Itakorita 2013 alebo Korzika a Taliansko na dva krát 1/3

predPS: Berieš všetko príliš vážne? Dokážeš sa rýchlo uraziť? Rád vnucuješ ostatným svoj názor? Čakáš veľa holých faktov? Gramatika je pre teba svätá? Tak nečítaj!!!

Žiadna partia, iba dvojica na motorke a veľký klobúk v kufri. Keď sa ja môžem tešiť z nových tlmičov, tak nech sa Ivka teší, z pre mňa nepochopiteľných detailov. Ale nik z nás sa netešil na výpravu k Balatónu a výpravu do Rijeky, kde sme si našli pekný kemp, blízko mora, aby sme sa už na ďalší deň, túlali uličkami Benátok. A práve tu začala dovolenka.

Hurá, opäť Itália

Teda pre mňa začala po prekročení hraníc s Talianskom. Ja milujem tú premávku, kde motorka ide všade vpred a krásnej veľkej pani v malom Fiate vôbec nevadí, že som jej kuframi vyklopil späťáky naopak.

Keďže sme už v Benátkach boli, viem presne kde je kemp a ako sa dostať busom do starého mesta. A tam už len pizza, pasta, úzke uličky, dosť veľká kopa turistov, no kto chce kľud ide mimo vyznačených turistických trás, a nasáva atmosféru vodou zaliateho mesta. Pol dňa sa túlame mestom, ktoré mi pri pohľade zo zvonice pripomína deravý syr. Škoda len, že Basilicu di San Marco opravujú práve z jej čelnej strany. Nevadí, dôvod opäť vrátiť sa sem je jasný. Len sa čudujem ľuďom, ktorý sa fotia s tlupami tu prítomných holubov, v Košiciach ich od seba plaším, tak prečo by som sa mal s týmito fotiť? A že v tejto časti chýbajú takzvané wau opisy? To už bolo v inom článku.

Tam kde som sa chcel voziť mokneme

Tak rýchlo zaliezť do spacáku, lebo ruky ma už svrbia keď pomyslím na zákruty, ktoré nás majú Apeninami doviesť do Toskánska. Najprv ale nudné bočné cesty, chvíľu zaujímavá jazda okolo rieky Pád, sem tam kávičkovanie len tak, veď sme predsa na dovolenke a potom na obchvate mesta, podľa ktorého azda každý pozná špageti (Bologna), v pekelnej horúčave, pozerám ako sa v zápche vzducháč márne snaží schladiť svoju olejovú náplň.

Netrvá to však dlho. Keď už sa cesta zdá byť konečne zaujímavá, iba sa zablýska, zatiahne a len čo si stačím uvedomiť, že asi zmokneme, leje tak, že sa vlastne sprchujeme. Toto "nem good situejšn", nie preto, že sa nepovozím, ale preto, že za mnou sedí ctený náklad. Tak zastavujem v prvom mestečku, kde sa vieme ukryť pre vodnou stenou i pizza, pasta a čakáme. Dosť dlho na to aby prestalo aspoň liať ale príliš krátko na to, aby opäť nezačalo za treťou zákrutou.

Sám začínam byť nasraný, na toto som sa tešil. V pekných nekonečných zákrutách si ale môžem dovoliť iba ležérne tempo a krajina viac pripomína nejaký horor, než nádherný kraj poznaný z množstva poobedných romantických seriálov. Takže kilometre sú opäť iba „sucho“ (reálne teda mokro) prejdené, ale pri zlezení z kopcov sa na nás opäť smeje slnko a čoskoro už parkujeme za hradbami mesta Lucca.

Lucca a cestovanie časom

Len si mesto Lucca pozrite cez "gúgl" earth. Historické jadro je celé obohnané hradbami. Dnu sa teda treba dostať jednou z pôvodných, pomerne úzkych, brán. A je to fajn, pretože už tu vám mesto dá prvý pocit z cestovania v čase (smerom späť aby bolo jasné). Nebudem ale cestovať medzi učebnice dejepisu, lebo to by tento cestopis schytal rozmer nekonečnosti. Kto chce naštuduje si sám, ja som veľa študoval, kým som sa vybral na tento výlet, no ani zďaleka sa nedalo stihnúť vidieť vše, čo bolo naštudované.

