Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 02.09.2013 Autor: fox001
Čitatelia: 6392 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Začiatok mája je pre „zamestnaných“ asi zaujímavý najmä tým, že behom týždňa máme aj dva sviatky. Pre cestovateľov našej krvnej skupiny však začiatok mája priniesol tento rok tak túžobne očakávaný začiatok sezóny, počasie sa konečne umúdrilo.
| Seriál článkov: Jarných 5000 | Nasledujúci
Tak ako vlani, využijúc 1. a 8 máj, (o dva dni menej dovolenky) sa teda vyberáme na prvý tohtoročný trip. Z cesty s pred roka, keď sme o tomto čase boli pozrieť francúzske Alpy padol tento rok výber na teplejšie destinácie, nakoľko toto obdobie ešte prejazdom vyššie položených horských prechodov nepraje. Rozhodnuté bolo už na jeseň. Ideme na tzatziky! Vlani sme sa začiatkom novembra vybrali pozrieť niektoré pamiatky v Hellas, ale po príchode do Albánska sa na starý kontinent nahrnuli také búrky, že sme radšej pálili domov.
Smer teda určený, články naštudované, termín skoro istý. Tu sa musím poďakovať MajoviKE, ktorý mi bol pri výbere trasy v Grécku inšpiráciou. Zloženie „účastníkov zájazdu“ sa skladá priebežne. Ja a Peto DL sme istí, Menton po vlaňajšom Albánsku tiež súhlasí, že druhý pokus dáme na jar. Raptor sa pridáva v januári. Stačí. Pri veľkosti kolóny všetci odsúhlasíme, že počet 4 je tak akurát. Naše plánovanie pozostáva z toho, že som si určil zopár miest v Grécku, ktoré by som chcel vidieť. Cestu tam a späť neriešime. Mojich naplánovaných asi 1500 čísel po Grécku mám vyznačené a naštudované na mape, tak načo ďalšie debaty.
A potom prečo len dve krumple namiesto štyroch? Však to by už mohlo byť pyré! Prvý hádže uterák Rapťák... objektívne príčiny. Oznamuje to mesiac dopredu, chápeme. Druhý odpadá týždeň pred výjazdom Menton. Pracovné vyťaženie... Nič sa nedeje, po dôkladnom štúdiu predpovede počasia na dva týždne sa s DL-kom zhodneme na tom, že cestu neodkladáme. Vyrážame dvaja.
Stretko klasicky na benzínke, počasie super, nálada dobrá, ide sa! Asi mnohým z vás nemusím hovoriť o „hornatom Maďarsku“. Jedným slovom utrpenie. Volíme diaľnicu na Budapešť, obchvat, Mohács. Po skoro troch hodinách diaľničného presunu ho už máme plné zuby. Vďaka mojej navigácii a zapnutým obmedzeniam prechádzame Chorvátsko bez diaľnice, cez dedinky, ale ešte to stále nie je ono. Ozajstné jazdenie začína až v Bosne. Podvečernú kávu si dávame na „našej“ terase vo Vlasenici, kde sme oddychovali aj v novembri. Vytúžený cieľ na dnešný deň je od nás ešte na 200 km! Ale jahňacie steaky na medovine u Zvona v Plužine lákajú. Dáme to!
Ak by sme v meste Foča po prejdení dreveného mostu nezablúdili do lesa na šotolinku, ak by sme na hranicu trafili na prvý krát, mohli sme tam byť o ôsmej. Ale my sme zablúdili. Zotmelo sa. Po prejdení asi 15 km šotoliny, niekde v lese si uvedomujeme, že „tá cesta vlani nebola taká rozbitá“ ... Naše naleštené stroje pred cestou sú na nepoznanie. Moja vypratá bunda ošetrená „nanotechnológiou“ tiež. Prášime jeden na druhého, po suchých častiach mláky... Sme jak prasce. Nevadí, nálada je dobrá, po prvom dni síl dosť. Dáme to!
Dali sme. Síce ku Zvonovi prichádzame večer o desiatej, ten nás víta ako starých známych. Kuchyňa? Samozrejme! Zložte sa chlapci. Pred večerou sa však patrí dať niečo na uvítanie a šťastný príchod. Vyberám dvojitú írsku. Tento nápoj mám rokmi otestovaný, a Peťo súhlasí. Prispôsobivý to je chlapec. Večera u Zvona si zaslúži samostatný článok a kto u neho bol, musí súhlasiť. Po druhej runde od pána majiteľa sa lúčime a po zhodnotení dňa na malú kameru rýchlo zaspávame.
