Do Orientu za stovkami Varader 2/3

Deň štvrtý. Tureckým vidiekom

(Istanbul – Tekirdag – Yeniköy – Sarköy – Gelibolu – Lapseki – Canakkale – Ezine – Ayvacik - Assos, cca 500 km)

Keďže dnešný presun by mal byť jednoduchý a rýchly, dopoludnia sa ideme znova ponoriť do miestnej atmosféry. Pamiatok okolo nás je neúrekom, ale museli by sme tu ostať týždeň, aby sme si ich dostatočne prezreli. Kupujeme striebro, šatky, hodinky, čaje, drobnosti. Majú tu nádherné bytové doplnky v orientálnom štýle, ktoré si rozhodne viem predstaviť u nás doma. Veľká väčšina tovaru je brak ako u našich vietnamcov, ale dajú sa tu nájsť aj kvalitné veci, najmä zlato a striebro.

Veľký bazár (Grand bazaar, Kapalicarsi) bol založený v roku 1461 a je jedným z najväčších a najstarších krytých trhovísk na svete; skrýva okolo dvetisíc obchodíkov rozdelených podľa tovaru v približne šesťdesiatich uliciach. Nájdete tu zlato a striebro, bižutériu, koreniny, kožené výrobky, oblečenie, tabaky, čaje, šatky, koberce, repliky hodiniek, kaviarne, čajovne a mnoho iného. Zobrazené ceny sú iba informatívne, dá sa dobre zjednávať. Obchodníci často ponúkajú zákazníkom silný čierny alebo jablkový čaj v malých pohárikoch. Oba sú výborné.

Ešte pred odchodom na miesto konania VIM (Varadero international meeting) si doprajeme výdatný obed v typickej tureckej reštaurácii. Turecká kuchyňa je veľmi chutná. Mäso, najmä teľacie a hovädzie, nebýva v porcii dominantné, základ tvorí väčšinou ryža a rôzne šaláty. Takáto strava je zdravá, tučného Turka vidno málokedy.

Trochu sme sa pozabudli a na motorky sadáme až po tretej. Je neskutočné teplo. Kým sa oblečieme a naložíme batožinu, tečú z nás kropaje potu. Mne sa ešte darí spadnúť s Varanom pri jeho skladaní z hlavného stojana. Stál na chodníku tesne pri obrubníku a zo stupačiek som nohou jednoducho nedočiahol na nižšie položenú cestu, motorka ma prevážila a pomaličky sme padli obaja. Školácka chyba, ďalšia do zbierky za posledné dni.

Prekvapilo ma, že cesta von z mesta nám trvala dlhšie než opačne. Chytali sme samé červené a prepletali sme sa väčším počtom áut. Tesne pred odbočením k pobrežiu sme ešte pozdravili dva kamióny z Levíc. Po zídení z výpadovky sú cesty zase takmer ľudoprázdne. Po pobreží Marmarského mora smerujeme juhozápadne na prieliv Dardanely, ktorý preplavíme kompou. Prechádzame ospalými rybárskymi dedinami, v niektorých z nich je hádam viac psov než ľudí. Kvalita ciest sa postupne zhoršuje, až sa asfalt stratí úplne. Pred nami je asi 40-kilometrový šotolinový úsek, ktorý je dokonca spoplatnený. Deduško v mýtnej búdke však nevie akú sumu si má od nás pýtať, lebo vraj motorku tadiaľto ešte nevidel ísť. Nakoniec nás púšťa zadarmo a pri mojej otázke na kvalitu cesty odpovedal iba „normal“.

Mal pravdu, bola to normálna šotolina. Pripomínala mi tú rumunskú, akurát tu neboli korytá a výmole od vody. Stovky zákrut pletúcich sa hornatým terénom pomedzi vinič s nádhernými výhľadmi na pobrežie. Všade sú polozrúcané kamenné domy, akoby sa tu zastavil čas - toto je ten pravý vidiek. Miestni ľudia a ich psy a kozy na nás pozerali rovnako nechápavo, motorka tadiaľto asi fakt dlho nešla. Pritom túto cestu som vybral na základe odporúčaní motorkárov, ktorí tu boli.

