Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 01.08.2022 Autor: gilbert
Čitatelia: 2783 [História]
Táto tretia časť Spo-Spo-Ja jazdy je konečne priblížením samotnej jazdy z bodu A (Šenkvice) do bodu B (Penzión na Majeri, Kaplna). Samotná jazda bola vlastne spomienkou na motorkárov-veteránistov, ktorí na nás už len hľadia z motorkového a veteránskeho neba a ktorým účastníci jazdy venovali živú spomienku na spoločné chvíle s nimi a na neopakovateľné príhody a momenty zo života s nimi. Samozrejme sa pri tom zviezli aj oslávenci Gilbert a jeho dcéra.
Zo samotnej akcie mali, ako vždy, najväčší zážitok deťúrence a ich večné handrkovanie, kto bude sedieť na tej či onej motorke, preliezať veterány a sedieť v nich, či na nich. Ich nadšenie začalo ešte u babky a dedka a s príchodom starej vojenskej sajdy M72 s Boriskom. Paradoxne prvá v sajdke hneď po stíchnutí motora sedela princezná od najstaršej dcéry. Až neskôr sa pridali jej bratia. Nesmeli chýbať ani prilby, samozrejme mimo tej dedkovej, lebo tá bola Jet-ka a tá sa podľa detí k motorke nehodila. Chtiac - nechtiac dedko nakoniec siahol po depozitnej prilbe od Boriska.
Mohli sme sa pohnúť až vtedy, keď padol prísľub, že na námestí bude "preliezok" viacej a tie budú tiež mimo tých na detskom ihrisku na kolesách. Borisko nakopol svoje vojenské veteránske približovadlo a v nadšení sme sa pohli, ale vzápätí motor skapal. Samozrejme okolostojaci sa neudržali, no Borisko duchaprítomne otvoril palivový kohútik, ktorý bol stále od príjazdu zavretý a pohli sme sa. Pri spomalovačoch sme s dcérou dostali usmernenie, že v každej zákrute je vykláňanie sa v smere otočky povinné, či cez zákrutu preletíme, alebo či si ju vychutnáme. Cesta k námestiu sa niesla v podozrievavom sledovaní peších a plechovkárov zatiaľ sólo idúceho khaki monštra, ktorého veľké množstvo kusov sa začalo výrobou BMW R 71, či Zűndapp KS 750 v predvojnovom a vojnovom Nemecku.
Pre vojnou na základe zmluvy o neútočení a spolupráci medzi Nemeckom a vtedajším stalinovým Sovietskym zväzom, ktorú podpísali Ribbentrop (Nemecko) a Molotov (Sovietsky zväz) sa začala výroba vojenských side zrejme licenčne, vo viacerých zbrojovkách v ZSSR. Tieto dva vtedajšie štátne celky začali s výbojmi do svojich okolitých krajín. Ich agresiami trpeli nakoniec všetky európske krajiny. Tieto boje vyústili do II. svetovej vojny až nakoniec Nemecko s ZSSR bojovali proti sebe a rýchlo zabudli na to, že boli spojencami. V konečnom dôsledku na obidvoch stranách fronty sa vojská presúvali mimo vojenských áut predovšetkým na sajdkárach s boxer motormi s logami BMW a Zűndapp na strane Nemecka a M72 na strane ZSSR. V ostatnom článku som naznačil, že u nášho veľkého brata sa vtedajšia situácia aj dnes kopíruje do písmenka až na to, že v minulosti prvým sovietskym výpadom bolo Fínsko a dnes je to Ukrajina. U veľkého brata, sa všetko postavené na povojnovej koristi prakticky s vylepšeniami vyrába dodnes. Preto aj dnes sú vyrábané sajdy s boxer motormi M72 aj s modernizáciami. Paradoxne, ale konkurovať západným retro modelom môžu len produkty z dnešnej Ukrajiny, ktorú sa putinovské Rusko po rozpade ZSSR snaží získať do svojho košiara zotročovaných inoruských národov.