Nevstávame skoro. Času máme dosť, svetlo je do ôsmej, treba si oddýchnuť. Po výdatných raňajkách debatujeme s majiteľom. Prečo sme sem prišli zase a či ešte prídeme. Po vyhodnotení jeho zbierky nápojov nad pultom a jeho vete, že však „Becherovka je od vás“, mu sľubujeme, že sa určite vrátime aj s naším čajom spod Tatier, minimálne s nápisom 52%. Len aby mal v zemepise jasno.
Zisťujeme, že Durmitor je neprejazdný. Nás to však neodradí, pôjdeme, kým sa dá, však aj v Trse majú dobrú kávu. Po ceste na Durmitor je prázdno. Asi 10 km za Trsou dobiehame skupinku šiestich bratov z Rakúska, so svojimi GS-ami bezradne postávajú pred stádom oviec. Aj ich troška naľakáme, keď ich obiehame bez zastavenia po lúke. Pozdravy, cesta opäť prázdna, pálime ďalej. Asi ďalšie dva kilometre. Ja natáčam, kochám sa, Peťo po pravotočivej asi tiež. Totiž skoro vyťahujeme GS-u spod snehu. Pozostatky lavíny vo výške troch metrov našu cestu do Žabliaku ukončili. Fotíme sa, prichádzajú rakúšania, vzdávajú to tiež.
Nikšič, Grahovo, Boka Kotorska. 32 stupňov, bezchybný asfalt, krásne výhľady. Za zmienku stojí asi 20 km úsek cesty, keď Peťa prestáva baviť hlavná a pod Slanským jazerom odbáčame do „nevieme kam“. Mala by to byť cez hory skratka na Grahovo. Aj je. Dva metre široký pás dosť kvalitného asfaltu medzi skalami, neskutočné točky nad menšími priepasťami, radíš po 4, no neskutočná zábava!
Výhľad na Boku je fantastický. Fotíme sa, po super asfalte a rýchlej ceste schádzame dole k zálivu. Tu nás čaká Boris, chalan žijúci v Čiernej Hore. Samozrejme motorkár. Dohadovali sme sa na našom príchode už od rána sms-kami. Žije v Budve, aj apartmán má voľný. No čo si ešte môžeme priať?
Boris nás ešte na svojej litrovej Versyske povodí po okolitých kopcoch, kde by sme sa asi bez sprievodcu nedostali. Opäť dva metre široká cesta, ale troška živšia. Stretávame aj autobus. No proste zábava nad útesom. Na Boku sa pozeráme z najvyššie položeného dostupného miesta na okolí.
Po širokej, občas trojpruhovej kvalitnej ceste do Budvy nám Boris predvedie, že je tu doma. Ukazuje nám zjavný rozdiel medzi štvorvalcovým litrom a našimi boxermi. Priemerná rýchlosť 130, občas spomalenie bez príčiny. Večer nám Boris vysvetľuje, že tam zvyknú merať, a vymenuje nám všetkých osem radarových vozidiel polície v Čiernej Hore. Kvalitná večera, prehliadka Starej Budvy, dvojitá írska, zhodnotiť deň a spať.
Deň začína pre nás opäť asi o deviatej. Pred raňajkami sa ešte lúčime s Borisom, vrelá vďaka, čaká nás Albánsko. K hraničnému prechodu pod Skadarom prichádzame zase asi po 10 km šotoliny – opravujú cestu. A aj tá je z toho ich červeného kameňa a ton prachu. No v 33 stupňovej horúčave úplne super. Na hranice prichádzame zase ako prasiatka, a to sme ledva prešli 50 km. Až mi bolo doteraz čudné, že sme nemali s colníkmi žiadne problémy. Tak tu to prišlo. Albánci mali zjavne nainštalovaný nový software, ktorý nie a nie sa rozbehnúť! Skenovanie našich pasov trvalo neskutočne. Na zelené karty a obligátne otázky o drogách, cigaretách a alkohole aj zabudli.