Pravdou je, že nám dosť klesla priemerná rýchlosť a do cieľa dorazíme o dosť neskôr, než sme plánovali. Ale toto je rozhodne lepšie než nudná diaľnica a stojí to za zmeškaný uvítací ceremoniál s večerou.

Navečer sa pripájame na rýchly hlavný ťah a už za tmy sa v meste Gelibolu dostávame na kompu. Poplatok za motorku a dve unavené duše je osem tureckých lír, čo sú asi štyri eurá. Takmer všade sa dá platiť aj eurami.

Na kompe stretávame Gréka, ktorý ide tiež na VIM. Pracovné povinnosti mu nedovolili ísť skôr, má to však len na skok, zatiaľ má za sebou iba dvesto kilákov. Je úplne naľahko, letné oblečenie, na prilbe čierne plexi, ľadvinka akurát na doklady, bez kufrov alebo tankvaku. Jeho Varan je ale dosť naložený – xenóny, externý Touratech xenón a hmlovka, Remusy, Ohlins jednotka vzadu (môj tajný sen).

Dardanely sú spolu so spomínaným Bosporom pre lodnú dopravu veľmi dôležitým prielivom. Vďaka nim je spojené Čierne a Stredozemné more, presnejšie Marmarské a Egejské more. Na rozdiel od Suezského alebo Panamského prieplavu vznikli oba bez zásahu človeka. Dardanely majú dĺžku približne 60 kilometrov, šírka sa pohybuje medzi jedným a šiestimi kilometrami. Voda v ňom prúdi v oboch smeroch, v závislosti od prílivu alebo odlivu.

Plavba trvá asi polhodinu. Po vylodení sa zbytočne nezdržujeme, vediem trojčlennú skupinku razantnejším tempom. Gabike sme na prilbe nestihli vymeniť čierne plexi za biele, takže v čiernočiernej tme je jej pohľad na túto rýchlosť iný než môj, čo mi aj dáva najavo. Grék ide posledný a jeho xenónové Las Vegas dráždi protiidúce autá, všetky prepínajú na diaľkové. To si s Mirom pekne odnášame, lebo dostávame dvojitú dávku silných svetiel – spredu a zo zrkadiel.

Po mojej ďalšej školáckej navigačnej chybe, keď sme boli od cieľového hotela len niekoľko kilometrov, robíme dlhú obchádzku a blúdime. V tejto tme mi chýbajú orientačné body, nevidno hory ani more. Pomáha nám na šrot naliaty šofér nákladiaku a Mirove GPS, ktoré sme počas tejto cesty zapli po druhý raz. Keď som neskôr Turkom vysvetľoval, že sme tu blúdili, nechceli mi veriť a iba krútili hlavami. Vraj sa to nedá.

Je už toľko hodín, že pomaly idú zatvárať aj bar. Gabika už zalomila, s Mirom sme si ešte pár metrov od pláže dali decentný drink na spláchnutie prachu z prvej polovice našej cesty. Pred sebou máme dva dni plné Varader, pekného počasia, zaujímavých výletov v netuctových scenériách a srdečného pohostenia od našich tureckých varaderokolegov. Dobrú noc.

Deň piaty. Aktívny oddych

(Okolie Assosu a Ayvaciku, cca 50 km)

Na druhý deň sa na raňajkách po roku stretávame s niektorými známymi tvárami a najmä chlapmi, s ktorými sme sa stihli zoznámiť počas našej krátkej návštevy minuloročného VIM, ktoré bolo v Budapešti. Nimrod z Izraela, Bogdan z Poľska, Bernard s manželkou Karindou z Holandska... Varadero komunita je roztiahnutá cez niekoľko kontinentov; máme kolegov z Peru, Brazílie, Kanady, Ruska, Indie, Singapuru, Austrálie a aj Japonska. Väčšina z nich z pochopiteľných dôvodov na VIM nechodí, ale napríklad Rusi a Japonci zvyknú byť skalnými účastníkmi.