Boriskov M72 už síce nie je vojnové vozidlo, lebo bolo vyrobené po skončení vojny a jazdí dodnes. U milovníkov khaki farieb sú dnes najdostupnejšie práve produkty z bývalého ZSSR, pretože boli vo výzbroji prakticky všetkých armád Východného bloku. Bolo to na škodu veci, pretože tým vývoj automobiliek a motocyklových fabrík v jednotlivých štátoch bol zámerne utlmovaný a preferované bolo len to čo, schválil a páčilo sa veľkému bratovi. Samozrejme vyrábalo sa vo veľkom a nejaké vylepšenia boli údajne prekážkou prosperity. Napríklad dvojvalcové dvojtaktné motory Jawy, či motor s ležatým valcom z Pioniera sa vyrábali prakticky bez rapídnych modernizácií. Strašne veľa prototypov aj moderných štvortaktných motocyklov, ktoré existovali len v prototypových exemplároch sa vyrábať nesmeli. Taký Mistral mal oveľa lepšie parametre ako vtedajší Simson. Samozrejme exportné verzie československých motoriek na Západ sa na tuzemsku nikdy neobjavili. Zaujímavé pre mňa bolo v mladosti to, že nový motocykel sa dal kúpiť len s úplatkom (zažil som osobne), na poradovník a nebolo nič mimoriadne, že ste si kúpili vozidlo s inštruktážou v ruskej azbuke, či s malou chybičkou krásy. Kamarát môjho otca, keď si po riadnych peripetiách kúpil novú kývačku, tak mal aj manuál v Azbuke, aj s údajmi na tachometri, či na motore a navyše obidve kolesá mali defekt. Keď otec priviezol novú Škodu 100, tak jej chýbal vzduchový filter, vnútorné zrkadlo svetiel bolo zhrdzavené, neboli čiapočky na ventiloch a podobne. Človek musel byť rád, že to kúpil "nové" aj keď to bolo v stave, že najskôr to muselo byť všetko dotiahnuté, lebo by nebola ŠPZ...
Na parkovisko pri námestí sme prišli prví. Nakoľko Borisko býva neďaleko, tak prišlo z okolitých domov početné obecenstvo vrátane Boriskových najbližších. Prvý, ktorý sa chcel previesť bol jeho synovec a potom nastala všeobecná detská okupácia a každý potomok chcel na M72 sedieť a baštrngovať.
Postupne prichádzali účastníci. Väčšina z nich to mala nacvičené z veteránskych akcií, kedy mimo starších ročníkov bola výstava na námestí. Bol však trochu problém, lebo sa k školskej budove pristavujú nové pavilóny a z cesty pred ňou sa stala jednosmerka. Neostávalo nič iné, len odložiť stĺpiky a niektorí teda prišli cez námestie. Keď prišli autá, tak nastalo to pravé detské eldorádo a na niektoré vozidlá bol poradovník.
Pelotón zdobili dve malé nákladné autá, americký Pick-up a nákladný Barkasík. Hráškovo zelené pôvodne vojenské zrejme veliteľské auto VW na báze Chrobáka bolo podobne ako ostatné autá okupované potenciálnymi malými vojakmi a vojačkami. Originál Khaki, aj keď tiež zcivilizovaná bola Boriskova M72 side a potom to bol klasický Jawák, kolega z práce Dr. Kožak, endurák Maguma, skútrista Hergott a pohoďáci Campo a Ivo. Samozrejme kolónu dopĺňali doprovodné vozidlá. Najprv vyrazili automobilisti, no po opustení námestia a parkoviska sa účastníci navzájom počkali. Uzhodli sme sa, že trasa pôjde zo Šenkvíc cez Blatné (Šarfiu) smerom na Trnavu okolo kostola v Kaplnej a okolo Penzionu Kaplna k Penzionu na Majeri. Prvý rozruch účastníci spravili ešte na rozhraní pôvodných Veľkých a Malých Šenkvíc. V tej oblasti sú dve uťahovákové zákruty s prevýšením. Rozruch bol preto, lebo v hornej zákrute je stále znesená polovica cesty a je tam semafór. Teda nielen protiidúce autá, ale aj autá za stojacou zmiešanou kolónou Spo-Spo-Ji si z nadšením odtrúbili svoje prekvapenie z veteránov a dali najavo svoju priazeň. Po výjazde z Cerového sa automobilisti rozhodli prispôsobiť prevádzkovej rýchlosti Barkasíka a teda postupne s motocyklistami stratili kontakt. V Šarfii už ďaleko zaostávali za motorkármi.
