Jedenástky na kebab-gyros-sopska salat tour

Pri rôznych prestávkach mávam pochybnosti o mojej motorke (Aprilia Pegaso 650 Cube rv. 2000). Nijak sa mi nezdá, neni to úplne ono, no po skonštatovaní "neriešim" si dávam pokoj s týmito myšlienkami, ale len na dobu kým zastavíme na obed.

Na obede na moju adresu padne oznam spolu s otázkou : "Peťulo idem tento rok na dovolenku, cca. 5500 km. Ciele sú Istambul, Trója, kláštory Meteora v Grécku, Ohridské jazero v Albánsku, Národný Park Durmitor v Čiernej Hore a Mostar v Bosne...pridáš sa?"

V tom momente som začal prepočítavať jak GPS a vravím si "ale čo nejaké peniaze sa na to zoženú, IDEM!!!"

Ako parkujeme vedľa seba pozorujem jeho stroj BMW R 1100 GS a hovorím mu, “hmmm kámo ale neviem či to chcem absolvovať na Aprilke, nie je to ono”. Tak po rozmýšľaní ako dosiahnuť vytúžený stroj (čo bola taktiež 11-tka báwo) som sa rozhodol napochodovať do banky, kedže iná možnosť už nebola, nakoľko auto som už nemal, lebo som ho predal aby som si mohol kúpiť Aprilku.

Medzi zháňaním vhodného báwa sme debatovali a plánovali cestu, resp. to robil všetko Maťo, nakoľko je skúsený a vie čo a ako a ja som sa pozeral a učil sa.

Nakoniec sme cestu doplánovali, našiel sa vhodný stroj, ktorý prešiel pred cestou servisnou prehliadkou, a s pocitom, že sme pripravený som sa tešil na odchod.

Táto eufória však začala opadávať 2 dni pred odchodom, keď sme zistili, že pri poslednom nastavení ventilov na Maťovej mašine mechanici postrhávali závity na kryte hlavy valcov (čo sa prejavilo samozrejme až po odmontovaní veka hlavy valcov). Začali sme to riešiť, už to vyzeralo, že ja pôjdem predsa na Aprilke a jemu dám svoje báwo. No nakoniec to jeho kamarát spolu s ním opravil a na druhý deň sme vyrazili.

"SUPER IDEME !!!!!" tešil som sa a nechcelo sa mi veriť, že sa to podarilo. Prídeme na maďarsko slovenské hranice, cez ktoré len tak prefrčíme a ťaháme celým maďarskom smer Srbsko. Okolo 17-tej sme na hraničnom prechode Subotica, predierame sa dopredu a v pohode vchádzame do Srbska a ideme smer Novi Sad.

Cesta cca 20 Km pred Novim Sadom je celá vyfrézovaná a moja mašina na nej pláva. No zrazu registrujem, že pláva čím ďalej, tím viac. Tak spomaľujem na 80 km/h, brzdím veľmi jemne zadnou brzdou a v tom to prišlo. Z prednej pneu unikol všetok vzduch, kĺžem sa na rafiku a pristávam v jarku. Motorka spravila spolu so mnou “salto mortale” a zaparkovala sa plážovým štýlom hore bruchom.

Naštastie okoloidúci, ktorý tento akrobaticky kúsok videl hneď zastavili a zavolali z vedľajšej dediny svojho kamaráta, ktorý tam mal moto servis. Chaloško dofrčal s vozíkom, naložil mašinu a zobral ma k nemu. Tam sme predné koleso dali do poriadku a zlepený a zgurtňovaný vyrazili nájsť nejaké miesto na prespanie. Kúsok za dedinou nachádzame malé jazero, pri ktorom sa skladáme len tak vedľa motoriek.

Ráno sa rýchlo balíme a vyrážame smer Niš. Kúsok pred Dimitrovgradom nachádzame ubytko v štýle malej chatky za par šušňov a večer pri pive rozoberáme čo sa včera vlastne stalo a aké to bolo vlastne šťastie keďže ja som z toho vyviazol len s jednou modrinou na stehne.

Na druhý deň prechádzame srbsko-bulharské hranice a hneď za nimi stojíme na pumpe a kupujeme mapu. Pri pohľade do nej nachádzame “skratku”. Ako už skúsenejší mototuristi vedia, definícia skratky je “cesta bola síce dlhá, ale o to horšia”. Začali sme sa túlať až sa cesta úplne stratila a po treťom brodení sa potôčikom sme našli miestnu “farmu”, kde nám fešak povedal, že cesta už neexistuje. Smutne sa vraciame naspať a kúsok ďalej stretávame ďalšieho miestneho chalanka, ktorý sadol do svojho offroad tátoša a ukazuje nám aby sme išli za ním, a tak sa lesom predierame až vídeme v niakej vládou, svetom a bohom zabudnutej dedine. Srdečným poďakovaním sa s ním lúčime a presúvame sa dakde na námestie a hľadáme smer na ktorý sa dáme.

