Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 15.01.2016 Autor: Feri Zubal - zeON
Čitatelia: 12250 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Podrástli mi vlasy, podrástla mi brada a viac mi už bohužiaľ nepodrástlo nič, ale aj tak sa môžem cítiť ako väčší chlopík. I keď dostať sa na Nordkapp nepovažujem za vážne zdolanie čohosi, no celé to bolo o čomsi úplne inom...
Počas celého výletu som iba kempoval, pritom oficiálnych kempov, ktoré som navštívil, bolo toľko, že by som ich zrátal na prstoch jednej ruky. No ani raz som nemusel srať po kríkoch a vždy som do spacáku ľahal ako človek, pekne umytý, voňaný, nie alá hovädo motorkár. Ono totiž Nórsko bez kempovania, to by bolo ako bryndzové halušky bez bryndze.
A začnem trochu netradične, chronológia dostane pekne po papuli, tak ako moje vnímanie plynutia jednotlivých dní v Nórsku. Ono sa totiž nechcem opakovať pri opise krás prírody a ciest po ktorých som sa vozil. Bolo toho nekonečne veľa, kedy som skrátka šiel a od radosti vrešťal do prilby. Tak radšej vypichnem top trasy a niektoré miesta, i keď všetko pomedzi to, by si zaslúžilo minimálne sloh, aký nezvládne napísať ani väčšina maturantov na konci ich štúdia.
Po prekročení Nórskej hranice to začína akosi fádne. OK je tu pekne ale zase aby som sa kvôli tomu trepal až sem? Som však iba na začiatku cesty, aj keď v zadku už mám riadnu dávku km, tak sa radšej teším na Oslo.
Do hlavného mesta prichádzam z takmer nula km nad morom a štverám sa do kempu Ekeberg uličkami tak strmými, že až spoječka zasmrdí. Aj chápem prečo kdejaké Volvo tu má objem motora nad dva litre. V podstate je noc, aj keď vonku vidieť pomerne dosť ľudí ako proste kosia trávnik, či len tak športujú. Kým rozložím stan je polnoc a aj tak si vychutnávam pohľad na nocou zaliate Oslo a teším sa na zajtrajšok.
Trávim tu dosť veľa hodín. Je horúco, slnko ozaj pripeká, tak dnes toho v KLIM-e veľa nenachodím. V meste je veľa parkov, múzeí atď. a veľa elektromobilov Tesla, skoro ako u nás Fábií 1.2 htp. Aj obdivujem krásne Nórky, teda pokiaľ nie sú čierne alebo pokiaľ tie krásne dlhé blond vlasy skoro až po zem nepatria nejakému Nórovi.
Prvá zastávka vraj ostrov (podľa mňa len poloostrov) Bygdoy a jeho múzeá. Ťahalo ma sem hlavne múzeum vikingských lodí. Toto boli riadny cestovatelia, plieniči a veru drsný národ. Loďky sú tu tri a sú to „len“ pohrebné verzie drevených plavidiel. Nebudem tu nikoho zaťažovať faktami čo a ako, koho to zaujíma dočíta sa alebo sem príde. No dojem vo mne ostal aj tak neskutočný. Bude to aj tým, že od detstva som doslova žral všetko o Vikingoch, ale aj o starých Grékoch a hlavne výprave za zlatým rúnom. Byť tu a ohmatať si kusy dreva, na ktoré keď posadala banda „vymetencov“ tak sa ich svojho času báli aj tie najväčšie kráľovstvá na starom kontinente, pecka. Niet divu, že som tu pre vlastný archív vytrepal šťavu skoro z oboch bateriek foťáku.
Čo to Vám ukážem ešte z múzea Fram. Človek sa vo vnútri poriadne schladí, je totiž venované polárnym expedíciam. Dnešný pojem adventure je oproti borcom, ktorým je toto múzeum určené, iba akýmsi výsmechom. Keď som vidiel tie loďky Fram a Gjoa nechápal som, že sa na tom niekto rozhodol pokoriť póly našej zeme. Plus rôzne artefakty či atrakcie, skôr pre deti (ťahanie saní v snehu, ľadová komora, strieľanie ľadových medveďov – no nemohol som odolať), boli ozaj zaujímavo zapracované. A prejsť sa v útrobách samotnej lode Fram stálo tiež za to. Keď som si predstavil ako tuto niekto žil a plavil sa naproti ukrutnej zime, brrrr. Nuž a tácka s nástrojmi lekára bol pre mňa top, kliešte na nej boli v lepšom stave než aké som občas dostal do ruky v KE nemocnici.
Istý čas trávim aj v múzeu Kon-Tiki, kde je plť na ktorej sa Nór Thor Heyerdahl preplavil cez tichý oceán (skutočne dobrodružné srdcia majú/mali tí Nóri), Maritime a Folkemuseum. Potom sa opäť vydávam do centra Osla, kde si odparkovávam motorku a len tak si užívam atmosféru rôznych parkov, miestami s doslova chorým umením (vo Frognerparku sa ako tak baterky spamätávajú aby im potom šťava dočista došla). Majú to v tom Osle veru pekné (a drahé), a zamotal som sa tu tak, až nakoniec vôbec netuším kde je motorka. Akosi ma však nechytá žiaden stres, že v pomerne veľkom meste hľadám pomerne veľkú motorku. Aspoň som sa poprechádzal mestom o čosi dlhšie, nechcelo sa mi odísť.
Prechádzam oblasťou Telemark a stále to nie je moje vysnívané Nórsko. Aj keď je tu fakt krásne, to sa poprieť nedá, no podobné máme aj u nás len v menšom rozmere. Bol som aj vzdať pomyselný hold atentátnikom z druhej svetovej vojny, ktorí vďaka útoku v oblasti Telemark na továreň na ťažkú vodu v Rjukan/Vemork spomalili vývoj nemeckej atómovej bomby.