Keďže M72 viedla kolónu, tak som vystúpil na odbočke tesne pred bývalým Majerom na okraji Kaplnej smerom do Trnavy. Bolo to správne rozhodnutie, pretože meškajúci automobilisti si "museli" vychutnať promenádu v Blatnom a v Kaplnej. Mali to s prehliadkou Penzionu Kaplna, ktorý je v dedinke na hlavnej ceste a samozrejme aj s prehliadkou Kaplnej smerom na Báhoň (Dr. Kožak s doprovodom a rodinným zázemím).
Nakoniec sme sa stretli všetci až na J. Sztoku s bojovým VW (na báze nesmrteľného Chrobáka), ktorého vnúčence predčasne odvolali z akcie. Aj tu v Penzione na Majeri účastníci nadviazali na rozbehnuté debaty zo Šenkvíc a samozrejme vzdávali hold produktom rokov minulých a samozrejme ich nesmrteľným propagátorom. Táto téma je stále aktuálna a aj ja vždy tvrdím, že naši predkovia boli múdrejší, tvorivejší a riadili chod dejín oni, na rozdiel od nás, ktorí sme zväčša len konzumenti bez rozmanitej fantázie, pretože to nechávame na "elektroniku a počítače a im naprogramované operácie". Je to vidieť hlavne v automobilovej produkcii, kde grafický program určí čo je údajne najefektívnejšie a najkrajšie. Autá už nikto nedokáže rozoznať podľa charakteristických čŕt, ktoré im dodali karosári rokov minulých pracujúci pre tú či onú značku. Dnes to je akoby na jedno kopyto a len logo značky človeku napovie aké auto to je. Majiteľmi loga nie sú tí čo vyrábajú, ale tí čo majú peniaze a jednoducho si logo kúpia. V motorkových oblastiach s tým kedysi začali Castiglionovci, ktorí si mysleli, že keď vstúpia do motorkového diania, tak budú nesmrteľní motorkári, keď pozliepajú svoju Cagivu z komponentov zlatej klasiky, tak budú produkovať Rolls Royce na dvoch kolesách. No dnešná realita ukázala, že za peniaze sa nedá kúpiť všetko, zvlášť keď nie ste oduševnený motorkár, ale obchodník so všeličím.
Nech je pohľad na roky minulé akýkoľvek, bez výtvorov v minulosti by v súčasnosti nebolo prakticky nič. Teší ma, že sa súčasnosť neštítí nijakých retro-produktov a tým to dáva najavo: "Nebyť minulosti, nebola by žiadna súčasnosť a vlastne ani žiadna budúcnosť". Teší ma, že to čo bolo dobré v minulosti nie je nikdy zatratené. Zatratené je len to, čo bolo vtedy a aj dnes je chorobne patologické. Vízie vyzývateľov rovnostárstva (Marx, Engels, Lenin...) sú dnes len nádorom na mape sveta a dúfam, že sa ten systém už nikdy nevráti (aj keď veľký brat z Východu by to chcel a neštíti to získať späť vojnou).
Pridané: 01.08.2022 Autor: gilbert Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 249067 | Včera: 212062