Manínska tiesňava

Podobne ako pri návšteve predošlých úžin sme museli ísť cez Považskú Bystricu. V meste sme sa prakticky trošku potúlali minulé leto, keď som presvedčil zbytok dovolenkovej výpravy zastaviť sa na výstave "Považskobystrický Motocykel 2020", ktorý sa niesol v predstavení skútra Tatran 125. Samotné mesto má bohatú blízku motocyklovú minulosť a aj minulosť dávnu, čo pripomína zrúcanina Považského hradu a tri kaštiele.

V súčasnosti je Považská Bystrica známa tým, že nad hlavami tam bývajúcich a žijúcich funguje frekventovaná diaľnica. O dobývke zrúcanín spomínaného hradu sa zmienim nabudúce. Motocyklovú minulosť určite nemusím nejak obvzlášť pripomínať. Produkty Považských strojární boli známe prakticky na celom svete, možno s výnimkou obidvoch pólov zemegule. Dnešná motocyklová súčasnosť sa bohužiaľ stráca v šedi priemernosti bežného života. Tak ako inde, tak aj na Považí plechovkári nastoľujú voči moto-velo cyklistom právo silnejšieho. Dôkazom sú dokumentačné fotografie arogantného fiatkového 500-kára, ktorý "nevidel" motocyklistu na hlavnej ceste a zramoval ho na jednej z považskobystrických križovatiek. Na šťastie následky neboli tragické, no zrejme motocyklista si tak skoro nezajazdí, ak niekedy vôbec.

Hory okolo kolísky Pionierov boli vždy veľkým lákadlom pre menej a viac zdatných turistov, ktorí si ich postupne osvojovali podobne ako iné kopce vrátane Nízkych, či Vysokých Tatier. Pri výlete som mal možnosť porovnávať majestátnosť a romantickosť úžin pod Mojtínom a Manínmi.

Oblasť Manínska tiesňava sa nachádza medzi zastavanými miestami Považská Teplá a Záskalie pri Púchove, či Považskej Bystrici. Úžiny sú súčasťou komunikácie medzi týmito dvoma bodmi. Priznám sa, úzkosť Manínskej Tiesňavy znásobuje majestátnosť okolitých skál a brál. Raritou je to, že v najužšom mieste nie je asfaltová cesta, ale drevený most pod ktorým je potok.

Považská Bystrica kedysi

Považská Bystrica dnes I

Pod Mojtínom je potok spravidla vedľa cesty a vlní sa medzi bralami spolu s cestou. Pod Manínmi je vlastne len potok na ktorom je most na sprejazdnenie úžiny a teda autobusy a dlhé nákladiaky tam sotva prejdú. Aj keď je to tu v prvom rade eldorádo pre horolezcov, ani prízemní jedinci sa tu nenudia. Prítomnosť horolezcov potvrdzujú na niektorých bralách trvalo umiestnené skoby. Priznám sa, stačí mi na ne len pozrieť a trasú sa mi kolená. Že to nie je moja parketa ma potom utvrdí symbolický cintorín ako spomienka na tých, ktorí chceli tieto bralá pokoriť, no prírodu nedokázali poraziť, naopak príroda si ich vzala natrvalo. Nuž čo, je to vlastne láska až za hrob. Je im tam dobre, no ostatní živí to tak necítia.

Je pozoruhodné porovnávať zdokumentované miesta v úžinách s odstupom storočí. Podobne ako pod Mojtínom, sa mi nechce veriť, že vegetáciou pokryté strminy boli kedysi dávno holými bralami. Po pátraní po takýchto foto som vo svojom archíve narazil nielen na starý záber na najužšie miesto z roku 1906, ale aj na foto mojej dcéry, keď tam bola v roku 2010 na školskom výlete zameranom na geologické zaujímavosti Slovenska.

Keďže Manínska Tiesňava je dlhodobo navštevovaná tak v minulosti, možno ešte aj dnes pod horami fungoval a možno funguje stále auto-moto kemping. V súčasnosti takéto zariadenia sú viac-menej raritou. V bývalej ČSSR podliehali socialistickej architektonickej unifikácii. Okolo jedného takého som autobusom cestoval z Katarínskej Huty do Lučenca do školy. Na pozostatky takej vyhorenej budovy som narazil bývalých kúpeľoch v Beluškých Slatinách. V mojom detstve bola taká budova aj v lesoch medzi Lovinobaňou a Cinobaňou. Areál so volal Lovinka (už som ho spomínal).

Môj celkom príjemný zážitok, ako obyčajne, aj v týchto úžinách prekazil dážď a teda sa v oblasti Súľovských Skál sme sa už neobjavili a vrátili sme sa do kúpeľov Nimnica samozrejme cez Orlové. Pre milovníkov extrémov je to určite miesto pre relax. Škoda len, že tie úchvatné pohľady zhora sú pre motorkárov len sprostredkované. Naživo to zažije naozaj len ten, čo vylezie až nahor. Pri sledovaní videa z drona to asi tiež nebude pre horolezca to pravé orechové, ale pozemského smrteľníka ako ja to poteší. Návštevu vrelo odporúčam, no treba si vopred zabezpečiť dobré počasie, lebo my sme ako obyčajne odchádzali za dažďa.

úžiny z vtáčej perspektívy I