Francúzska rýchlovka - cez priesmyky do Le Puy

S mojím frankofilstvom je to však natoľko vážne, že za náš hlavný cieľ som stanovil mestečko Le Puy en Velay, ktoré leží nielenže za Alpami, ale dokonca až za ďalším pohorím Ardéche. O tomto starobylom skvoste som sa dopočul počas najkrutejších mrazov uplynulej zimy a odvtedy som ho nevedel dostať z hlavy. Nevyškrtol som ho z itineráru ani po tom, čo sa nám počet dní vyhradených na cestu z pracovných dôvodov scvrkol na rovné štyri. Áno, štyri. To je málo aj do Dolomitov, nieto ešte na otočku do mesta vzdialenejšieho než Paríž. Radšej som preriedil zoznam passov a pridal trochu diaľnic, taký som bol z Le Puy nadržaný. A teraz, pri písaní týchto riadkov, nie som o nič menej.

Miro vyrazil opäť na svojom Gold Wingu, a ja, vediac, že tento trip bude časovým a kilometrovým masakrom, som sa ani neodvážil ho prehovárať, nech si radšej vezme Varadero. Pre mňa bol zas môj milovaný Varánek, čerstvo osadený Trail Attackami a zadným Öhlinsom, jasnou voľbou, aj keď som mal na výber z piatich ďalších, novších a drahších strojov.

Deň prvý a druhý: Svätý Jur – Oberalppass – Andermatt – Furkapass – Col du Grand St. Bernard – Col du Petit St. Bernard – Moutiers, 930 + 430 km

Náhľad trasy v Google maps

Až po únavných osemsto kilákoch diaľničnej paľby sa kraje našich gúm konečne zahryzli do prvých zákrut v údolí Rýna, v týchto miestach ešte malej horskej rieky. Navečer sme sa pekne rozcvičili na Oberalppasse a doslova za jeho poslednými zákrutami sme v dedinke Andermatt prenocovali v storočnom hoteli Schweizerhof.

Na druhý deň zohrievali ranné lúče slnka dlho predlho iba vrcholky hôr a strechy vysokých budov. V tomto hlbokom údolí, zvlášť na sklonku leta, sa dostane slnečné svetlo človeku na dotyk až niekedy predpoludním. Len čo sme sa však vyhupli na úpätie legendárneho Furkapassu, oskar sa nám oprel do chrbtov a športovejšia jazda konečne rozprúdila krv. Spolu s nami pekne žmolkoval kraje pneumatík aj jeden deduško na zánovnom R1200R. Bol to asi sedemdesiatnik s roztrasenými rukami, ktorý spal v rovnakom hoteli ako my. Keď ťarbavo nasadal na motorku, tipovali sme, že dokáže ísť iba po diaľnici, lenže teraz som ho mal v zrkadlách čoraz bližšie aj napriek tomu, že Varánku nakladám až po hranicu pudu sebazáchovy. Dedo bol asi bývalý pretekár a mal to tu načítané, lebo zákrutky rezal fakt excelentne. S pochvalným gestom som ho pustil pred seba, reku nech sa nerozplesknem hneď na prvom passe, a za deduškom sa len tak zaprášilo. Jednoducho som s ním nedokázal držať krok!

Keď zmizol z dohľadu, nasadil som späť turistické tempo. Furkapass má v mojej priesmykovej hierarchii zvláštne miesto, pretože je to celkom prvý pass o ktorom som ešte ako malý chlapec počul. Dovtedy som vôbec netušil, že takéto vysokohorské cesty existujú. Keď som neskôr na internete našiel prvé cestopisy a v nich fotky motoriek na vrchole Furky, bol to zlomový moment, ktorý predurčil na čom a kam budem jazdiť. Dnes na Furku stúpam po druhý raz (ale tiež ma dvakrát vykázala pre zosypaný sneh na ceste) a nesmierne si to užívam. Do tých zopár vracákov, ktoré tento legendárny pass ponúka, naklápam motorku celkom ležérne a na dlhých rovinkách si vychutnávam výhľad na protiľahlé hory. Na oblohe ani obláčika, cesta je od slniečka krásne rozohriata, premávka žiadna, čas nás netlačí – čo viac si takto záverom leta priať.