Varadero international meeting (Medzinárodné Varadero stretnutie) bolo založené Holanďanom Bernardom Stikfortom v roku 1999. Je putovné, miesto konania sa každý rok mení. Teraz je po prvý raz mimo Európskej únie, najmä preto, že turecká Varadero komunita je veľmi početná. Počet účastníkov sa postupom času vyšplhal z ôsmich až na rekordné tri stovky, ktoré sa zišli minulý rok. Terajšia účasť je nižšia, pravdepodobne hlavne pre veľkú vzdialenosť od západnej Európy, odkiaľ býva väčšina účastníkov. Bernard bol jedným z prvých majiteľov Varadera vôbec, prvé si kúpil už v roku 1998, dnes má už tretie. Spolu má na nich najazdených viac ako 170 000 km. Okrem aktivít okolo medzinárodného diskusného fóra a stretnutí je viceprezidentom holandského Transalp klubu. Jeho manželka Karinda má na najstaršom modeli Varadera najazdených viac ako 140 000 km. Doma majú aj dva Transalpy (’94 a ’07) a dve staré XLV750R (HRC ‘83 a Limited ‘84).

Dominantnú časť tohtoročnej účasti tvoria Gréci, Taliani, Turci a Nemci. Slováci sme tu len my traja, Čecha niet ani jedného. Zastúpených je 22 krajín, ale napríklad Škótsko, Wales, Severné Írsko a Anglicko sú vedené ako štyri rôzne krajiny. Z Francúzska, kde sa doteraz predalo najviac Varader, je tu len jeden účastník a ten ani nevie po anglicky, takže národnostná účasť nekopíruje predaje v jednotlivých krajinách. Najsilnejšie Varadero komunity sú v Grécku, Taliansku, Maďarsku a Turecku. Najmä Gréci sa púšťajú do radikálnych úprav – jeden príklad za všetky: George, prezývaný Ironman (v preklade Železný muž, lebo po mnohých haváriách, najmä na okruhu, je zoskrutkovaný po celom tele), má svoj najstarší ročník Varana napchatý technikou z VTR a novších ročníkov. Karbesy a vačky z VTR, šiesty kvalt z novšieho ročníka, najdrahšie Remusy, dynojet, K&N filter, kompletné pancierové hadice, Hyperpro struny, tlmič riadenia, PIAA hmlovky a strašná kopa elektroniky. Ironman si to všetko mení, upravuje alebo vyrába sám. Na zimu pripravuje montáž ABS a tempomatu.

Aj niektoré nemecké stroje sú dosť naložené. Navigácia, palubný počítač a rádio, centrálny interkom a pozor, LCD televízor pre spolujazdca. Vyhrievané sedlá a kompletná turistická výbava sú popri tom samozrejmosťou. Náš desaťročný Varaník pri nich vyzerá ako chudobný príbuzný, aj keď je tiež v plnke.

Na dnes je naplánovaný výjazd do múzea olivového oleja v neďalekom meste Adatepe. S Gabikou sa nám však akosi nechce ísť, radšej si trochu oddýchneme a pozrieme priľahlú dedinku Assos.

Oficiálny názov je Behramkale, ale väčšinou sa používa staroveké Assos. Táto neveľká dedina bola založená tisíc rokov p. n. l. Grékmi z neďalekého ostrova Lesbos. Leží na skale vyčnievajúcej 238 metrov nad hladinu mora. Medzi ňou a pobrežím stoja ruiny Aténinho chrámu. Pôsobil tu známy filozof Aristoteles, viedol filozofickú školu. Dnes tu v priľahlých domčekoch žije zopár stoviek ľudí. Mnohí z nich sú starí a veľmi chudobní.

