North moto trip 2015 1/5

Ako to celé začalo alebo pár slov o mne a o cestovaní.

Cestovanie ma vždy lákalo. Ale inak ako je asi bežné. V podstate som si ani neuvedomoval, že ide o cestovanie. Navyše ja asi ani nie som taký ten srdcom motorkár. Povoziť sa povozím, ale vždy som mal bližšie ku štyrom kolesám. Čosi som autom aj precestoval. Nejaké alpy rakúske, švajčiarske, talianske, juh Škandinávie a také tie klasiky ako Chorvátsko a tak. Cestovanie autom je ale také veľmi vzdialené, málo osobné. Pripadá mi to ako pozerať sa na krajinu z okna hotela. Keď ma začali brať cestopisy rôzneho druhu, tak som si uvedomil, že tá motorka môže byť zaujímavejší prostriedok pre objavovanie rôznych kútov keď to tak poviem – sveta. Predsa len aj naše Slovensko je svet :-)
Veci nabrali rýchlejší a nečakaný spád keď sa začali sypať nejaké osobné a pracovné veci. Zrazu toho bolo nejako moc a cítil som, že potrebujem nejakú zásadnejšiu zmenu a nejaký impulz pre pokračovanie bez seba týrania. Povedal som si, že to vyskúšam a vycestujem na dlhšie niekam. Zmením prostredie, vyskúšam nové veci a snáď zažijem niečo, čo ma niekam zase posunie. Tu ešte vôbec nebolo rozhodnuté, že to bude na motorke a už vôbec som nemal jasné, že kam to bude. Postupne som dokonvergoval k tomu, že teda pôjdem na motorke a zostávalo vyriešiť kam. To, že na ako dlho to bude som neriešil, povedal som si, že to si skrátka zariadim a podriadim pracovné veci tomuto tripu a nie naopak.

V tom čase som sedlal Hondu Hornet 600 a uvedomoval som si, že na dlhšiu výpravu to asi nebude úplne vhodný prostriedok. To znamená, že som nemal na čom ísť a zatiaľ ani destináciu.

Kam teda vyraziť? Úprimne ma najviac láka východ. Blízky aj ďaleký, ťažko povedať prečo, ale mojou krajinou snov bolo Rusko. Všetky tie cestopisy s fotkami takmer neuveriteľnej prírody, príjemnými ľuďmi a často veľkými zvláštnosťami ma neuveriteľne priťahovali. No uvedomoval som si, že na to skrátka nemám skúsenosti a hlavne som prioritne plánoval na cestu vyraziť sám. To asi pôsobí zvláštne, ale bolo to dané situáciu v akej som bol a čo som vlastne od tripu očakával. Západ som už trochu okuknutý mal. Určite sa aj tu nájde veľa zaujímavého, ale mestá mňa neberú a hlavné turistické lákadlá na mňa taktiež moc nefungujú. Západ je predsa hodne komercia. Jako na výlet s babou fajn, ale na putovanie samému ma to nelákalo. Navyše je to pomerne drahé, keďže človek musí byť vždy niekde oficiálne ubytovaný. Juh fajn, v podstate spĺňal väčšinu kritérií, ale v čase v ktorom som chcel vyraziť (začiatok júna) by tam asi bolo dosť neznesiteľne. Takže nám zostal sever :-) Škandinávia, tú už som jemne lízol pred niekoľkými rokmi s partiou autom. Príroda super, ceny masaker a trochu divní ľudia. Keď som nad tým začal uvažovať viac, tak Nordkapp som vyhodnotil ako veľmi vhodný „fyzický“ cieľ. Geografia nebola nikdy moja silná stránka. Svoje okolie poznám dovolím si povedať dosť podrobne, vzhľadom na to, že na bicykli som to tu nadšene križoval už zo desať rokov a následne Slovensko autom vždy keď sa dalo. Mapu celej Európy som ale v hlave rozhodne nemal. Preto ma aj celkom prekvapilo, keď som začal študovať možné cesty na sever, že ako celkom logická cesta sa ukázal práve prejazd Ruskom na Murmansk a následne cesta späť cez Nórsko. Ani neviem, čo som tam vlastne na severe čakal, vedel som, čo sú tam za štáty ale rozhodne som nemal jasnú predstavu ako sú usporiadané a rozložené. Teraz to už viem a snáď ešte pred tým ako som začal riešiť detaily ruskej časti som bol vnútorne rozhodnutý, že pôjdem tadiaľto. Teda pokiaľ tu nebude nejaký úplne zásadný problém.