Ďalší, nie veľmi záživný presun na juhozápad, spestrený iba vinohradmi tiahnucimi sa na neuveriteľne strmých svahoch, kde musí byť oberačka skutočne makačka (pri meste Visp sú dokonca jedny z najvyšších viníc v Európe; tiahnu sa od približne 650 m n. m. až po 1 150 m n. m.), nás priviedol popod dva krásne priechody, súrodencov Veľký a Malý svätý Bernard. Kým prvý je medzi Švajčiarskom a Talianskom, druhý nás prevedie do toľko očakávaného Francúzska. Na Veľkom Bernarde samozrejme treba obísť tunel, ktorý je tu len pre lenivých plechovkárov nebažiacich po krásnych zákrutkách. Pre nás to má výhodu celkom prázdnej cesty, takže už od začiatku sme gazovali ako prasce. Nuž a Malý Bernard, nech začína akokoľvek chladno (vysoké zvodidlá pri ceste, slabý výhľad, zákruty ako cez kopirák), má podľa mňa väčšiu charizmu, najmä vďaka vysokej soche svätého Bernarda pod vrcholom. Na oboch priechodoch sme boli sami ako poslední ľudia na zemi.

Vo veľmi pokojnej večernej nálade sme po tisíc a jednej zákrute prišli do mesta Moutiers. Keď som vkročil na recepciu vopred rezervovaného hotela, z prítomného tuctu ľudí si ma vôbec nikto, ani personál, nevšímal. Možno preto, že som evidentne cudzinec a navyše akejsi bledej farby pleti. Až doteraz som si myslel, že prisťahovalectvo je rozšírené iba na juhu Francúzska. Po trápnej chvíli sa istá dievčina podvolila prehovoriť na bledého Východoeurópana: reku what, mister? Tieto dve slová boli vrcholom jej znalostí angličtiny a môjmu „réservation une nuit“ zjavne nerozumela (možno zámerne, aby som sa pred medzičasom zazerajúcim publikom potrápil), takže náš dialóg, kostrbatý a krátky, bol zároveň epitafom našich plánov zvaliť sa tu.

Nocľah sme našli o kúsok ďalej v útulnom hoteli Auberge de Savoie. Tomu do dokonalosti chýbala iba francúzska kuchyňa. Robia tu iba cestoviny alebo pizzu a nemajú syry. S malou slzou v oku sme spomínali na minuloročné bohaté chody domácich jedál gazdinky zo Sans Souci v Jausiers, ale neskôr sme museli s uznanlivými výrazmi skúsených degustátorov úprimne konštatovať, že tu mali lepšie vína. Objednali sme si, bratu, jednu fľašku ružového za 35 éčiek, čo bolo najdrahšie víno aké som kedy pil, jedným dychom musím však dodať, že aj najlepšie (Ondrove svätovavrinecké je v tesnom závese). Nato sme hodili ešte nejaké biele, po ktorom receptory rovnováhy fungovali iba napoly a okolie sa začalo akosi deformovať. Do normálu ich vrátila až polnočná prechádzka historickým centrom mesta (ach, tie krásne francúzske mestá! Po stáročia rovnaké; duchaplné, tešiace zmysly, nešpinavé, ale pritom autenticky negýčové, kde-tu ošarpané a polotmavé, akoby spoza rohu na mňa mal vyskočiť dlhoprstý Jean Valjean z Bedárov, presne tak, ale báť sa tu veru netreba). Moutiers, mestečko menšie než Svätý Jur, je preťaté divokou riekou Iseran. V spleti uličiek človek dokáže zabudnúť, že je 21. storočie, pretože ho tu vôbec nič nepripomína.

