Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Pridaj aj ty článok o svojej motorke!

Hodnotenie: (25 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (46)  [Verzia pre tlač] Tlač

Reportáž Touratech Travel Event + Motoride Enduro Challenge 2010

 Zdieľať

Pridané: 10.06.2010 Autor: Tomáš Hajduch - Awia
Čitatelia: 17509 [Šport - Rally]

Tak a je za nami ďalší ročník TT Eventu a orientačnej Rally v Levočských vrchoch. Po mesiaci dažďov sa na jeden víkend vyčasilo, aby sme zažili neuveriteľnú akciu v Haligovciach a od pondelka znovu začalo pršať... Kto v Haligovciach bol, určite neoľutoval!!!

Seriál článkov - Motoride Enduro Rally:

Touratech Travel Event 2010

Touratech Travel Eventy sa konajú každý rok takmer po celom svete a ani Slovensko nie je výnimkou. Na tejto akcii sa stretávajú cestovatelia nielen od nás, ale aj z okolitých krajín, premietajú sa cestopisné filmy, prebiehajú odborné diskusie a sprievodné podujatia.

Tohto roku sme sa stretli v novom prostredí v obci Haligovce v Pieninách. Firma Touratech pripravila premietanie pod holým nebom a bohatý večerný program. V piatok bolo pripravené premietanie fotiek a prezentácia ciest Sýria - Jordánsko - Libanon – Marek Jánoš (SR) a Afghanistan - Wakhansky koridor od Mira Jančoviča (MaAT), ktoré malo naozaj veľký ohlas. Keďže počasie nám prialo, nemuseli sme sa presúvať do vnútra a mohli sme si to všetko vychutnať open-air aj s pivom alebo kofolkou v ruke a špecialitami z grilu. Popri tom v piatok večer prebiehali aj technické a administraívne prebierky účastníkov orientačnej rally.

Sobota začala (pre niekoho) skoro ráno. Už o 9:00 sa na štart priamo v areáli kempu postavili jazdci rally. Hneď po štarte bola pre nich pripravená trialová časť trate. Nebola núdza o ukážky skvelého jazdeckého umenia alebo aj niekoľko pádov a tak sa aj diváci mali na čo pozerať.

Potom už začal celodenný program, ktorý zahŕňal prehliadku špeciálne upravených motocyklov z dielne Touratech, motoškolu, testovacie jazdy so sprievodcom na motocykloch rôznych značiek, možnosť otestovať komunikačné zariadenia BAEHR, ukážka CB a PMR zariadení. Samozrejme veľkým lákadlom bola aj možnosť individuálnych výjazdov do okolia a do poľských Pienin či možnosť splavovať Dunajec na pltiach za zvýhodnené ceny.

Večer sa znovu premietalo, tentokrát to bol víťazný slovenský film 1. festivalu moto filmov Malé veľké dobrodužstvo – Tomáš Hajduch (SR) nasledovaný nemeckým titulom - Škótskom na BMW R 1200 RT z dielne Touratechu. Po týchto filmoch už prebehlo slávnostné vyhodnotenie orientačnej rally a potom neskutočná zábava vo víre nekonečných rozhovorov niekde pri vatre takmer až do rána...

Vaše hodnotenie: Tomáš Filip- 100bubu

Čaute všetci. V prvej rade chcem poďakovať za organizáciu tejto super akcie! Tento rok som sa zúčastnil len ako divák. No musím uznať že som v duchu chcel byt medzi 100-vkou zúčastnených. Počasie sa vyradilo skvele. Piatok bolo fakt super, keď zoberiem že aké počasie bolo cele týždne pred akciou. Pri príchode som dostal hneď program ktorý bol fakt na čas dodržiavaný čo sa my páčilo. Piatkové prebierky boli zaujímavé aj z pohľadu diváka.

Ranný štart bol skvelí na pozeranie. Pár pádov cez predne riadidla mali fakt divácky úspech. myslím že vyznačenie príjazdovej a odjazdovej cesty by nebolo nabudúce na škodu. Trošku som bol sklamaný že nebolo žiadne miesto (CP) vyhradené na pozeranie divákov v priebehu závodu. Program od TT bežal ako mal.

Najviac som si užil pri požičiavaní mašín. Milo som bol prekvapený jubilejnou GS-kou. Sklamaný som bol len z toho že nedorazila 800vka na požičanie :-( . Škoda! Po príchode účastníkov bolo skvele že sa mohli hneď umyť (oproti minulému ročníku). Večerne pozeranie filmov pod holím nebom malo super atmošku. skončilo to pri ohni. A v nedeľu zase za krásneho počasia hajdy domov.

Super Akcia! Ďakujem!

Motoride Enduro Challenge 2010:

Motoride Enduro Challenge tohto roku vstúpilo do druhého ročníka v tejto rally súťažnej podobe. Aj keď sme našu "centrálu" presunuli do iného kempu, hlavným areálom, kde sa jazdilo, boli znovu bývalé vojenské priestory - Levočské vrchy - Javorina. Ako organizátor nebudem veľa písať a hodnotenie nechám na vás. Po minuloročnej akcii, ktorá nasadila latku poriadne vysoko sme mali čo robiť, aby sme udržali organizáciu na úrovni. Tím ľudí napriek problémom (kameraman tesne pred akciu skončil v nemocnici a jeden fotograf mal cestou na akciu nehodu) pracoval znovu ako švajčiarske hodinky...

Príprava trate bola tohto roku znovu problémom. Mesiac pred akciu sa z neba takmer non-stop liali hektolitre vody, ktoré na jednej strane menili charakter ciest a na druhej sťažovali moje "prieskumné" misie. Roadbook sa mi však podarilo dokončiť do definitívnej podoby v pondelok pred akciou a všetci ho dostali včas. Tohto roku sme sa zaobišli aj bez zmien trate na poslednú chvíľu. Profil trate obsahoval nutné asfaltové presuny na začiatku, ale v samotnom vojenskom priestore bolo asfaltiek menej ako pred rokom. Novinkou bola alternatíva v závere trate, ktorá umožnila vynechať blatisto-bažinatú záverečnú sekciu pre jazdcov, ktorých trápil čas, alebo im dochádzali sily.

Samotný priebeh preteku nebol taký hladký ako pred rokom. Veľmi ma mrzí, že viacerí jazdci ignorovali moje výzvy na rozprave a zbytočne riskovali jazdou na asfaltke. Rozbitý úsek asfaltky cez Toporecké sedlo a jedna pravotočivá zákruta bola vymaľovaná množstvom šmykov a ako vieme, minimálne traja jazdci tam skončili mimo asfaltu. Rally sa musí jazdiť s chladnou hlavou a musí sa dokonale čítať neznámy terén, tu nerozhodujú stotiny sekúnd, tu rozhoduje nerobiť chyby! Našťastie sme sa v tomto úseku vyhli zraneniam, čo sa však nedá povedať o ujme na technike.

Druhým problémovým miestom na trati sa stali krásne, rýchle, no o to nebezpečnejšie šotolinky, na ktoré som špeciálne upozorňoval na rozprave. To bolo presne miesto, kde sa dalo len veľmi málo získať (riskantnou jazdou možno nabehnúť 20-30 sekúnd) no veľmi veľa stratiť... Tu nešťastne kvôli nepozornosti a riskantnej jazde havaroval ďalší jazdec, ktorého sme potom transportovali do Levočskej nemocnice. Okrem zlomených prstov na ľavej ruke zostal v nemocnici s podozrením na vážne zranenia, ale teraz je našťastie už doma v domácej liečbe.

Všetky tieto prípady sú mementom toho, že jazdci zrýchľujú a čo je horšie, čoraz viac riskujú - na miestach, kde sa to neoplatí. Predpokladám, že v tomto sa nájdu viacerí z vás. Nebudem moralizovať, pretože ja som jedným z vás, jazdím, pretekám, ale... Tu nechám tie povestné tri bodky a nech si z nich každý vás vezme to, čo sám uzná za vhodné. Táto súťaž je totiž AMATÉRSKA ORIENTAČNÁ rally a to presne v tomto poradí. Jazdíme na neuzatvorených tratiach, jazdíme rally v neznámom teréne, na cestách, kde sa môže vyskytnúť ktokoľvek od auta lesnej stráže, cez traktor až po dieťa na bicykli!!!

