Kúsoček Álp, Benátok a slanej vody 1/2

Prológ

Koniec augusta 2011,plán je zhruba jasný, počasie by malo byť fantastické. Juhom Slovenska si to prášime rovno do Šamorína k Ivkiným známym. Je desne horúco a kilometre ubiehajú pomaly. Aby toho nebolo dosť, pri tankovačke musím riešiť dosť divný technický problém. Nádrž sa stala bezodnou. Keď mi zasvieti rezerva, vždy natankujem okolo 20 litrov benzínu, tento krát však nie a nie dostať hladinu paliva k hrdlu nádrže. Všímam si pramienok tekutiny tečúci od môjho zadného kolesa. „No do rici!!!“ Dnu v nádrži sa uvoľnila odvodňovacia hadička. Rýchlo to nejako „prehadičkuvávam“, keďže torxy nemám a do nádrže sa teda nedostanem. Ja som už voči takýmto situáciám imúnny, ale Ivka sa akosi divne tvári. Ešte ďakujem jednému pánovi, ktorý mi požičal izolačku, i keď som tam mal vlastnú a ide sa ďalej.

Po veľmi nudnej ceste podunajskou nížinou konečne kotvíme v Šamoríne. Na GS-e sme si odsedeli 500 kilometrov a preto niet divu, že riadne unavení padáme do postele a v momente zaspávame.

Na motorke do Rakúšie

Solídne zničený sa zobúdzam do horúceho rána. Nemám rád teplo a už vôbec nie horúco. Chvíľu pozerám ako Ivka spí a rozmýšľam akým spôsobom mi oznámi, že ona už ďalej nejde. Benátky sú ale silné lákadlo a tak sa ženie na motorku rýchlejšie než ja.

V Blave zápcha, v Rakúsku strašný vietor a pomaly jazdiaci dôchodcovia. Normálnych mladých ľudí tu vôbec neregistrujem. Iba sivé hlavy trčiace z kabrioletov. Držať sa mimo diaľnic dá riadne zabrať, ale inak je značenie ukážkové. Všade pekne čisto, ba dokonca až sterilne. Ale tieto opisy iste poznáte z mnohých iných článkov.

Prvé kopčeky a serpentínky prichádzajú na rad nad mestečkom Forchtenstein (okolo hradu sme iba prešli). Cítim sa tu trápne na kockatých gumách a vyleštenej GS-ke. Jazdí tu dosť machrov na nových jogurtoch, skrátka ako na okruhu. Aj asfalt bol taký rovný. Levery veru veľa práce nemali, a ani ja som nemal. Motorka si zákruty vyrezávala akoby sama. Veru, potešilo ma, že sa živý náklad takto pekne zžil s BéeMWečkom. Tak si užívame zákruty, prírodu okolo, ružami obrastené domčeky...

Čoskoro Graz a príslušné motanice

Kdesi pod mestom Friedberg sme sa pripojili na cestu číslo 54 vedúcu do mesta Graz. Kilometre zrazu ubiehali rýchlejšie, čo sme aj potrebovali, pretože po bočných cestičkách sa predsa len nedá ísť tak rýchlo. Obed a dlhší oddych sme si dali ešte pred Grazom. Čo iné ako schnitzel mohlo naplniť naše žalúdky. V jedálnom lístku mi ale vadila cena. 9 evri za rezeň je dosť. Cítim však malé, teda veľké, huncúctvo. Na otázku aký veľký je asi ich rezeň prišla odpoveď „Nicht so klein.“ Z jednej porcie (ktorá bola na troch tanieroch) sme sa teda najedli obaja a ešte sa čosi zvýšilo na večeru.

Naplnení pokračujeme ďalej. V Gleisdorfe zabúdam odbočiť na cestu popri diaľnici a tak do Grazu vchádzame v jeho severnej časti. Spočiatku to vyzeralo nevinne. Vošli sme do pekného mesta bez nejakej väčšej premávky, prešli sme pekným mestským parkom, zo sedla poobzerali pekné budovy. Škoda len, že som v tejto časti nikde nezastal a netasil foťák. Potom totiž prišlo to, čo som očakával. Šípky vedúce premávku iba na diaľnicu, niekoľkoprúdové cesty plné áut. Nie, to ma veru nebaví.

Miestnych sa pýtame na cestu von z mesta mimo diaľnice. Ivka sa peknou nemčinou snažila o rozhovor, no nikto nám nevedel pomôcť a okoloidúci boli v tomto smere dosť neochotní. Za najväčší úspech možno považovať, keď nám jedna predavačka vysvetlila ako sa dostaneme na políciu, že tam nám určite pomôžu. Niečo také som pri cestách do „menej rozvinutých“ krajín nezažil.

