Motodovolenka v Grécku 2001 7/7

Tak toto ráno je kruté. Tma ako v najhlbšej noci, na hodinách svieti 04:35 po štyroch hodinách spánku, stihnem akurát absolvovať rannú hygienu, zjesť raňajky, navliecť sa do kombinézy, a o piatej už sedíme na motorkách. Stále je tma ako v rohu, takže naša rýchlosť je značne nízka, vďaka slabým svetlám XJ-čka a samozrejme náročnej ceste plnej zákrut. V Preveze nám, ako na potvoru, ušiel trajekt tesne pred nosom a ďalší pôjde až za pol hodinu, čo bolo o siedmej, a to nás ešte čakalo skoro 150 kilometrov do cieľa. Chvalabohu už pred pol osmou sme na druhej strane a našej ceste do Igumentsi už okrem rýchlostných limitov nič nebráni. Tentoraz aj Peťo žmýka XJ do maxima a naša cestovná rýchlosť sa šplhá až na 160km/h. Lodný lístok na dnešný deň je väčšia motivácia, ako strach s pokuty. Nakoniec aj policajti, ktorí nám zavadzali v ceste to asi vedeli, lebo hneď ako sme ich dobehli a zabrzdili poctivo na 90-tku, tak nám hodili smerovku, uhli sa doprava a my sme mali voľnú cestu, dokonca aj s policajným odobrením. Miesto dve hodiny pred odchodom nakoniec dorážame okolo štvrť na desať, necelú tri štvrte hodinku pred odplávaním. V prístave je ale maximálny kľud. Pokúšame sa nalodiť, ale z nájazdu na trajekt nás vrátili, že k lístku si máme v búdke pred prístavom zadovážiť board card. To by sme aj veľmi radi urobili, keby v búdke sedel niekto, kto by to vybavil. A že by búdka bola samoobslužná sa nám nezdalo. Po desiatich minútach čakania, dramaticky priblížili čas vyplávania, znova skúšame osloviť službu v prístave, a spýtať sa na board card. Odpoveď je však rovnaká, až na našu námietku, že búdka je už desať minút prázdna, nám sľúbili že tam niekoho pošlú. No ale mysleli tým asi niekoho, až k zajtrajšej lodi alebo čo. Nakoniec sa dozvedáme, znova od služby v prístave, že keď tam nikto nieje, tak prečo si to nevybavíme na centrále firmy, ktorá je len niečo vyše kilometra od prístavu? Kľud s ktorým nám to ten chlap hovoril, som ale ja neprežíval. Do odchodu bolo už menej ako polhodina a my sme stále bez kariet na nalodenie. Rozhodnutie muselo padnúť rýchlo a aj padlo s Peťom sme od báb zobrali pasy s lístkami a na Varadere išli vybaviť, čo treba. Chvalabohu centrálu sme našli hneď a behom pätnástich minút sme boli nazad aj s palubnými kartami. V momente, keď Peťo zosadal, si u mňa neskutočne šplhol. Jeho veta "človeče veď tu vzadu sa sedí lepšie ako vpredu na XJ-čku" mi spôsobila neskutočné potešenie. Čo ma ale dostalo späť k nervom bola milá pani diskutujúca s colníkom odkedy sme prišli, ktorá si len tak, akoby nič, skočila do inkriminovanej búdky zobrať sveter a zavrieť. To že sa tam už polhodinu motá množstvo ľudí, ktorý teraz urputne uvažujú o jej ukameňovaní, ju zjavne trápilo asi tak, ako Somálca vesmírne lety. Ale aj keď to bolo na poslednú chvíľu, predsa sme to stihli. Už v garážach bolo cítiť, že loď bude podstatne plnšia, ako pred 14-timi dňami. V podpalubí bolo množstvo motoriek z drvivej väčšiny