Zvláštnosťou sú drevené kostoly stavkirke. Kombinácia kresťanských krížov a vikingských ornamentov z nich robí čosi ozaj nevšedné. Najstarší v Urnes z roku 1150 som síce nevidel, no aj ten v Heddale mi v hlave otvára dvere k rôznym myšlienkam.
A ďalej sa len prechádzam a užívam si slnečné rána, dni, večere a dajme tomu, že aj noci. Na oblohe prakticky niet mrakov, je teplo, po daždi ani chýru ani slychu. Wáu, žeby ma Nórsko privítalo takto krásne hneď na úvod, až sa v duchu bojím čo bude nasledovať, lebo viem ako by to tuná malo fungovať.
(je jedno kadiaľ pôjdeš pomedzi fjordy od Stavangeru po Trondheim, cesta bude dobrá, pekná, parádna, úžasná, dych vyrážajúca, oddychová, brutálna, extrémna, krásna, božská...)
Až to celé vypuklo, ukážkové počasie a ukážková krajina. Iba kričím od radosti do prilby. Cesty ako lusk, v podstate minimálna premávka a veľkolepé divadlo prírody navôkol. Prichádza to, kvôli čomu som šiel až sem, motanie sa fjordami od Stavangeru až po Trondheim. Nordkapp nebol cieľom, ak by mi nevystačil rozpočet, nerobil by som z toho vedu.
Ako prvé mi dych vyráža cesta do Lysebotn. Krajina je tu doslova extrémna, hore nad fjordami je ešte kopec snehu a ja neviem či mám vôbec jazdiť alebo sa radšej prechádzať pešo, lebo nutkanie všetko fotiť je neskutočne otravné. Akosi mi začína byť zima, dvíha sa silný vietor, ale stále to považujem za veľmi dobré počasie, na Nórsko, doma by som nadával, že v tomto sa jazdiť nedá.
Pritom stačí iba zíjsť dole množstvom vracákov vedúcich do samotného Lysebotn a zrazu je človek v plavkách lebo je mu fakt horúco. Brutálny kontrast, ktorý ma doprevádzal množstvom dní.
Trajekty sa snažím využívať čo najmenej, chcem jazdiť, i keď to znamená, že 4 km krížom cez vodu mením za celý deň jazdenia. Pekné cesty už ani nefotím, vtedy radšej schuti jazdím a snažím sa jazdiť po čo najbočnejších cestách, čo opäť značne naťahuje vzdialenosť. Veď ale votomtoje!!! A niekedy si odskočím od dna fjordu na cestu cez kopce, niekedy sa človek totiž preje aj chleba a zachce sa mu rožkov. Tak sa mnohými cestami vraciam aj späť, aby som si neodoprel ten ktorý fjord.
Ohromuje ma množstvo tunelov cez ktoré je nutné prejsť. Za deň sa mi raz podarilo prekonať 43 tunelov a to som počítal len tie, cez ktoré nebolo hneď vidieť na druhú stranu. Veľa bolo aj vodopádov rovno popri ceste, to človek iba vykrúca hlavu ako nejaká sova a nechápe megalomanstvo nórskej prírody. Najviac som si však užil vodopády na ceste smerom do mesta Odda. Jazdca doslova vysprchovali, ej veru poriadne osviežujúci počin.
Odporúčam vykašľať sa aj na pocit z prejazdu Laerdalským, 24.5 km dlhým tunelom. Niežeby som bol klaustrofobik, ale aj 4, 6 či 10 km dlhé tunely, aj s kruhovým objazdom vo vnútri ma dosť nudili. Je to proste blbosť vliezť pod zem, keď ponad ide nádherná cesta. Opäť kopa snehu, ale ešte predtým krásna visutá vyhliadka na fjord. Škoda to milión krát všetko opisovať, viac asi rozpovie fotogaléria, aj keď chabá.
Dokonca tam na jednom mieste hore nad tunelom stálo pomerne dosť ľudí, tak som sa pridal aj ja. Celkom pekná vyhliadka však nebola nič extra, no sledujem kam tí ľudia lezú. A aha, akási diera a v nej medveď na kope haraburdia. Neviem či to malo nejaký hlbší zmysel, každopádne, zaujímavé spestrenie.
Do tretice by tu mala byť ešte Atlantic Road ale tú som po viacerých odporúčaniach vyhodil z plán, vraj nestojí za to. No a Geiranger a Trollstigen na ceste Nórskom proste musia byť, to je ako Grossglockner a Alpy (ale sem sa veru nechystám).
Schválne som si to rozplánoval tak, aby som na týchto dvoch miestach bol niekedy v „nočných“ hodinách. Cesta ku Geirangeru bola opäť famózna, opäť sneh navôkol a drsná krajina až začalo klesanie. Suprové povozenie a výstava moto adventure 2015. Júj a ako svetobežne sa tuná tvárili bikeri fotiaci sa s azda najznámejším fjordom v pozadí.
Ale keď sa povie fjord, tak aj ja som si to slovo predstavoval nejako tak, ako ho mám teraz pred očami (vlastne na obrázku nad týmto textom). Strmé skaly lemujú úzku hladinu mora zaseknutú medzi nimi. Na spodku sa nachádza malé mestečko a odparkované lode, v tomto prípade aj jedna obrovská zaoceánska. S tou som si dal aj malé pomyselné preteky. Keď som totiž zbehol úplne dole, loď akurát vyštartovala vpred. Reku ako ďaleko sa dostaneš, kým ja vybehnem všetky vracáky na opačnej strane fjordu? No ďaleko to nebolo, i keď pri jazde priamo vedľa lode sa mi nezdalo aby to hebedo šlo nejako extrémne pomaly, to len tá veľkosť dosť skresľuje.
