Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Incheba-2024-std

Hodnotenie: (10 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (18)  [Verzia pre tlač] Tlač

Madeira: ľahko je byť Indiánom, keď neprší

 Zdieľať

Pridané: 13.03.2023 Autor: Kamilko
Čitatelia: 5787 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Choď na Madeiru. Akože vážne, choď. Na nič nedbaj, len choď. Poďakovať za nápad mi môžeš neskôr.

Nedávno sa v tlači mihli dve správy:

1. Letecká spoločnosť Wizzair otvorila novú linku Budapešť - Funchal (Madeira).
2. Výrobca motocyklov Indian začal na ostrove Madeira ponúkať na prenájom prostredníctvom miestnej požičovne áut vybrané modely svojich motoriek.

Tieto dva poznatky som si dal v hlave určitým spôsobom do súvislosti a vyšlo mi, že tam treba ísť. Tak sme išli. Tento článok je o tom ako sme cestovali na ostrov Madeira, kde sme si požičali motorky a spoznali prostredníctvom nich zákutia ostrova. Je koncipovaný aj ako návod pre tých, ktorí by chceli podobný výlet podniknúť. Preto poviem všetko bez okolkov, pridám rady a tipy, upozorním na chyby, ktoré sme urobili a uvediem ceny všetkého podstatného.

Cestou z náhornej planiny do centrálneho údolia, južná strana.
Ľahko je hrať sa na ostrove na Indiána pokiaľ neprší.

Spomínajúc ceny: Keď som si pozrel koľko pýtajú za prenájom tých indiánskych motoriek, takmer som spadol zo stoličky a popod nos mi ušlo írečité slovenské What the fuck?! 50 EUR na deň! Podobného kalibru motorky nezoženieš nikde inde v Európe za menej než 120 EUR, alebo skôr za 150. Ihneď som volal do tej požičovne, že či to akože fakt. Oni že akože fakt. Konkrétny model sa dá zarezervovať len ak to vopred na vybraný termín zaplatíš, ale vraj teraz je nízka sezóna, tak netreba. Že odporúčajú prísť do predajne trebárs deň predtým a vybrať si. Že motoriek je dosť. Aj prilby majú, aj integrály a je to v cene. Treba len platné doklady a kreditnú kartu so zostávajúcim limitom minimálne 800 EUR - na zálohu.

Obvolal som známych, ale nikomu sa do toho nechcelo. Čo to za bláznovstvo, vo februári na Madeiru ísť sa motorkovať. Presvedčil som len brata Romana, ten sa dá na čokoľvek ak sú tam motorky.

O Madeire sa rozpisovať nebudem. Kto pozná, pozná - kto nepozná, nájde si vo Wikipédii alebo na Google Maps. Je to ostrov, je to Portugalsko. Čiže Schengen, čiže občiansky preukaz.

Lietadlo premáva tam a nazad vždy vo štvrtok, nebolo čo špekulovať nad dĺžkou pobytu: Išli sme na 7 dní. Romanov lístok sme kúpili mierne predražený, za 368 EUR. Môj sme vystihli lepšie, za 280. Kupovanie lístkov je vždy lotéria. Mám pocit, že by sa dali zohnať za 200.

Cristiano Ronaldo.

Čas príchodu, čas odchodu.
Kúpou lístka splníš len prvú požiadavku pre cestu na Madeiru. Druhou, dôležitejšou požiadavkou je, aby sa tam lietadlu podarilo pristáť. Madeira figuruje na všetkých zoznamoch najnebezpečnejších letísk na svete. Ostrov je malou bodkou na mape, vystavenou extrémom počasia severného Atlantiku. Toho Atlantiku, v ktorom zamrzol Leonardo keď sa mu potopil Titanic (a to bolo v apríli). Často sa tam lietadlám jednoducho nepodarí pristáť. Na YouTube je o tom množstvo videí. Býva to spôsobené hustou hmlou, silným nárazovým vetrom, alebo kombináciou oboch. Let môže byť potom odklonený na susedné Kanárske ostrovy, do Portugalska, alebo jednoducho vrátený tam, odkiaľ vyštartoval. V týždni predtým ako sme mali cestovať bolo takto odklonených alebo zrušených 16 letov.

Navyše je ostrov ohromne vertikálny, okrem náhornej plošiny v značnej nadmorskej výške tam niet rovnej plochy. Časť pristávacej dráhy letiska nedávno pomenovaného podľa Cristiana Ronalda, významného to rodáka, museli postaviť smerom von z kopca na nosných pylónoch. Aj tak je však stále krátka. Od pilotov, ktorí by tam radi premávali sa vyžaduje dodatočná certifikácia, že majú spôsobilosť pristáť na Madeire. Asi to nebude jednoduché.

Wizzair si starostlivo pestuje povesť najhoršej leteckej spoločnosti v Európe a aj náš let sa niesol v tomto duchu. Nefungovalo WC v zadnej časti lietadla, ľudia stáli v rade na WC v prednej časti, kde sme práve sedeli. Bolo to otravné. Ale 5 hodín nejako prežiješ aj v stiesnených podmienkach lietadla nízkonákladovej spoločnosti s pokazeným záchodom, najmä ak si do tabletu naláduješ dostatočné množstvo seriálov z Netflixu. Aspoň že letušky boli pekné, čo je u maďarských žien vlastne norma. Navyše maďarskí piloti zvládli pristátie bravúrne, bez náznaku drámy. Pomohlo im v tom slnečné počasie a takmer úplné bezvetrie.

Čo sa udialo po príchode.

Letnisko.
Po príchode bolo o hodinu menej, lebo Portugalsko je v inej časovej zóne. Na letisku sme si vyzdvihli auto z Europcar, ktoré sme mali zarezervované na celý čas pobytu. A tu prichádza moja prvá rada: Nikdy, nikdy, NIKDY si na Madeire neber najmenšie najlacnejšie autko s nejakým nedajbože litrovým benzínovým motorom! Lebo sa z toho zblázniš. Na ostrove sú nenormálne, šialené strminy, po akých si pravdepodobne v živote nejazdil. A nie jedna, nie dve, 60% ciest je takých. Tam, kde by v Alpách postavili serpentíny, aby si si postupne, pozvoľne a bezpečne vystúpal, na Madeire je cesta rovno hore. Priamo hore. Náš Opel Corsa 1,2l (manuál benzín bez turbo) sa trápil vo dvojke, jednotkou sme museli hore kopcom jazdiť. Ledva tam vyliezol. A to sme boli len dvaja.

