Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 24.10.2014 Autor: marekxxx
Čitatelia: 11743 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Bon voyage!
Pád bol taký silný, že Cement sa z neho spamätal až po pár týždňoch. Nebola to obyčajná zrážka, skôr kuriózna a zrejme sa predtým nestala mnohým ľuďom. Je september roku pána 2014. O piatej poobede ho privážajú v zúrivo letiacej bielej sanitke s doneba blikajúcimi majákmi do hlavnej nemocnice v Kosovskej Prištine, kde strávil celú noc.
Má na sebe šedú nepremokavú motorkovú bundu s pozdĺžnymi farebnými nápismi a vysoké čierne motokrosové topánky, ktoré mu dodávajú dobrodružno-cestovateľský výzor. Jeho noha napuchnutá ako slon korunuje tento jeho zjav sprevádzaný krátkymi úsečnými pokynmi v piatich jazykoch, ktorými plynule komunikuje.
Zdravotnícky personál sa k nemu správa mimoriadne civilizovane a zdvorilo. Priam mu sňali šaty z tela a prechádza jedným odborným vyšetrením za druhým. Sedí na bielej koženej lavici v úzkej a dlhej chodbe, oproti nemu sú dvere vedúce do miestnosti s CT. Vonku je veľmi pekné počasie typické pre toto ročné obdobie. Prišiel ho pozdraviť kosovský policajt v ustrojenej uniforme a prináša mu chutné jedlo, kebab, so slovami, že mu ho kúpil za vlastné a rozpráva mu príbeh ako mu pred tridsiatimi rokmi v Československu jeden slovenský vojak veľmi pomohol a on to nemal komu odplatiť. Zodpovednosť za nehodu pripisujú nezodpovednému vodičovi autobusu. Divokí albánski šoféri naháňajú hrôzu všetkým cestovateľom. Sú smutne preslávení jazdou bez smeroviek, jazdou po tme bez svetiel a platí tu len jedno pravidlo, že väčšie a hlučnejšie vozidlo má prednosť a rešpekt. Po meste kolujú príbehy o tom, ako ho Albánsky šofér chcel zabiť, lebo si myslel, že je Srb. Cement prerazil po náraze sklenú vitrínu kaviarne a pristál na červenej kamennej dlažbe mozaikového vzoru medzi čiernymi koženými stoličkami. Počuje prenikavý krik menšieho dieťaťa a zdvíhajúc sa zo zeme zisťuje, že veru málo chýbalo a priam pár hosťom by ublížil. Z Varadera podľa silného neprestávajúceho zápachu vyteká benzín.
Je rozhodnutý pokračovať ďalej v ceste so zlomenou nohou v sadre. Kosovský policajt mu kamarátsky podáva ruku a želá mu veľa šťastia na ceste domov.
Aby som pravdu povedal, mal som istú zlú predtuchu, keď náš duchovný vodca, popredný archeológ a cestovateľ Viktor Musil oznámil, že výletu sa nezúčastní z pracovných dôvodov. Dodo Oprchal má tiež problémy v práci, držíme mu palce nech mu to dobre dopadne.
Na cestu sme vyrazili ja, Marek Jánoš, Cement – Rudo Mackovič a duggo – Martin Dugovič. Po niekoľkých rokoch prestávky veru moja najmladšia dcéra Janka dovŕšila vek päť rokov, synovia budú čoskoro spievať Gaudeamus Igitur a moja starnúca pamäť loví niekde v hĺbke úryvky druhej slohy:
Náš život je krátky, zakrátko sa skončí, smrť príde rýchlo, uchváti nás kruto, nikto nebude ušetrený, nikto nebude ušetrený...
Moja motorka mi náhle zase začína hovoriť každé ráno Pane. Stráviť pár dní v divočine bez žien je ako stvorená nutnosť pre každého chlapa, aby znova našiel sám seba a prestal doma fňukať pri kozube ako žena.
To jedinečné ráno vstávam o piatej, trocha sa rozcvičujem na terase a dávam si výdatné raňajky pozostávajúce z praženice, šunky, kopca zeleniny a k tomu veľký pohár vody a káva. Teplota vonku sa drží na desiatich stupňoch. Obliekam si oblečenie na motorku, lúčim sa s rodinou a vyrážam na miesto stretnutia Rajka, kde sa podľa dohody stretávame o pol ôsmej. Kamarát Duggo, ostrieľaný harcovník ošľahaný kaviarňovými ventilátormi z Avionu mi píše správu, ktorá ma zaskočila:
- Marečku ja tam ráno 7:30 určite nebudem. Nebudem vstávať na dovolenku 5:30, som dosť unavený už teraz, nie som blázonko.
Chodím hore-dolu. Fakt prvé čo musím urobiť je povedať to Cementovi. Zúri, ale nakoniec sa dohadujeme, že ho musíme počkať. Duggo prichádza oddýchnutý, vystupuje z jeho BMW, ihneď si dáva z hlavy dole prilbu a pristúpil ku mne.
„Som pripravený“, oznámil, „kde je Cement?
Krátko som pokrčil ramenami, vydýchol som. „dáva si vnútri tretiu kávu“ odpovedal som neprítomne.
„Kam sa chystáte?“, opýtal sa s ironickým tónom, ktorým nás sprevádzala jeho družná a spoločenská povaha celú cestu „do Senca na jazerá?“.
Cementova hlava sa jemne zdvihla, presunula sa do mierneho predklonu, pomaly privrel oči, jeho strnulý obličaj sa prebudil, vlastne nie, priam vybuchol a ostro vyštekol ako doberman: „Na zlaté piesky vole“.
O desiatej konečne vyrážame po starých okreskách cez Maďarsko, kde zisťujeme, že legendárne Čárdy sa nachádzajú už len na Slovensku a v Maďarsku sa prakticky okrem veľkých miest, ktorým sa vyhýbame nedá najesť. Už som zmierený, že skončíme ako cigáni s bagetami na pumpe, aká to hanba. V poslednej chvíli zbadám Dugga, ako opatrne vyťahuje veľké rezne od mamy a prinútime ho sa s nami rozdeliť, to je cena za to, že nás nechal ráno čakať.