Veľmi nahrubo teda moja cesta mala viesť severne Pobaltím, Ruskom popri Bielom mori, tesne pod Barentsovým morom prejsť do Nórska, ktorým som chcel popri pobreží precestovať až na juh a následne sa vrátiť do strednej Európy. Ďalej som to dopredu neriešil.

Keď som teda postavil nejaký ten plán, bolo treba ešte vyriešiť na čom pôjdem. Výberu motorky sa veľmi venovať nebudem. To by bol článok sám o sebe ale po niekoľkých mesiacoch a ťažkom rozhodovaní som sa rozhodol pre BMW F800GSA. Teda ono rozhodnutie bolo pomerne jednoduché, ale realizácia jej zadováženia už bola komplikovanejšia :-) Ale podarilo sa.

Zhruba do 6.6. som mal určité povinnosti na Slovensku a odchod som si naplánoval voľne po tomto termíne. Odchod sa nakoniec konal 10.6.

1.deň – 10.6.2015 – SK-PL – Žilina – Banská Bystrica – Prešov - Dukla

Je jemne po 8 hodine rannej a vyrážame na sever. My sme ja a Wilson. Wilsona som dostal ako darček od kolegov z práce, keď som im povedal, že na dlhú cestu vyrážam sám. Celkom nice touch a keď som sa po ceste bavil s rôznymi ľuďmi, tak na otázku či cestujem sám som odpovedal, že nie, ide so mnou predsa Wilson :-)

Zo Žiliny som vyrazil po našom tankodrome smerom na Banskú Bystricu. Prejazdom cez Šturec som si prvý krát vyskúšal ovládateľnosť plne naloženej motorky. Vôbec to nebolo také zlé, na hranu pneumatík nebol problém sa dostať akurát celá hmotnosť umiestnená vzadu spôsobovala jemne nervóznejší predok a hmotnosť po bokoch zase inú rýchlosť možnosti preklopiť motorku. Ale v podstate fajn. Bál som sa, že na poloendurových Mitasoch E07 to bude horšie. Väčší problém bola celková šírka motorky. GSA má pod sedadlom nádrž, takže kufre sú dosť naširoko. Na to si zvyknúť trvalo podstatne dlhšie ako na iné správanie motorky v zákrutách. V Banskej som sa zastavil v niekoľkých moto predajniach zháňajúc ešte nepremokavé návleky na čižmy. To som si vymyslel tak trochu už za jazdy. Reku miesto to nezaberie a drahé by to byť nemalo tiež a radšej sa poistím ako trpieť na severe v chlade mokré nohy. Návleky som zohnal a mašíroval som si to smer Brezno a Slovenský raj ďalej na východ. Nejaká fotečka pod Kráľovou hoľou v sedle Besník a následne som sa zastavil v nádhernom počasí pri nádrži Palcmanská maša na Dedinkách. Mám tu otestovaný podnik. Ten bol síce zavretý ale zato som sa presvedčil, že motorka je stále širšia ako si myslím. Zachytenie pri otáčaní na parkovisku o hrdzavý oceľový rám jedného offroadu ma poslalo k zemi a spôsobilo prvé škody. Auto našťastie bez škody, kufor jemne preliačený ale otvoriť a zatvoriť sa dal, takže som bol rád, že to celkom dobre dopadlo. Obed som poriešil nakoniec v inom podniku a s pomerne slabou štatistikou postupu za prvý deň som sa vybral ďalej. Bolo asi pol tretej a mal som prejdených sotva 200km. Nevadí, však som na dovolenke :-) Cesta pokračovala nádherným Slovenským rajom až do Spišskej Novej Vsi, kde začali pre mňa už neznáme cesty smer na východ. Nebral som to totiž hlavnými ťahmi, nech je to trochu zaujímavé. To bol vlastne aj môj plán celej cesty. Pokračoval som cez Margecany smer Prešov. Tu bola jedna krízovka. Po príjemnej jazde po pomerne širokej slnečnej ceste asfalt vbehol do lesa, kde bola cesta zrazu užšia a zákrutu oči ešte neprispôsobené tieňu stromov nesprávne vyhodnotili, že je menej prudká. V protismere auto. Vodiča som trochu vytlačil, ale zvládol to, za čo som mu nesmierne vďačný. Celkom adrenalínový začiatok, moja blbosť. Človek sa učí celý život. Z Prešova som to namieril na severnú hranicu ku Duklianskemu priesmyku. Oprava cesty sa tvárila, že budem musieť ísť až cez Vranov n.Topľou ale nakoniec sme to zvládli cez nejaké dedinky. Žiadna škoda. Pekný kraj. Ja mám tieto bočné ceste stejne rád a nikam sa neponáhľam. Za Svidníkom som narazil na známy pamätník so zakliesnenými tankami oznamujúci vjazd do Údolia smrti.