Nakoľko je tento deň presunový, a zo šotoliny stačilo, volíme cestu po pobreží do Durres, občas využijúc aj ich „diaľnicu“. Albánci sú celkom milí, trúbia na nás, dvíhajú palec, kývajú nám. Na kruháči v Durres asi 15 ročný mládenec s dvomi babenkami pri sebe chce zjavne upútať. S bojovým pokrikom komanča sa z chodníka vrhá na cestu pred moju motorku, akože ma nastraší. Nevyšlo mu to. Pre zmenu dvíham prst ja. Nie je to palec.
Albánsko je krásna krajina. Tak svojsky. Na oslie povozy na diaľnici si človek zvykne. Ale potom dobiehame na diaľnici traktor! Dobiehame? On cúva v pravom pruhu! Páni! O 30 km ďalej ma už neprekvapí ani traktor v protismere, ktorý však zjavne nechce zavadzať, preto obsadzuje tiež len pravý pruh. Mladík na X5 by načo čakal, kým sa presuniem v pravo. On asi pri 140 predbieha nás oboch z pravej strany, a my sa skoro pototo!
Až večer pri hoteli vo Vlore sa dozvedáme od nášho sprievodcu, že „toto je demokratická krajina“. Ale až tak?
Obedná pauza na pláži v Durres. Niekto sa už aj kúpe, opaľuje. Sezóna však zjavne nezačala, lebo reštaurácie sú ešte pozatvárané. Na parkovisku odstavený pol tonový Harley, za tri minúty aj jeho majiteľ, chlapík výšky do 150 cm, 45 kg, kožená vestička, cop, kerky po rukách ako sa patrí. Slušnou angličtinou nám oznamuje, že moto pub Troja je oproti, na 100 metrov na druhej strane cesty. Však to! Na druhej strane 4 prúdovej cesty, ktorej polovica je rozkopaná, presnejšie vyfrézovaná asi tak na 20 cm. Prejsť na druhú stranu sa dá len práve v mieste, kde sa pracuje. Peťovi sa to darí ešte bez dopravy. Ja najprv tri minúty čakám, kým sa dostanem aspoň k ostrovčeku. A tam sa pokúšam zvrtnúť moje hovädo na pol metrovom úseku, ktorý je zaliaty nejakou riedkou maltou. Nepodarilo sa. Síce v nulovej rýchlosti, ale 300 kíl mŕtvej váhy ide k zemi. Ja na nohách. Z krčmy oproti okamžite bežia ku mne traja chlapi v rovnakých montérkach, ktorí pravdepodobne na tej ceste robili. Dvíhame GS zo zeme, ja ďakujem, oni sa zjavne ospravedlňujú.
V Tróji vynikajúci obed, po anglicky hovoriaci majiteľ nám dáva vizitky a oznamuje, že ako motorkári máme samozrejme zľavu. Bavíme sa o smere našej cesty a tiež o Slovensku. Vyzerá, že vie, kde to je.
Do Vlore prichádzame asi o siedmej. Stačilo na dnes. Zamierime si to k pobrežiu, tam bude hotel určite. Po prejdení námestíčka s asi 40 kaviarňami prichádzame k bráne hotela Bologna, za ňou veľký dvor, parkovisko, pláž. Dvaja mládenci pri bráne nám oznamujú, aby sme šli ďalej, až do dvora, nič lepšie vraj nenájdeme. Pre istotu to Peťo ide overiť, ja ostávam pred bránou. DL sa vracia vysmiaty, hovorí, že máme takú izbu, kde ešte nikto nespal! S chalanom ešte chvíľu vykecávame, na námestí ruch, kaviarne plné. Oznamuje nám, aby sme dávali pozor, lebo ženy sú tu „fanatičky“!!! Do koho, alebo čoho sme sa už nedozvedeli.
Po ubytovaní na izbe veľkosti telocvične sme zakotvili v blízkej kaviarni, kde zisťujeme ďalšie zaujímavosti z tejto krajiny. Čašník zjavne iný jazyk ako svoj neovláda, tak si pomáhame rukami, nohami. Našim krásnym zvykom sa už stalo zapiť deň dvojitou írskou, tak sa pokúšame aj tu. Chlapec nám oznamuje, že má „Čivas“! Nevadí, radšej škótska ako nič. O dve minúty nám však oznamuje, že „čivas“ má už len jeden. Tak čo to ešte máš? Tak ešte mám whisky! Skoro sme padli zo stoličiek!