Uháňame krajinou asi stokilometrovou rýchlosťou, užívame si okolie do chvíle, kým sa nám do cesty pripletie z bočnej šotolinovej cesty džíp zelenej farby. To že zjavne nemá v úmysle dať mi prednosť zisťujem na poslednú chvíľu a obratne robím náhly úklon do pravej strany až na krajnicu. Auto pokračuje v jeho neriadenej trajektórii a Cement ho musí obísť veľmi tesne zľava. Pred očami sa mi šialenou rýchlosťou odvíjajú sekané úryvky filmu môjho života, moje tri milované deti, moja láskavá polovička, rodina, náš dom, krásne ružovo biele subtropické oleandre na záhrade, futbalová lopta Jabulani na zelenej čerstvo pokosenej tráve a najmenšia Janka ako trhá cez plot susedove veľké červené maliny. Tento rýchly prerušovaný dej, v ktorom počujem jej detský štebotavý hlas a vidím jej milujúci obličaj má vtláča podvedome do nejasnej budúcnosti proti mojej vôli. Už mi je amen. Ako božím zázrakom sme sa vyhli istej búračke.
Ten večer spíme pri Modrackom jazere v penzióne Palma.
Tento penzión pravdepodobne čoskoro nadobudne veľkú slávu. Zastavili sme tam totižto my a okrem nás je zrejmé, že žiadnych početných zákazníkov tu neočakávajú. Na večeru mi prinášajú pljeskavicu, čo je miestny mix, hovädzieho a bravčového mäsa, občas sa pridáva aj oslie a baranie, ktoré sa dochutí čiernym korením a griluje sa na drevenom uhlí. Má to vynikajúcu chuť. Musím sa krotiť hovorím si, lebo bez športu a s týmto prívalom kilokalórií budem za chvíľu vyzerať ako kotná sviňa. Zapíjame to chutným pivom, tradičným nápojom motorkárov cestovateľov. Ráno vstávam o šiestej a kým chalani ešte spia prechádzam sa pri jazere, robím krátku rozcvičku, chvíľu behám a obhliadam visutú nákladnú lanovku ako prenáša vydolované horniny z jedného brehu na druhý. Ten mechanický monotónny zvuk mi pripomenul zimné lyžovačky. Spoločníkom mi je len malý miestny potulný pes, ktorý veselo vrtí chvostom.
Dnešný deň máme v pláne trasu okolo jazera cestou R471 cez dedinky Poljice, Rybnica, Olovo, Han pijesak, Foca a večer sa skladáme kúsok pred hraničným prechodom Scepan polje v raftérskom kempe, odkiaľ budeme sprevádzať rieku Taru v pohorí Durmitor, ktorá tečie najhlbším kaňonom Európy a druhým najhlbším kaňonom na svete.
Pôvodný plán bol stretnúť sa s našimi srbským priateľmi v ich rodnej dedinke Han pijesak. Chceli sme ísť s Mirem znova na chatu kde schovával Ratka Mladica, ale žiaľ s kamarátmi sa nestretávame a preto pokračujeme ďalej k hraniciam, kde prespávame.
Ráno vstávam skoro, svetlo si len rozráža cestou tmou, schádzam až dole k Tare a obdivujem úžasné výhľady s krásnymi kameňmi na brehu, farebné škály, ktoré vodu premieňajú zo zelenej na modrú a naopak.
Duggo si ráno mení plienky, ja navštevujem záchod, lebo vlak už píska v stanici a môžeme vyraziť. Po ceste máme ideálne poveternostné podmienky, je 8.5 stupňa a výdatne prší. Premýšľam prečo sú Čiernohorci takí brutálne vysokí, pýtame sa jedného čašníka čo nám prináša pivo na Žabljaku, má 197 a hovorí, že vraj u nich v rodine je najmenší. Nenadarmo sú Srbi tak úspešní v basketbale.
Dnes máme v pláne národný park Durmitor, ľadovú perlu Čiernej hory. Registrujeme sa na hraniciach a vraciame sa naspäť asi 300 metrov aby sme našli severnú cestu k Žabljaku. Duggo sa bráni a upozorňuje nás na komplikovanú a náročnú cestu, ktorú vraj len nedávno dvaja česi ledva prešli na DR-kách. Väčšinou počúvam príbehy len o čechoch, ktorí poobede o štvrtej vyrážajú na Rysy, vraj to je bezproblémové, keď majú čelovky a je k dispozícii horská služba, ktorá ich znesie, ale tento príbeh som ešte nezažil. Nedávno zrejme drsná šotolinová cesta, dnes už žiaľ krásny asfalt, na mape aj tak stále nemá označenie. Napriek tomu je cesta veľkým zážitkom a vidíme prelínajúce sa scenérie. Asi štyri hodiny v kuse výdatne prší a preto upravujem našu trasu vynechaním cesty cez Mojkovac, volíme zmenu smeru v prospech Albánska a smerujeme cestou E762 priamo k hraniciam.
V Albánsku platí zelená karta a slovenské vodičské preukazy sú uznávané pokiaľ pobyt nepresiahne jeden rok. Prechádzame colnicu v Hani Hotit a v takmer prímorskom mestečku Koplik, ktoré je ako vždy našou východzou základňou sa ubytovávame.
Doba sa pomaly vyvíja a dnes nám v hoteli http://hotelholiday.al ponúkajú k dispozícii na prenájom terénne automobily Mitsubishi L200, ktoré boli odobraté čekému ČEZu vzhľadom na netransparentné zmluvy s istými vládnymi predstaviteľmi.
Ráno sa snažím zobudiť čo najskôr, pretože nás čaká časovo náročná a zároveň najkrajšia časť výletu cez národný park Theth. Na asfaltovej ceste SH21 pomaly začínajú časté nánosy štrku. Je krásne slnečné počasie s veľkým bielymi oblakmi na horizonte. Po ceste sme stretli dvoch Poliakov na motorkách, chlap a žena, kým dodatočne zisťujeme že sú z Afrika twin klubu, Cement im ako zakladajúci člen poľského Africa Twin klubu dáva kvapky, že nás nepozdravili dosť výrazne, ale keď sme zistili, že za motorkou sedí žena a ide prvá hneď nám bolo všetko jasné, kto je tu pánom a ako funguje pre niektorých svet. Cement im rozpráva poľské vtipy a panuje všeobecne dobrá nálada.