Tak si na vrchole chvíľu vychutnávam výhľad, turistov je síce dosť, no viem si nájsť svoj kľud. Új a ako tá obrovská loď vyzerá v porovnaní s tým čo dokáže matka príroda. Nuž taká malá voš, ktorá sa derie spomedzi skál von. Občas by sa viacero ľudí malo zamyslieť nad tým, aký sme vlastne maličkí a ako dokážeme ničiť vlastný dom, vlastnú planétu. Hoci tuná v Nórsku to takmer vôbec nie je vidieť (z pohľadu Slováka, debaty s Nórmi naznačovali čosi iné).
Odtiaľ na Trollstigen to je čo by kameňom dohodil a malým trajektom preplával. Scenérie by som opisoval znova ako cez kopírak a samotná Trollstigen, nuž o tom tu už bolo popísané dosť. Som tu v noci, berte tieto slová do úvahy keď si budete prezerať fotky. Turistov je tu zopár, tak si vyhliadky užívam prakticky v súkromí. Nočné súkromie využíva aj kopec Nórskych, zrejme miestnych, motorkárov. Robia si z Trollstigen súkromnú pretekársku dráhu.
Fjordovanie juhom Nórska pre mňa končí v meste Trondheim, ozaj mám toho po tých dňoch dosť a sám tomu neverím, ale s radosťou mierim na hlavnú cestu E6. Predtým ale samotný Trondheim a katedrála Nidarosdomen, kde sa od roku 1814 sa tu korunujú všetci králi, vrátane terajšieho Haralada V (samotný Trondheim sa kedysi volal Nidaros, snáď vás neklamem mojím nevedomosťami).
Aj mesto sa mi páčilo ale katedrála, ktorá je najväčšou gotickou stavbou v celej Škandinávii skrátka všetko predčila. Tá strohá veľkoleposť človeku akosi dodala pocit, že je predsa len o čosi väčší než si sám o sebe myslí. Pritom sa táto katedrála ani zďaleka nerovnala tým Talianskym, nebola tak bohato zdobená, nebola taká farebná a predsa sa mi páčila viac než tie z juhu Európy.
Dni vo fjordoch som však netrávil iba na motorke. Nórsko je totiž aj o pešej turistike, Nóri, aspoň mne sa tak zdalo, sú veľmi spätý s prírodou. Stačí sa pozrieť na ich domky či chaty, ktoré mali strechu proste zarastenú. A vlastne všade bolo plno domčekov, ktoré na prvý pohľad ani nebolo vidieť. Kempovanie detto, človek sa mohol uložiť prakticky všade kde chcel, boli na to pripravené odpočívadlá, nebolo nutné zachádzať do kempov.
S mnohými Nórmi som sa o tom aj bavil a mnohí boli doslova radi, keď som im povedal, že nejdem len na Nordkapp a že si chcem čosi vyšľapať aj po vlastný. Oni síce chodili na niekoľkodňové túry, proste len tak. Odparkovali kdesi motorku (auto, vrtuľník, loďku... s tým vrtuľníkom si nerobím srandu), vzali všetko potrebné na chrbát a 3-4-5-6... dní ich nebolo.
Ja som sa rozhodol pre návštevu kameňov Kjeragbolten, Preikestolen, Trolltunga a k tomu som chcel pridať aj turistiku po ľadovci Jostedal.
Túra začína na parkovisku nad Lysebotn. Popravde som si myslel, že to bude len akási turistická oná, atrakcia, že sa kúsok prejdem po kameňoch a už aj sa sfotím na skale zaseknutej medzi dvoma bralami. Ale prd, po chvíli idem vypľuť dušu ale tie pohľad na Lysebotn stoja za to. Tam dole som v noci stanoval, tam dole ma v noci zlialo jak psa.
Lenže to pľutie duše bolo vlastne v pohode, zrazu sa po štvornožky štverám po kameňoch, spod rúk sa mi urvala reťaz, ktorá mi mala akože pomôcť a nakoniec sa štvornožky plazím hore snehom. Proste ozaj slušná túra, teším sa ako malé decko.
Ono to tu ale nie je ako na Slovensku, že turistické trasy sú značené lepšie než cesty podunajskej nížiny. Proste sa motáte po horách nad fjordom, vnímate čo je to takmer kilometer (zo samotnej skaly Kjerag je to 1110 m.n.m.) výškový a vnímate nekonečno tejto krajiny. Nekonečno kde sa skaly posúvajú tak pomaly, až do masívov vyrývajú vlastné cestičky lemované drážkami. Ufológovia by onanovali, ale to „len“ naša matka príroda.
Neraz sa staviam úplne na kraj skál a pozerám dole. Jeden by sa z toho posral alebo chytil infarkt, veď aj ja by som sa keby som mnou niekto akože trhol, že hej spadneš. A tak si stojím na kraji, verím, že keď to tu drží milióny rokov, tak, že to ešte pár sekúnd vydrží. Nebojím sa, nie som ani tak zdravo nervózny, je to proste paráda, vychutnať si to všetko takto v čistej podobe. Verím svojím končatinám, verím sebe, tak ako tomu, že ma nohy udržia na mieste, tak aj svojim rukám, že nimi nikoho nedokaličím v práci. Moralisti čit, najprv si to skúste osobne.
Až som samotný kameň Kjeragbolten, kvôli ktorému sa sem viac menej chodí takmer prehliadol. Kryl ho totiž sneh ale nakoniec sa našlo aj miesto, odkiaľ bolo vidieť, že kameň je medzi bralami zaseknutý. No a nepostav sa naň, keď už si tu :-)
Celá túra trvala okolo 6 hodín, ale veľa som len tak sedel a vychutnával krajinu a dosť sa šlo po snehu (neviem či je to tam s tým snehom takto stále).
Oproti Kjeragu taká prechádzka rajskou záhradou. Vedel som, že na toto miesto mieri vždy veľa turistov, tak som si príchod sem naplánoval na večer. Akože vydať sa na 3.800 m túru do Tatier o ôsmej večer, to by si veľa ľudí klepkalo na čelo, ale tuná bežná vec. Naviac som si to celé chcel vybehnúť v ležérnom tempe, takže 2 hodinky každým smerom si v hlave skracujem na polovicu.