nemeckých BMW, ktoré pokope, silno pripomínali zhluk nepodarených záverečných designových prác. Na palube to zas pripomínalo germánsky beer fest, samý Nemec s pivom v ruke. Dobré miesta už boli obsadené, lebo loď vyplávala z Patry už minulý deň. Tak sme zabrali čo prišlo. Bolo to síce pod strechou, ale pri motoroch. Znova si ordinujeme kinedril, nie kvôli obave z cesty, ale preto že sa po ňom výborne spí. Vyplávanie bola tak trocha atrakcia, vedľa nás totiž kotvil trajekt spoločnosti MION lines, a silno to pripomínalo atmosféru na križovatke tesne pred naskočením zelenej. Motory obidvoch lodí už speňovali vodu naokolo a presne o desiatej to prišlo. Spoločný štart, ale po chvíli sa predierame do vedenia a zrazu sme podstatne zvýšili rýchlosť, teda zdalo sa nám to tak, až kým sme nepochopili, že náš rival začal cúvať, lebo nemohol vytiahnuť kotvu. Chvíľu sme ešte sledovali manévre toho kolosu okolo jednej reťaze spustenej do vody kým sa mu nepodarilo vyslobodiť. S náskokom ktorý sme si vytvorili, potom išiel za nami až kým sa neodklonil smerom na južné Taliansko. S nami už začal lomcovať kinedril, tak sme za riadneho hluku od motorov išli spať. Ten nakoniec vôbec nebol problém, bol monotónny, takže nerušil, a prehlušil všetko ostatné, a my sme zostali oslobodený od bujarých prejavou nemeckej zábavy. Jediné od čoho nás neuchránil bolo škriekanie malého arabského haranta, vo výškových hladinách blížiacich sa k ultrazvuku, ktorý si takto vynucoval všetko čo ho práve napadlo. Bol to evidentne tatov obľúbenec, lebo všetko mu bolo splnené, pokiaľ zvyšok rodiny len okolo neho a tata obskakoval. Keď už nás ale zobudil, bolo poobede a treba byť trošku aj hore, čo by sme potom robili v noci. Byť ale hore znamenalo nutnosť jesť, a na lodi to žiaľ má ďaleko od cenovej pohody v Gréckom vnútrozemí. Tretinkové pivo bolo približne za 80sk, malý giros vyšiel dokonca na 250sk, čo bolo o 200sk viac ako v Kalamate a navyše ten bol vynikajúci kurací, kdežto ten lodný bol zmesou biedneho presoleného mäsa a masť z neho tiekla, ako voda zo starej práčky. Nakoniec sme ale objavili, syrové koláče, dostatočne sýte a stráviteľné. Za zvyšok peňazí sme nakúpili, sprajty a pivo aby sme dodržali vyvážený príjem tekutín. Hneď sme si po jednom dali, dokonca aj kočky, aby sme ten giros nejako neutralizovali, lebo to hrozilo prieserom, do slova a do písmena. Na lodi bola až do večera strašná nuda, nebolo čo objavovať, bola to taká istá loď ako na ceste do Grécka, akurát iného mena. Preto hneď ako sa zvečerilo, okolo deviatej po uzavretí bufetu na vyhliadkovej palube, na ktorej sme sa rozhodli spať, si baby naordinovali ďalší kinedril. Neviem či to už nepreháňali, my s Peťom sme zvolili konvenčnejšiu metódu. Po dve malé pivká, nasúkali sme sa do spacákov a zaujali na lavičkách polohy houmelesákov. Palubu sme si aj napriek zime vybrali radšej, ako koberce na chodbách, lebo sme nemali chuť byť stále preskakovaný a navyše vzduch vo vnútri lode bol, no povedzme nedobrí.