Robím pár fotografií a Duggo mi hovorí:
„Marek, keď si ma fotil mal som napnuté brucho? „
„Nie som si istý, mám teda tie fotky zmazať? „
„Určite áno“
Na jednom peknom mieste v zákrute na odbočke za maličkou osadou Boge si dávame dlhú a výdatnú prestávku a obedujeme. Nikto nerozpráva. Vyberám svoj nôž a pomaly ním režem plechovú konzervu dokola. Duggo zohrieva vodu na plynovom variči a Cement popíja pivo Jelen. Tieto motorkové výlety úplne milujem, celý čas od rána do noci mám jemnú hladinu alkoholu z piva v krvi. Tu sa Vám nestane, že zo zákruty vyskočí eštébácky policajt s radarovým snímkom, predvypísaným šekom alebo predvolaním, s putami a obuškom v ruke, nápisom na aute buzerovať a kasírovať a požaduje zaplatiť výpalné nariadené vládnymi úradníkmi, za prekročenie rýchlosti na mieste, kde sa v živote nikomu nič nestalo ani nestane. Onedlho prichádza miestny autobus, ktorý chodí raz za deň a vozí turistov do Thethi. Odbáčajú cestou, ktorú som si medzi tými obrovskými balvanmi ani nevšimol, zrejme k vodopádom, raz to preskúmame. Po obede si líhame do chládku na kamene a spíme, potok zurčí, mysľou odlietavam z reality a sníva sa mi sen. V dedinke Theth stretávame miestneho sprievodcu Jimmi Curiho, chlapík, ktorý hovorí plynule anglicky sa nám predstavuje a ponúka nám pomoc v prípade potreby. Jeho webová stránka je www.thethipark.com. Pridružuje sa aj malý asi desaťročný sprievodca, dieťa ktoré vie veľmi slušne anglicky, vraj sa naučil od turistov, čo mi je sympatické a nechávam mu malý darček na rozlúčku. Theth je osada, ktorá zostala visieť v čase, býva tu vraj len šesť rodín v kamenných domoch, ktoré sa ani nezamykajú.
Dnešná cesta cez Theth sa mi zdá o trocha horšia ako som išiel s mojou Dášou na Varadere pred dávnymi rokmi, vyzerá viac podmytá a je zrejmé že aj tu sa vybláznili dažde posledné tri týždne. Napriek tomu zostáva hodnotenie kamaráta Mira Jančoviča, ktorý ho označuje ako cesta ľahká až stredne ťažká v platnosti. Najhoršie cestu zvláda Duggo, prevažnú väčšinu terénu a výjazdov ide žiaľ na jednotke, vraj aby si nepoškodil jeho jedenásťročnú motorku. Toto nám spôsobuje celkom zdržanie, vzhľadom na to že Cement sa s Varaderom hravo škriabe na roztočenej dvojke do všetkých výjazdov a preto musíme často zastavovať.
„Duggo, vyzeráš byť unavený, máme spomaliť alebo upraviť trasu?“
„Nie so unavený“,
„Stále ťa čakáme, keď sa bojíš tak si to kurva uznaj“
„Nie, ja si tu nebudem predsa ničiť moju motorku na týchto kameňoch“
„Však preto sme sem prišli do Albánska, jazdiť po kameňoch“
„Ja nie“ a mlčanie prelomilo ďalšiu diskusiu.
Myslím si, že to má z tých cyklomaratónov. Už ani nevytlačí na lavičke 120 s jeho váhou. Ja som to vždy hovoril, že chlap začína od 90 kilo.
Pri ceste je veľa krížov, každý jeden značí jedného mŕtveho a stále pribúdajú nové. Raz Cement pri filmovaní zostal trocha vzadu, keď nás chcel dobehnúť pridáva tempo a v jednej zákrute padá. Odbehli sme ho asi 2-3 kilometre tak nám volá, že nevládze to zdvihnúť, vraj motorka leží v protisvahu a nie je možnosť ju otočiť. Stretávame Albáncov na džípe, s týmto to bude určite rýchlejšie a letíme pre neho. Kvalty lietajú cez redukovanú prevodku, v zákrutách odlietajú kamene a s týmto tempom by mal výborný čas aj na albánskej rely. Pomáhame dvihnúť motorku a pokračujeme po pár studených pivách v horskom bufete pri osade Kir ďalej. Celý okruh z Kopliku cez Theth do Shkoderu má 161 km, tak mi ukazuje meranie cez aplikáciu http://runkeeper.com/user/1364172176/activity/431189902?&activityList=false&tripIdBase36=74pw9a
cesta k osade KIR |
Z toho offroad je 84km, najvyšší bod 1750m a celkové prevýšenie 7114m – údaj dôležitý v prípade, že by ste to chceli ísť na bicykli. Podotýkam, že „dať Theth“ neznamená ísť z Kopliku do dedinky Theth novým asfaltom, ktorý sa predlžuje mesiac čo mesiac a krátkou šotolinou, ktorá sa zase naopak stále skracuje. Predpoklad je, že budúci rok až do Theth bude asfaltová cesta po vzore západoeurópskych alpských pasov, po ktorej môžu húfne jazdiť už aj dôchodcovia autobusmi, na konci sa otočia na veľkom kruhovom objazde, kúpia si pohľadnice s najlepšími výhľadmi, dajú si dobrý obed a môžu ísť spokojní domov. „Dať theth“ znamená ísť naspäť kúsok od mosta hore a zabočiť na dedinku Kir a druhou stranou, kde práve začínajú o trocha ťažšie ale o tom zaujímavejšie výjazdy a hlavne táto strana poskytuje krásne výhľady za osadou Nderlysai na Albánske Alpy, alebo ako ich volajú Srbi „Prekliatie“, ktoré sa Vám navždy vryjú hlboko do duše.
Večer si kupujeme v Kopliku obchode ovocie a zeleninu v obchode, kde sa Duggo zoznamuje s krásnou Albánkou. Dáva si hneď španielsku sprchu, síce voní ako ruská štetka ale má to úspech. Vozí ju na motorke celý večer. Pohodlne sa uvelebila na zadnom sedadle a uháňajú do stredu mesta neosvetlenou ulicou. Toto nádherné dievča ho samo zľahka objalo až skoro spadol z motorky, tak to bolo nečakané. Keď sme spolu na hoteli vidím ako sa k nemu pritúlila, držia sa za ruky a rozprávajú sa jazykmi tých ktorým stačia len ich pery na to, aby vedeli čo chce druhý. Jej krásne ruky s prstami s dlhými nalakovanými nechtami, jej stisky dlaní ho presviedčajú o láske a túžbe, ktorou horí jej prudká vášeň. Predtým ako sa mu oddala jej povedal, že si ju nemôže vziať za ženu, pretože sa chce vrátiť domov a ona len prikývla. Keď boli po dlhom milovaní sa mi Duggo zdôveril, že pre neho to bol najkrajší zážitok v živote. Verím mu. Neskôr mi vysvetlil, že sa mu to celé len snívalo po tom ťažkom výlete v Theth, úplne ho to zronilo. Ráno sa zobúdzame, nechám všetkých vyspať a Duggo vraví že dnes je výrazne teplejšie. Odpovedám mu, že to preto lebo včera sme vyrážali 8:30 a dnes sadáme na motorky o pol dvanástej. Predtým ako zvuk motorov prehluší celé okolie počujem výkrik.