Nemohlo to skončiť inak, než že po dóóósť dlhom čase strávenom motaním sa v uliciach Grazu, sme sa nakoniec ocitli v akejsi priemyselnej časti mesta. Blbá to situácia, keď človek iba tuší kde je a nemá ani podrobnú mapu mesta. Našťastie pri nás zastavuje veľké čierne audi so superčiernymi sklami. Po stiahnutí okna mi zrak oslepil lesknúci sa úsmev človeka nápadne sa podobajúceho na pána Geissena z telky. Pán je už evidentne za vodou a tá fabrika pred ktorou sme stáli bola možno jeho. Hneď sa pýta kam chceme ísť, tuší, že sme zablúdili. Po krátkom rozhovore a objasnení cesty už pre mňa nie je problém vyraziť správnym smerom na Eibiswald.

Štajerskom a Korutánskom

Viac menej bočnými cestičkami, sakramentsky pomalým tempom, kvôli strašnej hustote mestečiek a dedín, striedavo stúpame a klesáme predhorím Álp. Od jazdenia u nás doma sa to tu líši iba čistotou okolia a kvalitou asfaltu. Keďže je veľmi pekný horúci deň, o motorkárov na cestách tu nie je núdza. Teší ma, keď sa cesta zareže do lesa, pretože tam je aspoň trochu chladnejšie. Aj keď sa už pomaly blížil večer, vonku bolo stále horúco.

Čo ma však neustále fascinovalo bola tráva. Nie tá po ktorej sa lieta, ale tá po ktorej sa chodí. Aj na tom najposlednejšom kopci vzdialenom od najbližšej dediny zopár kilometrov bola vždy pokosená. Dám ruku do ohňa za to, že ak by som ju zmeral pravítkom mala by rovnakú výšku ako tráva hocikde inde v Rakúsku. Kto má čas ju stále kosiť?

Z kopcov zliezame nad mestečkom Lavamund. Odtiaľ sme šli popri Slovinskej hranici, v doline rieky Drava, ktorá pramení v Taliansku, až po Sittersdorf, kde som to stočil smerom na Slovinské Jezersko. To už slnko evidentne zamierilo za hory a pred nami bola ešte naplánovaná cesta do kempu Šobec pri Blede. Plánuje sa ale ľahko. Človek poťuká do google maps a je to. Výstup na Rakúsko-Slovinskú hranicu vyzeral aj na nete dosť zaujímavo. A veru nesklamal. Jednotka v prevodovke si užila a tento krát aj ja. GéeSo už nezatáčalo ako počas dňa, Ivka bola evidentne unavená. Na vrchole cesty dávame krátku pauzu a po zlezení do Jezerska ešte fotíme (ale neúspešne) skalné masívy Savinjských Álp, ktorých vrcholy presahujú výšku 2500 m.n.m.

Koniec dňa sa blíži

Údolím riečky Kokra však všetko nabralo iný spád. Ako to býva v horách zvykom, svetlo z ničoho nič zhasne, akoby niekto prepol vypínač. Nuž a ako to býva pre zmenu zvykom u mňa, na tento fenomén rád zabúdam. Ivky sa pýtam, či nejdeme spať do prvého kempu ktorý nájdeme. Popravde som mal tých kilometrov pre dnešok dosť, no keď mi spolucestovateľka s kľudom Angličana povedala: „Nie, len choď ďalej, ja nie som unavená“ nemohol som svoju chvíľkovú slabosť priznať (ak by som vážne nevládal, zastal by som bez otázok).

Takže pekne pomaly po tme (bola fakt tma ako v rohu) popri množstve odstavených strojov opravujúcich cestu až do mesta Kranj, odkiaľ nie a nie nájsť výjazd na Bled mimo diaľnice. Na cestu po starej ceste sa pýtam miestnych, no z tých sa vykľuli Česi, tak po peknom nočnom jazdení mestom (mám rád nočné túlanie) seriem na to, tých pár km risknem aj diaľnicou (pričom nájsť cestu popri diaľnici podľa mapy nevyzeralo na žiaden problém). Takto som bol za pár minút v kempe Šobec o ktorom som sa dozvedel práve z cestopisov zverejnených tu na Motoride.sk.

Krajom, kde by som radšej šľapal do pedálov než točil plynom

Slnečné ráno dáva tušiť, že deň bude opäť horúci. Balenie netrvá dlho a tak sa už o pár desiatok minút s nabalenou GSou snažím dostať zápchou do mesta Bled, aby sme s Ivkou trochu oddýchli pri priľahlom jazere. Procedúra netrvá dlho, otáčam motorku, ide sa preč. Takto si relax nepredstavujem, tlačiť sa pomedzi autá a následne pomedzi kopec turistov. Takže šup do doliny rieky Sava, tento krát úspešne mimo diaľnice. Vlastne, ani nechápem, prečo na tom úseku jazdili vodiči diaľnicou. Bola tam zápcha a posádka BMWčka si šla nerušene po vedľajšej ceste.