Čistá strata cca 4 hodiny… proste skratka. Nakoniec sa zorientujeme a valíme smer moooro. Samozrejme snažíme sa vyhýbať hlavným ťahom a tak prichádzame do mesta Sozopol za tmi. Ono by to ani nebol tak veľký problém ale od Burgasu sme išli už po úplnej tme a keďže moja mašina absolvovala srbský parkour svetlo mi svietilo doprava smer nebo. Tak som išiel v tesnom závese za Maťom, nech vidím kam to vlastne idem. Nakoniec nachádzame jeden kemp v spomínanom Sozopole, kde prespíme vedľa poliakov, ktorý sú na tripe už tretí mesiac.

Ráno sa rýchlo pobalíme, kukneme mesto, dáme nákup magnetiek a fičíme smer Tsarevo a po 99tke sa rútime na hraničný prechod Malko Tarnovo.
Vybavujeme v okienkach víza , zapisovanie, kontrolovanie všetkého vrátane nemá matky za slobodna a upotený vstupujeme do Turecka, kde nás čaká nudná diaľnica až do Istambulu.

Po obedňajších hodinách prichádzame na predmestie mesta Istambul, ktoré má cca 50 km. Riaditka stískam ako tesne pred nárazom. “WOW tak toto je mega !!!”, pomyslel som si. Troj prúdová cesta, hlavný ťah na Ankaru, na ktorom sa autá pohybujú rýchlosťou 100 km/h je absolútne preplnená.

Prichádzame na mýtnu bránu, kde sa predierame trúbiacimi autami, kamiónmi a motorkami. Pruhy sa stratia a už tu je len veľký pľac vyliateho asfaltu, kde platí pravidlo väčší pes… ide.

Kým sme ako tak pri sebe mi Maťo hovorí : “zapamätaj si slovo Hagia Sofia, keď nás niečo rozdelí pýtaj sa miestnych na to, tam sa stretneme”. Ako som videl tú premávku tak som si povedal, že neexistuje aby som sa tu stratil a tak na maximálnu drzovku sa Maťa držím ako kliešť. Predierame sa obchvatom a vchádzame do tunela, kde stojí premávka a všetci trúbia. Zrazu veľké nákladne auto kvalitné erko a cúva (čo by mi bolo ukradnuté, no my sme stáli za ním a za nami ďalšie auto a nemali sme kam uhnúť). “toto kam tento čávenko ide?”. Trúbime no márne, tam trúbi každý a tak to chaloško nerieši. Naštastie zaním dobehne jeden miestny, vyskočí na kabínu, kričí po ňom a ukazuje dozadu smerom na nás. Chaloš zastaví a my sa snažíme ho obýjsť a pokračovať ďalej. Dostávame sa k mostu, ktorý spája európsku časť mesta s tou ázijskou. V tom Maťo zisťuje, že máme ísť na výjazd, ktorý je za nami cca 50 m. Tých 50 m sa mi zdalo v tej premávke ako 500 m a tak sa snažíme nejak cúvaním po krajnici posunúť späť. Podarilo sa a ideme dole smer centrum. Zápcha vzrastá (kedže je Ramadán je to tam mrte preplnené) a my sa predierame medzi autami ďalej.

Ventily a klapky od tepla štrngocú jak ľudia v 89 na SNP s kľúčami a paličky na FID paneli pribúdajú až sa blížime k červenému polu. “Kámo zastav, bo ja to tu zavarím”, kričím po Maťovi. Zastavujeme na chodníku pred vchodom do jedného z luxusných obchodov, odkiaľ vypochoduje naleštený čávo a anglicky hovorí, že tam nemôžeme stáť nech odídeme. Na to ja Maťovi kričím, že niet boha, ktorý ma teraz odtiaľto dostane. No napokon mu slušne po anglicky vysvetľujeme čo je vo veci s mašinami a tak nás tam strpí. Po cca 20 minútach sadáme na stroje a ideme ďalej "bojovať". Zrazu stojíme, Maťo pozerá, rozhliada sa a náhle len tak odbočí do bočnej uličky. Prídeme na jej koniec, zastavujeme a v tom mi hovorí: ”sme tu”. No hurá našli sme hotel, v ktorom máme booking na izbu. Zaparkujeme stroje, ideme do izby. V nej klíma ide jak divá a je tam 16 stupňov, nezaujíma ma nič len minibar z ktorého vyberáme niečo na pitie. V Istanbule sa zdržujeme 2 noci, pozrieme si Hagia Sofiu, Modrú mešitu, Grand bazaar a fičíme preč.

Okolo obeda prichádzame do mestečka Kilitbahir, z ktorého ide loď do Canakkale a odtiaľ už ideme do Tevfikiye Köyü Yolu, pri ktorom sa nachádzajú vykopávky Tróje. Popozeráme, pofotíme, pomagnetkujeme a ideme naspať. Kúsok za Tevfikiye Köyü Yolu nájdeme miestnu pláž, na ktorej sa okúpeme a po dohode aj prespíme. Ráno luxusné raňajky u miestneho predajcu ovocia a všetkého možného čo sa dá predať a vyrážame smer Kesan a odtiaľ do Grécka. Tešíme sa na lacnejší benzín (už len 1.74 euro za L) a gyros. Turecko grécke hranice prechádzame v pohodičke a najbližšia väčšia pauza nás čaká v Kavale. Tu si vychutnávame mega turbo extra galaktický gyros na tanírku za 14.50 euro.