Ukončím tieto pochmúrne myšlienky a prejdem k slávnostnému vyhlasovaniu výsledkov.

Kategória 1V600 - jednovalce nad 600 ccm:

Medzi najľahšími strojmi dominovali českí jazdci na LC4-kových KTM-ách v tesnom závese s Krtkom na Suzuki BIG. Na krk im dýchal bezdoo a Stanly.


Poz: Št. č. Meno: Prezývka: Mesto: Krajina: Motorka: Čas
158Charlie HolcACERBIS Krkonoše CZKTM 640 LC4 ENDURO02:44
251pavel hyllbennyhulinCZLC4 Adventure02:56
321Leoš KrtičkaKrtekŽďárkyCZDR 800 BIG03:03
444Matej Sitár bezdoooBratislavaSKKTM 640 LC403:04
523 Václav Peroutka VencaNáchodCZYamaha XT660R03:12

Kategória 2V600 - dvojvalce od 600 ccm do 800 ccm:

Kategória menších dvojvalcov bola znovu v réžii Hondy Aftica Twin v rukách českého jazdca. Skvele zajazdil sorge, ktorý napriek technickým problémom pred štartom dokázal doraziť do cieľa na druhej priečke. Transalpácke farby hájil skvelým štvrtým miestom superflanker.


Poz: Št. č. Meno: Prezývka: Mesto: Krajina: Motorka: Čas
111Radim PospíšilHugila HostišováCZHonda XRV 75002:49
238Luboš KočtúchsorgeLipt.Hrádok SKYamaha 750 Supertenere03:08
328roman janda...RprahaCZHonda Africa Twin 03:11
412Martin TREBULAsuperflankerHriňováSKHonda XL 650 V Transalp03:17
578 Ivan Gréč Hviezda Halič SKHonda XRV 750 Africa Twin03:34

Kategória 2V800 - dvojvalce nad 800 ccm:

Kráľovskej kategórii dominovali ako na štarte tak aj v cieli LC8-čky. Prvú trojku obsadila trojica, ktorá si pomáhala aj na trati. Gratulácie smeruje Harovi, ktorý rally vyhral s časom rovných troch hodín. Do cieľa úspešne dorazili aj tri baworské GS-ká a dve Varaderá!


Poz: Št. č. Meno: Prezývka: Mesto: Krajina: Motorka: Čas
113 Peter Haršáni haro Mojmírovce SK KTM 950 Adventure S 03:00
26 Petr Kalaš Péca Praha CZ KTM 950 Adv.03:02
39 Radovan Čech psychoblecha Roudná okr Tábor CZ Ktm LC8 S03:04
426 Martin Jirků Jirkáč Týnec nad Sázavou CZ KTM LC8 ADV03:13
529 Martin Vetyška ybrcek Tvarožná CZ KTM 950 SER03:15

Záver:

Svoj "Challenge" si vybojoval každý jeden účastník a ja verím, že sa vám akcia páčila.

Záverom ešte raz poďakujem účastníkom za zodpovednú prípravu a správanie. Majovi treba poďakovať za organizáciu celej akcie, skvele pripravené premietania aj audio techniku a v neposlednom rade má hlavné zásluhy na vybavení povolení vo VPP Javorina. A posledné slová venujem kamarátom, ktorí sa dali naverbovať do organizačného tímu rally a pomohli k ľahkému priebehu akcie: keduska a ďalšie baby na CP2, Ifk0 (pomoc s prípravou trate), mino09 (CP1), Jaro Harly Jerga (časomiera a spracovanie výsledkov), krampus (cieľ), Cacao a Juraj Odin Klačko (Foto), elKablo (odvoz fotografa na Urale), Andre a africanPo (sprievod kamery + servisný voz + pomoc s pŕipravou trate) ĎAKUJEM!!!

Akcia vašimi očami:

Peter Haršáni - Peter Haršáni - Haro

V piatok poobede vykladám naleštený stroj v goralskom kempe a chcem ísť na technickú prebierku. No nejdem, baterka odmietla poslušnosť. Pekný začiatok. Vyťahujem z auta nabíjačku a po nejakom čase motor naskočí. Ale mám bobky, aby naskočil niekde v sľubovanom bezodnom blate v prípade pádu. Awia ma síce utešuje že nepadám, ale viem svoje.

Po upršanej noci sa sobotné ráno ukazuje ako hmlisté a neprívetivé. Nevadí, po rozprave štartujeme na malý trialový prológ. Nešťastne kladiem nohu na zem, fasujem 4 trestné minúty a vyrážam na trať. Prejazd cez cigánske osady má pre českých jazdcov nádych balkánskej exotiky. Asi ich to dosť rozhádzalo, pretože onedlho v prudkej zavretej zákrute na asfaltke v lese jeden po druhom z nej vyletujú. Takmer aj ja. Po chvíľke zdržania pokračujem k prvému kontrolnému bodu. Odtiaľto začína skutočne to pravé orechové.

Hneď na začiatok mokré trávne cesty s častým blatom a množstvom briez krížom cez cestu. Vypadá to na akciu ekoteroristov, padnuté stromy znepríjemňujú jazdu. Pokračovanie je v sľubovanej réžii – čoraz horšie blatisté úseky na striedačku so šotolinami. Využívam vypaľovačky na dotiahnutie sa na chalanov predo mnou. Ide mi to, pretože zásadne jazdím postojačky. Po predbehnutí slabších jedincov viem, že sú predo mnou snáď iba traja. Počas rýchleho a suchého úseku zaregistrujem zvírený prach medzi stromami. Ťahám za plyn čo to dá a konečne sa doťahujem na vedúcu skupinku. Sláva! Odteraz budeme spolu navigovať a pomáhať si. Spolu s Blechom (Radovan Čech) a Pécom (Petr Kalaš) sa až do konca pretekov naháňame, 10-krát si vymieňame pozície. Ale si hlavne pomáhame pri nepríjemných držkopádoch a upozorňujeme trúbením na nesprávne odbočenie.

Prvú excelentnú kravinu robím v povestných smradľavých mlákach. Minulý rok som tam ostal visieť na brvne v najhlbšom blate a vytiahol som až s pomocou Momula, čo ho vtedy zrejme stálo pódiové umiestnenie. Teraz ideme v opačnom smere, ale aj tak s istotou retarda triafam to isté miesto s rovnakými následkami. Zoskakujem z motorky, Blecha stojaci tesne za mnou dostáva z hrabajúceho zadného kolesa krásnu „voňavú“ kamufláž. Toto idiotské predstavenie je vďačným sústom pre fotografov a kameramana. Nuž čo, každý pretek má svojho šaša. Medzitým nám Péca odbehol ale obaja, teraz úplne zasratí od blata, ho divokou jazdou dobiehame. V krásnom výjazde Gazuj!!! padá Péca akurát v strede, vyletím hore, nechám tam naštartovanú mašinu a pešo idem pomôcť. Nakoniec netreba, spolu s Blechom to zvládli a pokračujem spolu ďalej. Po druhom kontrolnom bode v banálnom šotolinovom stupáku hádžem strašnú držku, našťastie bez ujmy na motorke a zdraví, Blecha ma čaká za horizontom. Tu niekde sa pravidelne pletie do našej skupinky dosť riskantne jazdiaca Afrika (doteraz neviem ktorý jazdec), pravidelne nás predbieha pretože často preletí odbočky. Aj minuloročný nekonečný stupák v blatovom koryte s kamenistým dnom sa ide opačne. Je z toho nepríjemné klesanie stvorené na pád. Samozrejme neodolám lákavej možnosti, motorka sa proste poberie úplne inde ako chcem a trepnem na kamene. Rýchlo sa pozviecham a skupinka pokračuje pokope. Aj súperi sa pravidelne porúčajú k zemi, tu je gravitácia obzvlášť svinská. Na konci s úľavou minieme s Pécom odbočku, Blecha na nás trúbi ale nepočujeme a valíme ďalej. Po dvoch kilometroch to otáčame a odteraz mi nesedia kilometre na počítadle. Nechcem za rýchlej jazdy stále nulovať, preto sporadicky pretáčam roadbook a spolieham na chalanov. Pri obiehaní spadnutého stromu nevidím vo vysokej tráve jamy a padám, samozrejme som posledný v skupine a motorka končí dolu hlavou vo svahu. Kričiac od námahy ako vzpierač ju s vypätím síl dvíham. Za zákrutou zase čaká Blecha. V tomto navigačne kľúčovom momente ma podržal a má moju nekonečnú vďaku! Znovu dobiehame Pécu, s ktorým pri konci na asfalte zle čítame položku v itíku, prevezieme sa niekoľko kilákov navyše a až potom nachádzame správny smer.