V Assose asi neexistuje meter štvorcový, ktorý by bol v rovine. Je to tu samý kopec, podobne ako v Banskej Štiavnici. Cesty dláždené kameňom, domy kamenné. Miestni ponúkajú v stánkoch suveníry, mnohé z nich asi aj sami ručne vyrábajú. Z niektorých domov sú úplné ruiny, nikto sa o ne nezaujíma, aj keď sú na lukratívnom mieste. Stretávame sa s Janom, belgickým varaderistom. Okrem plnej výbavy má na svojom stroji aj ťažné zariadenie na vozík. Tvrdí, že to značne zvyšuje komfort cestovania, pretože motorka samotná tak môže byť odľahčená a vozík za ňou vraj necítiť, systém dovoľuje náklony. Jan tiež patrí medzi tých, čo majú doma aj Goldwinga. Pracuje v Bruseli ako zástupca belgickej vlády pri súdnych sporoch vo veci prania špinavých peňazí a čierneho toku peňazí cez daňové raje.

Potom sme ešte skočili do Ayvaciku, čo je najbližšie väčšie mesto. Vybrali sme líry z bankomatu, nakúpili v potravinách a šli sme späť na večeru. Tá je na štýl švédskych stolov, výber je veľký a dá sa ísť na repete. Po večeri zase dlho debatujeme s Mirom, pridáva sa k nám aj Jan. Popíjame vínko, požierame rôzne pochutiny, do postele sa dostávame ďaleko po polnoci.

Deň šiesty. Po stopách histórie

(Assos – Kücükkuyu – Burhaniye – Gömec – Yeniköy – Demirdere – Bergama a späť, cca 330 km)

Na dnes si pre nás organizátori pripravili dva výlety. Jeden do Tróje, ktorú navštívime cestou domov, takže ten vypúšťame. Druhý smeruje cez pobrežie a hory do Pergamonu, starovekého gréckeho mesta. Delíme sa do skupiniek po pätnástich, každá z nich dostáva svojho vodcu aj auto na chvoste a vyrážame s takmer dvojhodinovým meškaním oproti plánu. Áno, ako sme si stihli všimnúť, Turci sú k behu času o dosť ľahostajnejší než my Európania.

Prvá polovica cesty ide po pobreží, na ktorom sa mestá podobajú na nerozoznanie. Potom však zabočíme do vnútrozemia a hneď začínajú hory. Prechádzame vyprahnutou krajinou, cez miniatúrne dedinky, popod nízke ihličnaté stromy. Jar len teraz vošla do svojej tretej tretiny, a už sa tu na slnku nedá vydržať. Počas jazdy ukazuje teplomer 32 stupňov.

Počas jednej z prestávok sa konečne dostávam ku Bogdanovi. Je zo Sopot, mesta ležiaceho na samom severe Poľska pri Gdaňsku. Bogdan je veľmi charizmatický človek, nevyčerpateľný zdroj optimizmu, pozitívnej energie a rád okolo motorky. Na svojom Varadere prešiel Maroko, Island, Balkán, Kaukaz, teraz aj celé Turecko až po bájnu horu Ararat. Nehovoriac o tom, že Európu má prejazdenú krížom-krážom, lebo navštívil každý doterajší VIM. Poľsko pozná ako vlastnú dlaň a hovoril mi aj o niektorých slovenských cestách, ktoré som vôbec nepoznal. Svoje Varadero kúpil v roku 1998 a pozor, odvtedy na ňom spravil 210 000 km. Tesne pred dvestotisícovou hranicou bolo potrebné vymeniť piestne krúžky a ojničné ložiská, inak je všetko okrem spotrebného materiálu sériové, vrátane rozvodových reťazí a napínakov. Presnejšie povedané, benzínové čerpadlo sa tiež porúčalo, ale to je vraj naozaj všetko. Desať rokov, každý z nich poctivých turistických 20 000 kilometrov...

Po prejdení stoviek horských zákrut sa dostávame do nížiny, v ktorej leží mesto Bergama. Ním iba prechádzame, aby sme sa znova ponorili do niekoľkých zákrut, ktoré si dovolím nazvať jednými z najdojímavejších v mojom doterajšom živote. Stúpame na skalný výbežok, na ktorom leží starodávne mesto Pergamon. Výhľady na priľahlé jazero a mesto sú neskutočné. Pred nami desiatky Varader, za nami desiatky Varader, všetci spomaľujeme od dojatia. Mám chuť postaviť sa do stupačiek a kričať od radosti. Takéto momenty sa nezmazateľne vpisujú do motorkárskej pamäte a slúžia ako povzbudzovače počas dlhých zím.

