Dobývky na Balkáne - Boka Kotorská a pevnosť Svätého Jána

Hlavná tranzitná magistrála opisuje vnútorné pobrežie Boky Kotorskej a stojí za to ju absolvovať, aj keď to je na viac hodín. Tí naozaj rýchli dovolenkári radšej cez Kotorský záliv využívajú lodný trajekt a v najzašitejšom Kotore sú za niekoľko desiatok minút. Pevnosť na kopci Svätý Ján bola pre každého dobyvateľa tvrdým orieškom. Strategická poloha oblasti vždy lákala k výpadom, a keď záliv neplienili nájazdníci a moreplavci, tak zasiahla príroda v podobe zemetrasení.

Cestovali sme do Sutomore vlakom a môžem povedať, že najväčší zážitok patril hlavne prekrásnej prírode. Hory na Balkáne prechádzajú od hustých lesov v ktorých turisti zväčša ľudí nestretávajú (Česi ich dokonca klasifikujú ako "liduprázdne hory"), preto hneď prvá momentka je s takmer neviditeľnou chatkou.

Železnica je vedená nielen horami, ich roklinami a tunelmi, ktorých je tam požehnane, ale prechádza aj priemyselnými oblasťami. Tento fakt potvrdzujú momentky zo schátranej srbskej automobilky v meste Priboj. Táto sa pýšila tým, že prakticky pre celú bývalú Juhosláviu vyrábala nákladné autá a v menšej miere aj autobusy. Počas balkánskej vojny prešla pod správu srbských ozbrojených síl a vyrábala výlučne pre srbskú armádu. Tento štát uprostred Juhoslávie si myslel, že je štátotvorný národ a ostatné národy mu musia zrejme posluhovať. Momentálne v schátranom objekte bývalého socialistického podniku sa už nič nevyrába, len sa opravuje to čo z civilných a vojenských vozidiel je ešte opraviteľné, samozrejme len na ich piesočku, teda v Srbskej republike.

Ako sa vlak približoval k moru aj vegetácie ubúdalo a hory neustále majestátneli a strácali vegetáciu, no aj tam, aj keď to nebolo evidentné civilizácia stále existovala a stále je. Do našej destinácie sme nakoniec dorazili po prekonaní nepočetného množstva už spomínaných tunelov a mosta cez Skadarské jazero. Sutomore, ako som zistlil stojí stále za dobývku, pretože osídlenie siahalo v minulosti až k hranici, kde sa strácali všetky dreviny.

Na potulkách v kopcoch som narazil na zrejme už nefunkčné, alebo aj nie, "ubytovanie v súkromí" kempingového typu na okraji domovej zástavby, ktorú by som klasifikoval "bez ladu a skladu". Naopak blízko hotelov a pláží som naďabil na zrejme dosť starý funkčný dom aj s odstaveným člnom. Samozrejme som nemohol obísť odstavené, ale aj funkčné veterány. Pri inej dobývke sa spomedzi funkčých budov vynárali aj haciendy, ktoré chátrajú a dokonca aj osada Brca, ktorú jej obyvatelia opustili naozaj dávno.

Rád sa podelím aj so situáciou, ktorá mi objasnila prečo domáci na svojich autách majú celoročne zimné pneumatiky. Veľká prietrž mračien, ktorá trvala sotva desať minút predviedla, čo dokáže prímorská búrka. Voda sa valila všade cez dvory, cez suterénové apartmány každého penziónu a hlavne z asfaltky sa stal potok na ktorom sa autá dovolenkárov kĺzali ako deti na tobogánoch v aquaparkoch kdekoľvek na svete. Jedine domáci na zimných pneumatikách sa dostali do svojich obydlí vysoko nad penziónmi. Pochopil som teda, že v prímorskom pobreží, aj keď tam nikdy nesneží "zimné gumy" idú na "dračku".

