Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 18.08.2017 Autor: Tomáš Hajduch - Awia
Čitatelia: 8018 [Šport - Rally]
Maďarská Baja zažila tento rok niečo nezvyčajné. Okrem toho, že to bol prvý rok s účasťou Števa Svitka, tak to bol aj prvý rok, kedy Baju ovládli amatérski rally jazdci na veľkých cestovných endurách. A to doslova.
Predchádzajúci | Seriál článkov: Motomix XL Enduro Cup 2017 | Nasledujúci
Foto: jancii, Tomáš Hajduch - Awia, bodorovic, elKablo
Text: Tomáš Hajduch - Awia, Landal
HunGarian Baja 2017 bola neskutočná akcia a rozhodne zážitok na celý život. Stretli sme sa tuto za rohom doslova s legendami Dakaru, dokonca sme s nimi boli v jednom depe, na rovnakej trati, mali sme možnosť s nimi prehodiť pár slov a spraviť nejakú tú fotku. Proste zažiť to, čo sledujeme v januári vo forme Dakaru v telke na vlastnej koži.
14.08.2017 - Redakcia Motoride.sk Čitatelia: 5901 [Šport - Rally]
Uplynulý víkend v maďarskom Veszpréme na podujatí Hungarian Baja, ktoré bolo zaradené do kalendára Svetového pohára ako aj do seriálu Majstrovstiev Európy, kraľovali slovenskí jazdci.
Trate práve rallyové, rýchle, nebezpečné. Roadbook profesionálne spracovaný, ale trať vyznačená tak, že RB ani nebolo treba. Ja som si jazdu užíval aj s navigáciou, vedomý si svojej pomalosti. Poctivo som si odsledoval každý waypoint a až neskôr skúšal zrýchľovať preskakovaním roviniek či jednoduchých križovatiek a sledovať len výkričníky. A to sa veru oplatilo, mnohé výkričníkové miesta boli nebezpečné len pre autá, ale tých pár dvoj- či troj-výkričníkov bolo fakt nebezpečných, a ako sa ukázalo, aj fatálnych. Chalani čo sa polámali či dobili, sa dajú dokopy. Ja som dal Baju na pol plynu, bez jediného pádu, na totálnu istotku... Čo teraz možno aj ľutujem, a možno aj nie... :-)
Ako písať jedinečne o tomto jedinečnom preteku? Bol to pretek, a takých bolo za vagón... Aj článkov som už napísal nespočítane... Ale je už týždeň po akcii a ja stále nostalgicky spomínam a prežívam to v hlave znovu a znovu.
Baja sa pri Vespréme jazdí na relatívne malom priestore, s extrémnou sieťou ciest. To umožňuje namotať veľké kilometráže. Zároveň je to jasne ohraničený a uzavretý okruh preplnený organizátormi a to spôsobuje vysokú bezpečnosť preteku (bezpečnosť v zmysle uzavretej trate). A to územie na ktorom sme jazdili, je v zásade jedna veľká planina. Výsledkom tohto všetkého bolo, že HunGarian Baja 2017 bol jeden z mojich vrcholných jazdeckých zážitkov.
V rámci súťaže sme mali vytvorenú vlastnú kategóriu. Tá sa od ostatných líšila len v tom, že dve sobotné rýchlostky sme mali skrátené zo 140 km na 98 km (merané km), a z dvoch nedeľných 98 km rýchlostiek sme mali len jednu. Celkovo sme od piatku poobedia do nedele poobedia najazdili 400 km, z ktorých bolo 305 meraných. Pozoruhodné bolo, že z 94 posádok bola takmer tretina nás, hobíkov a rozhodne som nemal pocit, že sme len takí "prílepok".
Pretek bol organizačne pripravený famózne a personálne pokrytie mňa osobne prekvapovalo. O organizačnej mašinérii svedčí to, že po dojazdení rýchlostky sme ešte pred príchodom do bivaku (15 km) mali predbežné výsledky zverejnené na nete. Zo strany jazdcov síce bolo nutné dodržiavať prísne pravidlá, na viacerých miestach čakať (niekedy zdanlivo nezmyselne) ale to všetko som ochotný akceptovať v záujme hladkej organizácie.
Prebierky a celkovo pravidlá preteku boli brané veľmi vážne. Prvý krát som zažil, že nejaký stroj nebol pustený do preteku. Niektorým sa podarilo dodatočne hlučnosť znížiť, ale niektorí sa museli naozaj zbaliť a odísť (nezrovnalosti v papieroch). V pretekoch bolo akékoľvek meškanie alebo naopak predbehnutie stanoveného času tvrdo penalizované.
Čo zostáva v mojej mysli z tohto preteku? Trate, partia a zranenia.
Nič také ako tu som ešte nezažil, a to mám toho odjazdené na hobíka naozaj dosť. Nikdy predtým som nešiel dlhé úseky so zaklapnutou päťkou s tým, že „ešte by to šlo...“. Štandardná priemerná rýchlosť na našich „motačkových“ rally je 35 km/hod. Tu sme jazdili 98 km v časoch na úrovni 1:28, priemerka teda okolo 67 km/hod. V sobotu mi počítadlo ukázalo topspeed 131 a v nedeľu dokonca 140.