Navyše to auto necúvalo do kopca. Jednoducho nemalo výkon na to, aby dokázalo cúvať do tých svahov. Museli sme si dávať bohovský pozor, aby sme niekde nezaparkovali za nejakým autom, alebo nedajbože blízko nejakej steny dole nosom. To by bolo na odťahovku. Raz sme sa pustili obchádzať dole takým kopcom niekoľko zaparkovaných áut, ktoré blokovali náš jazdný pruh. A zrazu oproti auto. No musel som vystúpiť a poprosiť toho vodiča či by necúvol hoci je vo svojom pruhu, lebo naše auto jednoducho nie je schopné zacúvať do toho kopca.

Autko stálo 370 EUR na 7 dní, plus asi 64 EUR za druhého vodiča. To je s havarijnou poistkou so spoluúčasťou 950 EUR (spoluúčasť sa oplatí poistiť si v špecializovanej poisťovni, je to výhodnejšie než poistka so zníženou spoluúčasťou od samotnej požičovne). Pri čisto motorkárskej ceste si túto podstatnú položku môžeš ušetriť, veď z letiska chodí do mesta autobus za 5 EUR. Ani taxík by ťa nezruinoval, nie je to ďaleko.

Funchal, nádvorie radnice.
Funchal, nádvorie radnice.

Okolo pol dvanástej sme boli v hlavnom meste Funchal - akurát čas na obed kým nám sprístupnia apartmán. Úspešne sa vyhnúc turistickým pasciam našli sme si príjemnú reštauráciu s terasou v bočnej uličke historického centra. Ponúkli nám miestne špeciality, prečo neochutnať: Ryba s balónom (Filete de Espada com Banana) a ražniči z teľacieho mäsa (Espetada), ktoré sa servíruje na ražni zavesenom zvislo. Miestne pivo Coral nám nezachutilo - taký, prepytujem, Heineken. To mäso sa oplatí dať si, na ražni je asi 5 kusov na osobu a pripravujú ho takým spôsobom, že spodný kus je krvavý a čím ďalej vyššie, tým sú kusy viac prepečené. Alebo sa možno tie posledné postupne prepečú od horúceho ražňa kým ich dáš dole? Neviem. Aj ryba s pečeným balónom bola skvelá, je to jedna mimoriadne škaredá mimoriadne čierna dlhá ploská ryba (neskôr sme ju videli v supermarkete), ktorá sa loví vo vodách okolo ostrova. Ale dobrá bola. Obed v hlavnom meste v normálnej, nie nejakej nóbl reštaurácii pre dvoch s predjedlom, pivom a kávou stojí 40 EUR. Mäso asi 15, ryba podobne.

Čo sa týka počasia.

Všade rástli samé balóny.
Balóny.
Čo sa týka počasia, prvé dva dni bolo úplne šialené. Celý bláznivý apríl skomprimovaný do polhodinových intervalov. V priebehu pol hodiny bolo schopné chvíľu pražiť slnko, chvíľu mrholiť, chvíľu intenzívne liať a chvíľu byť polooblačno. A tak stále dookola. That's my baby, she can be all four seasons in one day, zaspieval som si. Slnko keď praží, tak praží, na to pozor. Predsa len je to v zemepisnej šírke stredného Maroka alebo Tuniska. Okolitý studený oceán zmierňuje pocitovú teplotu (dlhodobé štatistiky vykazujú na február v priemere 18 stupňov), ale to žiarenie tam je. Šiltovku vždy, ak si nechceš namazať tvár faktorom najmenej 50, alebo chodiť so spáleným nosom.

Apartmán sme mali v okrajovej štvrti hlavného mesta, asi 10 minút autom od centra. Neviem, či ho môžem odporúčať. Vyberali sme podľa toho, aby sme mali dve izby. Aby sme sa nemuseli tiesniť v jednej izbe s kufriskami plnými motorkárskych mundúrov. Bol OK, veľký a kompletne vybavený. Naozaj kompletne - obývačka s televízorom a vysokorýchlostným internetom cez WiFi, plne vybavená kuchyňa s veľkou chladničkou, práčkou, rúrou, mikrovlnkou, kávovarom, všetok riad, v kúpeľni sušič na vlasy, žehlička, vešiak na sušenie šiat, von bazén, gril… skrátka všetko, na čo si len spomenieš. Ešte aj kapsuly do kávovaru a medový koláč na privítanie. Mal však jednu obrovskú chybu: Bol studený a vlhký. Okrem žehličky a sušiča vlasov sa v ňom nenachádzalo žiadne výhrevné teleso. V apartmáne bolo chladnejšie než na ulici. Jednoducho nám bolo v noci zima. Na druhý deň sme zavolali majiteľovi a doniesol nám ohrievač do kúpeľne. To aspoň trochu pomohlo, nemuseli sme sa sprchovať pri 10 stupňoch Celzia. Tento apartmán stál 595 EUR na 7 nocí cez Booking.

Funchal, dozvuky karnevalu.
Zvyšok prvého dňa sme strávili zdriemnutím (z Budapešti sa odlietalo o 6:40, z domu sme odchádzali o jednej v noci) a príjemnou prechádzkou po centre mesta v okolí prístavu. V meste ešte prebiehali dozvuky karnevalu. Na korze bola sviatočná atmosféra a stánky s jedlami a nápojmi. Pri jednom sme sa zastavili na pomarančovú šťavu. Načapovali nám tak deci a pol za 3 eurá. Drahá pomarančová šťava, vravím, ešte aj s príchuťou pomarančovej kôrky - dúfam, že nie chemicky ošetrovanej. Lenže vysvitlo, že to bol v skutočnosti nápoj Poncha, čo je typický miestny nápoj. Je to ovocná šťava s destilátom z cukrovej trstiny. Tak sme hneď v prvý večer skúsili aj to.

V ten deň 23. februára mal Roman meniny, ktoré sme večer oslávili v apartmáne vínom Madeira. To je ako biele Portské. Má to vysoký obsah alkoholu - 18 alebo 19 percent. Existujú druhy suché, polosuché, polosladké a sladké. Cena sa odvíja od ročníka, trojročné stojí približne 6 EUR, kvalitnejšie päťročné približne 10 EUR. Asi nebol dobrý nápad vypiť dve fľaše, ale aspoň som si po dlhšom čase kvalitne podebatoval s bratom.

Máš smerovku na Tučného Boba?

V požičovni mali motorky tak za pol milióna.
Na druhý deň sme mali hneď z rána dôležitý bod programu: Ísť si zarezervovať motorky. Požičovňa sa nachádza na prízemí nákupného centra v prístavnej časti mesta. Personál na nás zapôsobil amatérskym dojmom. Je to hlavne požičovňa áut, motorky tam majú len odnedávna ako pridruženú výrobu. Zdalo sa mi, že personál je navyknutý pracovať s autami, a na motorky nebol ešte zaškolený. Napríklad keď som povedal, že by som chcel vidieť FTR 1200, chlapík ma rovno požiadal, aby som mu ukázal, ktorá to je. Nemal ani šajnu. Našťastie priestory majú pekné, veľké a všetky motorky sú tam vystavené. Môžeš si ich poriadne poobhliadať, sadnúť si.

