MORE A ALPY 2003 3/25

2.deň, nedeľa 22.6.2003 (Grado-Venezia-Padova-Verona-Mantova-Sorbolo-Parma-Janov) stav počítadla: 18 853-19 491
total: 638 km
tank: 16,50 l (za 17,09 € = 1,036 €/l), 16,51 l (za 17,51 € = 1,037 €/l)
teplota cez deň: 17 - 35˚C
max. rýchlosť dňa: 155 km/h

Ráno hlceme nejaké raňajky a pomaly balíme stan, ešte kontrolujem motorku, trochu dolievam oleja a mažem reťaz. Na recepcii vyplácam noc, vracajú nám pasy a 10:45 vyrážame na diaľnicu, smer Benátky. Je vetrisko jak šlak, 130 km/h je v ňom morbídna rýchlosť. Okolo obeda už prechádzame mostom do Benátok na ostrov, kde treba zaparkovať. Napakovanú motorku sa tu však neodvážim nechať bez dozoru a tak len kupujeme pohľadnice a fotíme. Je brutal horko a na parkovisku toho nie je moc k videniu a teda ťaháme ďalej, napájame sa na E70, ktorá nás povedie do Padovy cez mestečká Mira a Dolo. Zase je tu veľa semafórov (niektoré nečakane schované za zákrutou), ale málo dopravy a široká cesta. Za jedným rohom som otestoval brzdy, keď sa tam bez upozornenia zjavil semafór a v ostrom slnku nebolo vidieť čo svieti. Zastali sme pred stredom križovatky. Ufff.
V jednej zákrute pred nás vyskočil počerný talian s výstražným trojuholníkom v ruke a skackal jak trafený zajac. Spomalil som a za zákrutou bola pod Alfou Romeo skrčená Ducati, na ceste fľak oleja. Okolo bol hlúčik ľudí a nad motorkou držali veľký slnečník. Asi nie kvôli motorke. Ja som nevidel nikoho zraneného, ale pod autom vraj niekto ležal. Sucho som preglgol a prežehnal sa. Bol som chvíľu zľaknutý, ale potom som sa dostal do normálu.
Pôvodne som si chcel pozrieť historické centrum Padovy, ale môj plán padá pri prvom pohľade na teplomer. 35 stupňov počas jazdy je total fekal, nemám ešte chuť sa motať centrom a stáť v zápchach. Napájame sa na A4, smer Vicenza. Ozýva sa rezerva nádrže, zastavujeme na Esso pumpe, beriem za 17,10 €. Pri stojane je obsluha, malý tlstý štyridsiatnik sa mi družne prihovára a ja len “No italiano, only English oder deutsch”, on len kývol rukou a kecal ďalej a to dosť rýchlo. Nerozumel som ani slovo. Nakoniec som poďakoval “grazie” a zakývali sme si.
S oklamanými žalúdkami pokračujeme ďalej na Veronu (aj tu sme prehliadku mesta zamietli), odbočujeme na juh na Mantovu, po pár kilometroch schádzame z diaľnice a dávame si vidiecku vložku. Cesty sú tu úzke a veľa zákrut. Prechádzame cez Suzzaru, Luzzaru, ťaháme sa brehom rieky Po, až nás nekonečná spleť zákrut, obchádziek a stopiek privedie do Sorbola, známeho to dejiska jedného z najznámejších zrazov v Európe. Pre nemotorkára je to obyčajné nenápadné mesto ako každé iné. Moc toho tu na videnie nie je, zostal vo mne len dobrý pocit. Ťaháme na Parmu, presne tou trasou ktorou viedla minulý rok spanilá jazda do parmskej šunkárne. Sme smädní jak ťavy, na predmestí si od postarších dám slnacich sa na dvore pýtame vodu za neustáleho štekania ich vlčiaka. Voda dokonale osvieži telo i myseľ, chvíľu ešte stojíme a obzeráme si veľkú vilu po našej pravej strane. Je dosť neudržiavaná, ale presne ako z filmov, aj s kruhovým odstaviskom pre limuzíny.
Za Parmou sa napájame na A15, smer La Spezia, je bezvetrie, kúrime 150 km/h, berieme lístok na mýtnici. V diaľke už vidno Apeniny, ktoré nás delia od pobrežia. Po chvíli sa začne dvíhať vietor, cesta aj z nížiny sa stávajú hory, začínajú tunely a vysoké viadukty, teplota akurátna, radosť jazdiť. Výhľady sú perfektné, sme obklopení zalesnenými vrchmi a pastvinami, na ktorých občas vidno male kamenné domčeky, stodoly a veľké výbehy pre kone. Rád by som sa obzeral všade, musím ale sledovať diaľnicu plnú zákrut. V tejto chvíli by som bol radšej spolujazdec.

Apeniny

Apeniny

Pred La Speziou tankujeme za 17 €, pri platení obdivujem úžasné čokoládové muffiny v chladničke, ale za 3,60 €/ks sa ich neodvážim kúpiť. Cestou do Janova potom len rozmýšľam, ako asi chutia. Cesta ide hore a dole, samé tunely, hore je chladno, dole dusno a teplo. Do Janova vchádzame asi o 21:15, ideme hľadať kemp. Nabehli sme omylom na diaľnicu, ktorá vedie mostom nad mestom a nedá sa na nej otočiť a tak sme došli až do prístavu, kde končí. Diaľnica sama o sebe je úzka, k tomu ten taliansky spôsob jazdenia… nebolo mi všetko jedno, ale aspoň trochu to vyvažuje nádherný západ slnka a scenéria starého mesta. Janov je položený na kopcoch, je to proste dom na dome, v tom doslova vtesnané nádherné kostoly a starobylé veže, krása… Nás to však teraz príliš nezaujíma, z prístavu odchádzame na smer Savona, tam je na mape kemp. Jo, aj nachádzam šípku na kemp, smeruje doprava a tak ideme podľa nej. Dostávame sa do brutálnych uličiek, tma, bordel a podivní ľudia… Inak uličky dosť pripomínali bratislavské Palisády. Tu má byť akože kemp? No, nakoniec ho naozaj nachádzame (po jednom opýtaní), vchádzame do dvora a z recepcie vychádza dedko a buzerantsky prihriatym hlasom zahlasuje sumu 19 € za 2 osoby/noc s tým, že moto ostane cez noc na dvore pred recepciou. Tak to teda nie teplúšik, otáčame sa, zdravíme 2 Goldwingy vysvietené jak kasína a ťaháme smer Savona, tam by mal byť ďalší kemp. Prechádzame východným predmestím Janova, na uliciach je bordel, domáci sedia na chodníkoch a zazerajú. Podobne ako v cigánskej osade. Nemal som dobrý pocit vždy keď sme stáli na červenej, rýchlo z tejto riti preč. Za mestom po desiatkach zákrut odbočujeme podľa tabule na kemp La Vesima, je 22:50. Mladá italiánka tresne sumu 20,50 € za noc, čo nie je málo, ale už máme ritné mozole a tak berieme rovno dve noci, podľa plánu. Dnes sme boli zase 12 hodín na ceste a ubehli 638 km, ale veľa toho videli, hlavne v Apeninách. Varíme hrachovú polievku na oklamanie žalúdka a okolo polnoci definitívne zalíhame.