Nevedel som, že je tu a rovnako som nemal v pláne sa tam vydať, no neodolal som. Pofotil som tanky, priučil sa histórií miesta a bojov o naše malebné dedinky na úpätí Východných Karpát. Potom som už dorazil ku Dukianskemu priesmyku. Tu som minulý rok bol na turistike, takže len obligatórne foto a hor sa do cudziny. Už bolo dosť hodín a začal som uvažovať kam sa hodím na noc. Na penzión bolo príliš pekne, preto som hľadal nejaký nocľah na divoko. Po odbočení na bočnú cestu smer Daliowa som po pár km našiel úžasné miesto, ktoré slúžilo ako kemping a bolo voľne otvorené a príkladne pokosené. Chýbala tam len voľne dostupná voda. Možno tam aj niekde bola ale nenašiel som. Nevadí. Spravil som si večeru, rozložil sa a šiel spať. Najväčší nevyriešený problém, ktorý som si neuvedomil že budem mať, je pretrvávajúca alergia na kvitnúce trávy. Motorkovanie so stanovaním v tomto čase pre alergika nie je ideálne. Trochu trpím ale dá sa. Veď čo je dnes ideálne, že.

Prvý deň bol zvláštny v tom, že viedol prevažne po známych cestách. Preto som si ani moc neuvedomil, že je to vlastne začiatok veľkého tripu. Pôsobilo to ako taký normálny víkendový výjazd. Až na to kempovanie. To bežne nerobím. Na motorke je to vlastne možno piate alebo šieste kempovanie vôbec.

Sumár 436km

2.deň – 11.6.2015 – PL – Cisna – Lesko – Sanok – Nisko – Lublin - Kock

Pekné ráno. Slnko rýchlo vysušilo stan, ja som vykonal opravu kufra v rámci možností. Kľúčom na zadnú osku som vyklepal preliačinu a izolačkou zalepil prasnutý okraj kufra. Trochu som mal obavy aby mi doň nezatekalo ale neskôr sa ukázalo, že je to v pohode.

Ráno vyrážam v hlave len s niekoľkými hmlistými cieľmi popri hranici ďalej na východ. Dochádza benzín, tak sa rozhodujem, či pôjdem ďalej malými dedinkami na úpätí Karpát alebo to skrátim ku prvému väčšiemu mestečku severne. Pumpu som nakoniec našiel, takže som pokračoval východne, kam to až šlo. Cesta pekná, v horách prešiel som mestečko Cisna a tesne pred hranicou s Ukrajinou som si dal odbočku na ešte bočnejšiu cestu cez Dwernik a popri brehu rieky San sa znova napojil na pôvodnú cestu už po jej zakrútení sa na sever. Východnejšie to už teda onroad na teraz nepôjde takže idem na sever. Czarna Gora a popri Jeziero Solinskie smer Lesko. Dúfal som že budú nejaké pekné výhľady pripadne odpočívadlá pri jazere ale nič také sa nekonalo, takže som to len prešiel a pokračoval ďalej. Ďalej po bočných ťahoch Sanok a Dynow, kde som na pumpe pri pauze pri fast foode zistil, aká dlhá cesta po Poľsku ma ešte čaká. Ako neskúseného a nerozvážneho cestovateľa ma to trochu vydesilo a jemne som prehodnotil motanie sa po bočných ťahoch. Ono od kedy zmizli kopce, tak tu po dedinách človek aj tak nič nenájde. Dedín je veľa, ide sa preto pomaly a poliaci snáď jednoitú plnú čiaru ani nepoznajú. Všade je rovno dvojitá. Prestalo ma teda baviť riskovať niekoľkokrát za hodinu stratu vodičského oprávnenia a začal som smerovať ku cestám vyššej triedy. Namieril som si to teda ešte po bočných cestách na Przeworsk kde som sa chytil cesty 77 na Nisko odkiaľ už presun po ceste 19 smerom na Lublin nabral celkom spád. Ten deň som Lublin pokoril a ďalej po 19ke som prešiel Kock a skončil niekde pri dedinke Losice. Chvíľu trvalo nájsť vhodný place na nakempovanie, no nakoniec spokojnosť. Alergia pretrváva a objavili sa legendárne komáre. Turbovečera a spať. Alergia ma ničí.

