Projekt z cesty do terénu – sezóna zahájená, ale po novom...

Naposledy som trénoval na narodzeňinovém kroseňí v Moravskom Jáne, to jest na moje narodeniny 25. novembra. Potom len po úprave koncovky výfuku asi na sedem minút a potom už len tesne pred pretekom. Lajt vozeníčko pri upravovaní trate. A to som stále myslel, že na preteku budem len ako divák, okukovač. Dotlačili ma k tomu hneď viaceré zmeny v rodinnom a pracovnom živote. V prvom rade čakáme ďalšie bábätko a ja ako „zodpovedný“ otecko, usúdil som, že by som sa nemal povaľovať po nemocniciach alebo skoro bezvládne ležať doma a byť na opateru mojej pani. Tak isto by som sa už mohol poobhliadať po nejakej prácičke, nech aj ja prispejem do rodinného rozpočtu. Takže zranenia nie sú ani pri tomto vítané. No a v konečnom dôsledku stále nie som v sto percentnom poriadku z dvoch po sebe idúcich pádov na pravý bok. Stále sa neviem poriadne zhlboka nadýchnuť bez toho, aby ma niečo akoby držalo na spodku rebier a popritom pichalo do boku ako keď je človek zadýchaný.

CC.sk vs. MR.sk na Husacinách

V nedeľu ráno vstávam do krásneho počasia a s prísľubom dobre upravenej trate s ideálnym povrchom, aký už tento rok zrejme u nás nebude. Nie je o čom rozhodovať, idem nakladať motorečku. Pri pohľade na plastelínku na dráhe nebanujem a už sa aj obliekam a štartujem Husacinu. V rámci tréningových, oboznamovacích jazdách nastupujem na trať a začínam bojovať. Trať poznám naspamäť, aj v opačnom smere, ale ako by som tu bol prvý krát. Nie je to tým, že by som zabudol jazdiť, alebo že by som mal strach, alebo trému alebo niečo podobné. Jednoducho som vykoľajený z toho, že rozum mi nedovoľuje pridať, ale srdce by točilo na doraz. Aj brzdenie pred skokmi je vždy tesné. Pritom to skáčem skoro po slepiačky, ale teraz nechcem, nemôžem a to mi spôsobuje mierne problémy.

hrdý tatinko

V ďalšom rozjazde idem v najlepšej kategórii a to už začínajú prepínačky v mojej hlave. Sem tam sa zbadám, že ten zodpovedný prístup sa začína udupávať a ja mám väčšie a väčšie problémy udržať pravú ruku pod kontrolou. Sem tam podržím šesťku na doraz, sem tam skočím jeden dvojáčik, sem tam preskočím niekomu „ponad“ hlavu, sem tam ledva dobrzďujem...Je to boj.

Po obednej prestávke si hovorím, že stačilo, ale nakoniec som sa predsa vydal do preteku, nesúťažne. Len ako dokumentarista a účastník. Aj tu sa neviem dobre ovládať a mám cukanie predbiehať a bojovať až na hranu. Nakoniec som ale na seba hrdý. Dokázal som sa udržať ako tak v hraniciach slušnosti a bezpečnosti. Žiadny pohár ani medaila mi nestojí za to čo mi je najprednejšie. Aj keď nakoniec je doma aj pohár a šampanské a boli sme aj na bedni.

Totiž po obede, som prišiel aj s Mimi povzbudzovať a nakoniec pri udeľovaní ocenení si potvorka vyšla sama na bedňu, kde jej pohotová Andrejka Zmajkovičová podala ruku a odovzdala detské šampanské. Malá to dotiahla do konca a kričiac „hulááááááá“ dvihla šampanské nad hlavu ako pravá pretekárka. Mám pocit, že sa tešila viac ako niektorí ocenení pred ňou a po nej. Zato ja som sa tešil asi najviac zo všetkých.

Miriam Corse

Text: Milan Mikulík - mikulec
Foto: Ján Buchel, Ján Paprskár