Spoveď motorkára a farby jesene

Mam rád večer pred jazdou. Keď je už všetko skontrolované, zbalené, naplánované, či ponechané čaru okamžitého rozhodnutia. Keď už len tak sedím v garáži, pijem teplý čaj, očami hladím ladné tvary motorky a myšlienky nechávam voľne plynúť medzi minulosťou a budúcnosťou. Až ráno znova raz stlačím štartér a zaklapnem štít prilby, miesto v jej stiesnenom priestore bude mat len prítomnosť...

Milujem večer pred jazdou. Keď oči blúdia po mapách na stenách. Miesta prežité, či miesta snov ožívajú a vystupujú do priestoru. Voňajú priateľstvom aj zradou, jemným ženským parfémom, aj chlapským potom, keď bolo treba vytiahnuť v bahne zapadnutú motorku. Vôňa mora, hôr aj púšte, spáleného oleja a benzínu, čerstvého chleba, nemocničnej chodby aj smrti na bavorskej diaľnici. To všetko a kadečo iné vidím, keď sedávam večer v garáži. Ľalia na boku motorky mi pripomína Johanku. Vieru a odhodlanie malých. Šrám na prilbe zasa vlastnú pominuteľnosť, keď stačí okamih a všetko je inak.

Milujem ten večer pred jazdou. Aj keď viem, že zajtra, až mi od zimy budú drkotať zuby a krk mi stvrdne tak, že neotočím hlavu, budem túžiť po teple domova. Lenže len čo sa vrátim a trocha zohrejem, znova budem do pamäte svojho GPS vkladať údaje ďalších ciest. Lebo cesta je život. To ostatné je len čakaním...

Mam rad večer po jazde. Keď pozornosť a sústredenie unavené hodinami, v ktorých rozhodovali o bytí a nebytí, sa odoberú na odpočinok a myšlienky zatlačené do pozadia nevyhnutnou koncentráciou sa ešte nestačili prebudiť. Prach z cesty, usadený na diskoch kolies, zbytky muších krídel, ktoré tak neuvážene preťali dráhu prilby a kapotáže, sálavé teplo z chladnúceho bloku motora.

Milujem večer po jazde. Keď prijemne, aj keď na smrť unavený, ešte chvíľku zostávam sedieť v garáži. Len tak, v rozopnutej bunde kombinézy a s uvoľnenou šatkou s hlavou orla na krku. Až odtiaľto po schodoch vystúpim, pohltí ma svet tam vonku. Znova sa stanem mužom X.Y., manželom, otcom, zamestnancom spoločnosti s r.o. Znova namiesto svojich snov a túžob budem plniť sny a túžby iných ľudí. Ľudí, ktorí tvrdia, že ma milujú a preto chcú pre mňa to najlepšie. Znova budem vymieňať hodiny a dni svojho času za farebné papieriky bankoviek, za ktoré, až to budem potrebovať, si nebudem môcť kúpiť späť jedinú minútu.

Lenže ešte nie. Ešte chvíľu ja som ja.

Milujem ten krátky stav bez minulosti a budúcnosti...

Mnohí vravia: Žijem aby som jazdil, jazdím, aby som žil. Ja neviem prečo žijem. Ale jazdím, lebo mi to spôsobuje radosť.

Pilgrim

/Foto: Pilgrim, ©2004/