 Haro
Haro

Nastáva posledná pekelná epizóda preteku. Najprv nevinne cez potok, trávnatou cestou hore. Tu začínajú v pravidelných intervaloch blatové hlboké jamy vyplnené glejovitou lepkavou hmotou. Pre istotu nesprávne zabočí Blecha, ale začuje moje trúbenie a vracia sa. Blato sa prehlbuje na hranicu prejazdnosti a všetko zaklincuje posledný úsek cesty cez les. Tak mazľavé a hlboké čosi som v živote nevidel. Snažíme sa ísť stredom, vytvárame hlboké drážky a ľutujeme jazdcov na konci štartového poľa. Mám blata plné zuby a skúšam alternatívu doporučenú Awiom pri rozprave. Zbehnem doprava do úzkej koľaje. Motorka sa prepadá do hlbiny, cez sedlo sa preleje bahno. Našťastie gazujem odušu a stroj neutopím. Takže asi hovoril vľavo. Posledných 100 metrov sa nejako pretrápim, motor začína vynechávať. Na klesajúcej asfaltke zdochne nadobro a idem dolu kopcom ako na bicykli. Čo teraz??? Našťastie medzi stromami uvidím Awiu v oranžovej bunde a na skapacine dochádzam do cieľa! Péca krátko predo mnou, Blecha zopár minút po mne. Občas treba mať kúsok šťastia, no toto bol riadny kus. Podávame si s chalanmi ruky, je nám jasné že sa asi zídeme všetci traja na bedni. KTM zázračne naskočí a ideme do presunu do kempu. Ale motorka ešte 4x zdochne, nejde čerpadlo a neskôr ani baterka. Zrejme som niečo zaplavil v bahne a elektrina štrajkuje. (Doma som zistil, že sa tesnením natlakovalo bahno do chujového spínača na čerpadle.) Preto posledné 3 kilometre absolvujem zavesený na gurtni a bavoráci sú z potupného príjazdu vo vytržení. Po dvoch hodinách privážam na dodávke Babčiho s pokazenou motorkou. Samozrejme že LC8 a samozrejme že nejde čerpadlo. Čakali s ním Fanoš a spol., asi mali obavu z miestneho Bronxu.

Večer klasika – filmy, vyhlásenie výsledkov a plnenie sa liehovinami za výdatného kecania s kamošmi.

Rytiersky jazdiaci súperi mi v podstate pomohli k víťazstvu, takto má vypadať skutočná solidarita a kamarátstvo. A okrem toho, vyhrať je celkom príjemné, aj keď škoda že nepretekal favorit kategórie Paji.

Výborne zorganizovaná akcia, perfektná trať, super prostredie nás dostali. Dobrý dojem nenarušili ani premrštené ceny za miniatúrne pečené klobásky a preto sláva Awiovi, Majovi a všetkým pomáhajúcim. Príjemný zraz bez vrieskajúcej muziky a gumujúcich ožranov bol o jazdení a kamarátstve. A tak to má byť.

Martin Trebula - superflanker

Po niekoľkoročných skúsenostiach s Awiovými enduroakciami, už viem čo môžem od ním organizovanej akcie tohto zamerania očakávať.

Vedel som, že:

  1. ma bude čakať príjemné, pekné prostredie a kopec starých známych.
  2. akcia nebude masová a prekomercializovaná (hoci na prvej akcii nás bolo len 10, v stanoch, na čistinke v lese, neďaleko MX trate - http://motoride.sk/?ID=1213) stále je to v rámci normy a ak si to uchová takýto štandard, bude to k nezaplateniu.
  3. sa môžem tešiť na účasť chalanov z CZ. Nielen z dôvodu dobrých vzťahov, ale aj možnosti sa v ich konkurencii zlepšovať (veď zápasiť s vyjazdenými Afričanmi nie je ľahký oriešok).
  4. trať bude podľa môjho gusta vrátane nejakej chuťovečky.
  5. itinerár mi bude sedieť na meter presne a preto nemusím u predajcu urgovať zatiaľ nedoručený elektronický tripmaster s korigovateľnými vzdialenosťami.

Súťaž začala klasicky povinnou rozpravou, na ktorej ak človek dával pozor, ocenil to na trati. Hodinku na to nasledoval ostrý štart, z ktorého sa nastúpilo na akýsi prológ (trialovú vložku). Po skúsenosti z minulého roku, kde ma od lepšieho umiestnenia delila len 1 minúta v rámci 2 a pol hodinového závodu, som sa snažil ísť na istotu a vyhnúť sa penalizácii. Trial vložka bola v pohode, očakával by som však niečo ťažšie, nech je to pestrejšie. Je to však samozrejme organizačne a materiálne náročnejšie, zvlášť keď to nerobí človek v domácom prostredí.

Vopred bola avizovaná postupne sa zvyšujúca náročnosť trate. Veľmi mi to nevoňalo. S ubúdajúcimi silami sa pasovať s čoraz ťažšími fajnovosťami nie je med lízať. Nakoniec som to ocenil, keďže som sa v úvodnej časti pekne rozjazdil a potom sa to už dalo preskákať trošku inak. Celkovo bola trať v pohode, nič obzvlášť náročné. Nevyhol som sa však jednému „nedošlapu“ a položeniu mašiny na mieste. Až do posledných 100 metrov ťažšej verzie trate som bol v pohode.

Pred záverečnými brodmi sme sa stretli so StanleymP a psychoblechou. Išli sme za sebou a chvíľka nepozornosti (pozeral som ako blecha pekne zahadzuje blatom Stanleyho) ma stála všetky sily a snáď aj možnosť umiestnenia. Zošmyklo sa mi predné koleso z nevyjazdeného stredu do hlbokej zaliatej koľaje, kde ho pochovalo lepkavé bahno vyše strmeňov. Samozrejme pri zápase s blatom som do koľaje vhupol celý až vyše stúpačiek. Keďže bola koľaj hlboká, mašinu nešlo vyslobodiť ani vyvrátením na bok. Stála tam ako v showroome. Pomaly mi dochádzalo, že som v Pčku a bez pomoci sa nevyhrabem no stále som sa pokúšal ťahať to von. Ešte dobre, že som nevedel, že na asfaltku je to cca 100 metrov a do cieľa necelý kilometer. Tá koľaj by asi pri tých nadávkach preventívne vyschla. O 10-15 minút, som uvidel Krtka na BiGovi. Pomohol mi dostať sa s tých sračiek von a mohol som pokračovať. Bahno urobilo svoje a už som bol totálne vyčerpaný. Preto keď som uvidel ďalšie brody a koľaje volil som ľahšiu cestu po brehu. Samozrejme padnuté mokré kmene som zbadal, až keď som na nich hrabal zadným kolesom a nemohol sa pohnúť vpred. Pomohol mi xsarkanx, ktorý sa za mnou objavil. Na horizonte som uvidel vesty organizátorov a išiel som ako zhypnotizovaný. To malo za následok, že keď mi Awia zakričal, aby som to dal na cestu a nespadol dole svahom, tak som to tam bez rozmyslu drbol. Výsledok bol fakt úžasný. Mašina s kolesami dohora a na TransAlpe snáď neuskutočniteľná vec : odlomená integrovaná smerovka visiaca len na kábliku. Samozrejme, keďže obaja „oranžoví“ mali niečo v ruke (jeden foťák a druhý kameru) bolo treba tento okamih najskôr zvečniť. Ja fučiac pod tou čiernou kravou som v duchu prosil o utratenie.

 superflanker
superflanker

Jednoducho totálka...Ku Krampušovi do cieľa som sa zviezol ako námesačný a v tomto stave som sa ako mucha za svetlom dostal do kempu. Tu sme so psychoblechou a Harom troška opláchli mašiny wapkou (nech policajt pri prípadnej kontrole aspoň dokáže identifikovať farbu). Moja chatka bola zamknutá, blecha plný síl a emócií tak sme sa rozhodli prezuť mašiny, nech nám ujde čas kým prídu prví parťáci. Večer sa potom niesol klasicky v znamení piva, úľavy a rozoberania trate...