Príroda sa už viditeľne mení. Cesta vedie okolo alebo cez početné brezové lesy. Nie sú rozľahlé ale u nás si niečo také nevybavujem. Už mám celkom pocit, že cestujem :-)

Sumár 599km

3.deň – 12.6.2015 – PL-LV – Bialystok – Augustow – Sejny – Leipalingis – Vilnius – Utena

Ráno stále pekne. Počasie sa drží. Trochu sa oteplilo, myslím, že som hneď pri vyrazení navliekol najtenšie rukavice a šlo to. Valím po 19ke na Bialystok. Tu trochu blúdim a stratil som cestu 19 takže som si trochu zašiel. Nakoniec sa vraciam a po niekoľkých pokusoch triafam správnu cestu na Augustow. Buď som bol nejaký nepozorný alebo čo, lebo inak sú hlavné ťahy značené dobre a ide sa mi bez GPS celkom pohodlne. Pred Augustowom ešte blúdim po Suchowole, kde by mal byť jeden zo stredov Európy. Pýtam sa niekoľkých ľudí ale s angličtinou je problém a ku zmysluplným informáciám som sa nedostal. Nakoniec po reorganizovaní mapy v tankvaku som spravil pár fotiek na námestí a dodatočne zistil, že to bolo asi ono. Aj som sa tam motal ale zmienku o tom som nenašiel. Pred mestom ale bola normálna dopravná ceduľa informujúca o strede Európy. Zvláštny prístup.

Nevadí valím ďalej. V Augustowe sa trochu motám, pekné námestie okrem klasických sôch a kvetov ma zaujalo štýlové zmrzlinové auto spolu s posedením v menších autách pre najmenších. Zlaté :-) Neúspešne hľadám wifi, že by som spravil nejaké updaty. Známym som sľúbil že sem tam dám niečo na twitter z priebehu cesty. Niečo ako Awiove live sledovanie expedície :-) Hľadanie wifi po niekoľkých pokusoch pripojiť sa na nezabezpečené siete vzdávam a idem ďalej. Po ceste 16 by som mal prejsť hranicu do Litvy. Podľa mapy by tu malo byť dosť jazier tak sa teším na spestrenie. Cestu ale urputne opravujú a cedule ma ťahajú po cestách a necestách až do Sejny. Jazerá teda obchádzam tesnejšie a hlavne dlhšie ako som mal v pláne. Rozbité cesty a pokročilý čas s malým kilometrovým progresom ma ale tlačí kupredu. Nejak ma to nebavilo. Hoci to bolo pekné. Na konci obchádzky stavby zo západnej strany prekrížim 16ku a je tu obchádzka pre zmenu zo strany východnej :-) Je ale úplne iná. Jemné kopčeky, lesy a zaujímavo zvlnený povrch. Na GSe sa po ňom ide luxusne bežnými rýchlosťami no pri potrebe prudšie brzdiť ABS dáva najavo, že sa mu vlnky a hrbole nepáčia. Za chvíľu míňam hranicu Litvy, kde pri informačnom centre chytám wifi. Rýchlo niečo postujem na twitter a valím po príjemnej ceste do vnútrozemia.