Okrem indiánskych motoriek pracuje požičovňa aj s Harley. Z niektorých modelov mali len jeden kus (napríklad "moju" FTR), iných snáď zo desať (Pan America). Roman si už pred cestou vyhliadol Fat Bob. Aká však smola: Mali len dva kusy - jeden požičaný a na druhom chýbalo sklíčko na prednej smerovke. Skúšali sme, či by to do zajtra neopravili, ale nemajú tam dielňu a vravím, do motoriek sa zatiaľ nechytajú. Neboli schopní to do 24 hodín dať do poriadku. Zohnať a zamontovať sklíčko na smerovku Fat Boba, trebárs premontovať z inej Harley, ktorých tam mali plno. No nedalo sa, čo zrobíš. Ponúkali mu Street Bob aj Low Rider, ale nakoniec si vybral Indian Scout. Mali ich tam asi šesť. Niektoré s rovnými riadidlami, niektoré s takými tými zahnutými dozadu ako fúrik. Poskúšal oba typy a vybral si tú fúrikovú, že je pohodlnejšia. Mala aj širokánske pochrómované padáky a po bokoch fajné, dosť veľké brašne.

Miradouro do Porto da Cruz.

Ja som mal výber jednoduchý: Indian FTR 1200. Ja jedine naked, nič iné mi neponúkaj. Real men travel naked. Prekvapilo ma, že mala koncovku Akrapovič. Načo by si na motorku určenú na prenájom montoval Akrapovič za 1.500 EUR? Odporuje to zdravému rozumu. Mala niečo cez 6.000 km a z doplnkov okrem Akrapoviča ešte praktickú bočnú tašku.

Zarezervovali sme si teda motorky na tri dni začínajúc od zajtra a vyplatili. Papierovačky netrvali dlho - túto časť majú zvládnutú, keďže je identická ako u áut. Poistka samozrejme žiadna (okrem povinnej zákonnej). Takéto motorky ti havarijne nikto nepoistí, zodpovedáš za škody v plnom rozsahu.

Nie každá Santana je Carlos.

Severné pobrežie. Nová cesta, vľavo na stráni vidno zvyšky starej.
Nechcem do tunela!
Nasledoval skorý obed v tej istej reštaurácii ako včera, len naopak - ja som si dal ražniči, Roman rybu. Ďalej bolo v programe ponavštevovať autom rozličné miesta na ostrove. Madeira je malá. Na dĺžku (východ - západ) má zo 50 km, na výšku (sever - juh) zo 20. Na ostrove existujú dva druhy ciest: Staré kľukaté a nové rýchlostné. Rýchlostné cesty sú rovné a vedú väčšinou po tuneloch po pobreží. Tunelov sú desiatky, jeden dlhý centrálny tunel pretína ostrov aj severojužne. Vďaka týmto cestám sa dá dostať z ktoréhokoľvek miesta na ostrove na ktorékoľvek iné za menej než hodinu a pol, spravidla do hodiny. Úsek z letiska do hlavného mesta je dokonca diaľnica. Madeira má jediné šťastie, a síce že nepatrí pod Slovensko. Lebo v tom prípade by z tých desiatok kilometrov tunelov nemali postavené ani jedno percento.

Všetko dopravné značenie ťa zavádza na tie hlavné cesty, do tunelov. Ako motorkár sa proti tomu musíš brániť. Bez precízne naprogramovanej trasy v GPS to nie je ľahké, pretože značenie na kľukaté cesty je len pre domácich. Smerom na kľukaté cesty sú označované len najbližšie obce, nie diaľkové ciele. Keď sa čo len trochu pomýliš, hneď ťa to šupne do nudného tunela.

Pico Arieiro podvečer keď je pekne.
Pico Arieiro podvečer keď je pekne.
Zamierili sme teda severne, po kľukatej cestičke cez Národný park okolo hory Pico Arieiro. Hneď sme zažili ten šok zo slabého auta čo som opisoval vyššie. Na začiatok sme mali v úmysle podniknúť menšiu, asi tojhodinovú pešiu túru - výstup na Pico Arieiro. Bohužiaľ sme sa čoskoro dostali do mrakov a nevideli sme nič. Hmla, viditeľnosť päť metrov. Zrušili sme teda túru a prešli sme cez kopec až na druhú stranu. Ako náhradný program sme si zvolili návštevu skanzenu v lokalite Santana. Skanzen stál za návštevu, boli v ňom rozličné tradičné obydlia, pekáreň, mlyn, a podobne. Aj 4D kino s projekciou, ktorá znázorňovala hlavné turistické atrakcie ostrova. Vstupné do skanzenu je 10 EUR, dá sa tam zabaviť 2-3 hodinky.

Santana, skanzen.
Po Santana sme sa rozhodli navštíviť dve lokality na severovýchode - Machico a Caniçal. Nezaujali nás, jedná sa o bežné prímorské destinácie, ktoré by pri Stredozemnom alebo Jadranskom mori zapadli do šedého podpriemeru. Ale dobre bolo poprechádzať sa po pláži a nadýchať sa čerstvého morského vzduchu.

Večer pri víne v obývačke apartmánu sme sa zhodli, že obaja máme rešpekt z tých strmých ciest. Čo keď sa bude treba v tej strmine trebárs otočiť, alebo zastať a dať prednosť. Nakoniec to bolo všetko ináč, ale to vysvetlím na konci.

Máš málo vody?

Miradouro Lombo do Mouro - fotogenická zákruta.
Na tretí deň (sobota) ráno sme sa poobliekali do mundúrov a taxíkom odviezli do požičovne. Najprv papierovačka - zablokovanie zálohy na kreditnej karte, potom výber prilby. A tu katastrofa: Oni nemali integrály! Keď som pred týždňom volal, vyslovene som sa pýtal, či majú integrály, lebo keď nie, tak si donesieme. Áno, máme. Figu. Nemajú. Mali len tie sprosté nočníky Harley a Indian. Lebo štýlové, nie? Imidž nadovšetko! What. The. Actual. Fuck! No, nič sa nedalo robiť, zobrali sme nočníky aspoň s vysúvacím plexisklom. Najdebilnejšia prilba čo som kedy mal na hlave, ja ti poviem. Keď toto viem, tak si milión percent beriem integrálu z domu.