Chcel by som poďakovať organizačnému týmu za perfektne odvedenú robotu, chalanom na bedni zagratulovať k pohárom a všetkým za super atmosféru...

Matúš Gerek - matus

To nemyslí ten Awia vážne, že zasa pripravil trialové prekvapenie na ráno. Veď keď ma v tej otočke na kopci privalí motorka, môžu ma po 100m jazdy na MECH 2010 rovno odviesť do nemocnice - hovorím si, keď pozerám ako prví súťažiaci neisto prechádzajú cez naklonenú 180° otočku v kopci. „Číslo 18 dostavte sa na štart, číslo 18!!!“, počujem zrazu z futbalového ihriska, a tak zahadzujem myšlienky (obavy nie) a bežím k motorke.

Radím sa za Jaštericovcov a za chvíľu aj štartujem. Awia na rozprave hovoril, že za 4min penalizáciu tú otočku môžeme obísť, lenže keď prídem k danému miestu a alternatívnu trasu nevidím, tak zabohujem a idem náročnejšou cestou. Prešiel som. Ostatné už nie je problém a tak nulujem trip a konečne som v preteku.

Prvá terénna vložka má byť spestrenie, no a aj bolo, pretoze inokedy zrejme pekná lesná cestička bola totálne rozmočená a tak na veľa miestach je to boj. Chudáci tí za nami, ktorým to ešte viac rozrývame...

Pri treťom padnutom strome strácam balans a motorka prvý krát leží na zemi. Dvíham ju sám a to ešte neviem, že to nie je posledný krát.

 matus
matus

Dostávam sa opäť na asfaltovú časť, v pravotočivej vidím na zemi šmyky od jednostopých vozidiel, zacítim smrad gumy a zrazu vidím ako Riško leží aj s motorkou na zemi. Chalanisko s BMW mu pomáha vstať. Všetko je OK, prejdeme CP1. ideme ďalej traťou, za chvíľu ostávam sám (predbehli ma :-) ), a tak si to snažím vychutnať. Dokonca si dovolím obzerať sa okolo seba a venujem sa roadbooku, ktorý je tak ako minulý rok jednoducho dokonale presný.

Blížím sa k časti smradľavých mlák, ale ešte ďaleko pred nimi, v prvej mláke po zídení zo šotolinovej cesty, som si to chcel zjednodušiť prejazdom cez kraj veľkej kaluže. Opäť sa ukázalo, že špekulovať sa neoplatí, pretože zasa ležím, tentokrát s rukami v kaluži, celý som od blata, motorka leží pomaly hore kopytami a nikde nikoho, kto by mi pomohol. Otáčam sa k mašine chrbtom a dvíham mŕtvym ťahom, dvihnem do 45° uhla a ďalej ani hovno. Do P, K, V, nadávam, ale veď teraz ju už pustiť nemôžem. Nejako sa mi v tejto ťažkej situácii podarí otočiť sa k nej čelom a ako vzpierač s natiahnutými rukami tlačím a kričím – a nemožné sa podarilo, motorka stojí, akurát som našrot a celý sa trasiem. Už v rovinke pred smradľavými mlákami mi motorka z totálneho vysilenia ešte 2x padá. To už som bol na dohľad fotografov, takže sa teším na veselé fotky... Jeden z organizátorov mi došiel pomôcť, za čo vďaka. Pred rokom som mláky prešiel s prstom v nose (samozrejme žiaden fotograf tam vtedy nebol) a teraz som ešte aj v druhej mláke zastavil a musel sa z tade vyhrabávať – no fasa deň. Ale to už som si pomohol sám.

Za druhým CP idem na výjazd GAZUJ, ide sa mi dobre, už som si trocha oddýchol, ale asi v 3/4 kopca v celkom slušnej rýchlosti triafam pravou stranou motorky veľký peň, čo ma vyhodilo zo sedla. Až neskôr som zistil, že som to trafil kartrom, na ktorom je hlboká jazva, ale netečie... Každopádne rozbehnúť sa v tom výjazde bola „lahôdka“, takže som tam strávil asi 10 minút, kým som si vyčistil priestor pod zadným kolesom a podarilo sa mi rozbehnúť sa – ale opäť som to zvládol bez pomoci. Hore na výjazde som si na 20-30min sadol na peň, pojedol všetky sladkosti a kochal sa výhľadom. A hlavne oddychoval.

Zbytok cesty už bol v pohode, samozrejme najmä tie dlhé blatové zjazdy boli dosť náročné. Posledný úsek som strašne chcel prejsť, ale nemohol som. Fakt som nevládal, a tak som to zobral so 40min penalizáciou cez betónku.

Konečný výsledok je malý zázrak, o jedno miesto lepší ako minulý rok, a vtedy som to prešiel bez straty kytičky... Ale som na dobrej ceste, o 10 rokov vyhrám!

Roman Číhal - Cibus

Haligovské bloudění

Již dlouho avizovaná akce pro mě začínala jako všechny mé akce a sice přípravou na poslední chvíli. Ve čtvrtek ve 21.00 se pokouším instalovat trojtlačítko. Instalaci s drobnými obtížemi ve 23,30 dokončuji. Konektor je schovaný za světlem, není viditelný, jak ukazuje foto v návodu. V pátek ráno volám na poštu, protože jsem netrpělivě očekával balík s držákem na roadbook. Paní mě potěšila, že balík dorazil a že si ho po osmé hodině můžu vyzvednout. Tak na 7 do práce v 8 zpátky na poštu a pak zase do práce. V 11.30 už je cestovní horečka přiliš vysoká, tak to balím a letím se chystat. S Vojtou jsme domluveni na 13.30. Montuju hrazdu a desku, chystám věci, obědvám. Před půl volá Vojta, že nestíhá a posouváme sraz na 14.30. Hodinku zpožďo máme natrénovanou při odjezdech na hory a víceméně s ní už oba automaticky počítáme. Nahazujeme motky a letíme k volebním místnostem. Vhazujeme lístky s barvou typickou pro vyšší řadu S a spojujeme se s Ýbrckem a Fanošem, kteří jsou už na cestě. Sraz dáváme na pumpě za Hranicema a v rozmezí jedné minuty se setkáváme. Oba kucí mají hubu ve tvaru sladkého rohlíku, a je jasné, že špatná nálada nehrozí. Vyrazíme s krátkou zastávkou v Valmezu v Tescu, kde dokoupíme nějaké nepotřebné věci a RED BULL.

Máme před sebou cca 300 km a letíme, no spíše se couráme k cíli. Na Makově nás přidusil ukrajinský kamion s hořícími brzdami. Naše navigace pochybného původu nás vede jasně a jistě k cíli. Asi 30 km před cílem to vypadá, že bychom tam mohli být před 9 hodinou, což je super. To by ale na těch posledních 30 km nesměly být v asfaltu díry velikosti fotbalového míče (pro nesportovce – velikosti předního kola nejmenované baworské značky). Cesta se neskutečně natahuje a dojíždíme před 10 hod.

Camp vypadá super, pěkně to tam žije, Krtek nám dal k dispozici jednu cimru, tak jsme kromě Fanoša měli všichni postel jistou. Po shlédnutí velikosti pokoje jsme po sražení 2 postelí udělali Fanošovi luxusní místo. Nutno podotknout, že ho ani jednou nevyužil. Spal, kam ho RED BULL s vodkou zavedl, prostě jinde. Po zkušenosti z Šumavy to nepřeháním, protože ráno chci být závodníkem a ne zahradníkem v botanické zahradě.

