Stačí že sme majiteľmi cieľa - Andalúzia, Španielsko 1/3

Cieľ: Andalúzia, Španielsko.
Termín: 25. decembra 2014 - 4. januára 2015.
Miesto odchodu: Barcelona.
Počet účastníkov: Jeden na motorke, jeden autom.
Typ výletu: Hotelový, oddychovo - gastronomický.
Typ výletu čo toto nebol: Kultúrny, spoločenský, ani športový.
Fotoalbum: goo.gl/eih4mE

Slabý dojazd

Je 25. decembra 2014, Prvý sviatok vianočný. Včera som, ako to už býva, prebral pri štedrovečernej večeri a tak namiesto o plánovanej ôsmej vyrážam z Barcelony o 11:00. Teplota asi 6 stupňov nad nulou. Čaká ma dnes 470 kilometrov diaľnice, Google Maps to vypočítal na 4 hodiny 20 minút. Diaľnica je peklo. Je mi zároveň chladno a berie ma na spanie, za mestom Tarragona je známy úsek na ktorom fúka že ma poryvy vetra odsúvajú za jazdy meter do strany. Po prvýkrát naplno testujem nový komplet StreetGuard od BMW zadovážený pod zámienkou tejto cesty. Celkovo vzaté chráni výborne, ale vietor v 130 km/h si nájde aj tú najmenšiu škárku cez ktorú sa ako nemilosrdná dýka zapichne do kože. Tentokrát si našiel jednu tesne pod špičkou brady.

Moja Honda má slabý dojazd a cestou dvakrát tankujem. Míňam známe úseky ktoré som už ponavštevoval. Po hodine mesto Tarragona, ktorého dominantou je zachovalý amfiteáter z rímskych čias, potom deltu rieky Ebro – rozsiahlu oblasť kde sa mohutný tok rieky vlieva do Stredozemného mora. Na celom území delty sa pestuje ryža a v miestnych reštauráciách sa pripravuje najlepšia paella v celom Katalánsku. Po chvíli opúšťam Katalánsko – tak tu bude tá hranica so zvyškom Španielska keď sa Katalánci osamostatnia, šomrem si popod nos.

Po Katalánsku nasleduje Valencia, tu sa už nevyznám. Preletím okolo Benicarló a Peñíscola kde som na jar s manželkou strávil jeden príjemný plážový víkend, potom okolo Sagunto kde už z diaľnice vidno na kopci rozsiahle stredoveké opevnenie, ktoré už dávno máme zálusk navštíviť. Obchvatom obchádzam hlavné mesto Valencia a počítam v duchu každý kilometer po mesto Jávea v provincii Alicante - dnešný môj cieľ. S približujúcim sa cieľom netrpezlivo zvyšujem cestovnú rýchlosť – 135... 140... 150... konečne lebo už nevládzem. Schádzam z diaľnice a platím 26 EUR mýto, ďakujem pekne. Z celého Španielska sú mýta najvyššie v Katalánsku, potom v Baskicku a vo Valencii. Navyše si pri platení kvalitne popálim dlaň na vyhrievanej rukoväti čo mi kamarát tesne pred cestou namontoval. Upozorňoval ma že sa to zohrieva na 80 či koľko stupňov (či 180?). Nechcel som mu veriť, ale asi to bude pravda. V Google Maps v mobile nájdem najkratšiu cestu do hotela. Cez WhatsApp dostávam fax o pozícii od manželky. Je asi hodinu za mnou – ide autom.

