In memoriam Kamil Somorovský

Ako fanúšik jazdy v teréne (pretože vodičák som si spravil dosť pozde) som sa chodieval pozerať na tréningy šenkvických matadorov v motocrosse. Prvé čo bolo som sa snažil o kontakt priamo na trati, no žiaľ moje pokusy stroskotali na tom, že som starý. Pri jednej debate so susedom som dostal informáciu, že práve Kamil bol jedným z funkcionárov miestneho motocrossového klubu, ktorý bol vtedy na vrchole svojej aktivity. Priznám sa, ako dieťa som ho stretával, no len zriedka, lebo žil v Trnave. Zhodou okolností jeho rodičia bývali na začiatku našej ulice. Tak som tam zašiel. Priznám sa, nemal som viackrát šťastie. Až po tom, čo mu otec dohovoril, že by sa predsa len mal so mnou stretnúť, lebo to moje neustále vyzváňania ich už otravuje, k stretnutiu došlo. Nakoniec asi po mesiaci sa tak stalo. Naznačil, že najskôr ale musím byť členom Zväzarmu a potom musím prísť na nejaké brigády a ukázať sa na tréningu aj s vlastnou motorkou. Vyhrabal som teda starý preukaz, lebo ako branci sme museli byť členmi Zväzarmu (Zväz pre spoluprácu s Armádou).

Kamil Somorovský

Na ďalšom stretnutí mi tam dal razítko na hosťovanie a zúčastnil som sa viacerých brigád. Vtedy som ako študent vždy smrdel grošom a letné prázdniny boli v nedohľadne. Zo zimnej brigády to na motorku nevychádzalo, tak som šetril viac sezón. Už vtedy som vedel, že moje pretekanie zrejme nebude reálne. Potom prišla vojenčina a po nej klub upadol. S niektorými pretekármi a členmi klubu vrátane Kamila som síce styky udržiaval, no moje aktivity sa už vtedy uberali iným smerom.

Až keď som mal rodinu, tak som sa na trati v Šenkviciach opäť začal stretávať s bývalými nadšencami a fanúšikmi šenkvického motocrossu. Ponúkal som im reportáže z podujatí a stalo sa, že som sa na trati znovu ocitol aj s dcérami na prípravách pred dosť závažnými pretekmi. Bol som dokonca oslovený, či ešte stále stojím o členstvo v klube ako propagátor. Žiaľ, ani na intervenciu už neaktívnych pretekárov a Kamila sa tak nestalo. Tentokrát sa ukázala krátkozrakosť vedenia obce v osobe starostky, ktorá finančný príspevok na preteky podmienila tým, že nesmiem figurovať ako člen klubu. Vtedajšie pomery boli už také.

Kontakty s Kamilom boli aj tak vzájomne prospešné. On začal aktívnejšie komentovať motocrossové podujatia s československou pôsobnosťou a ja som začal písať pre vtedajšie časopisy. Viackrát sme sa stretli v jeho komentátorskej kabíne, u jeho rodičov a aj inde. Šenkvický klub prešiel viacerými transformáciami a vlastne do popredia sa začali dostávať sponzori a ich pohľad na dianie v tomto segmente. Čas od času som sa na nejaké podujatie dostal, no bolo to už len sporadické a podobne to videl aj Kamil.

Neviem ako a čo sa udialo v jeho súkromnom živote, ale ako profesionálny zdravotník som mu zazlieval, že aj napriek svojim životným postojom a skúsenostiam podľahol neopodstatnenému módnemu trendu neakceptovania upozornení a nariadení zdravotníkov a pandemickej komisie. Stálo ho to život, lebo uveril tomu, že za momentálny stav v spoločnosti môžu nepopulárni politici a nie vírus, ktorí sužuje vlastne celú populáciu našej zemegule. Tento vírus je podobne ako kedysi zanesenie európskych chorôb na iné kontinenty dobyvateľmi problém celosvetový. Dobyvatelia do Ameriky, Afriky či Austrálie dovliekli to, na čo neboli domorodci pripravení, s čím sa dovtedy nestretli a to ich zvyčajne stálo život. Dnes je výsledok rovnaký, ľudia si ale myslia, že to sa zrovna ich netýka a protestujú proti. Otázka je, proti čomu protestujú, keď prichádzajú s to najcennejšie, o svoj život.

R. I. P. Kamil a zhora na nás pozeraj z motocrossového neba.

PS: Úprimnú sústrasť pozostalým.