Za Hrušicou sa ale diaľnica stáča do Rakúska, preto sa časť vozidiel napája na cestu do Kranjskej Gory. Na pohode to ale neuberá. Dolina Savy je pekná, všade bicyklisti, korčuliari, či peší turisti. Normálne som im závidel. Prechádzať si tieto úseky, aj samotný priesmyk Vršič (o ktorom bude reč neskôr) a vlastne celé Alpy, pomocou vlastnej sily by bol pre mňa väčší zážitok. Motorkovanie ma v týchto končinách akosi nechytilo.

Vršič, Soča a spojkové lanko

Po tankovačke v Kranjskej Gore a odbočení do Triglavského Národného Parku sa cesta začala nápadne skrúcať. Blížil sa prejazd priesmykom Vršič. Nejeden cestopis skrášľuje fotografie tohto miesta. Známe sú aj vracáky z dlažobných kociek, ktorých počet si hravo vygúglite. Mne sa ich počítať nechcelo, dával som pozor na miestami samovražedne jazdiacich cyklistov. Ešte pridám jeden detail, začalo mrholiť. Ej veru, kombinácia naložené GS-ko, mokré dlažobné kocky a zadná Mitaska E09 Dakar nemohla skončiť inak, než driftíkom v každom vracáku. Beztak som tam predbehol nejeden superšport (slovom dva).

Na vrchole dážď ustál, no nahradil ho silný vietor. Trošku fotím, trošku kecám s partiou Srbských bikerov idúcich z Talianska. Vraj je dole opäť brutálne horúco. V mysli ironické hurá a ide sa ďalej. Cestou dole už len asfalt, audina so slovenskou ŠPZ v protismere a mne tak silne známy pocit v rukách, keď sa začnú trhať lanká v spojkovej páčke. Vo dvojici, naložení, natankovaní, vo vracákoch a bez spojky. Jupí, toto je splnený sen! Tak univerzálna trojka, po vylezení z vracákov univerzálna štvorka, ale aj tak si nenechám ujsť pauzičky popri riečke Soča. Krásna, brutálne domodra sfarbená v kontraste so sýtou zeleňou okolitých lúk. Len škoda, že môj foťák to videl akosi sivšie.

Pred križovatkou na Mangart povoľuje posledné lanko zo spleti idúcej od spojky. Hurá, aspoň raz využijem výstražnú funkciu smeroviek. Pre mňa bežná komplikácia jazdenia, pre Ivku strašná katastrofa na konci sveta. Bežná však nebola, v sade na opravu mi chýbala práve jedna potrebná šrúbočka. Ako prvé sa pýtam na pomoc Francúzskych superšporťákov na cig-pauze. Chyba, a to sa jeden z nich údajne živý ako automechanik. Nápady mal divné, blbé, nelogické až šialené. Vraj odpoj zadnú brzdu a prerob ovládanie spojky na pedál brzdy, aby si došiel aspoň do Bovca, a tam našiel servis (do Bovca by som GSu aj dotlačil ako bol blízko). Utvrdil som sa v jednom. V živote si nekúp francúzske motorové vozidlo! Ale aspoň sme pokecali. Ja s nimi po anglicky, Ivka s nimi po nemecky a oni medzi sebou francúzsky. Aj ja by som chcel vedieť takto striedať jazyky (teda s Ivkou sa po francúzsky dohovorím :-) ). Problém som si nakoniec vyriešil úplne sám.

Z časových dôvodov kašlem na Mangart. Radšej si pekne pomaly užijem zvyšok údolia až po mestečko Kobarid. Je zamračené, sem tam mrholí. Skrátka, presne ako to mám rád (nemyslím to ironicky ja neznášam horúčavy). V Kobaride otočka na cestu pomedzi alej stromov, smer Taliansko. Opúšťame Júlske Alpy. Hneď prvá dedina za hranicou je značne iná. To už nie je sterilné Rakúsko a pre turistov vzorne upravené Slovinsko. Niet pochýb o tom, že sme v Taliansku. Úzke uličky, ošarpané domy, trošku šialení šoféri. Keď som v dedine pribrzdil na 50, skoro do mňa zozadu nabúralo auto. Tak sa rýchlo prispôsobujem. Popred radar karabinierov 90 až 100, ani na mňa nepozreli. Tu platia také redukované zákony džungle a to sa mi páči.