Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 01.10.2007 Autor: zeze
Čitatelia: 12981 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Scenár sa opakoval. Celú zimu a jar veľké plány, ale keď sa trochu roztopil sniežik a naša mať začala volať, zrazu nebolo ani času, ani endúr do partie na tie alpské veci, ktoré už tak dlho čakajú.
Okrem klasík bolo nutné zas vyhľadať na mape nejaké tie novinky, a zavŕšiť to jedným utajovaným pútnickým miestom.
Medzi klasiky patrí samozrejme i južná rampa Gávie... |
Bojové sms-ky, a už je tu aj predvečer odjazdu. Telefonujem Gabovi že čo a ako, a on že nič, akurát ho riadne bolí hrdlo, ale bude kloktať slanou vodou a do rána je fit. Úprimne parťáka ľutujem, a spokojný sám so sebou si opakujem, že ešte nikdy na žiadnom motovýlete som nebol chorý, ani som neochorel.
Zavčasrána otvorím oči do nádherného dňa...totiž vlastne len jedno oko, druhé je zalepené. Utriem zelený hnis do trička, kvapnem a v relatívne dobrej nálade vyrážam v ústrety priateľom, ktorí čakajú na Zelenči. Po pár minútach jazdy ma rezavá bolesť v oku (idem so zatvoreným-okom) núti v Ilave zísť z diaľnice, vyhľadať lekáreň a kúpiť dáke účinnejšie kvapky.
Diagnóza magistry je ale jasná v prvej sekunde: „to je na antibiotiká“. Pokračujem v jednookej jazde po diaľnici, a kvôli tomuto hendikepu volíme na presun do Mauthenu tú najjednoduchšiu trasu, po diaľnici. Sölkpass, Nocklamstrasse a Windische Höhe dnes nebudú poctené našou prítomnosťou. K večeru sa už interval pravidelného vytierania oka predlžuje z 10 minút na asi pol hodinu, a cesta ubieha „veselšie“.Podvečerná prestávka už v doline Gailtal, blízko cieľa dnešného presunu |
Oko síce reže aj večer ako šľak, ale pri pohľade na Gabove utrpenie s hrdlom sa aspoň necítim taký osamelý. Maroško nám vysvetľuje, koľko rokov už nebol chorý, ani len nádchu nemal....
Dnešným dňom začína teda naše putovanie po menej zvučných sedlách. Po rozlúčke s našími hostiteľmi Bergerovcami v Mauthene prekonávame starý známy Plöcknepass, čím sa dostávame do Friaulu.
Plöckenpass – starý známy, ale stále zaujímavý |
Po pár minútach jazdy míňame odbočku na Monte Zoncolan či Ravascletto, takže mi blinkrovým palcom trošku cukne doprava, ale poznávanie nového má dnes prednosť. Zdravotne som na tom už o čosi lepšie, oko už až tak nereže, aj ním už začínam pomaly vidieť cez povlak, ale dostavila sa hnusná bolesť hrdla a stredná horúčka. Gabov stav je bezo zmien, Maroško je v pohode.
Cez Ampezzo začíname stúpať kľukatou cestou č.52 na Passo Máuria. Táto cesta je na mape označená ako hlavná cesta, východozápadná spojnica v tejto oblasti, výška takisto málo impozantná, takže očakávame hladký a rýchly presun. Okamžite sme vyvedení z omylu, aj keď celkom príjemne: Passo Máuria, to sú nekonečné a nekončiace zákruty v lese, to vykrúcanie lezie až na nervy, rovinky neexistujú. Našťastie premávka nulová, v sedle oddych pri zatvorenom hoteli, ktorý asi pamätá aj lepšie časy.Klesanie z Passo Máuria na západ do doliny rieky Pieve |
Ticho narúšajú iba semtam prechodiace skupinky nemeckých motorkárov. Škoda, že všetko je v lese, výhľadov je v porovnaní so známymi a vyššími dolomitovskými sedllami pochopiteľne pomenej.
Ďalej pokračujeme na juhozápad cez sedlá Passo Cibiana, Passo Duran, Passo di Aurine a Passo di Cereda. Niektoré zdroje uvádzajú tieto sedlá, najmä Passo Duran, ako tajné tipy porovnateľné s Dolomitmi, ale ja som relatívne sklamaný. Azda je to aj kvôli počasiu, ktoré sa medzičasom zhoršilo, zmazľavilo cestu a obmedzilo výhľady.Sedlá medzi Friaulom a Trentiom sú si veľmi podobné. Tu Passo Cibiana... |
Pridané: 01.10.2007 Autor: zeze Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 99866 | Včera: 178508