Samotná trať bola z hľadiska technickej náročnosti to najľahšie, čo si dokáže terénny jazdec predstaviť. Zároveň to bola ale čistá a nefalšovaná krása a radosť. Trate široké a prehľadné. Paradoxne k tomu bol pretek subjektívne nebezpečný. Zámerne píšem subjektívne, lebo nebezpečnosť je spôsobená našou túžbou pretekať. To, čo nás na tieto akcie ženie a po čom túžime, je zároveň to, čo nás ohrozuje. Nie je to trať, je to naša hlava (alebo ego?).
Náročnosť tratí spočívala v schopnosti predvídať rýchle zmeny vo vysokých rýchlostiach. Najmä rýchlo sa blížiace hupáky (tie v Piliscséve sú neškodné v porovnaní s Vesprémskymi) boli kľúčové a narobili najviac zla.
Atmosféra bola počas celých troch dní výnimočná. Myslím si, že svoje zohral aj relatívne malý počet zúčastnených v našej kategórii (tuším 26). Tým pádom sme boli nejako viac zhluknutí a neboli sme takí „rozskupinkovaní“. Piatkový večer patrí k tým najlepším žúrkam aké som na pretekoch XL-cupu zažil. Aj keď mnohé sa mi vybavilo až na základe rozprávania...
Aj keď sme boli hobíci bez tímovej podpory, mali sme fantastické zázemie. O to sa nám starali „naše baby“: Tinka, Zuzka, Gabika a Aďa. Pitný režim, strava, fotenie, zvoz do bivaku, tankovanie, sanitné vozidlo... Toto všetko pre nás zabezpečovali dookola, s úsmevom a svojím neopakovateľným šarmom. Samozrejme, môžeme si zaplatiť mechanika, doprovod, kuchára a neviem čo ešte, ale sú prosto veci, ktoré si za peňáze nekúpiš. Dievčatá veľmi pekne ďakujem!
Štyria jazdci vyžadujúci sadru, to je jednoducho moc a na takéto „výsledky“ nie sme zvyknutí. Faktom je, že tento pretek si vyžaduje 100% koncentráciu na každom jednom metri. V rýchlostiach, akými sa tu jazdí, sa zmena udeje v sekunde. V jednej chvíli máš naložené kilo-desať a ešte furt pridávaš a keď mrkneš už je tu séria hupákov a máš čo robiť, aby si to dobrzdil. I keď sa to zdá absurdné pri takom množstve rýchlych vypalovákov, mal som problém dodržiavať pitný režim. Lebo šak spomaliť ani za nič a v takej palbe som stále potreboval obe ruky na rajdách.
Bolo by hrubým nepochopením problému nadávať na preteky alebo trať. Problém nie je ani v jednom z uvedeného. My sami si určuje mieru rizika ktorú prijímame a robíme to preto, že nás to neskutočne baví. Nanešťastie nemáme tie zručnosti a tréning, aké veľké mená za ktorými sa na trati naháňame.
Skvelý zážitok a skvelé jazdenie v skvelej partii. Akcia rozhodne prekonala moje očakávania a v budúcnosti mám v pláne si to zopakovať.
Celkové náklady na štartovné boli 325,- Eur (250 oficiálne štartovné, 25 licencia a 50 platba za konektor pre GPS). Môže sa to zdať veľa vo vzťahu k štartovnému na európskych týždňovkách na úrovni 700,- Eur. Avšak keď sa zváži množstvo meraných kilometrov, špecifickosť preteku (takúto paľbu inde nezažiješ), logistická nenáročnosť (ako časová, tak finančná), potom sa to ukazuje v inom svetle.
Je toho veľa čo mi víri hlavou, ale sprostredkovať tú krásu a tie zážitky sa nedá. Chceš to spoznať? Nabudúce poď s nami!
Niečo alebo niekto ma nútilo, aby som zhodnotil Hungarian BAJA. Stručne sa dá povedať: skvelé miesto , ľudia, terén, bivak. Ale toto ste už čítali mnohokrát. Pokúsim sa Vám priblížiť, ako sa pretekalo.
V piatok sme vyrazili do neznáma, v itinerári nebezpečné úseky vyznačené, a už len pochopiť ako to myslel autor s tými “!“, “!!“, “!!!“. Je totiž dosť rozdiel medzi tým, čo je nebezpečné pre auto a čo pre moto. Nie vždy nám výkričníky sedeli, čo potom zvádzalo ich ignorovať. Piatkový prológ prinieslo moje prvé prekvapenie. Medzi moto som skončil na 1.mieste, predo mnou Pepa Macháček na quade o 36 sekúnd. Snažil som sa nerozbiť hneď prvý deň, preto som zvolil miernejšie tempo. Aj tak to znamenalo, že v sobotu štartujem prvý. Nie je to najlepšie, lebo nevieš presne aké tempo si zvoliť. Nakoniec pro prezeraní kompletných výsledkov z piatka za FIM + FIME a INT (to INT sme boli my „hobíci“) som mohol mať úsmev na tvári : Svitko 6., Benko 14. a ja medzi nimi na 12. mieste na slabej WR250.