„Don’t worry, I’ll find u on facebook!“
To mu jeho šľachetná Albánka kvílivo vyznávala lásku.
Pokračujeme cestou do Kukes, je to krásny asfalt. slnko sa odráža na asfaltovom povrchu, hádže odlesky, také že na ne nemožno uprieť zrak. Nuda ako v Brne, začínam rátať zákruty napočítal som ich 250 a to nie sme ani v polovici cesty. Po ceste som dostal defekt. Na predné kolo, riadidlá sa trepocú ako vlajka vo vetre, motorka prestáva byť ovládateľná a rýchlo zastavujem. Cement mi išiel odniesť kolo do najbližšej dediny na opravu a asi za 3 hodiny koleso priniesol opravené. Neviem prečo ale neviem to tam nejako vtesnať, už pochybujem sám o sebe, či ma 20 rokov v strojárskej brandži ničomu nenaučilo, keď Duggo hovorí. „Tá pneumatika je obutá proti smeru jazdy, preto ti to tam nejde“ „Aha, tak už mi to je jasné, šikovný albánsky vulkanizér to bol“ „Však logika né? „Ok, nechajme to tak a uvidím ako sa s tým bude dať jazdiť“
Brutálne to hučí a pridáva to silnú vibráciu do riadidiel, ale nechcem strácať čas a idem s tým ako to je, hlavne aby to nefučalo.
V Kukes spíme v hoteli Shahu, ktorý nám odporučil Duggo a neľutujeme, podáva sa výborná večera, stoly sa prehýbajú pod dobrotami, obžierame sa, asi budeme naozaj čoskoro vyžratí ako prasce. Rozprávame si príhody zo života a nahlas sa zabávame až kým nás únava neodtiahne do izby. S cementom zvažujeme, že si adaptujeme albánske dieťa, však máme každý svoje len tri.
Cesta z Kukes do Peshkopi je krásna šotolina prvej triedy s bielymi kameňmi, ktoré sa ligocú v svetle slnečných lúčov ako drahokamy. Paradoxne táto cesta je označená na mape ako hlavná s názvom SH31a cesta kúsok východne, ktorá ani označenie nemá a bola donedávna veľmi ťažko zjazdná je teraz už preasfaltovaná krásnym novým šedomodročiernym asfaltom.
Počujem brechot psa, tenké štekanie prehlušuje zvuk mojej motorky a keď uberám plyn je pri mne. Rúti sa ku mne plnou parou a keď sa ho snažím odkopnúť ma začína okusovať, preto pridávam viac plyn a zbytočne nevytŕčam nohu zo siluety motorky. Preraďujem na vyšší kvalt a asi osemdesiatkou pálim po šotoline, prichádza deväťdesiatstupňová zákruta, kde spomaľujem a veľký divoký pes sa približuje a má už aj štyroch ďalších kamarátov, takto sa hráme pár minút, potom prichádza dlhá rovina a s kúdolom prachu mizne aj ich zavíjanie. Darmo sa bránim, čakám na priateľov, začínam počuť zvuk motorov a prenikavý štekot psov. Vybavuje sa mi výjav a jeden z psov dostihuje Dugga a pevne zubami mu visí na pravej nohe. Zoskakujú z motoriek, ktoré hádžu rovno o zem a bránia sa tomuto húfu besných psov. Predstava straty mojich šľachetných priateľov vyvoláva vo mne strašnú prázdnotu. Darmo sa snažím osvetliť si obrazy tohto pochmúrneho zápasu, nedarí sa mi jasne vidieť ani jedinú postavu. Nakoniec vidím ako Duggo s posledným zvyškom síl mláti toho najväčšieho psa kempingovou stoličkou až kým ten neskonal. Moje fantazírovanie prerušuje hluk motoriek, chalani zoskakujú z nich dole a spolu sa smejeme na tom, že naozaj veľa nechýbalo a bola by riadna mela.
Plán cesty je odbočiť doprava do Lurského parku cestou SH34. Táto odbočka doprava je asi päťsto metrov pred mostom cez rieku a hravo ju nachádzam. Pri pohľade na strmý výjazd pridávam plyn a deriem sa hore do kopca za naháňaním novým zážitkov. Avšak už za druhou zákrutou nevidíme Dugga. Otáčame sa dole, hľadáme ho vpredu aj vzadu. Za nejaký čas Cementovi cinká smska, že už má toho dosť, aj šotoliny, aj asfaltových zákrut a je na rovnej dlhej hlavnej ceste smerom k Ohridu. Tu sa oddeľujú chlapci od chlapov. Žiaľ druhým problém je, že zisťujeme, že benzín, ktorý má Cement v nádrži asi nevydrží na 100km šotoliny a keďže začína v horách aj pršať meníme smer trasy a Lurský park si nechávame nabudúce, najlepšie vyzerá byť naplánovať túto trasu na dva dni aj s prespaním.
V Peshkopi je jediná pumpa na okolí, tam tankujeme a prekračujeme hranicu do Macedónska. Prechádzame cez mestečko Debar a smerujeme prehliadkou národného parku Mavrovo k rovnomennému jazeru, kde si nachádzame ubytovanie v novopostavenom gýčovom hoteli Golden Place, ktorý vyzerá ako stredoveký bordel. Fenomén vírivej vane si prerazil svoju cestu aj sem a my nechávame dnes večer telo regenerovať liečivou hydromasážou s poďakovaním tretej generácii potomkov talianskej rodiny Jacuzzi.
Po výdatných macedónskych raňajkách pozostávajúcich z praženice so šunkou a kopcom ich miestneho syru vyrážame na motorkách okolo celého jazera a pripájame sa na cestu E65 smerujúcu priamo k hraničnému priechodu Globocica. Stretávame sa v Kosove s Duggom na pumpe. Vykrikujem na plné hrdlo hlasné nadávky na jeho adresu v presvedčení, že len my rozumieme slovensky.