Jeden zamestnanec, ktorý mal akú-takú šajnu nám vysvetlil aspoň zopár vecí o motorkách. O FTR nebolo treba - Roman aj ja jazdíme na naked, všetko bolo úplne rovnaké. Ale na tom Skautovi keby nám neukázal kam sa dáva kľúč a ako sa zamyká volant, asi by sme to chvíľu hľadali. S choppermi máme nulové skúsenosti.

Vyrazili sme po pobreží na juhozápad a FTR na mňa okamžite zapôsobila skvelým dojmom. Prejavovala sa pomerne okrôchane, ba až kultivovane. A ako sa to hneď derie dopredu, aj neskôr hore tými kopcami! Už dávnejšie jazdím na dvoch ročníkoch SuperDuke 1290, ale FTR mi vyhovuje viac. Má výrazne nižšie položený krútiaci moment. Že pri 5.000 otáčkach končí a už len vrčí, to mi je absolútne jedno. Toto bohovsky ťahá odspodu, kde to práve potrebujem! To je paráda! Trvalo mi približne nula sekúnd kým som si na ňu zvykol. Padla mi ako rukavica na ruku. Ešte aj prevodovku to má lepšiu než SuperDuke. Brzdy možno nie, ale aj tu bola predná pohodlne dávkovateľná jedným prstom alebo dvoma, tak čo ti viac treba.

Flat-Track Racer 1200, ročník asi 2022.
Flat-Track Racer 1200, ročník asi 2022.

Vydali sme sa teda popri balónových plantážach na južnom pobreží s cieľom presunúť sa centrálnym tunelom do severnej časti ostrova, tam chytiť kľukatú cestičku na náhornú planinu a pozrieť ako tam je. Cestou sme sa zastavili na bočnej cestičke vo svahu aby sme si precvičili a zautomatizovali štart do kopca so súčasným použitím prednej brzdy, plynu a spojky. To asi budeme výdatne potrebovať.

Malé vodopády pri ceste.
Počasie sa zatiaľ držalo, len chvíľu na nás spŕchlo ešte v hlavnom meste, to sme prečkali pod nejakým náhodným prístreškom. Od 15:00 mal však prísť silný do noci trvajúci lejak - vtedy sme už chceli byť doma. Na motorkách sme nemali GPS ani žiaden držiak na Google Maps. Išli sme po značkách. Keď sa presúvaš po rýchlostných cestách, je to bezproblémové. Keď sme chceli nájsť cestičku do hôr, zastali sme a konzultovali mobil z vrecka.

Po prekonaní centrálneho tunela spájajúceho južnú časť ostrova so severnou sme teda začali zo severnej strany stúpať do kopcov pohoria Serra de Água. Jazdili sme pomaly, predsa len prvá skúsenosť s miestnymi horskými podmienkami, plus asfalt bol mokrý. Ale veď na chopperoch a chopperoidných motorkách sa jazdí pomaly, tak sme sa utešovali.

Cestička bola nádherná, povrch dobrý, aj keď mokrý. Po chvíli sme sa dostali do horského sedla Boca da Encumenada. Ocitli sme sa tesne pod úrovňou mrakov. Zastali sme na prvé výhľady z výšky. Mraky okolo nás sa krásne prevaľovali cez sedlo do dolín. Po krátkom pobudnutí a natočení videa ako sa to tie mraky teda prevaľujú sme pokračovali smerom na náhornú plošinu, ktorú Roman pokrstil ako Karabach. Spočiatku sa prechádzalo cez sériu krátkych starých tunelov. Boli úzke a neosvetlené, vybudované pred desiatkami rokov. Pri vjazde a výjazde vždy sprcha, aj vo vnútri tunela kvapkalo. Tento ostrov je úžasne vlhký.

Problémy s vodou tu len tak čoskoro mať nebudú.
Problémy s vodou tu len tak čoskoro mať nebudú.

Vzápätí na to sme však zabŕdli do mrakov. No a to bol koniec nášho horského snaženia. Ešte sme chvíľu stúpali, dúfajúc, že sa nám podarí dostať sa nad mraky. Nepodarilo. Celý Karabach od hlavy po päty bol v tom čase zahalený do hustej hmly. To nás nebavilo, veď skús si jazdiť po hmle s nočníkom Harley na hlave. Rozhodli sme sa, že zostúpime späť dole, tentokrát však inou cestičkou vedúcou do južnej časti centrálneho údolia. Cestička bola podobne pekná ako tá na severnej strane, ktorou sme išli hore. Podstatne dlhšia. Užili sme si ju aj napriek mokrej vozovke.

Tudy cesta nevede.
Po zlezení dole sa hodinové ručičky začali nebezpečne približovať ku 15:00, kedy mal začať ten lejak. Napriek tomu sme sa rozhodli zariskovať, ešte raz prejsť cez centrálny tunel a navštíviť aspoň zopár dediniek na severozápadnej strane. Vrátane Porto Moniz. Zišli sme dole k moru v Sao Vicente a vydali sme sa doľava na západ. Mali sme v úmysle zistiť, čo ešte zostalo zo starej zaujímavej cesty, ktorá na tomto úseku kopírovala pobrežie. Odpoveď: Nezostalo z nej takmer nič. Bola celá nahradená tunelmi a prestali ju udržiavať. Vedľa niekoľkých tunelov sa ešte dá odbočiť doprava k oceánu, ale sú to skutočne už len zvyšky - posledných niekoľko stovák metrov asfaltu nahusto posiateho kameňmi napadanými z okolitých brál. Potom značka Pánové, tudy cesta nevede.

Škoda, lebo to bola krásna cesta tesne ponad vlny. Nečudujem sa však, že ju prestali udržiavať. Bola nebezpečná hlavne kvôli kameňom neustále padajúcim z kolmých brál, na niektorých úsekoch možno dokonca aj ohrozovaná príbojom rozbúreného mora. Jednou takou odbočkou sme sa na chvíľu pustili, samozrejme cez značku Vjazd len na vlastné nebezpečenstvo. Pomedzi nahusto popadané kamenie sa dalo ako-tak prejsť asi kilometer. Na konci úseku sme zastali na pár fotiek a išli sme preč skôr, než dostaneme nejakým šutrom do hlavy.

Čmeliak.

Severné pobrežie.
Do Porto Moniz sme teda preleteli tunelmi. Tu už som zaregistroval prvý neduh FTR: Cuká pri malom plyne vo štvorke a v päťke. To sa mi nepáčilo. Coś jest nie tak, ako vravia Poliaci. Plus, páčka smeroviek je príliš malá a neprakticky umiestnená. Rovno nad ňou je takmer identická len rozmernejšia multifunkčná páčka na ovládanie obrazovky. V jednom kuse som si ju mýlil s páčkou na smerovky, takže som vlastne 90% času jazdil bez smeroviek. Ukazovateľ úrovne paliva si žije vlastným životom odtrhnutým od reality. Po prejdení 100 kilometrov ti kľudne vykáže väčší dojazd než na začiatku. Coś jest bardzo nie tak.