Deň tretí: Moutiers – Col de la Madeleine – Col du Glandon – Col de la Croix de Fer – Allemond – Grenoble – Valence – Le Puy en Velay, 380 km

Náhľad trasy v Google maps

Na cestách spávam väčšinou krátko. Je to akási zmes očakávaného a vedomia, že sa musím bezpečne vrátiť domov, vtedy mám v krvi viac adrenalínu, čo klesne hneď po návrate domov a potom zrazu cítim veľkú únavu a bolesť svalov. A táto cesta, pretože bola taká krátka, mi vohnala do žíl adrenalínu ešte viac, aby som mohol skoro ráno vstať a nerušene sa prechádzať po meste. Presne po piatich hodinách spánku som opäť vykročil do ešte spiaceho Moutiers a dobré dve hodiny som sa s foťákom túlal prázdnymi ulicami. Jedinou živou dušou bola predavačka v pekárni, ktorá mi s úsmevom predala dva vynikajúce croissanty.

Dnes namiesto toho, aby sme kávičkovali po nespočetných okolitých passoch, musíme potiahnuť ďalej na západ, aj keď sme už takmer na konci Álp. To preto, aby sme sa konečne dostali do Le Puy, nad ktorým som presníval polku zimy. Úplne bez passov to zas nebude, ibaže nás trochu bude tlačiť čas, aby sme z nášho cieľového mesta aj niečo videli.

Ako ľahké predjedlo sme si naservírovali neďaleký Col de la Madeleine. Tento tichý prírodný passík bol môj panensky prvý francúzsky ktorý som prešiel. Ej ale bolo to veru dávno, v máji 2005. Dole sme vtedy videli tabuľu fermé (zatvorené) a so stiahnutými zadkami sme si ju akože nevšimli. Po prvých zákrutách na otvorenom úpätí sme zbadali dva veľmi svižne klesajúce bavoráky, ktoré sa v našich mysliach automaticky premenili na policajné, také s kasou na aspoň trojciferné pokuty. Až sme sa skoro rozplakali. Veru kukali sme na seba ako hlupáci, keď bavoráky okolo nás prefičali a ich civilní jazdci nás s úsmevmi na tvárach pozdravili. Adventure jak hovado.

Nuž a dnes, režúc rovnaké zákruty na rovnakej motorke, rozmýšľam ako ten čas neuveriteľne rýchlo letí. Vtedy som tu bol ako čerstvý mladomanžel s Varánkom, ktorý mal málo cez 50 000 km, dnes som o sedem rokov starší a na tom istom Varánku, čo ma natočené cez 130 000 km, občas povozím svoje deti.

Bez väčšieho zdržania sme sa rovno pustili do nekonečného klesania (asi 25 km bez výraznejšej rovinky nám trvalo možno aj hodinu) a len čo sme sa prehupli cez údolie rieky Arc, začali sme znova stúpať, tentoraz na cyklistický Col du Glandon. Ten bol, podobne ako mnoho iných, súčasťou nedávnej Tour de France. Glandon má miestami skutočne veľmi malú šírku. Občas sme museli dokonca zastaviť, aby sme pustili protiidúcich cyklistov, prípadne ísť veľmi pomaličky za borcami zdolávajúcimi silné stúpanie, kým sme našli vhodné miesto na predbehnutie. Povrch je inak skvelý, akoby zánovný, nikdy však nezabudnem na strmé zrázy bez akejkoľvek ochrany na hrane cesty.

