Quo vadis, Dakar?

Pre osvieženie pamäte si priblížme účinkovanie ASO, ako majiteľa a organizátora rally s menom „Dakar“ na juhoamerickom kontinente. A bude to silne konšpiračné čítanie.

V roku 2008 bola súťaž na poslednú chvíľu zrušená pod hrozbou teroristických útokov. Čudné, pretože organizovaný terorizmus vtedy v severozápadnej Afrike nejestvoval a lokálnemu banditiznu sa dalo relatívne úspešne predchádzať. Okrem toho, sofistikované teroristické hnutia vznikajú vždy pod taktovkou sofistikovaných tajných služieb za ulúpené peniaze. A tak francúzska tajná služba upozornila na vlastné aktivity a „zachránila“ preteky pred vyhladením? Skôr nenažraný a prešpekulovaný organizátor preniesol na pohľad elegantne pôsobenie do Južnej Ameriky.

Nová lokalita je úplne iná ako pôvodná. Vo všetkom. Odlišná je príroda, nadmorské výšky, klíma a aj ľudia. Ach, tí ľudia! Všade mraky divákov pri trati, sledovanosť v telke a pozornosť miestnych vlád… To si páni v dozornej rade hydry menom ASO mädlili ruky. Stačilo vymyslieť Džina so samopalom v ruke a vo správnej chvíli ho vypustiť z fľaše. Zmysel pre dramatično nejde týmto režisérom uprieť.

Spolu s netušenými odbytiskami sa objavili dva zásadné poznatky: Argentína sa na „Dakar“ nehodí a Čile zase kua áno. Hlavne púšť Atacama s obrovskými dunami, so stálym počasím bez zrážok a nekonečnými možnosťami na umiestnenie trate všetkých očarila. Okrem toho, mestá a lokality začali medzi sebou súperiť, kto pohostí bivak aspoň na jednu noc. ASO sa chytilo aj tejto príležitosti a šikovnou manipuláciou dosiahli súdruhovia Francúzi, že samosprávy začali medzi sebou licitovať, kto dá viac za túto reklamu. Nastala paradoxná situácia: usporiadateľ neplatil hostiteľovi, ale naopak hostiteľ dával nemalé prachy za možnosť patriť medzi vyvolené miesta, kúpajúce sa v životodarnom bahne médií.

Popri tom ale bolo možné speňažovať aj účasť ďalších štátov, preto pribudli Peru, Bolívia a Paraguaj, všetko jazdcami nenávidené lokality. A nevhodné tiež. Ale čože, veď peniaze tak lákajú… Všetko vzorne klapalo až do ročníku 2016, kedy Čile „drzo a vzpurne“ prehlásila, že v nadchádzajúcom klimatickom harakiri s menom El Niňo nemienia dotovať francúzsku hucútsku zábavu na úkor vlastného národa. V očakávaní záplav chystali záchranu krajiny a urobili dobre.

Naopak ASO takmer utopila všetkých motorkárov na soľných pláňach Bolívie. A nasledovali naháňačky po šotolinových a nezáživných cestách. Zbohom púšť, matka skutočných rally, zbohom otvorené pláne a priestory. Na program dňa prišli šialené vypaľováky, umele prerušované technickými vsuvkami, nevhodnými pre daný druh techniky.

O rok neskôr, roku pána 2017 nastali ešte krušnejšie časy. ASO urazenecky odignorovala Čile za nehoráznu odvahu odporovať im pred rokom. Frantíci zrejme nevedia, že Čile nie je ich kolónia a dokonca ani nikdy nebola. Marc Coma, zodpovedný za stavbu tratí, dostal opäť neľahkú a nevďačnú úlohu. Lenže z hovna bič neupletieš a zo šotolín „Dakar“ nestvoríš. Tak sa znovu opakovala fraška z vlaňajška, akurát viacej pritiahnutá za vlasy. Už nemali ako tvrdiť muziku, preto orgas zámerne robili chytáky a chyby v roadbooku, nech rally má šťavu a spád. Dopadlo to tak, že nerozhodovalo jazdecké umenie ale šťastie. Kto trafil, vyhral, kto nie, prehral. Ak ho nezabil počas časovky blesk, pravda… Ťahanie pretekárov po 70km úseku feš-fešu, topenie motoriek v mlákach a v blate nepatrí k diaľkovým rally. Tiež prekonávanie výškových rekordov nepatrí k hlavným disciplínam motorizmu.

Pri poslednom „Dakare“ sa mi ani nespotili ruky počas sledovania výsledovky. Nebolo prečo. Zobrazené časy vôbec nezodpovedali výkonnosti jazdcov a tímov a preto nemali poriadnu výpovednú hodnotu. Nespokojnosť pretekajúcich a aj doprovodov dosiahla vrchol a vášne zrejme rýchlo neochladnú. Dopredu sa dostáva opäť Afrika a konkurenčná Eco Race.

V roku 2009 prevzala dvojica Metge – Schlesser zazmluvnenie termínu v západnej Afrike a zorganizovala súbežne Africa Eco Race. Jednoducho zabrali prázdne teritórium. Už na jar začali fabriky zvažovať, či pôjdu na „Dakar“ do Južnej Ameriky, alebo zostanú v Afrike na Eco Race. Najviac vyskakovali Kamaz a KTM: Rusi boli nasratí a Rakúšania vychcaní. Ako vždy.