Posledné ráno na cestách sa budíme chvíľu pred Terstom, počasie tu už bolo výrazne chladnejšie, takže po rannej hygiene si obliekame hneď kombinézy. Na Raňajky sa nám podarilo ušetriť s tých včerajších syrových koláčov, ktoré ale studené už nemali veľa spoločného s pojmom chutné jedlo. Peňazí sme už ale nemali ani na bublinky do minerálky, takže museli stačiť. Chvíľu na to sme sa pobalili a čakali kým loď nedorazí do prístavu. Peťo aj keď mu to zjavne vadilo odložil holenie, na ktoré ráno zabudol. Ale že mu to teda riadne vŕtalo hlavou sme pochopili až za chvíľu. Na obzore sa zjavil prístav a my sme sa vybrali k motorkám zadnou časťou, aby sme sa vyhli návalu na recepcii. Dvere vedúce na palubu s motorkami boli ešte zavreté, ale čakali sme spolu s kopou iných, že ich už, už otvoria. Lenže práve v takomto momente Peťo prehral súboj sám so sebou a rozhodol sa ísť oholiť. Pred vyjaveným pohľadom troch párov vybulených očí si s anglickým kľudom začal z hĺbky tašky vyťahovať holenie. Odišiel a nás tam nechal s taškami, ktoré by boli bývali ušľapané hneď v prvých sekundách otvorenia dverí do garáží. No, ale nestalo sa. Peťo sa s prehľadom vrátil, loď bola zakotvená, ale stále nás nechceli pustiť von. Po hodnej dobe sa rozhodujeme, prejsť na recepciu. Tu sme našli tiež len plno ľudí tlačiacich sa v malom priestore, vo vydýchanom vzduchu, ktorého kvalitu vylepšovali, niekoľký ohľaduplní fajčiari. Ostali sme už tu, čo sa ukázalo ako vhodné, lebo nakoniec kvôli udalostiam z 11.9. cesta z lode viedla len tadeto za asistencie karabierov, ktorý pohľadom preverovali cestujúcich a tých arabsko vyzerajúcich aj riadne prevetrávali. Motorky išli z lode ako prvé, tak sme len rýchlo nahádzali bágle, zobrali prilby do rúk a rolovali po železnej rampe znova na pevnú zem. V prístave bolo znova plno karabinierov. Jednému z nich sa nepáčili naše prilby v rukách, ale vysvetlil som mu, že sa aj tak ideme ešte priobliecť a na tých dvesto metrov z lode na parkovisko, snáď nieje až taký problém. Takže po šestnástich dňoch stojíme znova v prístave s kadiaľ sme odchádzali. Bolo osem hodín ráno a celkom zima. Nebola tu ani spomienka na neznesiteľné teplo, ktoré nás vyprevádzalo do Grécka. Teraz nás ale čakal presun domov. Preto sme pripevnili riadne tašky, obliekli si čo sa obliecť dalo a vydali sa na dnešný diaľničný maratón. Hneď ako sme opustili Taliansko, tak na prvej Slovinskej pumpe sme zobrali, kvôli lepšej cene benzín. Tešíme sa, že tu už budú fungovať bankomaty, a karty. Aj fungovali, ale moja zázračná karta je znova ignorovaná, vyzerám ako maximálny pako, čo sa snaží platiť prešlou kreditkou. Po každom pokuse zaplatiť sa vráti odpoveď no credit. To už ma vážne šľaktriafalo, ale nezostalo mi nič iné, len poprosiť Renču, aby to zatiahla za mňa. Náladu som mal znova pod psa. Na chvíľočku my ju vylepšila prilba, stará ošúchaná Uvexa s dvojitým sklom, ktoré v ranných hmlách zachovalo absolútne čistý výhľad, zakiaľ Peťo bojoval s neustále sa rosiacim štítom, vďaka čomu sme sa po diaľnici vliekli sedemdesiatkou. No ale aby moja radosť z prilby nebola nevhodne veľká, na odpočívadle ju ukladám na sedadlo, presne tak ako už viac