V ostatnom pripomenutí balkánskych zážitkov som spomenul každoročný motorkársky zraz v Sutomore, ktorému domáci vravia Sutomorska Motorijada, ten sa koná pravidelne začiatkom septembra. Celoročne v kempingu LLOYD tam majú permanentnú reklamu, len aktualizujú plagát pri vtedy nami najnavštevovanejšej reštaurácie "Čudesa od Mesa".

Rozkvet dovolenkových destinácii "Jugošky"pri pobreží Balkánu spomalila najskôr balkánska vojna, neskôr korona a je to vidieť aj na obydliach ľudí, ktorí pracujú nielen v cestovnom ruchu. Väčšina obývaných domov je nedokončených, alebo ich obyvatelia stále stavajú, ale tam nebývajú. Pozoruhodná bola jediná drevená chatka bijúca do očí medzi kockatými socialistickými domami.

Čo sa týka motocyklov tak tie je tam možné vidieť, ale je ich poskromne. Väčšina motorkárov ide do Baru, alebo ďalej do Albánska. Jedna taká výprava sa cez Sutomore premiestňovala z Baru smerom na Podgoricu. Zaujala ma tým, že motorkári boli Česi a sedlali výlučne socialistické stroje. Konvoj viedol trojkolesový Velorex, za ním šli kývačkové Jawy, potom trojkolka Čezeta, nasledovali dva skútre Čezeta, kývačkové ČZ-ty a na záver šla trojkolka Čezeta. Táto podobne ako tá uprostred viezla na korbe všetko potrebné od stanov, spacákov až po náhradné diely a palivo zrejme pre celú výpravu.

Dobývka kotorskej pevnosti v mojom prípade sa udiala vlastne dvakrát a to po súši a po mori. Po súši to bol autobusový výlet na celý deň. Moje postrehy sú len doplnkom k už na Motoride publikovaným cestopisom a bodom záujmu. Cesta šla popri ostrove Svätý Štefan, kam sa bežný turista dostane len cez most a predtým ho zrejme ošacujú a zinkasujú. Snáď najzaujímavejšie boli serpentíny tesne pred mestom Kotor.

Kotorský záliv je prirovnávaný k severským fjordom, pretože jeho geografia je pozoruhodná. Od mora obyvateľov odjakživa chránili úžiny medzi masívami a zátoky, kde obrancovia mali voči votrelcom vždy výhodu. Hlavná tranzitná magistrála opisuje vnútorné pobrežie Boky Kotorskej a stojí za to ju absolvovať, aj keď to je na viac hodín. Tí naozaj rýchli dovolenkári radšej cez Kotorský záliv využívajú lodný trajekt a v najzašitejšom Kotore sú za niekoľko desiatok minút. Z najvýznamnejších prístavov v zálive sú Herceg Novi, Tivat a Kotor. Každé z týchto miest má naozaj bohatú históriu, ale len v Kotore je najstaršia a najčlenitejšia pevnosť na celom Balkáne.

Je cieľom každého turistu, ktorý má rád neuveriteľné pohľady z výšky. Celkom prvé opevnenie vybudované v najvyššom bode horského masívu Lovčen nad Bokou Kotorskou siaha až k národu Ilýrov, ktorí tam proti nájazdníkom vybudovali opevnenie zrejme ešte za čias Ježiša Krista. Napriek tomu Boku Kotorskú anektovalo postupne veľké množstvo bojovných národov, ktoré tam ale nevládli neustále. Pevnosť na kopci Svätý Ján bola pre každého dobyvateľa tvrdým orieškom. Strategická poloha oblasti vždy lákala k výpadom a keď záliv neplienili nájazdníci a moreplavci, tak zasiahla príroda v podobe zemetrasení.