Ráno dokončuji montáž roadbooku a jde se na rozpravu. Awia nás upozorňuje na šotoliny, kde se to dá parádně valit a driftovat, ale absolutně ne brzdit. No kdo by to od šotoliny čekal, že říkám si v duchu. Pak ještě nějaké upozornění na trialový prolog. Pozor na takový hup a slalom a takové zbytečné upozornění.

Máme čísla kolem 30, takže chvíli po 9 už se řadíme na start. Místo studování trialové tratě, oblížím svůj prověšený řetěz a už jdu na start. Lup a támhle je ten hup, o kterém mluvil Awia a už odšlapuji po asi 20 sekundách jízdy mi naskakují 4 min penalizace. Kur… říkám si, než stačím dokroutit hlavou jsem už u slalomu, první, druhá, brzda do pi…, zapomněl jsem vypnout ABS a šlapu znova a navíc jde motka k zemi. Pneu přejíždím bez problémů a kroutím hlavou ještě víc než poprvé. Jako kdyby nás na to Awia neupozorňoval. Po 2 minutách jízdy, jsem už vlastě 10 min na cestě. Nic se nedá dělat, trochu za to vezmu, následuje přejezd, kde jakž takž dodržuju rychlost, hlavně v obcích. Po chvíli vidím Ýbrce (setkání č. 1), po sjezdu na lesní šotolinku ho předjíždím a otvírám plyn. Tady už se nekrotím a jedu, jak umím. Předjíždím další jezdce Romana na Hajného Africe, Doktora s Jirkáčem. Tady poprvé lehám, ale rychle jedu, rychle zvedám, Jirkáč mě dojíždí naskakuju a zase ujíždím. Ve sjezdu cca po 30 km předjíždím Matúše a Babčiho. Mávneme na sebe a letím dál. Po 40 km se stává neskutečné, dojíždím RadkaR6 a to je mi jasné, že tady se muselo něco stát. Radek stojí v brodu a nemůže jet, jdu ho tlačit, ale když už chytám za nosiče motka odskočí a Radek odjíždí. Jdu zpátky k motce přejíždím brod a přemýšlím, kde Radek chytil 20 minut sekyru. Radek nechytal sekyru, ale Radovana. A stalo se, že se jeden asfaltový poloměr zatáčky nesloučil s Radkovou rychlostí a opustil zatáčku po tečně. V těchto místech lehnul i Ikebara a závod pro něj bohužel skončil kvůli prasklé podsedlovce. Přemýšlím a přijíždím k mláce, kterou chci objet protože, nechci riskovat utopení, pořadal mi ukazuje, že se to dá jet, tak shodím motku zpět do stopy a mlákou bez problémů projedu.

Další políčko v roadbooku je mi osudné. Špatně odbočuji a jedu, najíždím si asi 10 km. Vracím se k začátku výjezdu, který se podobá výjezdu naznačeném v roadbooku. Odečítám špatné kilomenty, ale i tak mi asi 600 m chybí. Nádherný kamenitý výjezd tvaru ostrého V s kameny a kládami. Vyjíždím nahoru a pokračuju dále. Pak zastavuji rovnám si kilometry s roadbookem a zjišťuji, že jsem měl projet checkpoint. Ten jsem neprojel. Vracím se dolů a ve výjezdu potkávám Romana s odloženou Afrikou. Ptám se ho, jestli jede dobře. Odpověď zní, já určitě jooo. Myslím si svoje a jedu dolů. Pod výjezdem, potkávám Ýbrce a Jirkáče, hmmm ty už jsem dnes taky viděl. Ýbrc mi ukazuje pole v roadbooku a směr, kde je checkpoint. (prý i chaloupku samotnou, ta už je ale mimo můj dohled). Jedu dolů a opět dle mého názoru míjím cestu po dalších km potkávám Matúše, rezignuji a nechávám se vést. Předjíždí nás dva rychlejší jednoválce, tak se jich chytám a jedu s nimi. Na další křižovatce, stojíme oba čučí do roadbooku a kroutí u toho hlavama, ještě že nemají chlapci hlavu na závit, jinak by hlavy z krku upadly. Rozhodnu se čekat na jistého Matúše, ten za chvílí dojíždí a potupně jak školáček, kterého vede maminka do školy se nechám vést na checkpoint. Mezitím nás znovu předjedou závitoví hoši, ale nechávám je jet. Na checkpointu srovnávám roadbook mrknu děkovně na Matúše a letím nahoru. Ani ne po 1 km je tu mně už známý výjezd. Na rozdíl od prvního pokusu řadím 2 a ve výjezdu předjíždím oba již dobře známé. Následuje blátivá pasáž. Snažím se držet vysoké tempo, asi 3x jdu k zemi, ale rychle zvedám. Při asfaltovém přejezdu to jednou taky nedávám a letím ze zatáčky ven, cesta je více než metr na polem, minimalizuji rychlost, zatáčka je přehledná pole krásné. Prostě ideální podmínky. Před hranou srovnám motku, prdel dozadu (tak jak mě to učil předseda) a jdu ven z cesty. Motka se odlepila z vozovky a následuje let, jak mrknu přes plexi, tak si říkám, že takhle vysoko a hlavně rychle jsem s touhle motorkou snad ani nikdy nechtěl být, sevře se mi zadnice, motorka ale krásně dosedá na obě kola v poli brzdím otáčím se a musím kus po poli, abych našel nižší místo na vrácení.

Pokračuju dál, neubírám, zase tolik se nestalo. Následuje lehčí off a pak zase zpět na asfalt. Lehká vlevo kolem budky a pak zase vlevo na asfaltovou cestu. Odbočku míjím a v dálce vidím křižovat cestu RadkaR6, jeho směr mě zmátne (má za sebou už několikakm smyčku) studuju jeho směr, roadbook, pak se několik km vracím, pak zase zpět, kde jsem potkal Radka, potkávám Ýbrce, po kolikáté už říkám si. Říká mi políčko, to vím, že zase nesedí, tak jezdím po asfaltce tam a zpět, naneště několik závodníků, kteří mě dojíždějí, bloudí úplně stejně, asi po 20-30 minutách to dávám do kupy s jedním z jedců na Aprilii. Letím nahoru a roadbook zase sedí, slastný to pocit. Následují šotolinky, o kterých mluvil Awia. No zase tak hrozné to není. Dá se pěkně letět. Po obou stranách je uzký příkop snad 1,5 hluboký. Dívám se do roadbooku a trochu zpytuju svědomí a dumám nad svou navigační tupostí. V jedné zatáčce si chci trochu přibrzdit, šáhnu na páčku a v milisekundě mi proběhnou hlavou Awiova slova o brždění na této šotolince, vlastně jen 2 slova: „Brzdit nelze“. Pi.ááááááááá, snažím se, co nejvíce zatočit, brzdím, motku sklápím jak Dryml, do příkopy v podstatě sjíždím už v přímém směru, zůstávám v sedle, zastavuji. Nic se nestalo, ale není mi jasné, jak se odsud dostanu. Otočím se a tutéž situaci, řeší jezdec za mnou na Aprilii. Padá, ale motorka zůstává na cestě, jen je trochu stočená do příkopy. Jdu mu pomoct, zastavuje ještě jeden jezdec a motorku rovnáme. Přemýšlím, jak dostaneme tu moji z téhle šachty, když tohle byla taková dřina. Jdu k motorce, stojí sama bez stojánku startuju a jedu příkopou vpřed, po 30 m je vlevo vyfrézovaná drážka už od nějakého dobrodruha přede mnou. Motka se drážky chytá a z rigolu vyskakuje jak delfín. Kašlu na to, zbytek šotoliny jedu ne piano, ale pianissimo. Přijíždím k místu, kde jsem potkal Radka R6 a Ýbrce jedu do brodu a absolvuji závěrečnou blátivou pasáž, pěkný terén. Ještě jednou míjím cestu a najíždím asi 1 km. Vzhledem k předchozímu drobnost říkám si. Do cíle zbývají asi 3 km a terén skutečně houstne ( v roadbooku označen jako těžká pasáž, s alternativou objetí se 40 min penalizací). Je to trochu boj, ale dá se to. Tlačím několik motorek, několikrát padám, rychle zvedám, ale dávám to bez pomoci. Dojíždím skupinu jezdců a Babčiho před poslední mlákou. V mláce stojí jedna motorka, kterou tlačím ven a po stranách v lese stojí ještě další dvě. Klukům pomáhám. Všichni zastavují, že mi také pomůžou, za což jsem vděčný. Lesem se mi to zdá těžké, mláku si proto středem pěšky procházím, lehce nad kolena. To bych mohl dát. Do mláky se rozjíždím, co to jde. Motorka vletí do mláky, boří se, odrážím se nohama, full gas, výfuky jdou pod vodu spíše pod bahno, ale díky rychlosti mlákou projedu. Zastavím a kontroluju barvu exhalací, které jdou z výfuku. Vše v pohodě. Po 1 km dojíždím do cíle. Dívám se na katičku, najel jsem si cca 40 km, nevím přesně. Kontroluju barvu oleje. Vše v pořádku. Potkávám RadkaR6. Sdělujeme si zážitky. Mířím do campu. Měl jsem plnou nádrž, ale díky bloudění mně posledních 6 km svítila rezerva do kempu je to asi dalších 35, snad mi vyjde fuel, říkám si. Dojíždím do campu, kde mě vítá osprchovaný usměvavý Ýbrc s Jirkáčem a spol.

