavčasu zajtra ma čaká dlhý deň.
dnes cca 360km
Deň 7
Ráno ešte pred šiestou vyrážam domov. Dnes už žiadne šotoliny len hlavné cesty horami Balkánu. Spravím posledných pár fotiek Kotoru a poberám sa cez hraničný priechod Vilusi-Klobuk do Bosny.
Ráno tu býva riadna zima. Pekný úsek je klesanie od hraníc do Trebinje. Odtiaľ nejdem na Mostar tam je to zaujímavé ale už to mám prejdené.
Stáčam sa na sever, tu sa zavesím za Srba na Forde. Niekedy je fajn keď takto plechovica rozráža cestu ktorá nám svižne ubieha. Na dlhej rovinke pred Gacko mi úplne zmizne. Dobieham ho v nádhernom horskom úseku plnom zákrut medzi Gackom a Fočou. Prekvapuje ma tunel ktorý má vyše dva kilometre. Od Foči stále na sever kaňonmi rieky Drina až do Višehradu kde odbočujem do Mokrej Gory tu idem kus po tej istej trase čo som šiel cestou na juh. No Bosnu už poznám tak už pokračujem len Srbskom na Bajinja Bašta.
V Rogačici sa stáčam na Valjevo pretože cesta popri rieke je rozostavaná a plná semaforov. Z Valjeva do Šabacu už končia hory a aby som nešiel znova po tej istej ceste do Nového Sadu motám sa vedľajšími cestami cez Sremskú Mitrovicu, Bešenovo a Beočin. Premávka minimálna, bez kamiónov. Cez veľkomesto Nový Sad sa nejak preštrikujem do Báčkeho Petrovca. Znova prichádzam do reštaurácie Aróma kde aj prespím. Za večeru + prespanie + raňajky iba 15€! Pani domáca sa asi pomýlila pri preratúvaní z dinárov na eurá. Izba s dvojposteľou, balkónom a kúpeľňou je luxusná. Večer tu v Petrovci nieje moc čo robiť tak si líham dosť zavčasu.
dnes cca 700km
Deň 8
Ráno odchádzam s prvými lúčmi svetla ani na raňajky nečakám. Prejdem pár dediniek do Somboru a pri Báčskom Bregu vchádzam do Maďarska. Plot, ostatný drôt, vojaci, kontrola batožiny a pokračujem do Baja. Potom doľava cez Dunaj na diaľnicu. Takže stačí ísť tou istou cestou nazad a som doma.
doma
dnes cca 620km
Pár slov na záver
Počas cesty neboli žiadne poruchy len som stratil jednu skrutku z plexištítu. Oprava izolačkou asi 10 min no aj tak ma to riadne vytočilo. Celková priemerná spotreba 4,412 L/100 km. Za celých 8 dní ani kvapka dažďa.
Cestopis som písal niečo ako návod takže dosť podrobne, inak to neviem. Na niektorých miestach som nefotil a zapínal som kameru na prilbe. Videa z nej som moc nestrihal a nechal som ich v celku ako záznam trasy. Nepridával som k nim ani hudbu. Pustite si muziku k tomu akú chcete.
Diskusia k článku (19)![[Verzia pre tlač]](images/print.gif "[Verzia pre tlač]"){kind=small}