V sobotu už som musel jazdiť s opuchnutým a boľavým členkom (ale to je iný príbeh).
Macháček štartoval predo mnou. Povedal som si „stačí sa mu priblížiť...“. No bola to chyba. Po 15 km stále nebolo vidieť ani Pepu ani jeho prach. Krátko na to prišiel menší pád, na čo som sa rýchlo pozbieral aj s vecami, ktoré sa váľali naokolo v tráve. No Slavo Lamper medzitým prefrčal okolo mňa. Bohužiaľ Roadbook aj s uchytením som značne poškodil a neustále mi to udieralo do prilby. Asi po kilometri som to odstavil v tieni aby som to nejako pripevnil a spojazdnil. Nepodarilo sa ani jedno ani druhé a navyše prefrčali okolo mňa ďalší 3-4 jazdci. Nezostalo mi nič iné len rýchlo naskočiť a páliť za nimi aby ma potiahli do cieľa, lebo zablúdiť vo vojenskom priestore nie je rozumné. Záver z SS2: nie len že som nedobehol Macháčka, ale stratil som niekoľko pozícií.
SS3: Poobede sa išlo druhý krát tých istých meraných 98 km. Znova z prvého miesta a bez roadbooku, mohol som sledovať akurát stopy a niečo som si pamätal z rána. No nestačilo to. Raz som zablúdil a Samo Theis ma znova predbehol, ale nie na dlho. Členok stále bolel a musel som radiť pätou. Do cieľa SS3 prichádzam prvý ale onedlho tam prišli ďalší jazdci. V depe zisťujem, že som sa prepadol na 8.miesto.
Ráno členok statočne opuchnutý. Myšlienka odstúpenia mi vŕtala hlavou len dovtedy, kým Filip Kalka nezačal znova rýpať. V nedeľu som štartoval až zo 7. miesta podľa sobotňajších výsledkov.
Celkom mi to vyhovovalo, mohol som zvoliť taktiku dobehnúť predo mnou štartujúcich a bedňu mám na dosah. Podarilo sa ich nie len dobehnúť ale niektorých aj predbehnúť. Väčšinou sa nikto neteší, keď mu niekto práši do ksichtu. Na cca 20-tom kilometri som dobehol Filipa a ten zrazu zmizol v pravotočivej zákrute, ktorú som ja v prachu nevidel. Stromy aj kríky sa približovali veľmi rýchlo a vedel som, že to nedobrzdím. Musel som to položiť. Našťastie bez následkov a ani boľavý členok nedostal ďalšiu ranu. Rýchlo nabok, moto naštartovať a hurá za Filipom, lenže... Musel som sa vrátiť pre ľadvinku s dokladmi, mobilom aj s TimeCard. Tá mrcha sa odopla pri páde a za TimeCard je penalizácia 2hod.
Filip mal problém s predným kolesom, dlho mi netrvalo aby som ho predbehol. Pri Špaňďovi som už bol viac trpezlivý, aby som znova nespadol.
Zhruba na 60-tom kilometri zrazu zbadám prach. SUPER, ďalší jazdec na dohlaď. OMYL! Zrazu Ukrajinec na štvorkolke oproti na plné gule a ja som v ľavej stope. Nebolo kde uhnúť, len držať svoju stranu. Minuli sme sa asi na 2 metre, skoro som sa posral. Netrvalo dlho, pozriem dozadu a Ukrajinec už je za mnou. Jazdil inú kategóriu, tak ma napadlo, že ho pustím. Ale prešlo ma to. Nebudem predsa žrať jeho prach a skaly! Tak som zvýšil tempo a koncentráciu a striasol ho. Cestou k cieľu som ešte predbehol asi dvoch jazdcov z FIM-E a dorazil tesne za trojicou Landl, Theis, Janikovic . Vedel som, že ak nebude penalizácia, bedňa je istá. Nakoniec čas 1:22:04 bol identický s časom Martina Benka. A tom som aj spadol (možno aj on?)
A členok? Ten sa dolieči.
Na Rohlíkov obytťák musí niekto vymyslieť bezpečnejšie schody.
Pár dní po preteku som sa dočítal v HARO-vom článku na moju adresu nasledovné: ,,To musela byť bezchybná jazda srdcom od začiatku do konca.“ K tomu len toľko, že srdcom to bolo určite, ale bezchybné ani náhodou...
Chlapci a dievčatá, ešte raz veľká vďaka. Bolo mi cťou! O rok dúfam repete.
Pridané: 18.08.2017 Autor: Tomáš Hajduch - Awia Zdieľať
Predchádzajúci | Seriál článkov: Motomix XL Enduro Cup 2017 | Nasledujúci
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 193610 | Včera: 118543