Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 26.04.2012 Autor: Feri Zubal - zeON
Čitatelia: 8414 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Čoho som sa bál bol prejazd mestom Udine. Ako sa odtiaľ vymotať smerom na Benátky, ale nedostať sa na diaľnicu. Len som gúľal očami pri pohľade na nekonečné smerové tabule. Našťastie v uliciach mesta nebol skoro nik a tak som sa mohol na kruháči otočiť aj viac krát, aby som všetko prečítal. A aké to bolo prekvapenie, keď jeden cieľ bol označený šípkami na viacero strán. Tak som šiel za nosom, až som došiel do nejakej štvrte, kde boli iba rodinné domčeky. Všetka nádej ma už opustila. Zronený na križovatke vešám hlavu nadol, i čo tam nevidím napísané? Venezia. No ale kam otočiť, to už nenapísali. Za nosom doľava, potom za nejakým zahraničným autom až ku veľkým smerovým tabuliam s nápisom Venezia 134 km. To už sa minúť nedá!
Ďalej to pokračovalo rovnou širokou cestou, ako inak mimo diaľnice. Na tabuľkách Venezia striedavo ubúdal a pribúdal počet kilometrov. Asi nejaká diera v časopriestore (ale tak to bolo na všetkých cestách, ktorými sme v Taliansku prešli). No diera sa spravila aj v mrakoch, a tak sme sa po zvyšok dňa opäť pražili v sedle motocykla. Po pár kilometroch však nezmizli len mraky, ale aj tabuľky označujúce náš cieľ. Nadšený tým, že nás vediem správnym smerom som v jednom mestečku zabudol odbočiť. Spoliehal som sa na nejakú tú šípku, bohužiaľ asi slepnem.
Poďme teda peknou okľukou po nudnej rovnej ceste cez kopec miest a mestečiek. Dobrý deň, víta vás sprievodca talianskymi nížinami. Keď sa pozriete vpravo uvidíte siluetu Álp, keď sa pozriete vľavo uvidíte nekonečnú rovinu a keď sa pozriete pred seba, uvidíte, ako sa vám rady áut uhýbajú. Na benzinkách ani v obchodoch nik nie je, iba automaty. Takto si predstavujem víkend.
Codroipo, Pordenone, Conegliano, Trevisio s cestou cez peknú časť blízko centra mesta, ďalej už len pomedzi mantinely cez Mestre, až nás to znenazdajky vypľulo na most, na ktorého konci sa vznášalo mesto na vode. Veru, pekný pohľad na Benátky pri západe slnka. Ibaže na moste niet kde zastať, ani sa otočiť a ísť hľadať kemp. Otáčame sa až na kruháči, odkiaľ sa už ďalej do Benátok ísť nedá. Večer sa vrátime. Pri prvom pohľade popri odparkovaných obrovských výletných lodiach, ktoré som dovtedy naživo nevidel, ma najviac fascinoval systém parkovania motoriek na tunajšom parkovisku. Akoby ich iba nahádzali na kopu.
Nájsť kemp problém nebol. Šípky Venezia Camping Village vás na správne miesto navedú hneď po zjazde z mosta. Rýchlo staviame stan, učiníme nutnú hygienu po jazde v horúčave (kemp je inak ozaj skvelo vybavený), kúpime lístky na MHD (priamo v kempe) a hor sa pozrieť do Benátok.
Ivkine vytúžené mesto |
Slnko už zapadlo a z busu vidieť vysvietené mesto. Na čo sa ísť pozrieť do Benátok, o tom písať nebudem. Niekto nevynechá všetky pamätihodnosti a niekomu sa stačí iba túlať úzkymi uličkami. Aj v noci je tu rušno, ale očividne nie až tak ako cez deň. Vidieť, že kopec reštaurácií je zavretých, ale zopár ich predsa láka dať si nejakú tu pizzu. V kurze sú tu však skôr pochúťky z morských živočíchov. Scénu, ako čašník zabudol ktorúže to rybu chcel jeden pán na večeru a tak mu k stolu v rukách priniesol zopár rýb, aby si znova vybral, budem mať v pamäti asi navždy. Skrátka vreskot ako na trhovisku. Dosť som sa nasmial, keď spomínaný čašník prišiel aj k nám a inak než taliansky rozprávať nemienil. Za večeru s výhľadom na plaviace sa gondoly po Canal Grande si však treba prichystať zopár desiatok eur naviac. Ivke to však bolo evidentne jedno, keďže už telefonovala domov a talianskymi frázami, ktoré pochytila za pár hodín sa chválila, že práve večeria pravú taliansku pizzu.