Vraví sa, že čmeliak by vzhľadom na pomer svojej hmotnosti k ploche krídiel nemal lietať. On však o tom nevie a tak lieta. Podobne je to s FTR. Vzhľadom na svoje parametre, cenu a konkurenciu by nemala existovať. Ona však o tom nevie a tak existuje. Tie neduhy čo som opísal vyššie, peccata minuta. Je to bohovská motorka. Spomínal som už aký má obrovský záťah od najnižšej časti otáčkového spektra? Hneď by som si ju kúpil, už aj pokukujem po stránke. Škoda, že terajšia verzia 2023 sú také škaredé. Nechcem motorku s oranžovými kolesami, ani celú oblepenú karbónom, pochop to. Možno sa im pošťastí niekedy ešte vyrobiť nejakú menej päsť na oko.

Späť však k cestopisu.

Porto Moniz je prímorské letovisko na severozápadnom cípe ostrova, najviac vzdialené od hlavného mesta. Turistickou atrakciou mestečka je prírodné kúpalisko. Nachádzajú sa tam plytké útesy s väčšími priehlbinami v tvare bazénov, do ktorých príboj nalieva morskú vodu. Ľudia postupne tieto prirodzené bazény upravili a rozšírili pomocou kamenno-betónových múrikov. Vznikol z toho atraktívny areál prírodného kúpaliska, kde si človek môže zaplávať v čerstvo našpliechanej oceánskej vode.

Porto Moniz, prírodné kúpalisko.
Porto Moniz, prírodné kúpalisko.

Bolo slnečno, teplo a niektorí sa veru aj kúpali. My sme sa chvíľu prešli, posedeli a pofotili. V žalúdku škvŕkalo a boli tam príjemné reštaurácie s výhľadom na more, ale vidina blížiaceho sa lejaku nás hnala preč. Rýchlo sme prebehli po severnom pobreží spať k centrálnemu severojužnému tunelu. Po ceste sme stáli a nahodili nepremoky, lebo s tým dažďom už to bolo skutočne na spadnutie, všade čierňava. Po výjazde z tunela na južnej strane nás to chytilo. Intenzívny lejak. Namierili sme si to teda rovno domov a motorky sme na ten deň už zavesili na klinec. Parkovali sme rovno za bránou apartmánu, na motorky sme takmer dosiahli rukou z okna.

V ten deň teda len slabých 150 kilometrov. Ale na zoznámenie stačí a videli sme aj prvé pekné veci. Večer sme strávili vo veľkom nákupnom centre vzdialenom od apartmánu asi 15 minút chôdze v daždi. Na večeru neveľmi chutný kebab, nákup v supermarkete, a potom čo? Stále lialo. Rozhodli sme sa ísť do kina. Jediný film, čo sme obaja nevideli bol Cocaine Bear. Našťastie sú v Portugalsku (na rozdiel od Španielska) všetky filmy v pôvodnom znení s titulkami. Rýchlo sme skontrolovali skóre na Rotten Tomatoes: 75% od kritikov, 74% od obecenstva. Ježišikriste to bola sprostooooosť!!! Že ako toto mohlo mať také skóre na Rotten!

Škandalózne modrý obzor Karabachu.

Ďalší deň bola nedeľa. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že to bol najkrajší motorkársky deň čo som zažil za veľmi, veľmi dlhý čas. Jazdili sme po nádherných cestách a videli úžasné scenérie. Po prvé sme sa hneď po úsvite o ôsmej vydali za krásneho polooblačného počasia cez dedinku Monte smerom do Národného parku, k hore Pico Arieiro. Po hustom nočnom daždi bola vozovka mokrá, ale to je jediné, čo jej môžem vytknúť. Ináč 45 minút dokonalosti. Cestou sme párkrát stáli a fotili smerom do údolia a na more. Pico do Arieiro je treťou najvyššou horou Madeiry a až úplne hore vedie asfaltka. Zdržali sme sa tam hodnú chvíľu. Ledva bolo kde zaparkovať, bolo tam príliš veľa ľudí. Pripomína mi to Edelweißspitze alebo Hrebienok. Je tam aj kaviareň s občerstvením a začína tam niekoľko peších túr, najmä populárna túra na najvyšší bod ostrova Pico Ruivo, ktorú sme mali aj my v pláne na neskôr. Miestu dominuje obrovský radar portugalského vojenského letectva s tvarom nadrozmernej bielej gule.

Chránia západné hranice európskej časti NATO.
Chránia západné hranice európskej časti NATO.

Z Pico Arieiro sme sa pustili dole na opačnú, severnú stranu po tej istej ceste ako deň predtým autom keď bola hmla. Tentokrát hmla nebola, počasie bolo krásne. Prešli sme cez populárnu turistickú osadu Ribeiro Frío, ale hneď nás prešla chuť tam zastaviť keď sme videli koľko tam je ľudí. Zliezli sme dole z kopcov neďaleko pobrežia v dedinke Faial. Odskočili sme si tunelom do Santana na pumpu. Na pumpe sme si dali na obed po tyčinke Twix. Kto má čas stratiť hodinu na obed, keď má motorku, čas do západu slnka o 19:00 a pravdepodobnosť úžasných ciest a scenérií?

Nasledoval plán presunúť sa znova do Porto Moniz a tam chytiť stupák na náhornú plošinu Karabach. Tentokrát však nie po rýchlostných tuneloch, ale podľa možnosti nejakými bočnými cestičkami po severných svahoch hôr. Bez GPS, bez Google Maps sme intuitívne odbočili smerom hore na Saõ Jorge, čo sa hneď ukázalo ako skvelá, napriek tomu že náhodná voľba. Cestička bola prekrásna, ešte prekrásnejšia však bola vyhliadka Miradouro da Beira da Quinta, na ktorej sme sa zrazu ocitli. Mladší brat Juro okomentoval fotku z tohto miesta že je "ako scéna z Far Cry". To je asi významné ocenenie malebnosti daného miesta - neviem, nevyznám sa do Far Cry. V každom prípade bol to dych vyrážajúci výhľad z výšky možno 500 metrov na severné pobrežie ostrova ležiace priamo pod nohami.

Miradouro da Beira da Quinta.
Miradouro da Beira da Quinta.