„Chlapi, poprosím stíšte sa, som tiež Slovák a veľmi rád tu vidím krajanov ale kričíte príliš, sme v civilizácii“.
Chlapík, ktorý nás oslovil je Slovák pracujúci už cez rok v Kosove. Je to príjemný chudý chlap vyššieho vzrastu v športovom-elegantnom odeve, ktorý zastupuje veľkú tabakovú spoločnosť. Dáva nám informáciu, že priechod cez Podujevo do Srbska je normálne otvorený a my sa s ním lúčime a prejavujeme nefalšovanú radosť, že v týchto ďalekých končinách je počuť našu slovenčinu.
Prechádzame pomalým tempom po ceste M2 a napájame sa na E80. Dopravné zápchy na tejto hlavnej trase sú zničujúce. Predbiehať je veľmi komplikované vzhľadom na počet neustále prichádzajúcich áut v protismere a tiež na fakt, že v procese predbiehania, ktorýkoľvek predbiehaný vodič môže potenciálne zabočiť doľava bez predchádzajúceho upozornenia smerovkou. Robia to jednoducho, len pribrzdí a hneď stáča volant doľava. Sledujem preto pri predbiehaní ich hlavy a občas aj premýšľam čo majú v tých kotrbách, aby som sa vyhol zrážke.
Prichádzame na kosovsko-srbskú hranicu pri mestečku Podujevo. Dlhá kolóna zaprášených kamiónov stojí v pravom pruhu, medzi nimi aj osobné autá, neznalý by ťažko určil kam sa zaradiť, každopádne ako vždy sa staviam tesne k colníkom, dávam si dole prilbu a vybaľujem doklady.
- Passport no, ID card
- Ok
Dávam mu občiansky preukaz, to je jediný doklad na ktorý Vás pustia z Kosova do Srbska. Po prejdení hraníc mi zvoní telefón, na linke je Cement.
- Nepustili ma, nemám občiansky
- Hlavne kľud, dohodnime sa teda, že zajtra sa stretneme v Srbsku, my si nadbehneme niečo zaujímavé po ceste a ty to strihni cez Montenegro.
- Dobre, ozvem sa
Asi za hodinu mi prišla správa, ktorej prvá veta ma omračuje: - Priatelia, dal ma dole autobus.. Podľa mňa .... ani som to nedočítal a vytáčam jeho číslo, nezdvíha, neskôr sa mi ozval sám a popísal rozsah. Už som mierne kľudnejší a dohadujeme sa, že pokračujeme podľa plánu a zajtra sa stretneme v Srbsku. Keďže Cement si musí nadbehnúť asi štyristo kilometrov sám podľa toho som naplánoval cestu k nemu, tak aby sme plynule jazdili, videli zase niečo nové a zbytočne ho nečakali celý deň niekde na benzínovej pumpe. S Duggom pokračujeme smerom na mestečko Krusevac a tam prespávame. Napriek tomu, že je to malé mesto sídli v ňom viacero významných priemyselných spoločností, čo bolo zdrojom príjmov pre početných vládnych predstaviteľov a viedlo k nárastu kriminality a nezamestnanosti mladých ľudí. Tento fakt podporil aj vznik novej nezávislej nacionalistickej srbskej armády práve tu.
Večer si na hoteli priplácame dve eurá za nádherný bazén a personál môže zapnúť svetlá, odhrnúť plachtu a spustiť protiprúd. Dávame si dlhé kraulové rozplavby. Raz dva tri nádych. Sedíme v kaviarni a Duggo mi rozpráva o jeho zábavke četovať si s dievčatami, ukazuje mi ich fotky, niektoré vyzlečené, mladé aj prešpekulované staré tridsaťročné dievky, väčšinou pekné. Drží sa ale dobrej zásady, že slobodnú ženu po tridsiatke treba len skopnúť z Devínskej skaly, čo je silný predpoklad, že si nájde v krátkej dobe svoju vyvolenú a bude sa môcť konečne usadiť. Ráno je sviežich dvanásť stupňov, vnímame intenzívny slnečný svit, v ktorom dym z výfukov našich motoriek pôsobí ako para nad hrncom. Naša cesta vedie do národného parku Kopaonik, ktorý je jedným z hlavných lyžiarskych stredísk v Srbsku. Tu sa nachádza aj tenisový kurt, kde začínal trénovať Novak Djokovic. Zákruty idú jedna po druhej, klopíme, pridávame plyn, brzdíme, užívam si to so všetkým čo patrí k prejazdu horského pasu. Schádzame dole údolím do mestečka Raška a odtiaľ na cestu 234.
Obloha sa začína zaťahovať, pribúdajú ťažké čierne mraky a môj nepremok sa už hodnú chvíľu mrví v hliníkovom kufri. Duggova jazda začína vykazovať isté známky nekonzistentnosti a zvažujem všetky možné nuansy o čo zase ide. Zvažujem všetky aspekty prejavu, jeho motiváciu, snažím sa o blokovanie akýchkoľvek mojich osobných prejavov v snahe o riešenie problému.
Spomaľuje a zastavujeme pri krajnici. Pozeráme sa na seba sediac na motorkách s prilbami na hlave. Ani najlepší psychológ ani intuíciou obdarený človek nemá najmenšiu šancu zistiť čo je a čo nie je štandardné správanie.
„Tam kam ideme do tej lokality vyzerá, že bude celý deň pršať“, naváža sa do mňa.
„Tak si obleč nepremok teraz alebo kľudne zastaň až po dvadsiatich kilometroch, keď sa to začne na nás sypať“.
Kývam hlavou v smere jazdy uvedomujúc si, že pred nami je dosť kilometrov a Cement to so zlomenou nohou v tomto nečase s motorkou na zadný náhon nemá ľahké, a rozbieham sa dopredu. Pozerám do spätného zrkadla, aby som ho nestratil pre istotu v roji áut. Kritické záťažové situácie najlepšie zocelia ale aj odhalia povahu človeka a je to ako tréning počas zápasu. Peristaltické vlny v jeho žalúdku sa zastavujú, somatické faktory vyvolávajú somatické stavy a Dugga sa náhle zmocňuje syndróm skľučujúci občas každého z nás - Už chcem byť doma. Niekedy by do toho išiel, ale dnes nie, dnes je tu diaľnica a len on. Sledujem ho ako otáča motorku a vzďaľuje sa mi každou sekundou na obzore. A zrno sa oddelilo od plevelu.
Pokračujem cestou Do Ivanjice, kde sa mám stretnúť s Cementom.