Chodníky sú pekne upravené a pripravené, ako áno miestami som skackal ako kamzík po balvanoch ale nič brutálne. Sem tam chodníček ponad rašelinisko, krásne jazierka tesne pred finišom a zbierali sa aj dažďové mračná, takže som bol rád, že som z bundy KLIM vybral chrániče a pre istotu ju naskladal na spodok vaku. Nakoniec nepršalo, ale bunda veľa miesta nezabrala a tá istota stála za to.
Samotná Preikestolen ma však dosť sklamala. Výhľad pekný, no čo ja viem. Cesta sem bola krajšia, ale v zmysle krajšia ako z nejakého katalógu a pre baby, že jéj keby sme toto mali na dvore. Po drsných výhľadoch pri túre na Kjerag bol toto ozaj iba oddych od motorky.
Celá túra trvala 180 minút, ale v podstate som si to celé odbehol.
Vedel som, že toto má byť čosi náročnejšie. 11 km je predsa len dosť, dokopy teda 22 a na prvých 1.5 km sa prekoná 410 výškových metrov aby sa človek po dokopy štyroch kilometroch od začiatku túry dostal vyššie až o 740 metrov. Lenže turistov tu bolo doslova milión, parkovisko pod začiatkom turistického chodníka beznádejné plné, takže sem väčšinu ľudí zvláčal autobus z mesta Tyssedal (motorku však bez problémov pustili až do Skjeggedal). Tož asi to až taká veda nebude, tá Trolltunga, resp. ten Trolltunga (trolov jazyk).
Stretol som tu aj Slovákov s ktorými som šľapal pár kilometrov (nie v uliciach nočného Osla), takže po dlhšom čase som si zopakoval vybrané slová našej ľúbozvučnej slovenčiny. Aj som sa veľa dozvedel o bežnom živote v Nórsku, proste to bolo príjemné spestrenie. Oni však šli na typicky nórsku túru, teda túlať sa do hôr na viacero dní s plnou výbavou. Po štyroch, zdanlivo najhorších km sa s nimi teda lúčim a pokračujem vpred rýchlejším tempom.
Takže prvé stúpanie viedlo lesom, človek vypotil všetko čo sa dalo a prišla taká menšia planina na ktorej sa bolo nutné zmočiť v ľadovej vode lebo ináč sa ten potok prekonať nedal. A potom to druhé stúpanie k tomu štvrtému kilometru už bolo v snehu a odtiaľ ďalej po planine prakticky len a len túra v snehu.
Dopadlo to tak, že som bol rak nie len ako znamenie vo zverokruhu. Slnko totiž pieklo a do toho odraz v snehu, proste biela smrť. Keď som dorazil k samotnej skale trčiacej do nikam vo výške 700 metrov nad jazerom Ringedasvalten (cca. 1200 m.n.m. celkovo), ktoré bolo pod ňou, vedel som, že večer so mnou bude zle.
No najprv som si to tu chcel trošku užiť ale veľmi sa nedalo. Príliš veľa turistov. Keď sa chcel človek na známu skalu postaviť, musel si vyčkať frontu. Dokonca odtiaľ nemám ani fotku vo vlastnom foťáku (dobrý človek totiž pofotil niekoho iného v domnení, že som to ja), ale sfotil ma jeden nemec a sľúbil, že foto pošle, uvidíme (nakoniec vidíme). V hlave však mám toľko pamiatok, ktoré mi nik nevezme, snáď len ujo Alzheimer.
Celá túra trvala vyše 16 hodín a spieklo ma tak, že som nasledujúci deň iba preležal, nebol som schopný pohybu kvôli doslova uvareným lýtkam.
Tie ma ukrutne boleli ešte nasledujúcich pár dní, preto túra na ľadovec Jostedal mi ostala na inokedy. Popod ľadovec som sa teda iba previezol na motorke, nebolo z neho veľa vidieť, ale pri jazde okolím, som cítil, že tam hore bude čosi obrovské. Tak mi prišlo trochu ľúto, že práve tento bod mojej cesty musím škrtnúť.
Avšak ani v najmenšom neľutujem to, že som sa vydal na tieto pešie túry a hlavne na Trolltungu. Pocítiť takto naživo ráz Nórskej krajiny sa zo sedla motorky proste nedá. Bol som v tom, že pri cestovaní autom sa človek iba pozerá a pri cestovaní motorkou aj čosi cíti, no škaredo som sa mýlil. Zo sedla motorky sa na Nórsko iba pozerá a vydrieť si čosi po vlastných až vtedy to celé dá zmysel. Je to ako sex a porno, ale verím, že niekomu sa stačí iba pozerať. Pritom Nórsko je veľmi dobrý materiál na obkukovanie, ale ešte lepší na skutočné užívanie (a radšej ani nechcem vedieť čo všetko by sa v tejto krajine ešte dalo užiť).
Ale vrátim sa opäť do sedla motorky, veď tento článoček visí na webe motoride.sk nie pešoride. Za Trondheimom vychádzam na cestu E6, ktorá má punc nekonečna. Nie je to však rovina od nevidím do nevidím, je tak zdravo zatočená, no vedie lesom, ktorý zdanlivo nemá konca. Mám pocit ako z filmov o amerických kamionistoch. Človek proste prejde pár stoviek kilometrov a zdá sa, že sa nič nemení, okrem počasia, ženiem sa na sever a je to cítiť. Až som musel zastať a riadne sa obliecť, veci s logom windstopper prišli vhod, ale následné zistenie na konci dňa, že by som potreboval lepší spacák však veľmi nie.