Col du Glandon, nech človeka očarí akokoľvek, je len bránou k majestátnemu a charizmatickému Col de la Croix de Fer. Spája ich takmer rovná cesta tiahnuca sa na horskom masíve, ktorej výškový rozdiel je 143 metrov. Zaujímavejšia je východná strana „železného kríža“ so svojimi polorozbitými tesnými vracákmi, malebným plieskom a výhľadom na tri triapoltisícovky Aiguilles d'Arves. Na tých, žiaľ, dnes sedel nehybný mrak, jediný v celom okolí. Okrem toho nám mierne liezli na nervy Nemci, čo tu mali zraz na SLK plechoviciach, ktorými neohľaduplne zabrali celé parkovisko a následne svojimi veľkými pupkami aj celý bufet. Samozrejme, ako je tomuto národu vlastné, sa správali hlučne a nadradene. Napriek tomu sa nám odtiaľ veľmi nechcelo, pretože Croix de Fer bol posledným passom našej cesty. Odteraz nás mal čakať iba potupný tristokilometrový presun do Le Puy. Aké veľké však bolo moje prekvapenie, že nuda neprichádzala ani po hodine jazdy. Dlho sme svižne klesali mesačnou krajinou popri jazerách a riekach, až sme čoraz viac opúšťali Alpy a vnárali sa do civilizácie. Grenoble sme obišli po diaľničnom obchvate, ale hneď za mestom sme opäť vybehli na treťotriedne cestičky. Neprestával som sa čudovať, že z jazdeckého hľadiska je tu väčšia zábava než na passoch. Zlatý klinec cesty však ležal tesne pred nami.

Za mestom Valence sme sa vybrali západne cestou D533, ktorá vedie do najvzdialenejšieho bodu nášho výletu. Hneď od začiatku ma prekvapil vysoký počet motorkárov. Dôvod na seba nenechal dlho čakať - viac ako polovica tejto stokilometrovej cesty do Le Puy je tvorená neskutočne šťavnatými zákrutami položenými v mierne zvlnenom teréne. Nie je to ako pass, kde človek dlho stúpa a potom klesá v utiahnutých serpentínach, tu sa to rýchlo strieda a jazdca nerozptyľuje žiadny výhľad. Zákruty sú tiahle a otvorené, takmer každej vidieť aj koniec, takže dá sa tomu udržateľne nakladať v trojciferných rýchlostiach. Asfalt bol drsný jak šmirgeľ, čitateľný, iba občas zvlnený eróziou, gumy z neho pekne žmolkovateli. Slastne som sa rozplýval v tom, ako všetko krásne fungovalo a súviselo; neľutoval som ani jedno euro vysolené za Öhlins a odozvu prednej vidly som vnímal s milimetrovou presnosťou. Motor, neklesajúci pod päťtisíc otáčok, si stále pýtal viac a neúnavne ťahal naložené Varadero bližšie a bližšie k môjmu vysnívanému cieľu. Čoraz viac som sa vnáral do tohto zhmotneného motorkárskeho orgazmu, až som s bandou premotivovaných lokálnych stuntriderov v zrkadlách celkom zabudol na Mira. Veru tlačili na mňa chlapci veľmi silno, nevedno či ma nechceli predbehnúť pre nedostatok miesta alebo odvahy (asi to prvé), ale rovnako ako na Furkapasse, ani tu som dlho neodolával. Najväčšou odmenou mi potom boli ich pochvalné pozdravy, keď som ich dobehol na odpočívadle. Prehodil som s nimi zopár slov (o la la, Slovaquie, oui!) a už sa ležérnym tempom dovalil Miro s rádiom na plné pecky. Bol som regulérne spotený a udychčaný ako po jazde na okruhu.

Ďalej, za západným koncom pohoria Ardéche, sa cesta náhle vyrovnala na akejsi náhornej plošine. Keď sa predo mnou za horizontom vynorila scenéria dlhočizne rovnej cesty v šírej pláni posiatej pastvinami a kamennými domčekmi, normálne som sa od toľkej krásy plieskal po stehnách. Okolitý terén je sopečného pôvodu a preto má netypické tvary kopcov: veľmi ostré a pritom neveľké, celkom ako z nejakej rozprávky.

Zdalo sa mi nemožné, že opäť nám všetky okolnosti hrajú do kariet, veď si to hádam ani nezaslúžime. Bol som z toho taký šťastný, až som zase stratil Mira. Ani teraz som však netušil, že to najlepšie je stále pred nami.

Do podvečerného Le Puy sme potom dorazili v pokojnom tempe, pretože Miro mi vytrel zrak za to, že som vraj šiel ako prasa, hrozne rýchlo a dlho, bez prestávky, ako zmyslov zbavený. Nič z toho som si počas jazdy v tej záplave endorfínov a adrenalínu neuvedomoval.

