Moja prvá dvojkolesová frajerka - Honda VFR 750, r. v. 1991

Keďže sa jednalo o moju prvú, rozhodovanie bolo dlhé, trvalo viac ako rok. Prečítal som desiatky recenzií, a som presvedčený, že som si vybral dobre. Primárne som si chcel kúpiť motorku na cestovanie, t. z. nie na to, aby som sa naháňal, ale na to, aby som sa dostal tam kde potrebujem a vychutnal si popri tom jazdu. Vyselektoval som teda tieto kritéria: spoľahlivý, pohodlný cestovný motocykel, na ktorom sa pohodlne sedí dvojici, má prednú kapotáž, aby ma neodfúklo a nemá príliš veľkú spotrebu. Spočiatku sa mi strašne páčili naháče. Vedľa som bol najmä zo SUZUKI SV 650 S, Bandita S, Horneta a Fazera, ale nebránil som sa ani choppríku, ani hociktorej inej motorke, ktorá by mala niečo do seba. Vedel som len naisto, že nechcem jogurta. V podstate som čakal na ten pravý inzerát.

Láska na prvý pohľad

Zoznámenie s Hondou VFR 750 bolo náhle a od prvého momentu sa jej nedalo odolať. Je to síce staršia dáma, na pomery motoriek by som povedal, že zaslúžilá seniorka r. v. 1991 pôvodom zo Švajčiarska, dovezená na SR v roku 2005. Tachometer ukazoval údaj niečo menej ako 40 000 najazdených km. Či je tento údaj reálnym vyjadrením jej nabehaných kilometríkov naozaj netuším a nikdy sa to už nedozviem, ale niečo mi hovorí, že by to tak aj mohlo byť. No na prvý pohľad vyzerá skvelo a na druhý ešte lepšie. Aspoň mne ako čerstvo zamilovanému to tak pripadá. Od prvého momentu, kedy som na ňu sadol, sa na nej cítim akoby sme k sebe patrili a zvykol som si na jej ovládanie naozaj rýchlo. Hovorím samozrejme o prvých pocitoch a prvých pár metroch naozaj ju budem poznať možno za pár rôčkov. No za prvých 500 odjazdených km ma nesklamala a bez najmenšieho problému sa s nimi popasovala.

Príťažlivá priateľka

Motor je veľmi pružný, zrýchlenie od 2000 otáčok bez problémov, veď véčkový štvorvalec sa nezaprie. Mám pred jeho výkonom neutíchajúci rešpekt a uznávam že na prvú moto som si tých 106 koníkov naložil viac, než by bolo zdravé. Maximálnu rýchlosť má papierovú 235 km/h, ja som však išiel najviac 130 po diaľnici a túto rýchlosť som ochotný prekročiť len keď to bude nevyhnutné pri bezpečnom predbiehaní alebo... No vlastne žiadny iný rozumný dôvod nepoznám. Plechovkárov ktorí mi chcú dokázať, že ich favorit je zaručene rýchlejší ako ja, spoľahlivo ignorujem a púšťam pred seba. Na klasickej ceste jazdím 90 -100, v dedine jazdím 60 s nohou aj rukou na brzde. Predbieham len na rovinkách, a to max. dve autá naraz. V zákrute ma obehne aj štvorročný chlapec na trojkolke. Štrku sa bojím ako čert kríža a ak niekoho veziem, idem ešte o 10 % pomalšie. Nerád by som sa zaradil do klubu DDO aj keď ma už všetci známi touto nelichotivou prezývkou stihli počastovať. Som odhodlaný všetkým dokázať, že to tak nemusí byť a nebude, a že nie každý kto miluje jednu stopu musí byť nutne sebevrah alebo masochista.

Tak čo na ňu hovoríte?

Nenazval by som sa zatiaľ motorkár, ale mám ambície sa ním stať, zatiaľ však som len vlastníkom motorky a to ešte nejakých pár 1000 km budem, v mojej hrudi však bije srdce motorkára. A jednoducho povedané, milujem ten pocit z jazdy na dvoch kolesách, je to neopakovateľné a neodolateľné. Od prvej chvíľky, kedy som sa po prvý raz viezol ako spolujazdec, som vedel a sníval o tom, že jedného dňa budem aj ja môcť mať svoju vlastnú mašinku a konečne sa to podarilo, som neuveriteľne šťastný!