Len fotiť tu veľmi nie je čo, akosi prestávam obdivovať cestopisy, v ktorých som videl ako sa jazdci hnali tadiaľto a vlastne po celej E6 na Nordkapp. Spestrením je prekonanie polárneho kruhu, kde som vychytal ozaj polárne počasie, takže dojem fajnový. Riadne dlhé sviečky som poťahoval z nosa už pekných pár km pred dosiahnutím tohto bodu. Dlho sa tu preto nezdržujem a pri ceste do Bodo ma chytá aj fajnový dážď. Zatiahlo sa totiž tak, že po veľmi dlhom čase vidím vonku tmu.
No v prístave je už počasie alá Florida, teplo, slniečko svieti a človek aby tu mraky musel doslova hľadal. Dokonca aj vietor to vzdal.
A keďže sa na tomto výlete v prvom rade nikam neponáhľam, vôbec mi nevadí, že posledný trajekt na Lofoty mi odišiel tesne pred nosom. Vlastne, lepšie ani nemohlo byť. V čakárni na trajekty je teplo, potrebné miestnosti na hygienu a je aj kde zložiť hlavu. V podstate chatka zadarmo.
Nie som však jediný kto mieri na Lofoty. Dvaja Taliani na japonských motorkách a Francúz s Francúzkou na bicykloch. Suma sumáru, sranda ako má byť a dobré jedlo k tomu (už na Korzike som zistil, že pre frantíkov je jedlo skrátka prvoradé).
To človek nezažije pri cestovaní po hoteloch, tú partiu ľudí ktorí sa vidia prvý a zrejme posledný krát v živote. Došlo mi, že cestovať na motorke je pritom smiešne ľahké, bicykel alebo rovno pešo, WAU. Pričom všetci čo sme sa tu náhodne stretli sme si na tieto výlety zarobili sami. Fyzioterapeutka, záhradník, chlapi po 50-tke a debil na BMW. Každý z nás sa musí raz vrátiť lebo práca a povinnosti. Nik na seba nekydol kýbel žltej farby a hajde zložte sa mi na sen a bude to aj vaša cesta, veď možno odnesiem motorku kamsi do Sudánu. Pritom je okolo toľko húževnatejších cestovateľov o ktorých nik nevie, ktorí vedú normálny život, plný povinností a všetko sa nesie len v ich réžii a nie v réžii vystrčenej ruky. Oni vedia, že raz príde deň, a možno ani nie, kedy sa na podobnej ceste ocitnú až na dôchodku.
Pár hodín čakania tak zbehlo ako nič. Pri naloďovaní sa na trajekt pobavila aj jednoduchá odpoveď na otázku, ako je možné, že Talian nemá Taliansku motorku? No vieš, chceme cestovať, nie servisovať. A na palube sa naše cesty rozišli, každý si zľahol niekde inde, ja do detského kútika. Aspoň som zistil, že spať na legu sa dá dosť kvalitne, veď ktovie čo mi prinesú ďalšie roky života.
Teda cesta trajektom zbehla akosi rýchlo, tak si pred A (čítaj ako veľmi krátke O) rozkladám stan a spím a spím a spím. Lofoty si totiž chcem užiť plnými dúškami, o ich kráse som sa toho načítal až až. Až som vlastne ostal trošku sklamaný.
No sklamaný ako sklamaný. Bolo tu rozhodne pekne ale na krásu fjordov z juhu toto nemalo. Lenže Lofoty majú svoj nezameniteľný charakter a nie sú iba pokračovaním načatého z juhu.
Ostrovy sú akýmsi výbežkom v Atlantiku a to je práve tá pecka. Vietor tu bičuje všetko enormnou silou. Počasie sa mení doslova z minúty na minútu. Raz leje, inokedy svieti krásne slnko, za zákrutou je zase hmla a to všetko behom 15-tich minút.
Domčeky na koloch spolovice nad vodou, drevené hrazdy na ktorých visia hlavy či telá rýb, to všetko človek pozná hádam z každého cestopisu z Nórska. Ale ten zápach, to vám fotka nenapíše do buniek čuchových. Ten mrazivý vietor, ktorý sa derie na holú kožu aj keď je drsný motorkár oblečený ako cibuľa, tak o tom z mnohých fotiek nebude mať pozorovateľ ani zdanie. Lenže tieto veci robia Lofoty tým nádherným súostrovím, súostrovím, ktoré hraje rôznymi farbami a zvukmi pištiaceho vetra či vĺn narážajúcich o pobrežie.
Nie nestačí sa iba prejsť z Narviku do A alebo naopak. Treba zatočiť z „hlavnej“ cesty. Treba zájsť na vyhliadky pri mestečkách, dedinách, osadách ako Myrland, Utakleiv, Eggum, Kvalnes... kde za obzorom už nie je nič iba Amerika. Treba zájsť na ostrovy Langoya a Andoya, a užiť si tú atmosféru, keď si na obed v búde, ktorá hádam ani nemá okná dáte čosi čo je zrejme surové a vtedy možno pocítite to s čím sa tu ľudia potýkajú bežne. Pritom by to chcelo skúsiť prežiť nejakú tu plavbu na mori a fakt blbé počasie. Lebo aj keď ma skoro odfúklo z motorky a vždy som si veľmi dobre rozmyslel či staviam stan v dostatočnom závetrí, stále si myslím, že som vlastne trafil veľmi pekné počasie.
Ale s Lofotami sa lúčim nepríjemnou udalosťou. Motanie sa bočnými cestami malo za následok to, že som raz benzínku nevidel pekných 250 km. Asi tušíte ako to skončilo a skončilo to veru presne tak a s malým bonusom. Benzín mi došiel v zhruba 6 km dlhom tuneli. Našťastie prvý krát, čiže naklopenie motorky znamenalo ďalšie desiatky km naviac a bezpečný výjazd z tunela. Proces ešte dva krát opakujem a totálna suchota nastáva 4 km od najbližšej pumpy. Čiže sa vlastne nič nestalo, a dokonca sa pri mne zastavil hneď prvý motorkár, takže som ani šľapať nemusel.