Len čo sme sa po krátkom blúdení v centre zložili na hoteli Saint Jacques s krásnym výhľadom na námestie Cadelade, vypadol som s foťákom do mesta. Keby Le Puy stálo kdesi na rovine, nebolo by ani spolovice také zaujímavé ako tu, položené na strmých sopečných kopcoch tvoriacich základ pre tri výrazné dominanty mesta - obrovskú bronzovú sochu Panny Márie, majestátnu katedrálu pod ňou a kaplnku sv. Michala. Rázovitý terén tu diktoval zvláštnu architektúru a rozloženie ulíc. Nespomínam si, že by som sa prechádzkou po nejakom meste zadychčal tak ako tu. Kameňom dláždené ulice majú výrazné prevýšenia, riadne rozprúdia usadnutú krv. Moje kroky viedli najprv do katedrály na kopci. Tá bola po večernej omši, až na upratujúceho kostolníka, úplne prázdna. Akýmsi omylom som vošiel na malé nádvorie, pred ktorým boli nasvietené 1500-ročné reliéfy a latinské nápisy vytesané do kamennej steny. Slabnúce denné svetlo už len nedbalo zablúdilo do tejto tmavej časti skrývajúcej hrobky miestnych cirkevných hodnostárov a holuby ukladajúce sa na spánok si prekvapene obzerali dojatého pútnika. V tom hrobovom tichu som zrazu začul rýchly syčivý zvuk a hneď nato mohutný prvý tón hlaholu obrovského zvona. Ten vyplašil všetky holuby; rozleteli sa ako silvestrovský ohňostroj. Ja, nemenej zaskočený než ony, som si až vtedy uvedomil, že som vo zvonovej veži. Spomenul som si na jeden rozhovor so zvonárom, ktorý hovoril, že každý zvon vyžaruje pri bití silnú energiu. Teraz stojac len niekoľko metrov pod jedným tisícročným som tento úkaz zažíval na vlastnej koži a bol som celkom vykoľajený. Pri návale toľkej nepoznanej sily si človek so zimomriavkami uvedomuje vlastnú malosť a vôbec nevníma hluk. Fakt, nemajte ma za blázna, vyskúšajte si to sami. Treba byť pri zvone čo najbližšie, inak neucítite nič.

Keď zvon doznel, ešte dlho bolo počuť ako sa chveje a dýcha. To už sa začali vracať späť holuby a ja som sa poponáhľal pozrieť si vnútro katedrály. Samotný chrám nezaujme svojou krásou (je v románskom slohu a skôr pripomína arabskú stavbu), zato uchváti históriou (10. storočie) a pamiatkami vo vnútri. Pán kostolník mi po mojom hodinovom prechádzaní sa po interiéri dal taktne najavo, že nemá nekonečnú trpezlivosť a celkom rád by šiel domov. S úsmevom sme sa pri zabuchnutí masívnych vyrezávaných dverí rozlúčili a opäť som sa ocitol v uliciach mesta.

Nižšie sedela partia rozjarených dievčat a ja, široko-ďaleko jediný človek na tejto strmej ulici, navyše cudzinec, som ich svojou neočakávanou prítomnosťou evidentne zaujal. Jedna z nich bola v napodobenine svadobných šiat a v náručí držala nafukovacieho chlapa, ďalšie mali každá po fľaši vína a nejaké koláče. Vraj tá hlavná, tá vo svadobných šatách, má rozlúčku so slobodou. A že si mám k nim prisadnúť, že budem ich hosťom. Dal som si zopár hltov vína a keďže dievčence vedeli po anglicky, dialóg sa rozvíjal celkom schopne. Problémom bolo to, že ma ako cudzinca chceli naučiť „french kissing“ a že som sa nevedel dovolať Mirovi, ktorý ma už tri hodiny čakal na hoteli. Slečnám som teda poprial dobrú zábavu a good luck a rýchlym krokom som sa vybral spleťou kamenných uličiek späť do hotela. Opäť som sa nevedel nabažiť tej negýčovej oku lahodiacej krásy francúzskych starobylých domčekov. Keď sme s Mirom ukončili deň perfektnými krvavými stejkami, dvoma fľašami silného červeného a polnočnou prechádzkou po meste, netušil som, že to najdojímavejšie z celej cesty mám ešte stále pred sebou.