Po Ilýroch prišli Rimania, Byzantínci, vnútrozemskí Srbi, Chorvati, Bosniaci. V rokoch 1391 až 1420 bol Kotor samostatnou republikou. Potom vládli Benátčania, Osmanskí Turci, Rakúšania (Rakúsko-Uhorsko) a Francúzi. V rokoch 1813 až 1814 patrila Boka pod správu Čiernej Hory. Vrátili sa Rakúšania (Rakúsko-Uhorsko). Po rozpade Rakúsko-Uhorska bol Kotor súčasťou SHS (Káľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov), ktoré bolo zárodkom Juhoslávie. Počas II. Svetovej vojny ho anektoval Mussolini, neskoršie Hitler. Po vojne bol súčasťou SFRJ ( Juhoslovanská socialistická federatívna republika 1943-1992). Od roku 2006 je súčasťou Čiernej Hory (Montenegro).

Samotná pevnosť Svätého Jána, ktorá sa týči nad zálivom je z 15. storočia, kedy ju dokončili a je vo výške 260 metrov nad morom. Monumentálne hradby opevňujú mesto prakticky od úrovne mora a vystupujú až k najvyššiemu bodu na kopci Sv. Jána. Od vnútrozemia vedú po hrebeni spomínaného kopca a teda tam strážiaci vojaci mali výhľad nielen na hladinu mora od otvoreného mora, ale aj od okolitých kopcov masívu Lovčen. Výhľad ako na dlani zahŕňa pohľad tesne pod stanovištami na Kotor, cez poloostrov Vrmac a Luštica na Herceg Novi, pričom mesto Tivat vidieť nie je pretože vo výhľade bráni horský masív na poloostrove Vrmac. Ten je vidieť hlavne z leteckých snímok, alebo z drona.

Vojaci mali naozaj čo robiť, keď vyfasovali tie najvyššie stanovištia. Kopec na strane od zátoky je dodnes popretkávaný schodišťami, miestami stále funkčnými pochozmi a množstvom chodníčkov, ktoré sú len na vlastné riziko. Schodov je tam naozaj požehnane a prakticky na pol ceste od mestských hradieb je dokonca kostolík. Múr hradieb sa ťahá aj na takmer zvislých bralách a jeho celková pôvodná dĺžke určite presahuje niekoľko kilometrov. Opevnenie mesta je len 4,5 kilometra a celková dĺžka teda musí byť naozaj dlhá. Prvýkrát som dobyl pevnosť systémom "Kade núter, tade ven" a poviem Vám mal som čo robiť "hore a dolu", aby som nepodľahol prenasledujúcim pocitom neistoty pri pohľade k nebu a k hladine mora.

Z vrcholu je výhľad na more, pevninu, ktorý zahŕňa aj pohľad na magistrálu do vnútrozemia a za chrbtom na hory. Keďže som spomenul, že múr ide pozdĺž hrebeňa, tak výhľad je aj do priepasti medzi kopcami. K vrcholu vedľajšieho kopca ide kľukatá starodávna cesta. Na nej sú hospodárstva a neďaleko aj zaniknuté osady. Tá pôvodná cesta sa rozpadá, no pokračuje až za najbližší vrchol.

Okrem toho, že poloha tohto zálivu je strategická, tak Boka Kotorská je známa aj vzburou námorníkov počas I. Svetovej vojny. Námorníci na lodiach a ponorkách sa vzbúrili proti vtedajším Rakúsko-Uhorským oficierom, ktorí na všetkom čo bolo pre vojsko zarábali a vojaci trpeli hladom. Bola to jedna z viacerých vojenských vzbúr proti vtedajšej monarchii. Nakoniec boli väčšinou potlačené, organizátori popravení a vlastne poukázali na nerovnosť národov a národností v Rakúsko-Uhorsku. Vzburu v Boke Kotorskej viedli Slovania, konkrétne českí námorníci. Vo vnútrozemí v Kragujevaci to zas boli Slováci. Boli z Trenčianskeho 71. pešieho pluku a takisto boli popravení (slovenský film "44"). Viedeň vojakov vždy posielala čo najďalej od domova, aby vojsko nemali zábrany zabíjať pre "Cisára pána a jeho rodinu".