Po večeri blúdenie uzučkými uličkami, križovatkami mostov, obdivovanie karnevalových masiek a iných umeleckých výtvorov vo výkladoch. Prechádzajúc popri hlavnej železničnej stanici sme natrafili na prichádzajúcu skupinku veľmi priateľských a temperamentných Mexičanov, ktorí sa v momente stali stredobodom pozornosti. Na tých hlavnejších uličkách sa mi ale veľmi nepáčilo. Kopec opilcov, šikmookých predavačov kadejakých bludov, skrátka nebol pokoj.
Uličky duchov |
Až po prejdení uličkami, kde nestačilo len ísť za sebou, ale bolo nutné sa aj zohnúť sme sa ocitli v časti mesta kde nikto nebol. Aj tu však boli posprejované steny. Myslel som, že o tak známe mesto sa taliani inak starajú. Kde v Benátkach sme to sme nevedeli, horšie bolo, že sme ani nevedeli kadiaľ sme sa tam dostali. To je tak keď máte za frajera človeka, ktorý si myslí, že k orientácii stačí mapa a slnko. Čas ale tlačil, potrebovali sme dôjsť na posledný bus idúci do kempu. Stihli sme, stačila mapa bez slnka (zo stúpnutého sebavedomia cítim vážny prúser do budúcna).
Spať ideme až niekedy po polnoci. Rachot lietadiel pristávajúcich, doslova ponad naše hlavy, na neďaleké letisko nevadí, sme totálne mŕtvi.
Ráno si pospíme trošku dlhšie. Pozdravíme susedný pár z Litvy, zhruba v našom veku, cestujúci (aj spiaci) v Peugeote 106 a ideme si dať ešte jedno kolečko po moste do Benátok. Potom už len nudnou rovnou Via Triestina do samotného Terstu. O vodičoch škoda písať, kto zažil Talianov vie (ale Albánci sú ešte raz takí divokí), jeden sa mi dokonca uhol na chodník, keď mi do cesty vletel z bočnej uličky a zbadal ma v späťákoch. Asi si myslel, že idem cez mesto 140 ako ostatní tunajší šoféri a nechcel, aby som do neho zozadu buchol. Pritom karabinierov bolo na cestách požehnane, ale nikoho pre rýchlosť nestopovali.
Pomerná nuda skončila, keď sa cesta stočila smerom na juh. Začalo fúkať, čo v horúčave prišlo vhod a rovina sa premenila na kľukatú cestičku vysekanú v skalách nad morom. Bol tu hádam celý národ. Vozidlá boli odstavené okolo celého okraja cesty z oboch strán. Výhľady na more neskutočné. Pri pohľade na breh mora zopár desiatok metrov pod nami sa až hlava zakrútila. Po chvíli cesta klesla priamo k moru. Od vydláždenej promenády nás delil iba živý plot. Na prvom voľnom mieste to odstavujem. GéeSou zaberám toľko miesta ako tri talianske skútre dokopy. Trošku posedíme pri vode, poobdivujeme neďaleký zámok Miramare a ja si v duchu predstavím ako to tu asi vyzeralo v časoch prvej a druhej svetovej vojny, keď sa z lodeníc v Terste na vodu vypúšťali jedny z najväčších bojových lodí sveta. Teraz som mal vo výhľade iba množstvo kontajnerových lodí pripomínajúcich dobre poskladané útvary hry tetris.
Hore a dole. To ružové v tieni malého stromčeka je časť oddychújúceho národa |
Trošku som sa obával prejazdu mestom. Už na mape to vyzeralo chaoticky a skúsenosť s mestom Udine dvíhala varovný prst. Obavy ma ale prešli hneď pri vjazde do širšieho centra, zmenili sa na totálnu bezmocnosť. Karabinieri pre nehodu odstavili hlavnú cestu a všetkých nahnali na obchádzku, ktorá už ďalej nebola nijak značená. Táááákže ide sa podľa slnka. Chvíľu za Chorvátmi, chvíľu za Holanďanmi, chvíľu za Čechmi (všade na cestách stretávam Čechov, divné) a väčšinu času za nosom.
Chvíľu za Chorvátmi, chvíľu za Holanďanmi... |
Ale trafil som lepšie ako som plánoval. Len v tej časti mesta, na cestách vyzerajúcich ako hlavné, neboli žiadne vozidlá, ani skútre! Na veľkej mimoúrovňovej križovatke míňame šípku Kozina, smer ktorým sme chceli ísť. Otáčame sa, ideme na cestu značenú šípkou, prechádzame asi troma križovatkami a vraciame sa na miesto kde som sa otočil. Taliáni!