Rozbehli sa zákulisné rokovania, slizký kolotoč peňazí, moci, podlízania, vyhrážok a úplatkov. Nakoniec KTM vydobyla výhody a Kamaz vyčkal na rozhodnutie. Tento ústupok pripomenula KTM organizátorovi o dva roky neskôr, keď z noci na deň zakázali objemy nad 450ccm. Vtedy BMW trošku dosť veľa zaplatili za tento technický predpis v nádeji, že cez Husqvarnu (vtedy v majetku BMW) vytrie KTM-ke oči. No nestalo sa. KTM presadila ešte rok z milosti s restriktormi na hrdle sania s priemerom 30mm, čo nie je až tak málo. Ale zvýšili objem zo 654ccm na 730ccm a s prehľadom vyhrali. KTM zostala s nevytretými očami, no s vytretým zadkom. Namiesto hajzláku jej poslúžili trockisti z BMW. Na oplátku ASO v nasledujúcich rokoch podporovalo nastupujúcu Hondu a potláčalo KTM, aby v posledných dvoch ročníkoch znovu protežovali oranžových. Paráda!

„Dakar“ sa momentálne dostal do slepej uličky. Nebyť prenosových práv, zahynie nadobro. Thierry Sabine bol génius, keď stanovil termín na prelome rokov. Vtedy nik poriadne nešportuje a od Vianoc prežratá západná civilizácia potrebuje niečo vykazovať. Sledovanie silných športových príbehov je po piatom opakovaní Popolušky vzrušujúce a zábavné. Eco Race nemala inú možnosť, iba termín skopírovať. Zo začiatku (do r. 2015) išli reporty oboch pretekoch aj na Eurosporte. Ale „Dakar“ mediálnu vojnu vyhral a Eco Race teraz žije v tieni ASO. Napriek tomu Metge so Schlesserom morálne vyhrali. Eco Race sa jazdí len a len po púšti, presuny merajú niekoľko, v horšom prípade niekoľko desiatok kilometrov. Časovky vymetajú najkrajšie kúty dnes dostupnej Sahary a šport je na 1. mieste!

Čo zostalo ASO a „Dakaru“, aké má možnosti do budúcna? V prvom rade nemôže vrátiť trasy do Afriky. Jednak už nevlastní práva na daný termín, no hlavne vlastná mediálna známosť urobila z neho žiadaný terč pre akýchkoľvek teroristov, dnes reálnych. V hre zostáva stále Atacama v Čile. Neviem, či dokáže ASO pokorne skloniť hlavu a jednať, pritom nezdierať a nevydierať čilskú vládu. No bez dún bude stále klesať športová úroveň aj kredit rally, s nimi tiež počet štartujúcich.

Bez šance vidím aj návrat ku koreňom Dakaru v zmysle formátu, kedy jazdcov sprevádzal početne a materiálne obmedzený tím a tak sa vyrovnávali šance pre všetkých. Dnes tvorí doprovod spolu armáda niekoľko tisíc osôb, z čoho plynú nemalé zisky, pretože za každého sa platí okolo 5.000€. A peniaze ASO miluje viacej ako šport.

Isté je, že musí zákonite prísť ku zmene. Po prvý raz v tomto ročníku kritikou nešetrili členovia továrenských tímov, pričom sa zvyčajne držia na uzde. Honda vypadá ako natlakovaný kotol bez poistného ventilu. Jazdci nemali možnosť ukázať čo v nich je a celkový počet odpretekaných kilometrov bol podstatne nižší ako pri Eco Race! O kvalite tratí radšej pomlčím. Médiá určite zo zotrvačnosti (a v zmysle zmlúv) zakryjú chrbát „Dakaru“. No a ASO musí pozrieť po prvý raz do zrkadla. Ako vyhodnotí vlastný obraz nevieme. Vieme iba to, že pohľad to bude nepekný a bolestný. Snáď poučný…

ASO chce každý rok pripraviť niečo špeciálne, hoci jazdci požadujú niečo klasické. Honba za senzáciou potláča podstatu rally športu a v konečnom dôsledku deformuje jeho vnímanie verejnosťou. Odborne podkutí fanúšikovia krútia hlavami už dávnejšie. Teraz pridávajú zdvihnuté obočie aj obyčajní nadšenci Dakaru, klasickí obdivovatelia Svitka, Jakeša, či Tobyho.

Rátam, že Eco Race a „Dakar“ zostanú každý na svojom teritóriu. S tým rozdielom, že Eco Race nič meniť a riešiť nemusí, počty pretekárov jej budú iba stúpať. „Dakar“ musí zabojovať sám so svojou pažravosťou a s neuveriteľným narcisizmom jeho vedenia, sediaceho pri zelenom stole. Ostatné sa dozvieme v priebehu roku 2017, ak kua vojna nebude…

Kam kráčaš, „Dakar“?

Text: Peter Haršáni - Haro - haro007.sk