Radšej však späť k cestovaniu. I keď sa mestom dá túlať motorkou sériami jednosmeriek, volíme pešochod a nasávame stredovekú atmosféru. Úzke uličky sú zdobené množstvom vlajok a sem tam si treba dať pozor na povoz ťahaný koňmi (podobné človek zažije aj v Krakowe). Túlame sa a prezeráme si všetko dostupné. Ako stredoveký skanzen, zvlášť po vstupe do jedného z kostolov. Och, tak ponurá a zahalená atmosféra, veľký zlatý kríž je asi jediným riadne osvetleným miestom a potom sa neboj hnevu božieho. Veru „ora et labora“ lebo ináč bu bu bu... Ej či by som tu ostal na nejaký ten rockový fesťák, pre ktorý tu akurát stavali pódium. To by bola atmosféra.

Návšteva takýchto miest mi ale skladá puzzle myšlienok o tom, ako sa asi kedysi žilo. A neustály pohľad na úzke uličky zase ozrejmuje to, ako onehdá mohli bežne vyhorieť celé mestá. Teší ma aj fakt, že turistov tu nie je až tak veľa (veď Pisa je čo by kameňom dohodil). Obzeráme aj malé námestíčka, zvlášť oslovilo oválne Piazza Amfiteatro.

Len pozor, nie je tu nič vyslovene veľkolepé a zrejme preto sa mi v meste Lucca veľmi páčilo. Nechcem sa rozlúčiť s mestom, preto sa pred definitívnym odchodom ešte prechádzame uličkami na motorke. Nekonečné úzke jednosmerky ale čochvíľa končia, prejazd bránou a šup do hustej premávky smer niekam k moru, čo najbližšie k prístavu Livorno.

A daváj k moru

Cesta by to aj bola pekná, nebyť toho, že ideme v podstate v nekonečnej kolóne. Aj výhľad na Pisu by stál za zastavenie a zvečnenie, no v rámci bezpečnosti nebolo kde odparkovať. A čo to bolo za provokáciu, keď sme prechádzali popod múry, spoza ktorých trčala šikmá veža. Júj ako som sa tešil na návrat z Korziky (aj keď po okúsení tohto ostrova, som sa logicky nemohol tešiť na jeho opustenie). Pokušeniu hneď zastať ale odolávam, radšej nech sme už pri mori a dumeme nad plavbou trajektom.

Keďže trajekt má odchod skoro ráno (nie až tak skoro aby o takom čase bežný Slovák nebol dávno v práci), je múdre stráviť večer pred odplávaním v Calabrone v kempingu Pineta. Gýčová pláž a prímorské oné (hotely a spol.) nestoja za nič. Voda je tu ale teplá ako... a plytká tak, až mám pocit, že na Korziku by som to hádam aj prebrodil. V teplúčku aspoň zabúdame na moknutie v kopcoch, vlastne sa to zdá ako zážitok z iného dňa. A tak Ivka asi spí, leňoší, číta knihu... proste oddych na štýl niečo ako vyspelá žena a ja zberám zdochnuté kraby, mušle, bavčám sa v piesku, pozorujem neďaleký prístav... proste oddych na štýl niečo ako...

Tak sa aj zo mňa stal morský vlk

Ráno je pohodové, v prístave Livorno sme za cca. 8 minút, predbiehame kolónu naloďujúcich sa áut a už aj viažem motorku v útrobách trajektu. Teším sa, keď prvá skúsenosť s niečím novým, je hneď dobrá skúsenosť. Nevedel som ako celé „trajektovanie“ prebieha, no prišiel som, naskenovali mi vopred vytlačený lístok, vošiel som, uviazal som, i hotovo.

Len akosi nemám dôveru v plavidlo, keď vidím ako sa tu ošetruje hrzda. Proste je všetko pretreté durch farbou, asi na väčších lodiach bežné. Tak tie 4 hoďky ako morský vlk, trávim väčšinou spaním. Veď jediné čo vidieť, je modrá farba a sčerená brázda za loďou. Asi by ma nebavilo byť námorník.

Konečne však vidieť čosi ako exotické Tatry trčiace priamo z mora. Hopsám po palube a premýšľam ako čo najskôr naskočiť na motorku, a vyraziť na cestu ostrovom. Bastia je už detailne pozorovateľná, na trajekte sa otvárajú obrie vráta a začína jazdca ostrovom Korzika.