Deratizuju se, otvírám sedmičku vína, párty začíná. Pak už jen víno, kamarádi, zážitky a hodně RED BULLU, že Fano a Ýbrci. Kuci se pěkně umístili, Radovan 3, Jirkáč 4, Ybrc 5.

Gratuluji.

A příště zase.

A ještě special thanks to Awiovi a jeho týmu za špičkově připravenou akci. Díky, jste borci !

Marián Planický - plano

Na tohtoročný Motoride Enduro Challenge 2010 som sa tešil od mojej prvej rally v Ostružne 2009, kde nebolo problém stretnúť chalanov z Čiech a Slovenska, ktorí sa Awiovej rally zúčastnili a hádzali množstvo komplimentov a veselých príhod. V Ostružne to nedopadlo dobre pretože som nezvládal jazdu podľa roadbooku a veľa krát aj poblúdil. Moja chyba. Preto do MECH2010 som vstupoval poučený z vlastných chýb a pripravený prejsť cieľom a hlavne nezablúdiť. Ale poďme pekne poporiadku.

Konečne som sa dočkal, máj 28. je tu a ja môžem baliť pripravenú batožinu do auta. Na rally víkend sa ku mne pridala aj moja priateľka so synom. O 9 hod. vyrážame z Trnavy a presúvame sa smer Slávnica pri Trenčíne, kde parkujem u Superflankera moje pripravené TA. Prezliekam sa a zhruba o 10:00, spokojne sedím na motorke a ťaháme smer Poprad, samozrejme za mnou technické vozidlo v zostave Erika a Adam. Cesta ubieha rýchlo, počasie skvelé, tankujeme pred Martinom. Všetko ide hladko až do Ružomberka, kde začínam cítiť jemné kovové údery do pravej stupačky. Nevenujem tomu veľkú pozornosť, pripisujem to reťazi...teda dúfam. Prechádzame cez Ružomberok a okrem kovových úderov sa pridalo aj plávanie motorky.....zastavujeme na poslednej pumpe a povoľujem zadné koleso..... skúsim došponovať reťaz, želám si aby sa zadné koleso umúdrilo.....tak sa teším na relly, na chalanov. Doťahujem koleso a chcem pokračovať ďalej.....vyrážam z pumpy a sklamanie, je to ešte horšie. Rozmýšľam v duchu, čo sa to deje, kde je chyba. Pokračujem až na diaľnicu a opäť odbočujem na čerpaciu stanicu... a neprestávam premýšľať čo rozobrať ako prísť na príčinu závady. Technické vozidlo, sledovalo jazdu a potvrdilo mi moje zlé tušenie...koleso sa nechutne vytáča do strán a chveje....čo som aj cítil. Vyťahujem z auta zdvihák, celkom dobrá pomôcka ak nemáte hlavný stojan, povoľujem koleso a moje tušenie sa naplnilo, ložisko je nasračku a chýbajú aj guličky. Premýšľam a kupujem vazelínu, natlačím ju do ložiska a skúsim prejsť do Liptovského Mikuláša, kde sa pokúsim o opravu? Volám všetkým a chcem rady, Superflanker, Sorge, Quanto. Všetci sa mi snažili pomôcť na diaľku. Vyťahujem semering a ložisko sa porúčalo na asfalt parkoviska, tak toto už neposkladám, napadlo ma, už zostáva iba jediná možnosť, ložisko vymeniť. Sorge mi radí predajnú ložísk v LM. Zadné koleso a zvyšky ložiska nakladám do auta, technickú podporu, Eriku a Adama nechávam na parkovisku strážiť TA a ja upaľujem do Mikuláša. Do predajne TOMIRTECH, s.r.o. na Demänovskej 867, prichádzam s malou dušičkou a obávam sa najhoršieho, ložisko nemajú a ja sa môžem rozlúčiť s účasťou na rally. Pánko za pultom premeriava zostatky z ložiska a tvári sa strašne múdro, ticho je príliš dlhé, odchádza do skladu a vracia sa naprázdno, začína listovať v hrubom katalógu a píše údaje na papier, hľadí do počítača a vo mne sa stupňuje panika, som v riti a ešte raz v riti, hovorím si v duchu. Odborník za pultov pozrel na mňa a zašomral, ložisko máme aj semering. Zaplatil som 6 euri a zamieril smer Liptovská Sielnica, kde býva môj dávny zručný kámoš Lubo Gežík a mohol som využiť jeho náradie a skúsenosti na vyrazenie vonkajšieho prstenca.....šlo to pomaly ale podarilo sa.....natĺcť nové a založiť semering bola rýchlovka, podanie ruky, štartovanie a presun smer parkovisko Ivachnová. To šťastie aké som prežíval sa nedalo opísať a moje čierne myšlienky zalialo slnko. Zloženie bolo vskutku rýchle, ešte umyť ruky, obliecť a štartovať. Pred poruchou sme chceli ísť pohodovou cestou mimo diaľnic ale stratili sme 2,5hod., tak pokračovanie po diaľnici sme brali ako relax po servisnom strese. Cesta smer Haligovce bola už bez ďalších problémov. Nájsť kemp nebol problém nakoľko som mal mapu uloženú v hlave. Prekvapila ma iba krásna príroda v okolí kempu.

Technická prebierka s Awiom prebehla bez problémov, zaplatenie štartovného a ubytovania. Privítanie medzi svojimi pri chate č. 10 bolo vskutku parádne. Bol som šťastný, že som dokázal odstrániť závadu a mohol pokračovať v ceste na rally.....týmto výkonom som postúpil o ďalší level, teda dúfam. Večer pokračoval v príjemnom posedávaní, večeraní a popíjaní. Tešil som sa ako som mohol svoju príhodu porozprávať kamarátom novým aj starým. Pod prístreškom sa začal aj večerný program a premietanie filmov ale nás s Erikou a Adamom zaujala až reportáž Afghanistan - Wakhansky koridor – Miro Jančovič (SR), ktorú sme si pozreli a s otvorenými ústami... Teda ja som ich určite otvorené mal. Aj Superflanker slintal. Pekná reportáž Miro. Ešte nejaké to pivko a smer posteľ, po celom dni som bol dosť vyčerpaný a v sobotu ma čaká náročný pretek.