Hotel Parador de Jávea je na pláži, tak ako sľubovala internetová stránka (www.parador.es/es/paradores/parador-de-javea ). Paradores de Turismo je zvláštna hotelová sieť. Najzvláštnejšie na nej je to, že je vlastnená štátom – prevádzkuje ju štátna akciová spoločnosť. Myšlienka pochádza z 30. rokov minulého storočia. Pôvodným úmyslom bolo vybudovať solídny hotel v každom kúte krajiny, aby každý občan Španielska mohol navštíviť ktorýkoľvek kraj a ubytovať sa aj s rodinou na úrovni a v primeraných cenových reláciách. Sieť sa postupne rozrastala a v súčasnosti má 97 hotelov. Dajú sa rozdeliť zhruba do troch kategórií: 1. historické - ubytovanie v hradoch, zámkoch a historických budovách, 2. športové - zamerané napríklad na horskú turistiku, pláž, alebo golf, 3. prírodné - štát si dovolí vybudovať jeden hotel (alebo zrekonštruovať existujúci starý) uprostred Národného parku, tam kde by nikto iný nedostal stavebné povolenie. Čosi ako Sliezsky Dom u nás v Tatrách, ktorý sa nachádza v oblasti s najvyšším stupňom ochrany prírody. Tieto hotely zvyknú byť postavené tak aby čo najmenej narúšali ráz krajiny – sú zvyčajne menšie, vybudované z prírodných materiálov typických pre prostredie kde sú, skrátka minimálny dopad.

Parador de Jávea je plážový. Sám o sebe nie je ktoviečo, ale má krásnu záhradu plnú palmových stromov. Fotím ju a na terase si dávam malé pivo, využívajúc čas kým dorazí manželka.

Tá prichádza až za tmy, je unavená a sťažuje si na vetrisko čo jej za Tarragonou lomcovalo Smartom. V ten večer podnikneme už málo. V hotelovej reštaurácii si dávame večeru a obsedávame v príjemnom bare na prízemí.

Murciélagos

Ráno nás prebúdza silné slnko. Je horúco, počasie ktoré by človek očakával skôr koncom apríla než koncom decembra. Musí byť najmenej 20 stupňov. Po raňajkách sa manželka vyhrieva na slnku medzi palmami a ja dookola fotím záhradu, až zunujem a idem sa baliť. Na mape zúfalo vyhľadávam nejaké kľukaté cestičky ktoré by viedli do nášho ďalšieho cieľa v meste Lorca v provincii Murcia, ale zisťujem že žiadne neexistujú! Alebo aspoň ja ich neviem nájsť. Rozhodujem sa teda že pôjdem tesne okolo pobrežia, čo sa hneď ukazuje ako chyba. Nepekné dediny, semafor za semaforom, každých pár kilometrov kruhový objazd. Obchvatom sa vyhýbam otrasnému Benidorm, plážovému mestu s 30-poschodovými hotelmi, zničenému cestovným ruchom v štýle 70-tych rokov. Betónové krabice, najmonštruóznejšia z nich dokonca v tvare obrovského písmena M. Po chvíli mám toho všetkého plné zuby a na úrovni Alicante chytám diaľnicu až po Lorca. Z motorkárskeho hľadiska zabitý deň.

Do hotela Parador de Lorca (www.parador.es/es/paradores/parador-de-lorca ) prichádzam tesne pred zotmením, fax od ženy ma informuje že olovrantuje v kaviarni kde sa k nej pridám a zožeriem jej polovicu morčacieho šalátu. Lorca je najnovší hotel v sieti Paradores. Snaží sa byť historický, keďže je postavený na mieste zrúcaného hradu, ale v skutočnosti je moderný. Z pôvodného hradu tu už zostáva pramálo – jedna veža a odkryté základy, v ktorých prebiehajú archeologické práce.

Čas do večere využíva Sonia na oddych, ja na návštevu wellness, ktoré na internetovej stránke vyzeralo super. V skutočnosti je o ničom. Malinké a preplnené, po 15 minútach demonštratívne odchádzam. Celkovo na mňa hotel nepôsobí dobrým dojmom. Večera bola OK, ale nič zvláštne. Ani si nepamätám čo som mal.