Postupne sme zostúpili po lazoch späť dole na severné pobrežie a presunuli sa do Porto Moniz. Tentokrát sme nezašli do mestečka, len rovno chytili serpentínovú cestičku hore na Karabach. Vo štvrtine cestičky sme stáli a fotili, aby sme dali náskok autobusu, ktorý sme dobehli a svojim slimačím pohybom nám kazil zážitok z jazdy - v serpentínach sa nedal predbehnúť. Cesta z Porto Moniz na Karabach bola absolútne úžasná, najlepšia cesta čo sa týka vozovky a zátačiek. Jediné, čo mierne kazilo špičkový dojem bol výskyt kráv. Išli sme radšej pomalšie než by sa bolo dalo a veru zo dvakrát sme narazili na kravy priamo na vozovke (nie fyzicky).

Hore na náhornej plošine Karabach si na streche sveta. Cesty sú rovné, ale je tam krásne vysokohorské prostredie. Horizont kam sa len pozrieš je lemovaný škandalózne modrým oceánom. V tej nadmorskej výške bolo chladnejšie, 10 alebo 12 stupňov. Znova som v duchu nadával, že nemám integrálu.

Náhorný Karabach.
Náhorný Karabach.

Dovolenka, to je drina!

Na konci rovných ciest a pred začatím klesania do údolia sme spozorovali vyhliadkovú vežu na miernom kopčeku. Vyšliapli sme si k nej v motorkárskych mundúroch. Drina. Ponúkala nádherné výhľady na planinu. Z veže bolo vidno ďalšiu vyhliadku, na druhom, vzdialenejšom kopčeku - Miradouro da Bica da Cana. Aj k tej sme si vyšliapli v sprievode zhovorčivého španielskeho páru turistov čo sme postretli na vežičke. Oplatilo sa. Bolo z nej dovidieť až na Pico Arieiro, ľahko identifikovateľné podľa žiarivo bielej kupoly radaru.

Miradouro da Bica da Cana, pohľad z veže.
Miradouro da Bica da Cana, pohľad z veže.

Chvíľu sme sa ešte na motorkách pustili po zostupe do doliny s centrálnym tunelom, ale napokon sme sa rozhodli vrátiť sa do stredu planiny a chytiť cestičku strmo zostupujúcu na juhozápadné pobrežie. Cestička bola pekná, úzka a viedla väčšinou cez les. Po dlhšom klesaní sme dorazili do dedinky Prazeres na svahu a zastali natankovať. Na benzínovej pumpe sme postretli niekoľko zdegenerovane pôsobiacich občanov vykazujúcich príznaky pokročilého štádia intoxikácie alkoholom. Hulákali okolo nás. Natankovali sme a radšej sme odtiaľ vypadli dole na rýchlostnú cestu, lebo už bolo po siedmej a zapadlo slnko. Tunely na južnej strane sú staršie a nie sú také moderné ako tie na strane severnej. Hlavne nie sú dobre odvetrané. Rýchly presun do apartmánu v hustej premávke bol smradľavý a nepríjemný, ale aspoň bol krátky.

Domov sme dorazili totálne zničení, lebo sme jazdili s prestávkami takmer 11 hodín. Na večeru Pizza Hut v nákupnom centre a doma sme zvládli ledva po dvoch pivách. Bol to skutočne krásny, vyčerpávajúci deň.

Mám motorku a ještě nepřítomnost deště k ní.

Ďalší deň (pondelok) bol takmer rovnako krásny ako predchádzajúci a plný zážitkov. Znova sme vyrazili za úsvitu, ktorý sa v danej časti roka odohrával okolo 8:00. Vydali sme sa po ER102 smerom na dedinku Camacha a ďalej na severovýchod. Krásna, zabudnutá cestička po lazoch vo vnútrozemí. Čo nám však vyrazilo dych bola vyhliadka Miradouro da Portela. Neopísateľné, skúsim dať fotku z mobilu.

Miradouro da Portela.
Miradouro da Portela.

Zdržali sme sa tam hodnú chvíľu, nevediac nasýtiť sa tým výhľadom. Potom sme sa vydali prudko na východ, na koniec sveta, do Ponta de São Lourenço. To je najvýchodnejší cíp ostrova dosiahnuteľný motorovým vozidlom. Vychádza odtiaľ pekná pešia túra ešte ďalej na východ, úplne až kam sa vôbec dá ísť pešo. Bolo tam príliš veľa ľudí a príliš horúco, nezdržali sme sa dlho. Výhľady sú tam však malebné, vidno aj ostrovy Ilhas Desertas, ktoré sú súčasťou súostrovia Madeira. Sú neobývané z dôvodu, že sa na nich nevyskytuje podzemná voda.

Ponta de São Lourenço, najvýchodnejší cíp ostrova.
Ponta de São Lourenço, najvýchodnejší cíp ostrova.

Z konca sveta nevedie cesta inde než späť, nadviazali sme na ňu rýchlym presunom po tuneloch do Faial na severnom pobreží. Chceli sme nájsť cestičky mimo tunelov, žiaľ, nepodarilo sa. Niekedy má človek šťastie, inokedy nie. Hlavne ak jazdí bez akejkoľvek navigácie.

Na úseku z Faial do Santana sa nám naopak podarilo natrafiť na serpentínovú cestu po svahu. Absolvovali sme ju hneď dvakrát dookola, pretože som na jej konci zle odbočil doprava namiesto doľava. Nevadí, bola fantastická, s výborným suchým povrchom a obsahovala vyhliadku Miradouro do Cortado a Miradouro de Nossa Senhora dos Bons Caminhos, ktoré miliónpercent stoja za zastavenie. Hoci aj opätovné.

Myslíš si, že dobrodružstvo je nebezpečné? Skús rutinu.

Potom priznám sa že som stratil prehľad čo sme to vlastne robili, jazdili sme hore-dole zamotaným spôsobom po takých cestičkách tretej cenovej kategórie na severných svahoch ostrova, že hocijaká horská Strada Regionale v najzapadnutejšej časti Talianska je ako diaľnica v porovnaní s nimi. No nádhera. Neraz-nedva keď som dole kopcom intenzívne brzdil v pravotočivej zákrute, mal som akútny pocit, že už-už preletím dole hlavou ponad riadidlá od čírej strminy. Zhodli sme sa, že si zaslúžime Nobelovu cenu v jazde na motocykli, keď sme toto bez ujmy zvládli. Stelvio je prechádzka ružovým parkom v porovnaní s týmto. Začiatočníka sem nepúšťaj, to veru nie. Ak nechceš, aby sa z toho zbláznil. Len jedno mi ešte vysvetli: Ako toto asfaltovali?! To ten valec bol schopný vôbec vyjsť hore takou strminou?! Zjavne bol, lebo vyasfaltované to je. No, chcel by som byť toho svedkom.

Cestička tretej cenovej skupiny. V hlave mám pivo, ale nie piliny.
Cestička tretej cenovej skupiny. V hlave mám pivo, ale nie piliny.