Pred prehliadkou rozľahlého Pergamonu ešte pokvasíme v priľahlej kaviarničke, aby sme si v tieni trochu oddýchli a zjedli rozdávaný obed. Potom už vchádzame do ruín tohto zaujímavého mesta, ničení neúprosnými lúčmi slnka, oblečení v motorkárskych nohaviciach a topánkach. Berie si nás miestny sprievodca a bezchybnou americkou angličtinou sa púšťa do výkladu histórie. Tieň je tu vzácnosť. Kto je v ňom, je borec. Našťastie tu pofukuje čerstvý vánok, ktorý vraj nikdy neustáva.

Pergamon (Pergamum, Pérgamo) leží na úpätí hôr nad mestom Bergama, necelých 30 kilometrov od pobrežia Egejského mora. Prvé základy postavili Gréci okolo 5. storočia p. n. l., o dve storočia neskôr už bolo hlavným mestom Pergamského kráľovstva. História tohto miesta je príliš zložitá, o to zaujímavejšie sú však tunajšie pamiatky. Zvyšky Diovho oltáru, Aténinej svätyne a knižnice, ktorá bola v staroveku jednou z najdôležitejších a najväčších, ukrývala okolo 200 000 zväzkov. Do Pergamonu sa z egyptskej Alexadrie dovážal papyrus, ale Egypťania raz dodávky zastavili, a tak kráľ Eumenes II. dal príkaz na vynájdenie alternatívneho média na písanie. Keďže jedinou vhodnou a dostupnou surovinou bola ovčia alebo kozia koža, miestni ľudia ho začali vyrábať z nej. Dnes tento produkt poznáme ako pergamen, názov je odvodený práve od mesta Pergamon.

Za zmienku stojí aj zrekonštruovaný Trajanov chrám, celý postavený z mramoru. Jednou z najzachovalejších a najdojímavejších stavieb je však divadlo, do ktorého sa vošlo 10 000 ľudí. Je na strmom svahu a má perfektnú akustiku.

Späť do hotela ideme na vlastnú päsť, lebo vedúci kolóny zásadne neprekračuje rýchlosť 80 km/h, čo je pri tomto teple a vyľudnenosti širokánskych rovných ciest nevydržateľné. Po sprche večera, po večeri program. Vyhodnotenie súťaží, prezentácia budúcoročného VIM (bude v rakúskych Alpách) a nekonečné rozhovory s kolegami z celej Európy. Zástupca každej krajiny dostáva nádherný ručne maľovaný tanier a zväčša na oplátku daruje organizátorom tričko národného Varadero klubu, prípadne aj drahšie veci ako plaketa, váza a podobne. Najvzdialenejším účastníkom sa stal kolega zo Severného Írska (najkratšia trasa má približne 4000 km), najstarším jeden Izraelčan (nepamätám si presný vek, ale nad 70 určite) a titul najmladšieho mi unikol len o chlp, lebo kolega z Talianska bol mladší len o niekoľko mesiacov. Treba povedať, že s naším takmer trojkrížikovým vekom sme svetlými výnimkami v tejto medzinárodnej komunite; ostatní majú okolo štyridsať a viac. Najväčšie kilometre na počítadle vyhral zase Bogdan, už tradičný víťaz tejto kategórie. Turci nezabudli ani na naše zlatíčka - v tomto prípade však nie motorky, ale manželky, frajerky a priateľky, ktoré sem merali túto dlhú cestu s nami. Každá dostala malý prívesok alebo náušnice.

Postupom času sa pripití účastníci začínajú dosť odväzovať, a tak skákanie do bazéna so slanou vodou v oblečení (aj motorkárskom) je považované za normálnu vec. My sa radšej šetríme, zajtra nás čaká dlhý presunový deň.