Neviem kedy presne príde, lebo sa mu po ceste pokazil jeho Iphone, displej nereaguje na jeho tvrdé a už ani nežné dotyky, tak to vyzerá, že bude o jednu apple ovečku menej. Cesta 272 označená ako asfalt je ale šotolina a do večera mám len tri hodiny, takže volím cestu 117, čo je asfaltový horský pas a po zúrivom krupobití, hmle a zime stojím v prvej krčme v Ivanjici, kde si celý premrznutý dávam okamžite horúcu kávu, niekoľko studených pív a jedlo.
Ivanjica je horské mestečko s úzkymi ulicami a rušnou premávkou. Za hodinu prichádza Cement, vyzerá zničený ako keby ho lámali cez koleso.
- Rudo poď sem, nech ťa vyobjímam. Som rád, že ťa vidím
- Ach, nechaj ma rozprávať
- Zlomená noha? V Kosove?
- Hej
- Poďme dnu na toto miesto, dá sa tu dobre najesť a napiť, bude lepšie ak tu hneď dnes prespíme niekde obďaleč
V krčme sedí parta srbských chlapov okolo tridsať štyridsať rokov, pijú pivo a nahlas sa prekrikujú o politike. Jeden z nich vstane a prichádza k nášmu stolu, kde prebehne jednoduchá konverzácia.
- Slovacki?
- Da
- Postao prelom?
- Udaril avtobus
- Katolik?
- Ok
Tam aj prespávame v hoteli Park keďže všetky ostatné sú obsadené kvôli svadbám a aj v našom hoteli jedna prebieha. Počet hostí je vraj 600, to je v Srbsku svadba ako má byť. Obhliadame družičky, niektoré krajšie, iné menej pekné, chudé, vysoké a aj riadne macaté so zadkami ako štajerská kobyla.
Večer pijem astronomický počet pív, asi 10. Mám pocit, že cestujem v čase, už som zase tam, kde som bol včera. Nerobím si z toho ťažkú hlavu a zaspávam.
Ráno vyrážame na cestu domov pomerne športovým tempom cez krásne pasy smerom na Belehrad, ktorý je vzdialený asi dvesto kilometrov cez mestečko Čačak stále na sever. Vstávam niečo pred šiestou, budím nemotorný personál a zvestujem Cementovi, že naše raňajky sú pripravené. Pomáham mu s nosením vecí na motorku, ťažký topcase, plný tankvak a on opatrne poskakuje na jednej nohe ako opica. Stúpnutie na nohu v sadre mu spôsobuje nemalé bolesti, až mu iskrí v očiach.
Za Belehradom sa napájame na diaľnicu a na pumpe sa nám prihovorí Slovák.
„Ahojte chlapi“
„Ahoj, si Slovák, teší nás, že ťa spoznávame.
„Som srbský Slovák, je nás tu veľa, dám Vám nášivku nášho nového motoklubu.
Hovorí veľmi čisto po slovensky, ale taký prízvuk som nikde u nás nepočul. Pripadám si zvláštne.
Pred Budapešťou nás chytá búrkové mračno. Niekedy nie ideálne pri rátaní času, ktorý máme prežiť na ceste domov v zlom počasí myslieť len na hodiny. Musím rátať aj minúty. Napríklad, keď dobehnem auto a chcem ho v tom šialenom daždi predbehnúť. Manéver, ktorý zahŕňa odhad optimálnej trajektórie, tak aby som sa vyhol čo najlepšie šmykľavému bielemu stredovému pásu, vyjazdeným koľajam, ktoré sú plné vody a to počas prudkého dažďa občas spojeného s tvrdými krúpmi, ktoré mi bijú priamo do úst, ako keby mi chceli vytĺcť zuby a oči, nie vždy ale často vtedy rátam minúty. Nemyslite si, že tŕpnem strachom či sa dostanem živý domov, ale občas ma chytí taká úzkosť, že ako by sa asi báli moji najbližší, keby ma videli v ťažkých situáciách. Našli sme nakoniec v sebe toľko duševnej sily, že sme prišli až domov, za hmly. Celých 800km, z toho prvých 200 cez horské pasy, všetko za jeden deň. Doma Cementovi kontrolujú nohu, dávajú novú sadru a pridávajú injekcie na samopichanie si do brucha proti trombóze a fasuje barle. Nakoniec ani nám nie je tak zaťažko odstaviť motorky, s ktorými sme boli zrastení 9 dní.
Na oslave narodenín sedíme u Viktora s priateľmi, rozprávame zážitky z ciest, Dodo nám popisuje priebeh Albánskej rely, kde sa nedávno zúčastnil, plánujeme výlety na budúci rok a po chvíli hlučnú debatu prerušuje práve Dodo.
„Chlapi, poznáte to o tom ako sa bača stratil v lese?“
Blízke stretnutie s autobusom v Kosove alebo 2x deň blbec.
Rozhodnutie padlo, ideme cez Kosovo. Máme jeden deň k dobru kvôli búrke v Albánsku a ísť cez Skopje, Belehrad, Novi Sad diaľnicou až domov predsa nijako nezapadá do nášho „adventure“ plánu. Vieme, že Kosovo nie je v podstate ničím zaujímavé okrem všade vlajúcich Albánskych vlajok a nespočetných gíčových pomníkov padlým „hrdinom UCK“ (UCK- kosovská oslobodzovacia armáda, donedávna ešte teroristická organizácia) počas Srbsko-Kosovskej vojny.
Diskusia o možných problémoch na hranicy kvôli Srbským colníkom je nakoniec premlčaná, veď Srbsko chce ísť do Únie a tak by sa mali snažiť... Plán B je v každom prípade ísť okolo Kos. Mitrovice a cípom Čiernohorskej hranice prejsť do Srbska už z pečiatkou „MonteNegro“.
Hranica za Podujevom:
Kosovský colník tvrdí, že dobre je mať „ID card“, inak problém...
Mávame rukou a ideme k Srbom:
Srb- Imaš pasoš z pečatom Kosova? ... Slovák- Imam.
Srb- To nelegalno! Imaš ličnu kartu (Občiansky)? ... Slovák- Nie imam.
Srb- No to hajde, vratiš se u Makedoniju i autoputa do Srbije...
Slovák- Ale moji priatelia už prešli! ... Srb- Znam, tvoji prijateli imali so sobom ličnu kartu!