V sobotu ma prebudilo vŕzganie podlahy....chlapci na poschodí neustále chodili dole ucvrkávať, čo ma budilo a nedalo mi spať. Na dnes spánku stačilo, bolo asi 6hod., sprcha, raňajky a kontrola motorky pred pretekom, nič nenechám na náhodu. O ôsmej rozprava s Awiom, spomenul hádam všetko, blatové a bažinaté nástrahy, nebezpečné a zradné úseky v podobe šotolinky a možnosť si na konci vybrať ľahšiu alebo náročnú trasu. Samozrejme rýchlosť v obci znížiť na 50km/h a mimo štandardných 90km/h. Po rozprave doladiť oblečenie, napustiť batoh s vodou a čakať na štart. Sorgeho Tenera začala štrajkovať a ja som už po dvoch roztlačeniach nevládal, navrhol, že ju skúsime roztiahnuť za motorkou pomocou lana. Ťahám ťahám nepomáha. Tenera je mŕtva. Opúšťam Sorgeho a ten rozoberá plasty, hľadá problém....ja už nemôžem pomáhať a presúvam sa na štart. 9:37 vyrážam na trať a pokladám raz nohu na zem pri strome, kde strácam rýchlosť aj rovnováhu......zvládam pomaly zákruty a na pneumatikách pridávam plyn......ok mám za sebou rozcvičku a presúvam sa cez kemp na hlavnú cestu kde nulujem....ťahám smer Veľká Lesná, kde opúšťam hlavnú cestu okolo pošty.

Tu ma predbieha konkurent a ja ťahám za ním, je na mňa príliš rýchly a ja zvoľňujem tempo, radšej pomalšie a isto. Blíži sa odbočka na šotolinu, kde dobieham rýchlejšieho parťáka.....šotolinka konči a začína tráva s blato....vidím, že kolega je na blate neistý a predbieham ho....vraciam sa na hlavnú cestu a pokračujem smer Toporec, Ihľany. Cestou ma predbehol jeden stroj a ja si vravím...určite nešiel cez obec 50. 1CP nulujem a pokračujem na lesnú cestu hore kopcom. Pekne si to valím do kopca a spomaľujem pretože predo mnou stoja dve motorky a trápia sa pri breze spadnutej cez cestu... stojím a predbieham dvoch čakačov, ktorí čakali neviem na čo? Ale som v zlej koľaji tak mám problém vyliezť a obísť brezu...darí sa po veľkej námahe a predbieham aj Zooa na BMW. Darí sa mi pekne držať tempo a navigovať, zatiaľ mi funguje aj digitálny ukazovateľ km aj mechanický. Dlhší úsek nestretám žiadnu motorku až ma ofúknu 4 KTM-ky....čo ma potešilo, že zatrúbili....jeden z partie nezvládol blatistý prejazd a opúšťa stroj, ja ho predbieham a smejem sa mu.... čo ale chlapci netušili, keďže leteli ako blázni, že prepálili odbočku, samozrejme ten čo spadol ma po pár sekundách predbehol a upaľoval, taktiež zle. Zase sa smejem a premýšľam kedy na to prídu, že sú tak povediac v riti. Navigácia sedí občas korigujem km a teším sa na smradľavé mláky... a je to tu, vpálim do nich na dvojke a držím, voda ma zalieva a mne sa smradľavé nezdajú...boli fajné. Asi meter pred koncom ma zastaví konár a zhasíňa motor, noha do vody, radím neutrál štartujem. Neboli až také zlé ako sa o nich rozprávalo pomyslím si a pokračujem k CP2. Z diaľky už vidím Škodu Octáviu na ktorej sa priviezla moja drahá aj s Adamom a zbytok tímu. Prichádzam usmiaty a komplet mokrý. Zapisujú mi čas a ešte stíhame urobiť zopár fotiek.....tak dosť bolo srandy a pokračujem ďalej k výjazdu „Gazuj !!! a nezastavuj“ radím dvojku a držím plyn, míňam spadnutého kolegu a ja sa sústredím na výjazd....lietam sprava doľava a tak ďalej až po preskočení veľkého kameňa a rýchlosti 0 pokladám motorku na bok. Všetko je ok, v sekunde dvíham, štartujem a pokračujem ďalej. Navigácia sedí stretávam zopár motoriek. Čo ma teší predbieham Jaštericu so synom a zasypávam ich blatom. Pri prejazde klesaním sa približujem k hlinenému mantinelu a vytŕčajúca skala ma udiera do prstov na pravej nohe. Vidím všetkých svätých....skúšam hýbať prstami.....fungujú....vydychujem....ale bola to riadna šlupka. Nemyslím na bolesť teším sa, že som to naložil Jašterkám, považujem ich za vynikajúcich jazdcov, tak preto ta eufória.

Vchádzam na asfaltku a chcem ísť rýchlejšie ale stav to nedovoľuje, hlboké ryhy ma nútia brzdiť a spomaliť...nechcem poškodiť kolesá.....skúšam to krajom a držím konštantných 70. O kúsok prepaľujem odbočku na asfaltku, nakoľko mi prestal fungovať digitálny ukazovateľ, niekde som ho presekol.....po 200m to zisťujem a vraciam sa na asfaltku. Prechádzam popri prameňoch a na lesnej ceste ma predbieha Cacho.....vchádzame na Awiom ospevovanú šotolinu a Cacho dáva paľbu a vzďaľuje sa mi....Cacho Cacho pekne si mi dal nažrať prachu....nestíham jeho tempo. Dobre robím, že nekrútim viac plyn...prichádza zradná ľavotočivá zákruta aj ja stíham brzdiť a prechádzam bez problémov. Cacho sa síce vzdialil ale vchádzame do lesa na blatistú trávnatú cestu. Padnuté stromy nás brzdia, prechádzame kade sa dá....ešte výjazd do kopca a už dýcham  Cachovi na chrbát a zastavuje, púšťa ma pred seba, že on by ma iba brzdil....ďakujem mu a ja si to vychutnávam cez blatové úseky a hlboké mláky, ktoré ma zalievajú spredu, zvrchu....vodu mám všade... Km sedia iba korigujem keďže idem na Total....nie na party. Prichádzam po panelke a stretám niekoho oproti, otáča sa, uháňa za mnou. Prichádzame spolu k bodu kde si môžeme vybrať, ťažkú alebo ľahkú trasú.....ani len nepremýšľam a odbočujem vľavo k brodu. Kolega to vzdal ....krúti hlavou a pokračuje rovno. Pred brodom radím dvojku a pridávam, zase ma zalieva voda ale cítiť, že to bol potok, voda bola dosť chladnejšia ako ostatné mláky. V roadbooku čítam „bažiny“ a dúfam, že sa neutopím aj s motorkou. Nie je to až také strašné a vyberám si vždy neprejdené stopy, kde sa môže moja E09 zahryznúť do premočenej trávy. Zase si jazdu vychutnávam až do poslednej bažiny, ktorá je doplnená o blatistý výjazd....vyberám si ľavú stranu, vpálim to do mláky, ktorá bola hlbšia ako som si myslel, predné koleso vychádza na kopček mimo mláku ale zadné zostáva zapichnuté v blate. Pokladám nohu, snažím sa držať rovnováhu, noha uviazla v blate a nedarí sa mi ju vybrať, každým ťahom sa skláňam nižšie a nižšie až ležím celý v bažine.....bol by to skvelý záber pre video ako sa pomaly nakláňam až úplne ležím. Vyťahujem nohu, pomáham si rukami, staviam seba aj moto, sadám, štartujem. Snažím sa rozkývať TA, zadné kolo sa točí a pomaly vyprázdňujem mláku od vody a blata, ale ide to, nestojím na mieste, ešte zvládnuť výjazd a som na hrebeni.