Takže opäť vymetám fjordy, i keď tu na severe už nie sú zďaleka také dramatické ako na juhu. Pomaly sa tak striedavo v daždi a silnom vetre dostávam na ostrov Hakoy pri meste Tromso. Čím je tento ostrov zaujímavý? Nuž pre mnohých veľmi ničím, ale keďže si staviam doma model bojovej lode Tirpitz, zastavujem sa aj na tomto mieste (prešiel som si viacero fjordov kde táto loď kotvila, aj kde sa ju pokúšali potopiť spojenci na miniponorkách, navštívil som aj Tirpitz múzeum viac na severe), no tu totiž túto loď potopili.
Osamelá kráľovná severu tu bola poslaná ku dnu bombami zhodenými z Britských bombardérov Lancaster v rámci operácie Catechism. Nie každý bombardér však 5 tonovú bombu Tallboy zhodil presne na svoj cieľ a tak na ostrove Hakoya ostala aj desivá pamiatka v podobe kráteru po bombe, keďže vrak lode bol zošrotovaný. Je mi však ľúto toho, že je tu iba malý pamätník a na pláži ku ktorej bol Tirpitz ukotvený sa pásli kone. Ani kráter si tak neviem obzrieť. Chápem, že šlo o sily okupujúce Nórsko, ale na lodi slúžili najmä mladí chlapci. Zmagorení chorými ideami šli tam kam ich poslali a v hlavách mali istotne iné predstavy než smrť v chladnom fjorde. Práve takéto miesta by mali slúžiť ako výstraha, lebo šak idzem do Afganistanu, budú dobré príplatky za misiu.
Na veselšiu nôtu ale hraje Tromso. Do mesta na ostrove vedie z každej strany most a z jednej strany tunel. Kempovať sa však na okolí len tak nedá, všade navôkol sú rozťahané domy a oplotené pozemky. Nevadí, dnes som chcel aj tak horúcu sprchu a plánoval som si kúpiť viac žetónov na teplú vodu v kempe. Ej aký som bol rád keď kemp v Tromso nemal časovo obmedzený tok teplej vody, uvaril som sa k spánku.
Druhý deň sa trošku prechádzam mestom. Scenérie sú parádne, v prístave kotví veľká loď, v pozadí vidieť skokanské mostíky. Ale je chladno a miesta ako najsevernejší pivovar, najsevernejšia botanická záhrada, najsevernejšia univerzita či zaujímavé akvárium Polaria vynechávam. S Tromsom mám totiž iné plány, chcem sem prísť v zime a vidieť aj polárnu žiaru, keď už tu majú zriadené observatórium práve na výskum tohto javu.
Fjordy sa zmenšujú, stromy sa zmenšujú, všetko sa zmenšuje, len krajina sa zdá byť nekonečná a spolu s ňou aj občasné roviny, ktoré je nutné prejsť. Občas tu už zazriem aj soba a veľmi často zabíjam komáre. Teda je to hotový holokaust komárov na plexiskle predného svetlometu.
Krajina je akási fádna, drsná, trošku ma aj po pár dňoch nudí. Ale páči sa mi tu, ibaže to nie je výbuch rôznych vnemov z juhu Nórska. Kto si vie užiť samotu, pre toho bude krajšia zrejme len Sahara. Je chladno, fúka tu silný vietor a predsa, postaviť si stan, niečo ukuchtiť (lebo je to lepšie ako to čo sa dá kúpiť v reštaurácii a to teda variť neviem) a dať myšlienkam voľno. Pár takýchto večerov by som si doprial aspoň raz do roka. No každý rok sa nedá, tak si túto atmosféru chcem vryť hlboko do závitov mozgových aby vydržali živé aspoň dekádu.
Ináč je to len o pár fotografiách. O húfoch čajok lietajúcich z brala na bralo, o húfoch malých lodiek kývajúcich sa v malých dedinkách na brehoch bičovaných vlnami. A čím viac na severe som, tým viac je to aj o veľkých stádách sobov motajúcich sa niekedy aj priamo na ceste. Gýčová fotka s motorkou a sobmi na ceste v pozadí sa ale nekoná. Keď už mám všetko naštelované, zazvoní mobil a soby bežia preč. Júj či by som ho hneď hodil do ľadových vôd severu. Moje duševné bytie na tejto planéte má schopnosť vypnúť elektroniku vôkol seba, čo mnohý už nedokážu, ale poznáte to, zhoda okolností.
A čo samotný Nordkapp mojimi očami? Nuž, nič moc, ale neľutujem vstupné sem. Ako sa sem ide tunelom a to okolo poznáte. Ženie sa sem veľa bikerov, len tak, čo najrýchlejšie nahor, odškrtnúť si toto miesto z pomyselného zoznamu a hajde domov, čiže škoda opisných riadkov. No aj ja som chcel vidieť polnočné slnko, počasie mi praje a tak je tu hojne rôzneho národa. Stretávam tu aj viacero ľudí, ktorí mi skrížili cestu pár dní aj týždňov dozadu. Nechýbajú povinné fotky so zemeguľov ale radšej sa motám mimo davy ľudí a vychutnávam "koniec sveta". Ďalej to proste bez použitia iného dopravného prostriedku nejde.
Po polnoci je tu zrazu výrazne prázdnejšie, avšak aj tak sa idem túlať niekam inam. Postavím si stan a vychutnávam bičovanie severáku rovno do tváre. Len ja a moje BMW, a vypnutý mobil.
PS: Do "rána" ma odtiaľ skoro odfúklo.
Veru, odtiaľ je to defakto cesta domov, ktorá sa zvrhla na rýchlu cestu domov. Cesta do Fínska ma už začala seriózne nudiť. V momente keď som opustil Lakselv, a teda more ostalo za mojim chrbtom, sú to len kilometre predo mnou. Kopa zážitkov zrejme zahltila myseľ tak, že už nedokáže pobrať nové zážitky.