Zašli sme si oddýchnuť dole do Seixal. To je ale plážová destinácia. Pláž je vulkanická, čierna - čiže škaredá. Príliš veľa ľudí, príliš horúco. Zdržali sme sa len krátko. Radšej sme vybehli znova do stráne, aby sme si zopakovali ešte jednu cestičku, na ktorej sme sa včera nepristavili pri peknom vodopáde. Tentokrát sme sa pristavili. Opodiaľ bola jednoduchá reštaurácia, rozhodli sme sa pre neskorý obed. Ražniči pre dvoch nám pripravil kuchár rovno na pahrebe na terase, bolo skvelé. Celý obed aj s predjedlom, nealko pivom a kávou stál 30 EUR pre dvoch - o 10 menej, než v hlavnom meste.

Centrálne údolie.
Pri obede sme si zostavili plán záverečnej časti dňa: Vybehnúť späť na náhornú plošinu cestičkou na južnej strane centrálneho údolia, ktorou sme už raz išli dole. Cestou dôležitá úloha: Nájsť jedno konkrétne, mimoriadne fotogenické miesto, zábery z ktorého figurujú vo všetkých brožúrach znázorňujúcich atrakcie Madeiry. Jedná sa o 180-stupňový vracák okolo skaly, na ktorú sa dá poľahky vyliezť. Impozantná fotka, ak sa ti ju podarí dobre urobiť. Potom sa rozlúčiť s krásnym Náhorným Karabachom a zbehnúť pre nás zatiaľ neprebádanou ER209 na severozápad na pobrežie do Ribeira da Janela. Tam zakončiť naše motorkárske objavovanie ostrova a odviezť sa už len lážo-plážo domov po tuneloch, podľa možnosti nie za úplnej tmy.

Vo chvíli keď sme si mysleli, že sme už videli snáď všetky možné typy prírodných scenérií sa príroda ostrova rozhodla, že s týmito motorkármi ešte neskončila. Že ich ešte treba ohúriť niečím výnimočným. Pri výstupe na planinu nás zahalila riedkymi mrakmi, cez ktoré dierami presvitalo slnko. To bolo niečo neskutočne krásne. Zastavili sme na dvoch vyhliadkach a užili sme si toho prírodného divadla.

Centrálne údolie, smerom hore na Karabach z južnej strany.
Centrálne údolie, smerom hore na Karabach z južnej strany.

Prešli sme cez sedlo Boca da Encumenada a po krátkom hľadaní trochu vyššie smerom na planinu sme našli zmienený fotogenický bod: Miradouro Lombo do Mouro. Vyzerá približne takto:

Miradouro Lombo do Mouro a jeho fotogenická zákruta.
Miradouro Lombo do Mouro a jeho fotogenická zákruta.

Vyfotili sme tam najmenej 250 záberov z rôznych pozícií. Príroda poslúžila tým, že dodala tie riedke mraky so slnkom škeriacim sa cez štrbiny. Nevedeli sme sa od toho miesta odtrhnúť, boli sme tam neviem či nie aj trištvrte hodiny. Za ten čas keď tade prešlo 5 áut, tak veľa. Celkovo bola premávka na celom ostrove riedka. Motorkári žiadni, len my.

Prešli sme poslednýkrát na rozlúčku Karabachom a pustili sme sa cestičkou dole na severozápad. Bola pekná a pomaly klesajúca, ale nemala ideálny povrch. Cestou sme sa zastavili až na poslednej vyhliadke Miradouro da Eira da Achada v hornej časti dedinky Ribeira da Janela, odkiaľ sme odfotili dúhu nad oceánom. Potom dole a domov. Koniec motorkovania.

Dúha nad oceánom.

Pico Ruivo nie je žiadna hrebeňovka.

V predposledný deň ráno sme boli odovzdať motorky. Odovzdanie prebehlo štandardne a svižne, niet sa o čom zmieniť. Letmo skontrolovali motorky, odblokovali zálohu na kreditnej karte a vydali nám o tom potvrdenku.

Pešia túra z Pico Arieiro na Pico Ruivo.
Neskôr na ten istý deň sme mali naplánovanú pešiu vysokohorskú túru z Pico Arieiro na Pico Ruivo. Absolvoval som ju v 2010 v hmle s viditeľnosťou 2 metre - nič som z toho nemal. Nepamätal som si ju ako zvlášť náročnú. Romanovi som povedal, že to len taká hrebeňovka. Síce dlhá, ale nenáročná. To bolo ďaleko od pravdy. Po prvé to nie je hrebeňovka, po druhé to nie je nenáročná. Treba najprv strmo zostúpiť 400 metrov z prvej hory, ísť dlho pomedzi hory a cez tunely, potom vystúpať 400 m na druhú. Pri návrate to isté naopak - túra nie je kruhová, vracia sa po tej istej trase. Bohužiaľ, nedali sme to celé. Vrátili sme sa z pod Pico Ruivo. Túra priemerne zdatnému turistovi zaberie 6-7 hodín a my sme dorazili na štart na poludnie, to sa nerobí. Ešte by sme to boli dali do západu slnka, lenže Romanov brat strašne otravuje fotením - bolo treba každú chvíľu stáť. Štylizuje sa za fotografa. Na túru si dovliekol zrkadlovku s tromi objektívmi, nakoniec aj tak jediné použiteľné fotky porobil mobilom.

O tejto túre by sa dal napísať článok dlhší než celý tento pridlhý cestopis, preto sa o nej ďalej nebudem rozvádzať. Dám nejaké fotky do galérie. Len toľko, že je strhujúca a postretávali sme na nej obrovské množstvo Poliakov. Zostali vôbec ešte nejakí Poliaci v Poľsku? To musí byť vyľudnená krajina. Polovica Poliakov je v Británii, druhá polovica v Škandinávii, tretia polovica inde po svete.

Pešia túra z Pico Arieiro na Pico Ruivo.
Pešia túra z Pico Arieiro na Pico Ruivo.

Veríš ručnej brzde? Radšej zaraď spiatočku.

Posledný deň sme to vzali už skutočne lážo-plážo. Pospali sme si dlhšie a dali si raňajko-obed (po Slovensky brunch) v apartmáne, pretože sme si samozrejme počas pobytu nakúpili priveľké množstvo jedla a bolo ho treba zužitkovať. Popoludní sme ponavštevovali pamätihodnosti a zaujímavosti hlavného mesta. Vrátane záhrad, katedrály, prístavnej zóny a impozantnej tržnice s exotickým ovocím. Na tržnici by bolo pekné zdržať sa dlhšie a niečo si zajesť vypiť, ale bohužiaľ trpela rovnakým neduhom ako Shell-ka v Rožňave a souk v Marakeši: V jednom kuse ti tam niekto niečo vnucuje na predaj. Až kým ťa to totálne neotrávi a nevypadneš odtiaľ, zaumieniac si viac sa nevrátiť. Zastavili sme sa aj na pivo a pivovar Coral sa v našich očiach čiastočne rehabilitoval tým, že vyrobil zaujímavé biele pšeničné pivo (po Slovensky Weißbier) s balónovou príchuťou.