Zbaštíme ho a jede se dál. Prejdeme Thessaloniki a motáme sa popri mori lokálnymi cestami a hľadáme pomaly miesto na prespatie. Nakoniec sme našli miestnu la plaža, kde snáď okrem bufetára a túlavého psa nik nebol. Parádička tu ostávame. Vyzerá to na dážď tak staviame stany a mierime do bufetu, kde s nami majiteľ ostáva do večera, aby sme mohli popíjať pivečko. Ráno sa balíme a fičíme do Kalabaka, kde prespíme jednu noc, pozrieme kláštory a “futašujeme” smer Albánsko. A tu to príde.

Grécka colníčka v civile vreštiaca na všetkých okolo (8 z 10 aut boli ako inak albánci) na nás ukazuje nech ideme k nej. Prvý ako vždy ide Maťo. Klasika, pas a papiere od motorky. Za 2 minúty je vybavený a ide ďalej. V tom prídem na radu ja. Priezvisko máme s Maťom rovnaké, motorky rovnaké, farba motoriek rovnaká akurát on ma techničák starý (čiže veľký) a ja už nový. “What is this Peter?” táto otázka sa opakuje už asi 50x a zakaždým sa to pýta panička hlasnejšie, čo ma akosi znepokojuje, priam vytáča. Nechcela prijať fakt, že je to nový typ techničáku. Po miestami ostrej výmene názorov (dobre, že nerozumela našim skôstom, ktoré máme v slovenskom jazyku, lebo asi by som bol dodnes u nich v base) ma púšťa nakoniec ďalej. Albánsky colníci klasicky nič neriešia, imitujú činnosť a len ukážu nech ideme ďalej.

Prichádzame k jazeru Ohrid, kde v jednom super kempe s názvom Pešhku camping prespíme. Na druhý deň sa presúvame ďalej až k moru (dodnes neviem, kde sme to vlastne zablúdili na akú lokál pláž) kde ostávame spať. Mimo domácich, túlavých psov a opitých policajtov na skútri sa tu sem tam zjaví akási krava, ktorá sa len tak zjaví z neďalekého “bordelu” a potom zase zmizne.

Ráno sa balíme a ja zisťujem, že mi kvapká olej z hrušky. “No mňa snáď..... porazí”, no nič, tu to nevyriešime tak ideme na raňajky k miestnej paničke, ktorá vlastní bufet na pláži a deň predtým sme od nej dostali pozvanie.

Po raňajkách odchádzame smer Montenegro. Prechod cez hranice bezproblemový. Celý čas na každej zastávke sledujem stav oleja v hruške. Ako zázrakom to drží a len to slzí.

V Čiernej Hore cieľ jasný, Durmitor, a tak naberáme kurz mesto Mojkovac. Odtiaľ je to už len kúsok ku kempu Eko Oaza Dobrilovina, ktorý vlastni Rade Durisic (jednoznačne odporúčam tu prespať).

Tu si dáme trošku oddych a ostávame tu 2 noci, keďže je tu nádherne. Hruška už tuším aj prestala slziť. SUPER šťastie sa na mňa usmialo… (cca po roku a pol som sa dozvedel, že hruška neprestala slziť, Maťo každé ráno vstával skôr aby sa na to pozrel, skontroloval stav oleja a poutieral všetko čo vyslzilo aby som si nad tím nelámal hlavu a nemal kvôli tomu zlú náladu a dovolenku ĎAKUJEM KAMO !!!!)

Na tretí deň sa balíme, lúčime s Radem a vyrážame smer Žabljak (celé okolie je perfektné, krásne a neopísateľné, preto si radšej pozrite foto v galérii)

Odtiaľ ideme do mesta Mostar, kde aj prespíme. Dáme večer, pivo a ideme spať, keďže sme nijaký dolámaný. Ďalší deň ideme spať do mesta, spravíme pár fotiek, sadáme na mašiny a vyrážame smer Banja Luka.

Tu sa veľmi nezdržiavame, len malá prestávka a pokračujeme ďalej. Čas nás už trošku tlačí a nám sa nechce prísť domov na tesno, tak ťaháme aj cez kúsok Chorvácka až do Maďarska, kde si asi 100 km pred Balatonom v jednej dedinke nachádzame ubytko. Zaparkujeme motorky, dáme večeru a ide sa spať.

Ráno sa budíme, zisťujeme, že keďže ležíme len tak vedľa motoriek sme dobrá atrakcia pre dôchodcov, ktorý sú tu tiež ubytovaný. Bol to totiž kemp pre nijaké termálne kúpalisko a tak balíme veci a vyrážame na záverečnú etapu. Smer jasný, Gyor a odtiaľ rovno domov do Sládkovičova. Tam prichádzame poobede, na križovatke sa rozlúčime, dohodneme sa na večer a ideme každý domov vybaľovať.

Večer sa ešte stretávame u Maťa, kde si dávame pivo a zhodnocujeme celú dovolenku slovami, “bolo super, škoda že to už končí.“