Po pár kilometroch v Lazdijai ale bočím na 134ku a cez Leipalingis a 133ku smer Vilnius. Cesta vedie cez národný park a je ako z iného sveta ako doposiaľ. Najprv nekonečná iba zvlnená rovina cez hustý les, nejaké jazerá, spektakulárny výhľad nad riekou Nemunas okolo príjemných parkov a námestíčok.

Krajina pôsobí veľmi kultúrne. Vyvoláva v človeku až taký rešpekt ku poriadku a zároveň kráse prírody. Fakt príjemná cesta. Ďalej po A4 ma už toho moc po Vilnius nezaujalo. Vilnius som si chcel pozrieť, ale prechádzam v piatok o 17 hodine a premávka je hrozná. Mesto teda vynechávam a snažím sa dostať cez zápchy čo najefektívnejšie na A14 na Utena. To sa mi plus-mínus darí, ešte stále som opatrný na šírku motorky medzi stojacimi autami, ale vodiči sú celkom tolerantní a robia mi uličku aj keď som skoro tak široký ako auto :-) Cestu triafam bez väčších problémov a rútim sa ku ďalšiemu stredu Európy v Girija. Toto miesto som nemal zakreslené v mape, mal som ho iba v textovej forme a v mape nakoniec vôbec nebolo a moja offline mapa ktorú som mal pre núdzové zorientovanie sa v telefóne ho tiež nepoznala. Našťastie som naposledy keď som mal internet kukol cez gmaps kde to je. Ono to bolo aj označené tabuľami po ceste, ale po skúsenostiach z Poľska som sa bál že to zase nenájdem. Našiel som. Obzrel som si golfový klub stredu Európy a vyhodil nejaké euromince, ktoré mali slovenský pôvod na šuter v strede Európy. Boli tam inak mnohé zástavy a mám pocit, že aj Slovenská. Nefučal ale vietor takže úplne istý som si nebol ale tak na 90% by som povedal, že bola :-) Chvíľu rozjímam a potom valím ďalej.

Míňam Utena a onedlho odbočujem z hlavného ťahu A6 a hľadám nocľah. Je to hodne pieskovitá pôda a po nepríjemnej pieskovej ceste obchádzam nejaké jazerá. Čosi som aj našiel ale stále nie som úplne spokojný. Nakoniec som našiel ofiko kemp pri Sudeikiai. Za 8e aj so sprchou a kuchynkou tak sa skladám. Do blízkeho shopu skočím kúpiť zodve pivká a večeriam pri úžasnom západe slnka na brehu jazera.

Dnes už mám definitívny pocit, že cestujem. Krajina je iná ako ju poznám z domu alebo bežných európskych destinácií. Počasie je luxusné. Zatiaľ ma trápi stále iba alergia. Motorka šľape, mažem reťaz častejšie lebo sú sem tam šotolinky. Olej bez zmeny hladiny ako doposiaľ.

Sumár 599km

4.deň - 4 12.6.2015 – LT-LV-RUS – Zarasai – Daugavpils – Rezekne – Ostrov – Pskov – Velikij Novgorod

Vstávam skoro. Úžasný západ slnka vystriedal ešte úžasnejší východ. Na ten ma neprestáva upozorňovať jeden značne podgurážený obyvateľ kempu, ktorý sa občerstvuje na lavičke pri jazere 20m od môjho stanu. Ja sa balím a on ma nespočetne krát upozorňuje že mám za chrbtom „beautiful sunrise“. Nakoniec sme trochu pokecali. S lámanou angličtinou na oboch stranách konverzácie som sa mu zveril kam idem a on ma presviedčal aby som ostal, že sa bude jazdiť rally. Večer som videl pomerne dosť špeciálov na cestách. Nejaké evá, imprezy ale aj nejaké hatche, väčšinou honda, dokonca aj jedna integra DC2. Príjemné potešenie pre oči aj uši mojej silne štvorkolesovej duše. Na raňajky z neznámych príčin nemám chuť tak sa rýchlo balím a chystám sa opustiť kemp. Pred východom dostávam ešte nápad preprať spotené ponožky a termá, už keď som si to zaplatil. Vyžmýkané prádlo pripevňujem na kufre a zahajujem aktívne sušenie cestou do Lotyšska. Napájam sa späť na A6 a míňam popri brehu jazera pekné mesto Zarasai a som v Lotyšsku. Trochu sa zatiahlo a nie je slnečno. Je ešte stále skoro ráno keď prechádzam Daugavpils. Pod zatiahnutou oblohou pôsobí prejazd dosť deprimujúco. Je to výrazne špinavšie ako v Litve, rozbité a staré domy, priemyselná štvrť nijak neskrýva svoj účel. Po kultúrnej Litve je to o niekoľko úrovní horšie. Asi ako na Slovensku, možno ešte trochu horšie. Fotím nejaký pamätník a čosi cvakám na jednom moste. Ľudia sa na mňa zvláštne pozerajú, lebo asi fotím zvláštne veci. Nemám z toho dobrý pocit. Také divné ráno.