Aj po týždni na ostrove nám stále ešte nešlo do hlavy ako to tu tí ľudia dokážu jazdiť po tých strminách. Pri prechádzke hlavným mestom sme na jednej ulici zmerali uhol jej sklonu pomocou aplikácie v iPhone. Namerali sme 16% klesanie. Mobil sa nám šmýkal dole po asfalte. Títo ľudia majú nezlomnú vieru v ručnú brzdu. Dúfam, že to poistili spiatočkou.

Táto fotka je vodorovne.
Táto fotka je vodorovne.

Uvažujúc s odstupom, lážo-plážo sme si mali dať predposledný deň a túru na Pico Ruivo posledný. Boli by sme ju stihli s prehľadom celú. Kto toto organizoval!

Os últimos homens no dia em que o sol morreu.

Caniço, Praia do Garajau.
Náš pobyt na ostrove sme zakončili v Caniço na južnom pobreží. Je tam socha Krista Spasiteľa, pripomínajúca tú v Rio de Janeiro. Vedie od nej pekný chodník dole na útes. Opodiaľ je pláž Praia do Garajau, ako ináč, na úpätí strmého zrázu. Na pláž premáva z útesu krátka lanovka, ale ide tam aj cestička pre autá. Ako ináč, infarktová. Zbehli sme dole na pláž aby sme sa stali svedkami posledného západu slnka počas nášho pobytu na ostrove. Pláž bola kamenistá, zvuk kameňov posúvaných vlnami pôsobil terapeuticky. Roman zavolal manželke cez FaceTime a sprostredkoval jej túto nádhernú chvíľu v priamom prenose. Nepoznám veľa portugalských pesničiek, ale poznám jednu, ktorá sa volá Posledný západ slnka - O último pôr-do-sol. Aj tá je asi brazílska a nie portugalská, ale jej názov a prvá veta textu dokonale opisujú túto chvíľu:

A onda ainda quebra na praia,
espumas se misturam com o vento.
No dia em que ocê foi
embora eu fiquei sentindo saudades do que não foi.
Lembrando até do que eu não vivi
pensando nós dois.

Vlny sa nepretržite rozbíjajú o pláž,
morská pena sa mieša s vetrom.
V deň, keď si odišla
ja som zostal a chýbalo mi aj to, čo sa nestalo.
Pamätal som si aj to, čo som neprežil,
mysliac na nás dvoch.

Caniço, socha Krista Spasiteľa. Za kopcom vykúka pláž Garajau, vľavo v pozadí Funchal.
Caniço, socha Krista Spasiteľa. Za kopcom vykúka pláž Garajau, vľavo v pozadí Funchal.

Taký jet stream ti cestu skráti aj o pol hodiny.

Spiatočná cesta prebehla v lepšom duchu než cesta tam, lebo lietadlo odchádzalo o pol dvanástej dopoludnia a za ten týždeň stihli opraviť záchod. Roman na letisku vykúpil obchod s alkoholom. Urobil im takú tržbu, že mu zorganizovali ochutnávku. Báli sme sa, že lietadlo nevzlietne kvôli nadmernej hmotnosti toľkých fliaš. Vzlietlo a tesne po piatej večer po 4:40 hodinách cesty pristálo v Budapešti.

Záver slohovej práce.

Cesta vysoko prekročila moje očakávania. Mali sme šťastie na počasie.

Madeira je európsky Hawai. Ponúka sa porovnanie so susednými Kanárskymi ostrovmi. Tam býva teplejšie, predsa len sú o 800 kilometrov južnejšie. Plus väčšia rozmanitosť, pretože ich je viac a niektoré sú väčšie. Madeira má však v porovnaní s nimi vyššiu úroveň. Nie že by to bol ktovieako zámožný kraj, ale chýba tam ten lacný, gýčovitý cestovný ruch, ktorý zničil toľké španielske letoviská. Pláže na ostrove nestoja za nič. Sú buď kamenisté, alebo s čiernym pieskom, alebo umelé. Za plážou by bolo treba vycestovať na susedný Porto Santo, kam premáva za hodinu loď. Ale aj tak, kúpať sa v severnom Atlantiku… Brrr, spomeň si na Leonarda!

Hory sú úžasné. Madeira je jedným zo štyroch ostrovov strednej Makaronézie (súostrovie Madeira plus Kanárske ostrovy) kde je možné prakticky každý deň z výšky pozorovať more mrakov (zvyšné tri sú La Palma, Tenerife a v menšej miere Gran Canaria). Kam sa len pohneš, o chvíľu vystúpaš do mrakov, v ideálnom prípade nad nich.

Podvečerné more mrakov.

23 stupňov bola taká norma. Aj pocitovo.
Iste by ťa zaujímalo aké tam boli vo februári teploty. Na internete sa dočítaš, že na február pripadá dlhodobý priemer 16-18 stupňov cez deň. My sme namerali najnižšiu 9 stupňov v Ribeiro Frío (veď preto sa tak aj volá) a 10 stupňov na náhornej planine, najvyššiu 26 stupňov v hlavnom meste (ukazovala tabuľa na lekárni). Typicky v bežný deň povedal by som bolo tak pocitovo medzi 18 a 23. V letoviskách a na slnku exponovaných miestach viac.

Motorka je skvelým prostriedkom na spoznanie ostrova a to aj vo februári. Na niektorých miestach bol taký nával, že auto by si nezaparkoval. Motorku áno. Najprv sme mali rešpekt z tých strmých ciest, ale zistili sme, že na výkonnej motorke sa po nich jazdí podstatne ľahšie, než na slabom aute. Veľkoobjemový dvojvalec s nízkym ťažiskom a masívnym, nízko položeným krútiacim momentom je najlepší recept na akýkoľvek madeirský stupák. Auto si ani neber, najmä nie také naničhodné slabé ako sme mali my. Na motorku odporúčam štyri dni. My sme mali tri a nestihli sme prejsť kus juhozápadnej časti ostrova, ani zopár cestičiek v severovýchodnej.

Choď na Madeiru, človek dobrý. Ale vážne, choď. Ničoho sa neboj, len choď. Za nápad mi poďakuješ neskôr.

P.S.: Tá náhorná planina sa v skutočnosti nevolá Karabach :-)

Pridané: 13.03.2023 Autor: Kamilko Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (10 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (18)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Incheba-2024-side

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 149483 | Včera: 118869