A takto dookola. Nepresvedčil ho ani argument, že pre mňa ako pre Slováka som v Srbsku už 5 hodín. Jednoducho sa musím vrátiť. Chalani sú už v Srbsku a telefóny neberú. „Do prčic“.
Deň blbec č.1 sa začína: Pozerám na display môjho „úžasného“ iphone-u 5. Ten mení farby od zelenej do šedej. Nereaguje na môje prsty. Neviem ho odblokovať: „Sakra“. Asi na šiesty krát sa mi to dajako podarí a na ledva rozoznávajúc pismenká píšem chalanom sms o situácii a že idem cez Čiernu Horu (náš pôvodný plán B).
Vraciam sa do Podujeva (niečo ako naše Malacky) a dúfam, že keď prejdem cez centrum, tak nájdem cestu na Mitrovicu. Idem na „ciťák“, lebo moje druhé skvelé zariadenie od Apple iPad, mi už v Albánsku dokázal, že síce funguje po tom ako mi v Júli spadol do vane plnej vody, ale oxidácia je mrcha vec, čiže gps senzor vypovedal poslušnosť a tak som podľa neho stále niekde v Albánskom Kopliku. Našťastie mám ešte Marekovu papierovú mapu...
Vchádzam do centra, predbieham auto po širokej ceste. Predomnou vidím ešte dve autá a autobus, ktorý sa vlečie asi 30kou. Pridám trochu plyn, idem asi 50km/h a v momente, keď mi chýba možno 3m na dokončenie manévru, milý autobusár začína prudko točiť doľava...
Silný náraz... noha v enduro topánke, ako aj padák na pravej strane Hondy sú nemilosdrdne drvené masou obrovského stroja... Udržím mašinu na kolesách, ale letím smerom k rohovému baru, kde sedia ľudia vonku na ratanových kreslách... prudké brzdenie, kladiem motorku na pravý bok a z hrôzou sledujem ako sa lámu kreslá a jeden stôl... motorka už na zemi pokračuje cez výklad a zastavuje. Malého chlapca, ktorý sedel na jednom z kresiel jeho otec stihol odtiahnuť do bezpečia, napriek tomu plače z preľaknutia. Moja prvá otázka ešte pod motorkou patrí práve tomu otcovi. Ukazuje, že sú OK. Úľava však netrvá dlho. Cítim neskutočnú bolesť niekde pri kotníku pravej nohy.
Ľudia mi pomáhajú posadiť sa, okamžite mi niekto priniesol pohár vody (wow, žiadne linčovanie, len všetci pomáhajú). Preboha, ak mám zlomenú haksňu tak dovi-dopo.
Z plne natankovanej Hondy strieka benzín. Ukazujem chlapom, nech mi ju pomôžu postaviť, trochu krútia hlavami, že „Police“ príde, ale keď ukazujem na lejúci sa benzín, ide 300kilová moto okamžite hore na stojan.
Prichádza autobusár... tvári sa ako idiot... smerovka mu asi nikdy nič nehovorila, ale je pokorný. Policajt, ktorému sa zjavne končí zmena, rozpráva dobre anglicky, mi káže nasadnúť do policajného golfu (Inak policajti boli na mieste do 10minút). Beriem tankvak a prilbu a ideme do miestneho špitálu. Čo s Hondou, netuším, len som si všimol, že zadný kufor nebol na svojom mieste... zlomili sa držiaky?... nakoniec sa ukázalo, že nie.
V ruke držím prilbu, tankvak a vyzutú enduro topánku. Skackám pritom na jednej nohe a potím sa ako vôl. Vchádzame do Podujevskej nemocnice, či čo to vlastne bolo, kde si pozerá moju, teraz už poriadne opuchnutú nohu, miestny doktor.
Doktor vysvetluje že musím ísť na rontgen, ale ten tu nemajú... policajt tlmočí, že musím ísť sanitkou do Prištiny...
Niéééé, len to nie. 40km späť, úplne odveci. Ja tvrďák, keďže môžem pohnúť prstami na nohe si sám dávam diagnózu: Nie je zlomená (nakoniec sa o 4 dni v Blave na CT ukáže, že mám pravdu). Nikto mi však neverí a ja netuším, ako veľmi sa vie opuchnutá noha zmeniť na nohu slonej veľkosti.
A tak skackám za policajtom a sanitákom so všetkými vecami v ruke na jednej nohe von k sanitke. Policajt neustále tvrdí, že všetko bude „all right“. Táto univerzálna odpoveď funguje aj na otázky: Čo bude z Hondou a ako sa dostanem späť z Prištiny do Podujeva.
Na sanitke nefungujú bočné dvere a tak ma tlačia cez zadné. Šplhám sa cez lehátko na kreslo. Muselo to vyzerať komicky, ale komické to nebolo.
Pred sanitkou práve parkuje BMW s pražskou značkou. Aj som chcel hodiť „Dobrý den“, ale jediný pohľad na šoféra ma utvrdzuje, že „tudy cesta nevede“. No prostě, žádnej Zdeněk to nebyl... Čo nevylučuje, že „ňákej Zdeněk“ si to auto pravdepodobne ešte stále v Prahe hľadá
Saniták si rozráža cestu húkačkou a výstražnými svetlami. Reaguje asi len každý druhý vodič a aj to dosť neochotne. Napriek tomu ideme veľmi rýchlo a občas sa držím madiel silnejšie ako je treba. Prichádzame do Prištinskej „University hospital of Kosovo“. Saniťák mi mávne a odchádza (stále neviem, ako sa dostanem späť k Honde). Prebral si ma doktor od rontgenu. Skúšam angličtinu... nič. On však začína lámať nemčinu. „Kein problem“, hovorím mu, „Ich kan auch in deutsch sprechen... aber nicht sehr gut“. Poteší sa a už frčíme pod rontgen. Mašina je od Siemensa a má max 2-3 roky, čiže nová.
Dostávam snímku a skackám späť k traumatológovi. Ten mi perfektnou angličtinou oznamuje, že „Not broken“, ale pre istotu treba snímok aj z CT. CT však je v inej nemocnicy. Ja však daľší prevoz kategoricky odmietam s tým, že CT bude „in Bratislava“.
To už však ležím na bruchu a začínajú mi sádrovať nohu. Keď totiž doktor počul, že chcem ísť ďalej na moto, tak istota je guľomet a noha musí byť stabilizovaná. Hoci preklínam ten nápad, neskôr ho viackrát ocením.