Do Murcie sa oplatí prísť začiatkom leta alebo v skorú jeseň. Nachádza sa tu Prírodný park Cabo de Gata, kde sú nádherné pláže nezničené cestovným ruchom. Ľutujem že nemám čas doňho aspoň nazrieť, ale je úplne mimo trasy.

Avoid highways!

Ráno je chladno, odhadujem +4. Zaprisahávam sa že už nepôjdem po diaľnici a v Google Maps rezolútne zaškrtávam voľbu Avoid highways. Sledujem že mi to naplánovalo peknú kľukatú cestičku, ktorá ale mierne zasahuje do Prírodného parku Sierras de Cazorla. Fúúú, po prvýkrát pôjdem v zime na motorke cez hory. Tak to som ešte nerobil. Na chlad som pripravený, jediné z čoho mám obavy je ľad na vozovke. Nerád by som skončil ako ten český partizán čo sa vrhol s plnou náručou granátov pod nemecký tank s výkrikom "Za stranu a lidi!", poznáte ten vtip. ("Zasrané náledí!")

Po krátkej jazde prekračujem hranicu medzi Murciou a Andalúziou. Konečne po dvoch dňoch cesty v Andalúzii! Robím obligátnu fotku hraničnej tabule, je pekne. Cesta je však stále príliš rovná na môj vkus, začína byť zaujímavá až na okraji pohoria. Vchádzam do neho ako po špičkách, ale s úľavou zisťujem že ľad sa nekoná. Zato sa koná niečo s čím som akosi zabudol počítať: Je výdatne nasolené. Motorku budem musieť bezpodmienečne na záver dňa zospodu umyť studenou vodou.

Zleziem z kopcov a vchádzam do provincie Jaén. Tam už to zažína byť náramne pekné pre motorkára. Mierna pahorkatina, krásna cestička pomedzi olivovníky, ktorými je táto provincia typická. Prechádzam cez turistickú trasu Ruta de los Nazaríes, ktorá vedie po hradoch a pevnostiach tohto kraja. Každých 500 metrov by som stál a všetko to fotil, len nemôžem lebo zapadajúce slnko ma ženie dopredu. Nemám čas nikam odbočiť! Nádhera, musím sa sem niekedy vrátiť. Začínam si uvedomovať že táto cesta mi bude slúžiť hlavne na jedno: Aby som vedel kam sa mám nabudúce vrátiť.

Parador de Jaén (www.parador.es/es/paradores/parador-de-jaen ) je už od obchvatu mesta značený tak dobre že ani nemusím vyťahovať mobil, idem po značkách. Na okraji mesta nachádzam pumpu s umyvárkou. Cez WhatsApp faxujem kamarátovi – mechanikovi otázku ako dlho mám nechať vychladnúť motor než naňho nalejem ľadovú vodu, tipujem že asi tak pol hodiny by bolo vhodné. Odpovedá mi že či mi šibe, že či aj keď začne pršať zastavím na pol hodiny dážď. Tak vystriekam moto zospodu ako len najlepšie viem dúfajúc že to odplavilo tú soľ a idem na hrad. Parador de Jaén sa nachádza na Hrade Svätej Cataliny vysoko nad mestom.

Polovica hradu je prerobená na hotel, druhá polovica je múzeum. Tento Parador sa mi veru páči. Má atmosféru starých historických Paradorov, ktorú obľubujem. Veľké kamenné sály s pohodlným štýlovým nábytkom, na izbe posteľ s baldachýnom.

Nevynecháme ani večeru v hotelovej reštaurácii – všetky Paradory podávajú jedlá typické pre oblasť v ktorej sa nachádzajú. V provincii Jaén to môže znamenať len jedno: Olivový olej. Ešte aj zmrzlina je s prímesou olivového oleja.

Golf

Ráno sa zabávame tým že fotím manželku, ktorá sa vyobliekala do pestrofarebnej posteľnej prikrývky a pózuje pri okne ako nejaká hradná pani. Fotky bohužiaľ nie sú publikovateľné. Je zimaaaa a schyľuje sa na dážď. Plánujem si čo najzložitejšiu cestu smerom na juh a vyťahujem tromfy v podobe najteplejšieho spodného prádla aké som si priniesol.