Odtiaľto sme sa parádne povozili cez Slovinsko až po Chorvátsku diaľnicu. Na Slovinsko Chorvátskej hranici čakalo síce dosť áut, ale colník nás zavolal dopredu a pustil bez kontroly pasov. Napojením na diaľnicu pre mňa výlet obvykle končí. Podobne to platí aj pre túto cestu. Len sme ešte skočili na ostrov Krk. Lákadlom bol pre nás pomerne veľký most vedúci naň. Samotný ostrov nič moc. Pre mňa teda celý kus Chorvátska, ktorý som videl, nič moc. Akoby skládka stavebného odpadu, ibaže pri mori, hurá.
Nájsť kemp nie je problém. Dostať sa ku kempu, áno. Kolotočári (Nemci s karavanmi) opúšťajúci kemp jedinou uzučkou cestičkou nechceli zacúvať, aby mohli prejsť iní kolotočári. Dokonca keď videli motorku predbiehajúcu rad áut, zablokovali cestu úplne. Na otázku, či by nemohli cúvnuť 10 cm odpovedali: „ Neeeeein, es geht nicht.“ Tak som ich obišiel cez kríky, nech sa tam pohodlne blokujú do rána, oni majú kde spať.
Z Talianska, kde sa rozpráva výlučne po taliansky, sme sa teda dostali do chorvátskeho kempu, kde bolo všetko prispôsobené nemcom. Od jedálneho lístka, až po výber „kvalitnej“ nemeckej muziky. Nečudo, že v kempe bol kopec nemecky hovoriaceho národa s karavanmi. Miesta mali zabookované na celý mesiac a žili si tu akoby doma. A my dvaja Slovania, iba tak skromne na jednu noc, s jedným stanom a jednou motorkou (aspoňže nemeckou haha).
Prvý raz v živote sa kúpem v mori (Marek kecal, tá soľ vôbec nevadila), zisťujem, že nič extra. Voda v Domaši dokonca nie je ani slaná! No po toľkých kilometroch padlo vhod si zaplávať. Za zmienku by stál nočný pohľad na vysvietenú Rijeku, inak iste prímorské leňošenie poznáte.
3 krát eM, most, morská panna a my |
Hej niečo ma ešte zarazilo. Pri večeri sa pustili nejaké tie detské mozog gumujúce piesne. Celý kemp zrazu pribehol na miesto odkiaľ hrala hudba. Deti, batoľatá, dospelí aj dôchodcovia razom tancovali. Čisté psycho, aspoň pre mňa. Celý rok títo ľudia doma pracovali, aby potom spoločne skákali celý mesiac každý večer kdesi v Chorvátsku pri mori. A toto pozorujem aj u nás. Celý rok makať, aby som sa v lete dotrepal k moru, lebo veď aj sused tam chodí. Toto si ľudia vrývajú hlboko do mysle s pocitom, že nič lepšie sa s voľným časom spraviť nedá, ovce! Ale je im fajn, tešia sa a to im doprajem. Občas by som chcel byť ovca, ktorá kašle na to, kto riadi jej osud.
Ráno sa konečne vyspatí zobúdzame na šum slanej vody, no pomaly je čas rozlúčiť sa s morom, čaká nás dlhá cesta na Slovensko. Na nič sa nehrám, iba to prášim diaľnicou het na severovýchod. Na chvíľu sa vraciame opäť na Slovinsko, kde si na hranici colník pre istotu pozrel či mám na 1100vku aj adekvátny vodičák a ďalej už len Magyarorzságh, BA, Šamorín. V Šamoríne sme pobudli ešte dve noci, GS-ku vymenili za vlastnou silou poháňané bicykle a výlet sa predĺžil aj o návštevu Ivana v Močenoku. Potom už len Via Terebeš a výleto finito.
Celý náš výlet by som teraz plánoval inak. Začiatočníckym chybám pri plánovaní sa však na 100% nedá nikdy vyhnúť. Aj preto sme veľa pekných miest minuli, ale pre zmenu máme dôvod vrátiť sa. Mnohých možno urazil môj negatívny pohľad na isté veci a krajiny, no je to môj opis zážitkov a mne sa páčia iné veci, než veľkej väčšine zvyšku populácie. Už teraz viem, že nebudem nikdy passo zberač, už dávno viem, že nie som prímorský šunkováľač, ale až teraz som zistil, že ma niečo nadchýna nad mestskou turistikou akej sa venuje MajoKE. Na to ale musím ešte dozrieť. Neľutujem ani jeden prejdený kilometer a som veľmi rád, že moja Ivka túžila navštíviť Benátky. Bez nej by ešte pár rokov trvalo kým by som prišiel na to, že do Talianska sa chcem vrátiť.
Uvidíme rovnaké značky aj túto sezónu? |
PS: Ve dvou se to táhne líp, no každý ďalší človek by mnoho chvíľ pokazil.
Foto: acdcgirl, Feri Zubal - zeON
Pridané: 26.04.2012 Autor: Feri Zubal - zeON Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 148510 | Včera: 242839