Idem ďalej, čaká ma len tranzit Lotyšskom a hlavne ruská hranica. Idem po ceste A13 smer Rezekne a Ostov. Cesta je zlá, prebiehajú opravy. Jazdí sa len v jednom pruhu, ktorý má niekoľko kilometrov a je to riadené jednoznačne najhoršie vyspádovanými semaformi v galaxií. Po strávení niekoľkých desiatok minút na červenú zvyšujem cestnú rýchlosť na 120 po ujazdených kameňoch aby som možno chytil zelenú a nemusel čakať. Semafor vidím meniť zelenú na červenú asi 200m pred mojím príchodom. Seriem na to a idem. Stejne je tu premávka skoro žiadna. To sa opakuje ešte niekoľko semaforov. Preto nezastavujem a nefotím. Cesta tu má už taký predruský charakter. Rovná, často v hustom lese. Občas cez nejaký horizont vidno nasledujúce horizonty v nekonečnej diaľke. Magické. Posledných pár kilometrov pred Ruskou hranicou je už cesta trochu horšia ale pre moto žiadny problém. Fotím tabuľu označujúcu blížiacu sa hranicu a jemne nervózny pokračujem až na ňu.

Ruská hranica je úlet. Začína to veľmi optimisticky. Prvý colník je úplne super dáva mi lístok a radí mi kde čo vyplniť. Keď sa pomýlim, nevadí, napíš sem... Bomba. Predbieham autá a valím na pasovú kontrolu. Tu tetuška zisťuje nejaké detaily. Veľakrát skenuje moje víza cez mašinu, asi má nejaký problém. Radí sa s nadriadeným. Nepočujem o čom sa rozprávajú, tak sa ich potom pýtam, či je nejaký problém a že niet. Tak reku dobre. Teta mi vysvetľuje, že mám ísť do ďalšej rady vedľa. Možno som zle pochopil a dožadujem sa niečoho pri okienku, kde by som nemal. Nevedomky oslovujem nadriadeného dvoch tetušiek ktoré vybavujú colnú kontrolu a pomerne nevľúdne mi dáva 2 rovnaké papiere na vyplnenie komplet v azbuke bez prekladu. Slušne pýtam anglickú verziu. Colník sa tvári ešte kyslejšie a mizne vo vedľajšej budove. Po desiatich minútach sa objavuje s anglickým s papiermi v angličtine. Pre istotu doniesol práve 2 ktoré treba oba vyplniť. Takže ak sa pomýlim, tak ho budem musieť otravovať znova. Opatrne vypĺňam polia, no skutočne netuším čo je release date pri údajoch auta alebo accompanied luggage. Snažím sa poprosiť o pomoc nejakých domácich ktorí čakajú na odbavenie. Pomáha mi príjemná baba, ktorá vie anglicky a potom ešte jeden rus, tak to riešime. Problém toho papiera je ten, že s prekladom si hlavu nelámali a release date mal byt manufatured date a podobne. Skrátka to majú zle preložené, takže kto to nepozná v originále, nemá šancu to vyplniť správne na prvý pokus. Tetuška za okienkom si pri mne pár krát povzdychla ale opravila moje chyby, niečo som ešte dopísal a podpísal a nakoniec to dobre dopadlo. Celé to trvalo asi 2 hodky. Keby človek vedel čo a ako, tak by to iste šlo rýchlejšie. Ten vyplnený papier inak mám. Vešať to sem nechcem, ale keby mal o to niekto záujem, tak to zoskenujem a pošlem SS.