Pracovník hotela ktorý mi otvára reťaz na parkovisku na mňa súcitne pozerá trasúc sa od zimy (on, nie ja), ale trošku pookreje keď mu oznámim že idem do Málagy, tam bude teplejšie. Pri rozhovore musím kričať, cez kuklu a šál Buff ktorý mám na tvári ma takmer nepočuť. Som taký zababušený že hlavou dokážem otočiť len doľava. Dúfam že z prava nepôjde auto.

Rozhodujem sa potrénovať si mozog a mobil s mapou nechávam v tankvaku. Čísla ciest si v duchu recitujem ako básničku: A-6050, A-335, atď., atď. Nerýmuje sa to, druhú polovicu básničky zabúdam. Budem prechádzať cez mestečko Montefrío čo doslova znamená Studený vrch, na to sa za súčasných poveternostných podmienok neteším. Po značkách mi to spočiatku ide dobre, ale potom už to vedie cez také zapadákovské cestičky že začínam pochybovať či sa Google nepomiatol a dávam si ho pred seba na tankvak. Nepomiatol. Vedie ma cez nádherné kopce kde som sám jediný človek na svete, až do mestečka Colmenar na okraji Prírodného parku Montes de Málaga. Tam prichádzam už za dažďa s poslednou paličkou benzínu. A pumpa je zatvorená, nevydá benzín ani len bez obsluhy na kartu! Štvrť hodiny dumám v miernom daždi pod strechou zavretej pumpy, vľavo odbočka na rýchlostnú cestu A-45 ktorou by som bol v cieli za pol hodiny, vpravo cestička cez kopce. Časovo dvojnásobne dlhšia, ale vzdialenosť len o 10 kilometrov navyše! Risknem to, nevediac ešte že robím najlepšie rozhodnutie v ten deň. Ukázalo sa že mraky sa zhromaždili len na severnej strane pohoria. Po prechode vrcholov sa dostávam do podvečernej, zapadajúcim slnkom zaliatej krajiny s panoramatickým výhľadom na Málagu. Zastavujem a snažím sa tú krásu fotiť, slnko mám však oproti a výsledné zábery nezachytávajú ani mizivé percento nádhernej atmosféry tejto chvíle.

Zleziem z kopcov rovno do mesta, na okraji nachádzam pumpu s umyvárkou. Absolvujem večerný rituál v podobe odsolenia, oleja do ScottOilera, a podobne. Na záver dňa po diaľnici obchvatom do hotela Parador de Málaga Golf, ktorý sa nachádza na opačnej strane mesta v bezprostrednej blízkosti letiska. Pristávajúce stroje hrozivo hučia nízko nad hlavou, rozpoznávam charakteristickú červeno-bielu Norwegian Air Shuttle. Asi sa tu bude "dobre" spať, rozmýšľam. Našťastie letisko nemá nočnú prevádzku.

V Málage sú Paradory hneď dva: Golf a Gibralfaro. Golf je (uhádli ste) uprostred golfového ihriska (www.parador.es/es/paradores/parador-de-malaga-golf ). Gibralfaro je historický palác. Je vraj prekrásny, bohužiaľ bol v čase keď som ho chcel zarezervovať už obsadený. Ledva stačím vybaliť veci keď sa z mesta vráti manželka. Ideme na večeru do hotelovej reštaurácie a musíme sa poriadne premáhať aby sme za nerozosmiali nad prízvukom čo tu majú ľudia. V Barcelone som spoznal mnoho Andalúzanov, tí tam ale už boli nejaký čas a svoj prízvuk do určitej miery stratili. Tu je to acento Andaluz - andalúzsky prízvuk naplno. Spievajú a prehltávajú konce slov. Cítime sa ako uprostred televízneho filmu.