Vezú ma už so sadrou na nohe na invalidskom kresle na urgent (konečne nemusím skackať, cool). Nesmierne milá a sympatická doktorka sa mi perfektnou angličtinou predstaví a napriek frmolu v miestnosti (porovnateľnej s urgentom na Kramároch aj výzorom aj frmolom) mi vysvetlí, že mi musia ešte pomerať tlak, tep, dýchanie a že či sa necítim zle.
Tlak 160/120: no pekne! Pýta sa či mám hypertenziu... tvrdím že nikdy som nič také nemal. Ja som totiž pán 120 na 80 a som na to hrdý. Sestra privezie prenosný tlakomer (chápete? Kvôli potvdeniu, wow!) Ten ukazuje 160/114... OK, 3h po nehode som ešte úplne v strese. Nezdá sa to, ale je to tak. Doma som sa neskôr pre istotu zmeral a už opäť som pán 120 na 80 .
Okolo mňa privážajú ľudí po autonehodách a s veľmi veľkými ťažkosťami rôzneho druhu, ja však cítim, že je tu o mňa dobre postarané (je to tým, že som cudzinec???).
Posielajú ma k pokladni... za to všetko treba zaplatiť... No teraz ti to zrátajú chlapče z bohatej EU, aj s úrokmi. Pozerám, či mám ešte tie tri stovky v peňaženke. Platím však 8€... slovom osem euro! No comment.
Prišiel za mnou policajt, vraj mám prísť za ním na stanicu (čo je malý kamrlík pri vchode do špitálu aj s lôžkom (ktoré neskôr na polhodinku rád využijem). Sú tam dvaja poliši. Obaja perfektná angličtina a obaja sú nesmierne milí. Ako sa dostanem spať do Podujeva ale netušia ani oni. Mám vraj čakať na telefón z policajnej stanice práve z Podujeva, kde snáď onedlho skončia vyšetrovanie. Na ulici vraj boli kamery a oni ich analyzujú... kvôli určeniu viny.
Kecáme o všeličom... jeden z nich práve skončil „právo“, ale u polície je zatiaľ istota. O 1,5hodiny zvoní telefón: Máme pre Vás dve správy Mister Rudolf: dobrú a zlú, ktorú vraj chcem počuť prvú?
Dobrá je, že policajti z Podujeva idú sem a odvezú ma späť k motorke na ich stanicu... a tá zlá je... že na vine bol vodič autobusu . Srandisti.
Prichádzajú dvaja noví poliši, ukazujú mi video z havárie a vysvetlujú, že moja vina je 30%, lebo v Kosove vraj motocykle nesmú predbiehať tak ako autá po ľavej strane, ako som snáď pochopil z lámanej nemčiny podujevského policajta (prištinskí mali akurát prípad a tak odišli).
Starší policajt mi vysvetluje, že on a jeho šéf (ktorý akurát nevie žiadny jazyk) prišli pre mňa do Prištiny, lebo chcú pomôcť v núdzi a že to normálne nerobia... Na oplátku ale odomňa chcú aby som „tak trochu za nich“ spísal komplet správu o nehode v angličtine, čo obratom činím.
Lúčim sa s prištinskými a nasadám do Golfa. Po 5min jazdy zrazu zastavia pri stánku s Kebabom a pýtajú sa ma či chcem „Kebab mit alles“ a ešte aj „mit jogurt“. Šokovaný prikyvujem a policajt kupuje kebab pre všetkých troch v aute. Ja už som sa už v duchu totiž rozlúčil z večerou napriek tomu, že mi v bruchu už cigáni vyhrávali. Ďalšie tiché wow, o to viac ze peniaze nechcel!
Vysvetlujú mi, že ak si chcem nechať zaplatiť škodu na motorke z poistky autobusu, musím počkať do pondelka v Kosove (je piatok noc), čo rezolútne odmietam... ale radí mi, že miestny notár, ktorý hovorí anglicky by to teoreticky mohol vybaviť aj na diaľku.
Prichádzame do Podujeva... Neuveríte, ale výklad baru do ktorého som pred 5mi hodinami vletel už je zasklený. Na policajnej stanici stojí Honda... trochu vtlačený pravý padák, ale inak nič vážne, čo by už predtým neporiešili cesty v Albánsku, v Rumunsku alebo v Maroku. S tenkou dušičkou štartujem... chytá na prvý krát. Paráda.
Platím 30€ za odťah moto na policajnú stanicu a s policajná eskorta ma vyprevádza až k hotelu (ako mi to sľúbili), ktorý sme si všimli na začiatku mesta. Lúčime sa, vymieňam si adresu na Facebook a skackám do izby.
Ráno o 5:30 ma budí ranný spev muezína z mešity; spev je však tak krásny, že som sa na neho ani nehneval.
Druhý deň blbec začal už za Prištinou na diaľnicy Ibrahima Rugovu, ktorú v Kosove postavili Amíci. Asi po 30km jazdy počujem ostrý piskot bŕzd aút predomnou. Sám „dupnem“ na brzdu, motorka sa začne podomnou metať, ale ustojím to: Na diaľnicy sa totiž v pohodičke pasie 6 tlstých kráv a vyžierajú trávu zo stredného pásu... Sakra, nech to šlak trafí... zase 160/120.
Prechádzam cez horský prechod do Montenegra, kde začína pršať a teplota padá na 5°C. To by ešte bolo OK, ale potom začali padať krúpy... a už som začal toho mať celkom dosť. A to ma ešte čakalo 200km v Srbsku do mesta Požega, kde sme boli dohodnutí s chalanmi. Už ani nespomeniem, že prakticky non stop pršalo a že jedna z ciest, ktorá bola v google maps označená ako „Main road“ tam proste nebola! Teda bola, ale miestna tetuška mi vraví, že to je len „makadam“ pre kravy na pašu!
Ale keďže Marek sa nechal nachytať na to isté ako ja len hodinku predomnou, zavolali sme si, že sa stretneme o 50km skôr v Ivanjicy a nie v Požege ako sme to plánovali. Vyčerpaní padáme v hoteli do postele v jednej z mála voľných izieb, pretože je sobota a všade sú svadby.
Na daľší deň sa nám darí husársky kúsok, keď sme sa na jeden šup vrátili po 16hod jazdy domov na Slovensko aj keď posledné 4 hodiny v Maďarsku už v tme prší ako z konvy.
Vyčerpaní, ale šťastní. A ja som práve prešiel 1000km z opuchnutou nohou v sádre
Pridané: 24.10.2014 Autor: marekxxx Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 135287 | Včera: 176428