ako rok vyčítam manželke, že sa to robiť nemá, lebo môže padnúť. No ale čo, drgol som do motorky manželkina prilba na späťáku sa len zakývala a ostala visieť, zatiaľ čo moja elegantne preletela cez bočné brašne, spadla na zem a môj skvelý štít sa odtrhol. Manželkin škodoradostný komentár vynechám, ale teraz ma ešte len začala prepadávať zlá nálada pri pomyslení na šesťsto kilometrov bez štítu, ktoré by moje oči určite premenili na oči ryžožrútov, a tie by mi vôbec nepasovali. Úchyt bol ale zlomený a opravy pomocou všetkých možných blbostí nájdených na parkovisku, neviedli nikam. Už sme pomaly rezignovali a ja som sa zmieroval s mojím novým výzorom, keď ma napadla spásonosná myšlienka. Vytiahol som z báglu gurtňu, ktorú som mal so sebou na uchytenie motorky na lodi, priložil štít k prilbe a pod vrchným rámikom stiahol dohromady. Oprava bola hotová, len mala jeden maličký háčik, nedal sa otvoriť štít, čo by nebol až taký problém, keby som nenosil okuliare, ktoré potrebujem do prilby dostať. Bez okuliarov totiž neprečítam ani ŠPZ-tku auta idúceho predo mnou. Keď, ale išlo prilbu spraviť na zemi, prečo by to nešlo na hlave, že? Znova sme ju rozobrali a poskladali mne na hlave, na prilbe mi pribudla červená čelenka, ktorá vďaka bohu uchránila moje oči. Ďalej cesta ubiehala rýchlo, hmly sa rozplynuli a my sme celé Rakúsko mastili 130-tkou, zastávky sme robili kratučké, lebo aj tak som nemohol dať prilbu dole, a chceli sme byť čo najskôr doma. Keď sme prešli cez Viedeň tak ma neustále prepadávali myšlienky o trapase na colnici, keď si budem musieť rozbaliť prilbu. Ale nestalo sa colníkov sme nezaujímali a bez problému vstúpili na rodnú hrudu, premotali sa Bratislavou a blízkosť domova nám otočila plynom, takže až po Zeleneč sme to smažili 160. Dokonca aj Peťo vytlačil po druhý raz na dovolenke túto rýchlosť s malého, ale spoľahlivého XJ-čka, čím porušil svoju zásadu o dodržiavaní rýchlosti tento rok dva krát viac ako minulý. V Zelenči som si konečne po niekoľkých hodinách rozbalil prilbu, posedeli, zhodnotili cestu v skratke, rozlúčili a každý sa vydal svojím smerom. Domov sme dorazili už okolo piatej, zahlásili príchod u našich aj u svokrovcov a najkratšou cestou zamierili navštíviť našu vlastnú kúpeľňu a posteľ.

Rozchod na Zelenči - Ja a moja zgruntovana prilba

Na cestách sme strávili 17 dní a najazdili viac ako 4000 km. Po gréckych cestách, ktoré sú poväčšine plné zákrut a ma rozdiel od našich nie sú preplnené premávkou, na druhej strane však kvalita asfaltu, vyhovuje viac cestnému enduru, ale vydať sa sem dá bez problému aj so superšportom. Kempy sú na veľmi slušnej úrovni v cenách od 3000 do 5000 drachiem za noc pre dve osoby vrátane stanu a motorky, ak by ste chceli bungalov, treba rátať s dvojnásobnou sumou. Strava v reštauráciách vyjde od 4000 do 6000 drachiem za dve kompletné menu aj s nápojmi, ceny potravín sú len mierne vyššie ako u nás, čo platí aj o benzíne. Tieto ceny boli aktuálne v septembri 2001 a v strede sezóny treba počítať s vyššími. Celkovo je Grécko krajina plná nádherných ciest, pláží, hôr a samozrejme historických pamiatok a je len na Vás, čo z toho si pri ceste tam vyberiete....