Tak sme si dali dve whisky, neznámeho pôvodu. Neskôr sme sa zhodli, že ja som mal Johnyho a Peťo Walkera. Ďalšou zaujímavosťou tejto krajiny bolo, že tu sa veru nápoj nevymeriava na nejakých 0,4 dcl! Chceš whisky? Nech sa páči! Jedna má asi deci – deci a pol. Od oka. Demokratická to krajina!
Zážitok nás čaká aj po príchode do hotela. Fakt novo postavený hotel, veľké uzamknuté parkovisko, pri vchode naše odstavené tátoše. A pri nich dedko recepčný. Nakoľko tiež asi najviac ovláda svoje ruky a nohy, ukazuje nám smerom dovnútra na recepciu, následne na motorky! Čo ten chce? Máme zaparkovať dovnútra? Dobre sme pochopili. Dedo nám otvára sklený vchod do hotela, a mi parkujeme naše adventúry na včera položenú podlahu! Na dva metre od pultu recepčného! Tak toto chce fotku! Samozrejme aj s naším hlídačom.
Po návrate domov sa ma pýtali, či sme sa v Albánsku nebáli. Tu? Koho? Však tu nám stroje parkujú s recepčným! Toto je demokratická krajina!
Vstávame zavčasu. Ešte pred deviatou. Na terase 20 metrov od mora raňajky, balenie, vyrážame. Smer Sarande pri mori, potom to sekneme na hraničný prechod Kakavia, teoreticky náš neskorý obed by mohol byť už v Grécku.
Cesta SH8 z Vlore do Sarande je krásna. Na začiatku vás ešte prekvapia nejaké tie „zabudnuté“ šotolinové vložky, ale výhľad na kopce a more je fantastický. Zábava začína v Národnom parku Kombetar Liogara, prejazd je vo výške cca 1200 m. Potom objavíte albánske Stelvio! Teplota ešte pred obedom 34 stupňov, udržiavaný asfalt, rovinka – točka, no proste krása.
Jazdí sa super, doprava skoro žiadna. Okrem nákladiakov voziacich ten ich všadeprítomný kameň nestretnete nikoho. Klopíš, pridáš, brzda, klopíš ... Ten pocit výjazdu zo zákruty, keď ešte vlastne ležíš a ťah motora ťa postupne vyrovnáva asi nemusím opisovať nikomu. Super jazdenie!
Až kým v jednej pravej 90 stupňovke po náklone a pridaní plynu sa mi podšmykujú obe kolesá naraz. Na nejaký „úlet“ zadnej som si zvykol, ale toto bolo moc. Asi 300 kíl mŕtvej váhy ide zase k zemi. A aj 80 kg živej. Nič strašné sa nedeje, po pár metroch šmyku vstávam, prichádza Peťo, dvíhame, odtlačíme. Odniesol si to len ochranný kryt valca. Tak asi preto je ochranný. Vďaka kvalitnej obuvi si to odnáša len podrážka, po cigarete sa ide ďalej.
Ako sme zdvihli motorku zo zeme, a oproti hore kopcom sa štveral nákladiak s tým ich kameňom asi 5 km rýchlosťou, vtedy som si uvedomil, že tie 4 a 5 nápravové hebedá vlastne na tých točkách asfalt vygumovali, nemal som šancu. Peťo to skúša ešte s obuvou, „kokso to sa naozaj šmýka“!
Cesta pokračuje od Sarande do vnútrozemia, v Sarande vidíme ďalší záblesk demokratickej zeme, keď na začiatku mesta v kruháči práve sťahujú z kože kozu. Prechádzame do vnútrozemia, zase krásne kopce, len sem-tam rozbité cesty, 35 stupňov. Tá horúčava nám ináč začína liezť troška na nervy.
Hraničný prechod, Kakavia! Dočkali sme sa! Sme v Grécku!
Ale až v druhej časti.
Pridané: 02.09.2013 Autor: fox001 Zdieľať
| Seriál článkov: Jarných 5000 | Nasledujúci
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 263729 | Včera: 190733