A potom prišlo Fínsko. Tak ako neznášam nutnosť prekonať Maďarsko, tak táto krajina, to je oproti tomu hotové peklo. Za hranicou cesta vystúpala priamkou nahor a tam som to celé zbadal. Nekonečný les a ním vedúca nekonečná cesta a čo bolo najhoršie, ani vyšťať sa tu nedalo. Toľko komárov, netušil som, že sa to dá. Keď začnem hltať vzduch, najem sa z dotieravého hmyzu. Nesrandujem.
Takže len idem, čo mi je nesmierne ľúto. Na benzínke mi však jeden talian vysvetľuje, že ľutovať nemusím. Je na ceste okolo sveta, už tretí krát. Toto je vraj len nutné zlo na ceste do Nórska, alebo ak máš dosť peňazí, cestuj Nórskom tam a späť. Slovensko však veľmi chváli, ide priamo odtiaľ, údajne až tam opäť začnú zákruty a krajina, ktorá stojí za obdiv.
Čiže idem ďalej, netuším ako čas plynie, nudím sa, no je nutné dávať pozor na množstvo sobov vybehujúcich rovno na cestu. Skôr z povinnosti sa zastavujem v Rovaniemi, polárny kruh a dedinka Santa Klausa sú tu poriadny gýč, tak idem ďalej. Začína kropiť, pršať, liať s malými prestávkami defakto vkuse. Dlhšia prestávka lejaku je až na trajekte Helsinky-Talin a potom až za hranicou Slovenska. Áno ani neviem ako a som doma. Je mi len ľúto prekonaných krajín, ktoré som nijako nespoznal. Škoda, pobaltie si dám nabudúce a mrzí ma, že som nešiel domov cez Rusko.
Radosť z dlhého tripu osamote sa vo mne kopí už posledný rok. Promócie sú nutné zdržanie a akonáhle odhodím smiešnu čiapku z hlavy utekám už ako otitulované dilino preč na sever. Po odchode z garáže zisťujem pri Spišskom hrade, že som si doma zabudol kľúče od bočných kufrov, takže si cestu do Berlína "málinko" predlžujem malou domov. Potom už len ťahám za plyn a stojím iba keď je motorka smädná alebo ma dobehne prietrž mračien o sile, že sa fakt nedá ísť (bojím sa že toto bude v Nórsku vkuse).
Do Berlína teda prichádzam neskoro v noci. Necítim únavu a v meste akosi ešte viac ožívam a zdá sa mi ako super nápad pochodiť celé mesto v neskorých nočných a veľmi skorých ranných hodinách. Len z fotiek toho veľa nebude, neviem to cez deň, nieto ešte po tme a v meste. Nočný ľud je tu ale divný, skôr turecký, africký alebo ako kríženec árijca s papagájom. Obdivujem aj vytunené autá motajúce sa ulicami. No nie ako u nás, Golf s hućacim vyfukom, ale Audi R8 z ktorého kilowatty už na voľnobehu lietali na všetky strany.
Aj mesto ako také fasa. Trocha (viac) šedej histórie, trocha (viac) moderny. Nebudem menovať, príďte sa sem poprechádzať. A jo, ak ste BMW-fil a chcete ukázať motorke odkiaľ prišla, tak odtiaľ, nie z Mníchova.
Spať idem, keď už slnko začalo vychádzať nad obzor. Kemp je priamo v meste, na brehu nejakého vodného kanálu. Keď sa prebudím nemám vôbec pocit, že som vo veľkom meste. Len tlmenú hluky okolia niečo naznačujú. Za otravné ale nepovažujem hulákanie trénerov na ženy veslujúce kanálom.
Ráno, vlastne po obede, alebo teda vôbec neviem kedy sa snažím vymotať z mesta. Či chcem alebo nie, končím na diaľnici a niekedy mi aj bočné cesty v Nemecku pripadajú ako diaľnice. No darí sa mi motať sa aj vidiekom. Akoby tu snáď neboli ani ploty okolo domov. Vôňa leta ma nabáda k tomu aby som proste zastavil a kúpal sa vždy keď míňam nejakú jazero. Často krát som neodolal, veď sa nikam neponáhľam a je pekne.
Ležérnym tempom sa vlečiem Nemeckom na sever. Jeden deň sa motám v starobylom meste Lubeck. Mal by tu byť najväčší tehlový kostol na svete s výškou 125 metrov. Ale vysokých tehlových kostolov je tu viac. Motanie mestom ma bavilo, samozrejme pešo. Ale veľa toho necvakám, i keď je tu všetko zachovalé, či skôr zreštaurované. Kto má rád takéto mestá a potulky nimi, mal by sem zablúdiť.
Za zmienku stojí aj návšteva mestečka Laboe. Je to viac menej typické letovisko. I keď tuná na severe Nemecka, neviem neviem koľko je tu takýchto letných dní aký som tu zažil. Všade navôkol kabriolety, vysmiaty Geisenovci a dôchodcovia s ovisnutým všetkým, so sto kilami nivei rozotretými po tele. Promenáda okolo mora, loďky, rôzne stánky, zmrzlina, kolotoče a ponorka z druhej svetovej vojny na brehu.
Práve kvôli tej som sem zablúdil. Rovnaký typ ako z filmu Das Boot. Je to starý film, moji rovesníci ho nepoznajú, videl som ho štyri krát, keď som sa vrátil domov a prezrel si fotky, pustil som si ho znova. Nad ponorkou je aj veľký pamätník, pre padlých všetkých národností. Boli tu deti z Chile, ukladali vence a ich doprovod pri jednej z plakiet plakal. Bolo to tu dosť smutné. História je dobrý výkričník, škoda, že ju ignorujeme.
