Honda VFR 750 F

Keď som sa pred 1,5 rokom rozhodoval, za aký motocykel vymením moju staršiu Kawasaki ZZR 600, vedel som, že by to malo byť o triedu vyššie a hlavne spoľahlivejšie. Vedel som, že nechcem žiadnu raketu, ktorú treba len žmýkať a väčšinou sú veľmi nepohodlné, litrová kubatúra bola na moje vtedajšie skúsenosti už príliš a veľké cestovné endurá sa mi zdali nemotorné. Zostala mi teda kubatúra 750 - 900. Po týždňoch rozmýšľania padlo rozhodnutie - VFR!!!

Začalo sa hľadanie po inzerátoch. Problém však bol, že neotrieskané VFR-ky v dobrom stave boli dosť drahé. Našťastie sa mi podarilo nájsť jednu, ktorá opticky nevyzerala veľmi príťažlivo, ale podvozok a motor boli OK. A tak sa ocitla v septembri 2002 v mojej garáži.

Keďže zima bola dlhá, nedalo mi a pustil som sa do úprav. V prvom rade šli dole všetky plasty, nanovo sa prebrúsili a dostali nádhernú sýtu farbu - Ferrari rosso. Som fanatik do leštenia hliníkových dielov a tak som sa pustil do mravenčej a neuveriteľne špinavej práce. Po zhruba 70 hodinách sa leskli ako zrkadlo: výfukové zvody, rám, páčky, závažia, všetky stúpačky, skrutky, matice a výfuk. Aby všetko harmonizovalo, bola zmenená farba zadnej jednoramennej kyvky na matnú čiernu, taktiež plastové rebrovanie pri motore a zadné smerovky dostali dymový nádych. Pre väčší optický high-light som nainštaloval vysoko svietivé červené diódy. Celkovo 11 kusov. Snažil som sa, aby nepôsobili rušivo a tak 6 ich je po bokoch a zvyšné sa rozsvietia vzadu spolu s brzdovým svetlom.

Motorku som sa chystal využívať aj na dlhé trasy a očakával som od nej maximálnu spoľahlivosť - tak som vymenil všetky náplne, premazal mechanicky namáhané časti a proste všetko, čo bolo v mojich silách. V servise mi jedine zosynchronizovali karburátory. Po zhruba 150 hodinách strávených nad motorkou som netrpezlivo čakal na prvé jarné dni.

Konečne jar! Po každej jazde som bol vysmiaty ako "lečo" :-)

Motorka nielenže dobre vyzerala, ale hlavne aj super jazdila. Štvorvalcový motor do "V" má svoje čaro a nedám na neho dopustiť! Nádherne ťahá už prakticky od voľnobežných otáčok (o tom sa mi pri mojej 600vke mohlo len snívať) a ťah neustáva až do obmedzovača. Chod je maximálne lineárny. Na začiatku sa mi často stávalo, že som netušil, v akých otáčkach sa motor nachádza - ťahal vždy rovnako, žiadne kopance, či výkonové diery. Proste balada. Podvozok je schopný rozdávať si to na kľukatých cestách so všetkými "jogurtami" a na diaľnici tiež nemá problém ani pri maximálke kdesi okolo 250 km/h. O tom, že je to veľmi všestranný stroj, svedčia moje cesty nielen po Slovensku, ale aj po Nemecku, Rakúsku, či Taliansku. S plne naloženým strojom ( 3 kufre, tankvak a partnerka) som nemal jediný problém ani na rýchlych nemeckých diaľniciach, ani na alpských serpentýnach. A to, že počasie je v Alpách nevyspytateľné, o tom netreba hovoriť a dokazujú to aj priložené fotky. VFR ma nesklamala ani pri + 40 C, ani pri - 5 C. Jedinou závadou, ktorá sa vyskytla za ten čas, ktorý vlastním Hondu , boli vybité ložiská v prednom kolese, ale myslím si, že pri 35 000 km je to bežné a treba s mechanickým opotrebovaním niektorých častí rátať. Len tak pre zaujímavosť naďabil som na chlapíka, ktorý na predošlom modely nalietal viac ako 350 000 km a to už je čo povedať - proste nezmar.

Po skúsenostiach, ktoré som nadobudol za poslednú sezónu, cez túto zimu som sa opäť pustil do menších úprav. Vymenil som tlmičový olej za tvrdší, taktiež malé reťazové ozubené koliesko bolo zmenené o jeden zub. Namiesto pôvodných 16 je teraz 15 zubové. VFR-ka získala na ťahu hlavne od spodu. Mnohí ma upozorňovali, že motorku bude dvíhať, že jeden zub vpredu je veľa, no mýlili sa. Ak jazdíte vo dvojici, toto sprevodovanie je priam ideálne. Máte pocit, že ste na oveľa silnejšom stroji. Nepostrehol som ani problém s častejším radením. Tachometer taktiež nemá žiadnu odchýlku - pri 100 km/h určite nie (vyskúšané). Spotreba sa nezvýšila. Pri prvej jarnej jazde som sa dostal na 5,9 litra a verte mi, neflákal som sa :-)

Aby však ani zvuk neprišiel na krátko, zadovážil som si ľahký racingový karbónový výfuk - Micron, ktorý som umiestnil pod sedlo (ručná práca). Páni, to vám je zvuk. Vďaka karbónu nie je extrémne hlučný, ale ťažký a dunivý. S týmto sa nemôže rovnať žiaden radový štvorvalec. Tak jedine nejaký americký Nascar. Verte tomu, neexistuje človek, ktorý by sa neotočil. Je mi jasné, že cestovať do zahraničia s takýmto rachotom je nemožné a tak je všetko vymyslené tak, aby sa to dalo v priebehu niekoľkých sekúnd vymeniť za pôvodnú koncovku. Brzdové doštičky som vymenil za racingové od firmy Brembo, ktoré sa oveľa lepšie dávkujú a sú dostatočne ostré. No a nakoniec, aby mi počernejší neošahávali stroj, zakúpil som alarm.

A takto vyzerá VFR-ka dnes.

Teplota pomaly stúpa a ja sa teším na moje ďalšie výjazdy. Okrem pravidelných víkendových po Slovensku si určite niekoľkokrát vyrazím opäť do mojich milovaných Álp a Dolomitov. Stilfser Joch - tentokrát si ťa podám!!!