Francúzske Alpy 2004 - Bonette a tie ostatné 2/5

Príjemným prekvapením je aj pokračovanie z Couillole do dediny Beuil (1450m), mierne klesanie vlnitou cestou po náhornej plošine s horskými lúkami, hrebeňmi hôr, výhľadmi a absolútny kľud. Tu po tankovaní začína objavovanie = cesta roklinou Gorges du Cians. Pravdupovediac som z Cians trochu sklamaný (alebo som bol príliš nadržaný), fotky ktoré som predtým videl asi vzbudili väčšie očakávania. Na naše pomery je to úžasné, ale v Alpách je takýchto ciest neúrekom. Cesta cez Cians síce vedie 17km po dne úžasnej hlbokej rokliny v hnedej hornine, ale všetky exponované miesta sú „zjemnené“ tunelmi. Presúvane sa cestou č.202 do Entrevaux, kde počas krátkej obednej pauzy obdivujeme rozľahlý hrad na strmom kopci nad mestom. Po pár ďalších kilometroch začína nástup na prejazd roklinou Gorges de Daluis, a tento prejazd sa naozaj nedá opísať. Už samotný nástup dolinou je nádherný, ako v nejakom romantickom westerne mierne stúpame traverzom ponad širokú kamennú dolinu. Po nástupe vchádzame do rokliny samotnej, a zmocňuje sa ma úžas: cez Daluis totiž ide cesta vysoko ponad roklinu, a tých 15km jazdy najexponovanejšími cestami, niekoľko sto výškových metrov ponad divú rieku, takmer po streche tohto hnedočerveného kaňonu treba jednoducho zažiť, je to takmer porovnateľné so zážitkom z jazdy cez Veľký kaňon Verdon. Užívame si scenériu a samotu, a obdivujem dielo prírody, ale hlavne odvážnych cestárov! Jednozančne treba Daluis prechádzať z juhu na sever, pretože takto cesta vedie po západnej strane rokliny, a všetky juhoseverné jednosmerky sú exponované do priepastí po pravej ruke, s fantastickými pohľadmi až na dno. Opačné jednosmerky zo severu na juh vedú nespočetnými tunelmi.

Gorges Daluis – bez komentára

Pokračujeme na sever opäť po novom asfalte, a v St.Martin d´Entraunes zastavujeme v zrejme jedinej otvorenej putike, a keďže sme hladní, okrem obligátnej „kafé“ sa odvažujeme objednať si menu za 11 Euro, netušiac čo to bude (francúzštinu neovládame, a na nič sa ten názov nepodobá). Neskoršie sklamanie z miestnej špeciality je značné, na tenučko nakrájaných pár kúskov surovej hovädziny (ani poriadne nerozmrznutej) s hrsťou hranoliek a pár listami hlávkového šalátu na zaplnenie taniera nás veru nezasýtilo. Ale aspoň sme si v tieni oddýchli a vyvetrali spotené handry. V tejto osade potom odbočujeme doľava, aby sme si dožičili otočku na blízke sedlo Col des Champs (2191m). Napriek miestami hrboľatému asfaltu je to príjemný osamelý pass, s peknými výhľadmi aj do vzdialenejších dolín, nazývaný aj Brána Juhu. 17 kilometrov stúpania v dvoch fázach je poriadne pozakrúcaných, ale naozaj to stojí za to. Dobre sa tu cítime, zas samota, a spomínam na ten nádherný augustový večer roku 2000, keď sme tu fotili západ slnka a hru farieb na čiernej hornine, ktorou je známa západná rampa Champsu. Vraciame sa, a v doline po prerušení cesty (zas kafé...) kvôli búrke po vyjasnení stúpame na Col de la Cayolle (2327m), opäť osamelá nádhera s výhľadmi do otvárajúcej sa doliny.

Záver stúpania na Cayolle z juhu

Známe klesanie do Bayasse je nádherné, úzka cesta v otvorenej doline, serpentíny, lesíky, mosty ponad vodopády. Za Bayasse je to úzkou roklinou Gorges du Bachelard oveľa dobrodružnejšie, ale po 14km úzkej cesty sme bezpečne v Barcelonnette. V informačnom stánku nám odporúčajú a rezervujú dvojku v milom hotelíku Sans Souci v mestečku Jausiers (1220m) pri hlavnej ceste, s vlastnou pumpou, pozostávajúcou z dvoch stojanov na chodníku. Čistá dvojka za 48 Euro, garáž na moto, čo viac si môžeme priať? No čo asi? Čo asi, keď práve v Jausiers sa odbočuje na Col de la Bonette, sedlo sediel, najvyššie v Alpách... unavení sme neopísateľne, a je už čosi po 19.hodine, ale teplý jasný večer nás láka do sediel odstrojených motoriek! Začíname stúpať na Bonette, do výšky 2802m, a tých 24km a 1600 výškových metrov, to je balzam na nervy a dušu! Inokedy plný turistov, dnes na sklonku pracovného dňa sme na celom stúpaní ( s výnimkou jedinej žltej, už sa vracajúcej motorky) úplne sami! Samotu, nádherné počasie, vietor, pauzy, výhľady, to všetko si takmer dojato vychutnávame!

Vrcholová kóta Col de la Bonette

Táto atmosféra je neopakovateľná. Pobyt v sedle, neskôr na vrchole Cime de la Bonette (2860m) (pešo 5 nimút zo sedla), to všetko je strašne pôsobivé a nezabudnuteľné. Západ slnka na Bonette, zvyšky snehu, viditeľnosť vyše 100km, suťoviská ako v mesačnej krajine, okolité hrebene, vietor, ticho, vypnuté motory a my. Známe zvodidlo tu už nie je (nemôžem skontrolovať naše staré nálepky...), ale že raz budem môcť byť na Bonette úplne sám, tak to sa mi sotva prisnilo. Vrchol tejto cesty som zažil už v prvý horský deň? Stálo to za tú námahu. Do Jausiers sa vraciame v šere, unavení ale prešťastní.

Osamelý večer na Cime de la Bonette

Utorok, 6.júla 2004
Trasa: Jausiers – Col de Vars 2109m – Guillestre – Chateau Queyras – Col Agnel 2744m – otočka – Chateau Queyras – Col d Izoard 2360m – Briancon – Col de Montegenévre 1850m – Oulx – Susa – Col du Mt.Cenis 2083m – Lanslebourg – Lanslevillard – Col de l´Iseran 2770m – Lanslevillard (nocľah) 325km
Ráno opäť skorý budíček, slnečno, pokračujeme na sever cez Col de Vars (2111m) do Guillestre (1000m). Col de Vars ukľudňuje svojím zelenými trávnatými stráňami, napriek svojej výške pôsobí mierumilovne.

Zelený Col de Vars pôsobí dojmom nižšej nadmorskej výšky