Všade sú vyjazdené koľaje od vojenskej techniky a to sa mi stalo osudným, nedávam pozor a rýchlejšie pálim do mláky, predné koleso po výjazde na suchú časť odskakuje a ja opúšťam stroj. Bol to nechutný buchot.....bál som sa o plasty ale keď som zodvihol TA, tak zisťujem, že sa nič strašného nestalo....iba popraskalo to čo už prasknuté bolo.....Štartujem a pokračujem....v protismere stretávam dvoch chlapcov, jeden má Africu druhý KTM, ja som bol na 90 oni tvrdili že na 64 bode.....asi sa trošku stratili. Pokračujem podľa roadbooku a vchádzam do nechutných, hlbokých koľají od traktora....ide to ako po masle až do poslednej...ale fakt poslednej mláky pred koncom lesa.....moja chyba alebo to bol strach, že som sa začal brať vľavo do hlbokej stopy....môj plán bol vybehnúť do trávy ponad mláky a obehnúť hlbokú vodu. Ale koleso sa dostalo do nechutne lepkavého blata a nešlo to ani dopredu ani dozadu....skôr som mal pocit že to išlo do hĺbky. Táčko sa ponorilo, tak že som nevidel radiacu páčku a bol problém radiť. Búchal som tam jednotku, dvojku, pridával blato striekalo všade okolo mňa ale buď som stál alebo len po kúskoch posúval. Hreším, nadávam až šišky zo stromov padajú. Nie na Awiu, že akú trasu vybral ale na seba. Ešte že som mal v pätách dvojicu bratov z CZ, ktorí mi pomáhali z blata dostať. Nakoniec sme TA vytiahli na stred koľaje, samozrejme ležalo na boku a aby som ju postavil musel som ja postaviť do koľaje kde som mal po kolená hnusnej blatovej vody. Vtedy mi natieklo do topánok od vrchu a cítil som sa ako pravý vodník – už mi iba rybník chýbal. Trvalo nám to približne 15min. a dovtedy v celkom dobre kondícií som sa na tomto úseku úplne vyšťavil. Z lesa som vyšiel úplne dezorientovaný a dehydrovaný....musel som si dať pauzu a pritom do cieľa to bol necelý km čo som zistil až po 5min. keď som pretočil roadbook. Vydýchaný som nasadol a pokračoval smer cieľ. Panelka, šotolinka a „Cieľ“.

Tešil som sa, že tentoraz som to zvládol, prísť do cieľa v dobrom čase, bez chýb v navigácií a bez ujmy na zdraví a mojom Transalpe. Bol to pekný pocit. Urobil som si ešte zopár fotiek a vydal sa na cestu do kempu. Cestou som, už neviem v akej dedine na moste stretol nasratého De La Rome so sekerou v ruke, zľakol som sa, že čo bude nasledovať, či sa bude po mne zaháňať, obával som sa najhoršieho, že už sa ani nedozviem ako som sa umiestnil na MECH 2010. Našťastie pre mňa tam iba stál a pozeral, nemával ako ostatné cigánske deti od radosti. V kempe to už vrelo dobrou náladou a hlavne každý chcel hneď rozpovedať svoje čerstvé príhody, ja samozrejme tiež. Čo ma potešilo, že hneď po príchode som si mohol umyť TA, tak som sa postavil do fronty a čakal. Nepolihoval som ale rozoberal všetky kryty v blízkosti motora nakoľko všade bola vrstva usušeného blata. Wapka všetko vyčistila ale ja som mal nohavice stále blatové.....tak som sa nechal vystriekať aj ja. Pomohlo to iba troška furt som bol zadrbkaný. Tešil som sa na horúcu sprchu a priateľov, ktorí mali hromadu nových zážitkov. Pred chatou to vrelo, každý chcel povedať tie svoje zážitky.....tento moment sa mi páči, kedy doznieva adrenalín v tele a všetci sa naokolo tešia z toho že prišli do cieľa....a určite sa tešili aj tí ktorí do cieľa neprišli. Konečne sa do kempu vrátila aj silná zostava z CP2 Erika s Adamom, Keduša a Nika. Na ich tvárach sa nedal prehliadnuť obrovský hlad, tak sme nabrali kurz reštaurácia a pochutnali si na kapustovej polievke. Obsluha bola trošku zaspatá ale nikam sme sa neponáhľali, tak nám to tak strašne nevadilo. Ako dezert sme si pri chate ešte upiekli slaninku na Jaštericovom grile. Je ten chlapec parádne vyzbrojený na podobné akcie. Papáme s Erikou slaninku popíjame vínko.....je neskutočná pohoda, Adam sa vozí v sajdke Urala.

Večer sa presúvame na terasu a sadáme si k skupinke mne známych ľudí ( Pepe, Quanto, zablúdený Zooo, ktorý jedol 1,5hod kapustovú polievku, tak už vieme prečo mu to tak dlho trvalo do cieľa, bernak ktorý púšťal jeden vtip za druhým, Superflanker ktorý si neunávne usieral z krumpľov, kvízová otázka pre čitateľov – poznáš synonymum k slovu krumpľa* ). Popíjame pifko, debatíme. Spolu čakáme na výsledky, dúfame že Flanky zvíťazí, ja chcem byť tretí. O 22hod to prišlo a Awia hlási výsledky, zase tí Čehúni väčšinu vyhrali a Flanky s vlhkým okom opúšťa dav motorkárov a ticho nadáva na Sorgeho, ja tiež premýšľam ako sa ten zmrd dostal do cieľa na druhej priečke. Ale zlepšujeme sa a dýchame Čechom na krky a čoskoro budeme my na stupňoch víťazov aj keď osobne si myslím, že vyhral každý kto zvládol prísť do cieľa zdravý, bez poškodenej motorky a s dobrým pocitom. Ako napr. Ja

Škoda, že už je nedeľa a vydarená akcia sa už blíži ku koncu. Kemp sa vyprázdňuje a my sa vydávame smer Trenčín. Nechutí nám jazda diaľnicou, tak si vychutnávame jazdu po cestách 1. triedy. Raz sme pri Svite zmokli ale pokračujeme bez nepremokov ale v Hubovej sa viac a viac zaťahuje obloha tak zastavujeme a obliekame ich. Takto pokračujeme až do Sielnice k Superflankerovi, kde parkujem TA, prezliekam sa, sadám do auta k Erike, ktorá celú cestu zvládla na jednotku a naberáme kurz Trnava.

Zhrnutie na záver: krásny kemp v ešte krajšom prostredí so všetkým čo k tomu patrí, skvelá organizácia Motoride, výborne spracovaný roadbook, výber trate a prelínanie jednotlivých úsekov na jednotku. Akcia splnila všetky moje očakávania a ľudom, ktorí sa zúčastnili na organizácií skláňam veľkú poklonu a ďakujem. Teším sa na ďalšie Vami organizované akcie. Čo je horšie, že sa páčilo aj Erike, tým pádom budem mávať na akciách aj prívesok.

Postrehy Eriky z CP2:

Štyri osoby (Keďuš, Nika, Erika, Adam), ktoré nasadili vlastné životy a postavili sa zoči voči bande nevidiacich (blato komplet všade), rozbesnených jazdcov. Presun na stanovisko CP2 prebehol hladko v doprovode Uralu a iných motocyklov, ktoré udávali smer. Po hodine sme sa zložili na stanovisku a pochvaľovali prostredie, čomu sme sa však najviac potešili, že nás nevykopli na CP1, kde sa zdržiavali občania rómskej menšiny alebo väčšiny....? Ešte sme nestihli dopiť prvé poháriky Becherovky a už sa valil prvý jazdec vyzdobený vetvičkami, blatom, trávou a inými krásami našej prírody. Niektorí jazdci prichádzali s „fúl výbavou“ ale boli aj takí ktorí postrádali časti svojich milovaných motoriek. Štartovacie čísla už neboli na obvyklých miestach... už sa viezli na chrbátoch. Prijemným oživením bolí tí ozajstní športovci, ktorí si neodpustili jednu zdravotnú cigaretku v našej spoločnosti . Bolo aj zopár jedincov, ktorí strávili v našej partií viac času...už sa naozaj nemali kam ponáhľať...dorazili z opačnej strany a zo smútkom v očiach sme im museli zapísať „D“. V neposlednom rade musíme spomenúť pretekárov, ktorí odbočili zlým smerom a zamávali CP2 druhý krát. Celý deň sme mali celkom príjemné počasie ale dážď nás vyhnal do auta a keby nebolo najviac očakávaného jazdca Zooa, ktorého nám hlásili snáď 20 jeho konkurenti, by sme to dávno zabalili. Nakoniec sme sa aj tak nedočkali. Na CP2 zavládla nervozita, pretože nám oznámili, že do kempu sa musíme dostať bez sprievodného vozidla. Tri ženy a jedno dieťa bez orientačných schopností a roadbooku sa museli vymotať z vojenských lesov a nájsť cestu späť k vám. Ale túžba po dobrom jedle a našich polovičkách nás nakoniec doviedla do šťastného cieľa.

Pridané: 10.06.2010 Autor: Tomáš Hajduch - Awia Zdieľať

Seriál článkov - Motoride Enduro Rally:

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (25 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (46)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 70429 | Včera: 226619