Takže napokon tesne popoludní som oficiálne v Rusku. Fuuuu. No je to tu. Všetko v azbuke, predo mnou cez 2000km zemou ku ktorej má mnoho ľudí predsudky alebo obavy z nej.

Pokračujem po ceste na mesto Ostrov. Míňam nejaké dedinky, kde spomaľujem a všetko ma nekompromisne obieha nezmenenou rýchlosťou. Miestami som v pomykove ale zatiaľ mám rešpekt jazdiť ako hulvát. V Ostrove som chcel pôvodne pohľadať bankomat a vybrať nejaké ďengy, ale nejak som to opomenul a pokračoval ďalej na Pskov. Pôvodne som uvažoval, že by som šiel rovno cez Porkhov na Velikij Novgorod, ale to som si rozmyslel a teda valím po M20 na Pskov. Cesta v pohode, trochu sa zhoršilo počasie. Je zatiahnuté ale zatiaľ neprší. Dostať sa do centra Pskova bolo trochu zdĺhavé, dosť silná premávka nejakou priemyselnou štvrťou, ale zvládol som. V Pskove sa trochu motám, prekvapilo ma veľké množstvo námestí s výzdobou. Vyberám peniaze. Mal som trochu strach cestovať po Rusku bez hotovosti, keby vznikol nejaký problém napr. s políciou. Vyberám viac, lebo som očakával, že benzín sa bude všade platiť hlavne v hotovosti a čakala ma dosť dlhá cesta.
To sa neskôr ukázalo ako zbytočné. Až nad Petrozavodsk nebol žiadny problém platiť na moderných pumpách kartou. Navyše benzín stál asi cca 35 RUB (0,55 EUR) a vôbec všetko bolo dosť lacné. Nebol problém natankovať 20l, kúpiť kávu a 3 koláče a platiť zhruba 15 EUR.

Pskov ma príjemne prekvapil, moc dlho som sa nezdržal, prešiel som hlavné mestské tepny a opúšťam mesto smerom na Porkhov a Velikij Novgorod po P56. Ešte pred výjazdom ma zláka jeden podnik na boršč. Ten mi moc nechutil ale ani nebol moc drahý. Obsluha hovorí anglicky ale nemá mi z 1000RUB vydať. Že je ešte ráno (14hod). Potom už pokračujem spomínanou cestou. Tá má nový koberec, ešte bez čiar ale to vôbec nevadí. Prechádzam husté lesy, nejaké bažiny, rieky. Úplná paráda. Presne takto som si to predstavoval, som vo vytržení a strašne ma to baví.

Porkhov ani nejako neregistrujem a správne odbočujem na Velikij Novgorod. Tam už som dôjsť nechcel, hľadám po ceste nejaké potraviny, to sa mi nedarí. Sú len malé obchodíky a na tie som zatiaľ nemal guráž. Za Shimskom sa cesta nechutne vyrovná a bez zákruty vedie na Novgorod. Odbočujem na Sergovo s cieľom pozrieť jazero, ktoré má rozhlohu asi ako Žilinský kraj, takže vyzerá skôr ako more. Zahliadnuť sa mi ho ale darí iba raz, navyše nemôžem nájsť žiadne vhodné miesto na stanovanie. Všade hrozne veľká tráva a rozťahané dediny. Napájam sa teda naspäť na hlavný ťah a dorazil som až do Novgorodu. Už som unavený, tak ho len trochu zbytočne komplikovane prechádzam a niečo fotím. Je zlé slnko fotky nestoja za nič. Ale mesto pekné. Určite by stálo by za to si ho pozrieť detailnejšie. Ja ho opúšťam smerom na St.Petersburg s cieľom nájsť čo najskôr miesto na noc. To sa mi po opakovaných odbočkách z hlavnej nedarí. Nejaké špinavé šukplacy alebo smetiská ale nič vhodné. To sa mi darí až odbočením na Seliči. Kempujem na brehu rieky Volkhov pri miestnych rybároch a za epického západu slnka za ostrého útoku komárov končím deň.

Dnes to začínalo pochmúrne, ale pokračovalo to v Rusku priam povznášajúco. Páči sa mi tu. Potiahol som ďalej ako som chcel ale nevadí.

Sumár 649km