Deň štvrtý: Le Puy en Velay – Svätý Jur, 1440 km

Čo také zaujímavé ma v posledný deň cesty mohlo čakať, keď som mal pred sebou poldruha tisíca kilometrov domov? No predsa úplné srdce a fundament mesta Le Puy, maličká kaplnka sv. Michala postavená na strmom 90-metrovom sopečnom komíne s takmer kolmými stenami. Dal ju postaviť biskup menom Godescalc po svojom návrate z púte do Santiaga de Compostela v roku 960 (pre porovnanie: to je len o sto rokov neskôr než ku nám prišli Cyril a Metod, jedno milénium a polstoročie dozadu), čiže je jedným z najstarších fungujúcich chrámov v Európe. Vedie do nej 270 sakra strmých schodov vysekaných priamo do skaly (výška jedného schodu je aj 25 - 30 cm), zdatný pútnik teda musí zdolať prevýšenie 90 metrov na ploche asi 30 krát 30 metrov a to je celkom makačka. Odmenou je nielen pekný výhľad na mesto a okolie, ale najmä pokoj a závan dávnej histórie v kaplnke. Architektúra, najmä v interiéri, je celkom iná než sme zvyknutí u nás. Steny, podlaha a stĺpy sú tu za tie veky od toľkých návštevníkov vyleštené do hladka. Vitráže sú pomerne malé; menia lúče slnka na pestrofarebné jemné svetlo. Vlastne všetko je tu malé, na vrchole ostrého kopca niet viac miesta. Mal som to šťastie, že takto zavčas ráno som bol na tomto nezvyčajnom mieste úplne sám. Z malého reproduktora - jediného predmetu pripomínajúceho súčasnosť, ale dobre skrytého, aby nerušil estetiku - išli tiché gregoriánske chorály. Neopakovateľná atmosféra.

Nech mi bolo v kaplnke a celom Le Puy akokoľvek dobre, nemohol som ďalej odkladať odchod domov. Krátko po desiatej sme si s Mirom podali ruky a pobrali sa každý svojim smerom (Miro mal ešte služobné povinnosti na francúzskej riviére, toľká slasť!). Ako parádny rozlúčkový darček som bral nádherne rýchle, prázdne a široké zákruty s veľkým polomerom na rýchloceste vedúcej do Saint Étienne, kde som s paľbou neklesol pod stopäťdesiat. Odtiaľ to však bol iba pustý diaľničný presun domov (vlastne spestrený iba menšou naháňačkou s jednou Imprezou vo Švajci, o ktorej, ak by som mal istotu, že toto nebudú čítať moje deti, by som napísal, že sme si to rozdávali po kopcoch-nekopcoch veľmi blízko dvestovky, ale ony to čítať budú, tak sa ešte pochválim, že ma ten prachatý chlapec nepredbehol, a že ma ani nepozdravil keď som ho urazeného pustil pred seba, ej veru trinásťročný Varánek ešte stále dokáže kde komu zadymiť do ksichtu). Tých necelých 1500 kilákov som zmákol podľa predpokladu za pätnásť hodín a vylepšil som si tak svoj osobný rekord v najdlhšom presune za jeden deň (doteraz to bolo zo sýrsko-tureckých hraníc do bulharského Svilengradu, 1350 km).

Záver

Celkovo som spravil takmer 3200 km za nejakých 88 hodín, čo robí priemerku viac ako 36 km/h vrátane prestávok a nocľahov. Šialenstvo, ale oplatilo sa. Neľutujem ani minútu. Kvôli nádhernému Le Puy a francúzskym zákrutkám by som si to kedykoľvek zopakoval. Vive la France!

Okrem fotiek ti našu cestu priblíži aj 11-minútové video:

Video: Jazdenie po švajčiarskych a francúzskych Alpách