Cez Kiel, vidiek a Flensburg sa dostávam do Dánska. Cestou často kecám s rôznymi motorkármi. Keď pauzujem pristavujú sa len tak. Vraj mám parádne upravenú motorku. Si myslím, že keby videli práce iných majstrov zašli by viac. No zrejme videli, len asi vedia oceniť niekoho prácu viac než osadenstvo fóra motoride.sk. Nemyslím tým moju motorku, ale nedá mi po týchto zážitkoch odpustiť si pár opovrhujúcich slov na notorických kydačov na všetko.
Dánsko je však opäť iná kávička. Defakto jedná veľká lúka prepojená mostami, posiata veternými mlynmi a bicyklistami (a kravami). Navzdory rovine je tu však strašne veľa motorkárov. Neviem kde si užívajú jazdu, no ja som Dánskom viac menej iba prešiel. Zaujímali ma hlavne obrovské mosty ale žasol som aj nad disciplinovanosťou vodičov. Každý, naozaj každý, ma pustil pred seba a nepredbehol ma nikto. Rýchlosť som prekračoval max o 10 km/h podľa tacháča.
Prejsť sa cez Storebæltsbroen a Øresundsbron to bol hlavný cieľ Dánska. Mosty, nuž sánka dolu šéfe. Nechápem prečo a ako? Hlavne teda ako? I keď videl som dokument takže viem ako aj prečo ich postavili. Prejsť sa cez ne stojí síce dosť peňazí ale zážitok je hlavná vec.
A tak som sa dostal až do Švédka a vlastne až do Osla a vlastne na začiatok tohto cestopisu.
Neviem ako dlho som bol preč, neviem koľko km som prešiel a netuším koľko to celé stálo. Určite to ale stálo za to a hneď ako som doma vytiahol celý premočený kľúčik z motorky, bol som schopný sadnúť opäť do sedla a dať si to ešte raz. Kopec vecí sa tu nedočítate, kopec vecí tu neuvidíte. Podelím sa o ne s kamarátmi a niektoré sú iba pre mňa.
Všetko sa mi to zdá ako sen, sen ktorý som reálne prežil. Niektoré zážitky sa proste nedajú ani vyrozprávať. Buď som tak blbý a retardovaný, s nedostatkom slovnej zásoby, alebo sa to proste fakt nedá. A všetko sa nedá ani pamätať, i keď vždy sa v hlave vynorí tá ktorá myšlienka, úsmevná, príjemná, dych berúca...
Prešiel som cez 149 tunelov a plavil som sa 11 krát. Predstavovať sa v Nórsku ako Feri je problém, nakoľko Ferry je tu na každom rohu a je to trajekt. Ináč sa ku mne skoro vždy všade niekto prihovoril, len tak. Takže na dlhej ceste sólo som sa vôbec necítil osamelo. Jedlo v Nórsku navzdory tomu, že bolo drahé bolo aj nechutné. Viac som sa najedol keď som si niečo ukuchtil sám. Nabudúce by som bral udicu, chytiť tu rybu nemôže byť problém. Potešilo ma ako mi dosť často v obchode predavačka či náhodný okolonakupujúci niečo len tak zaplatili, vraj som hosť v ich krajine, a aby som mal dobré spomienky. To isté platí o trajektoch, v Nórsku som platil tuším iba za tri. Ale pivo si nekupujte, zrejme to nie je ani pivo a je drahé, lepšie je stretnúť Čechov alebo Poliakov (a to veru problém nikdy nebol).
Čo sa spania týka, tak dá sa prakticky kdekoľvek a prakticky kdekoľvek sa nájde nádherné miesto. Keď som sa aj zastavil v kempe, tak sa ma obsluha pýtala, prečo chcem platiť za miesto v kempe (a kempy boli často veľkej rozlohy, čiže som im neblokoval miesto pre potenciálnych viacdňových kempujúcich). Nech idem radšej kúsok hlbšie do fjordu a do kempu nech prídem pokecať, na WC, do kuchynky a do sprchy ak chcem, veď za sprchu v kempe sa aj tak platí separátne.
Pozor na rýchlosť, všade sú kamery, meria sa aj rýchlosť priemerná, čiže nestačí iba dupnúť na brzdu. Na všetko ale vopred upozorňujú značky. raz som ale minul zašitých cajtov s radarom. Nešiel som rýchlo no na Nórske pomery som bol cestný pirát. Pokuta zatiaľ domov nedošla.
Pozor na benzín. Nórsko a celý sever sú krajiny s trocha iným rozmerom vzdialenosti. Myslel som si, že v Európe mi môže dôjsť benzín iba vtedy ak budem pokúšať šťastie, no stalo sa. Stať sa môže aj to, že na benzínke nenatankujete, lebo daná pumpa vám nezoberie platobnú kartu. Našťastie som mal karty dve. Raz nezobralo tú, inokedy hentú, neviem prečo. Ináč je hotovosť v Nórsku úplne zbytočná. Ešte aj parkovanie som platil kartou i keď väčšinou za mňa parkovanie zaplatil náhodný okoloidúci, vraj som hosť v ich krajine, a aby som mal dobré spomienky (áno opakujem sa).
Nikdy som však vedome nechcel zneužiť pohostinnosť okolia, vždy som poctivo všetko zaplatil tak ako sa vyžadovalo. Na čo som nemal, tak to som si odpustil. Dosť ma mrzel prístup niektorých Čechov, ktorých som na ceste stretol, typu, rýchlo sem aby nás nevideli nech neplatíme za to a hento.
Text & foto: Feri Zubal - zeON
Cesta absolvovaná na pneumatikách Continental TKC70, pneumatiky poskytla spoločnosť Continental Slovensko. Redaktor Motoride.sk jazdí v oblečení KLIM a prilbe Touratech Aventuro Carbon.
Pridané: 15.01.2016 Autor: Feri Zubal - zeON Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 279362 | Včera: 181899