O Yamahe FZ6N, zákrutách, bodoch a všeličom inom 1/2

Ako som už raz spomínal, k motorkovaniu ma paradoxne priviedla manželka, ktorá sa ako všetky rozmaznané barcelonské deti odjakživa prevážala na skútrikoch Honda. Aj ja som rýchlo pochopil že najlepším priateľom človeka v šialenej premávke dvojmiliónového juhoeurópskeho veľkomesta bude asi šikovná motorečka, ale trvalo mi niekoľko rokov kým som sa od skútrov prepracoval na niečo väčšie. A to hneď na 250-ku. Fí-ha, to bola trúfalosť! Bohužiaľ, moja prvá mašina (Honda CBF 250) mi nejako nesadla a svoje nedobré skúsenosti a prekvapenia som opísal tu. Mnohé z nich boli iste spôsobené aj laickým prístupom a nesprávnymi očakávaniami, ako ste mi vtedy vysvetlili. Vydržal som s ňou 10 mesiacov (nech je jej zem ľahká – nový majiteľ na nej jazdí trojkou po garáži kým si urobí vodičák). Keď som ku koncu tohto obdobia začal pri každej jazde vytáčať rukoväť plynu na maximum a podvedome hľadať neexistujúci siedmy prevodový stupeň, pochopil som že je čas presedlať na niečo silnejšie. Nasledovalo niekoľkomesačné riešenie dilemy BMW F650 GS vs. Yamaha Fazer a otravovanie každého kto mal aspoň dve uši a nevyliezol na strom. Vrátane členov Motoride, ktorým ešte raz ďakujem za rady a trpezlivosť. Koncom marca 2006 som si nakoniec viac-menej dielom náhody vybral Yamahu FZ6N.

Rozhodol som sa že motorky si budem vždy kupovať nové, neojazdené, a ani tentokrát som neurobil výnimku. Stačili tri návštevy u rôznych predajcov a bolo jasné že cena je všade rovnaká – 6.869 EUR. Tak som si vybral predajňu najbližšie k domu, budem to mať aspoň jednoduchšie so servisnými prehliadkami. Ešte som dojednal zahrnúť do ceny padáky na motor, cestnú daň na jeden rok a registráciu na polícii (v tejto krajine vôbec nie lacná záležitosť: 350 EUR). Zákonné poistné som pozeral na internete, ale našiel som znova len približne tú istú cenu ktorú mi ponúkla zmluvná poisťovňa Yamahy – 399 EUR.

Dilemou „s polokapotážou či bez“ som sa veľmi nezaoberal lebo som márnivý človek ktorý veľmi dbá na estetiku a verzia „S“ sa mi jednoducho nepáčila. Snaží sa byť, prepytujem, „too many things to too many people“. Po čase som zistil že som urobil dobre. Čakali ste že poviem že zle, čoooo? Nie, nie, ja som s vetrom kamarát. Do 120-ky ani neviem že idem na motorke, do 160-ky sa prikrčím, a rýchlejšie ísť nechcem. Nejakú plastickú kupolu tam určite montovať nebudem, úplne by pokazila celkový umelecký dojem.

Raz som to na diaľnici rozbehol na 200, len aby som skúsil aké to je. Zistil som že sa to dá, ale načo je to dobré? Mne teda na nič. Lietať po diaľniciach a „štvorcovať“ gumy ma nebaví, mne sa najviac páčia zákruty. A to sme sa dostali hneď k najväčšej výhode veľkej motorky, o ktorej som z počiatku nemal ani potuchy: Môžeš chodiť na výjazdy! Tam si tých zákrut užiješ až-až. V živote by ma nenapadlo že ma to bude tak baviť. Vedel som že existujú akési „výjazdy“ a „zrazy“, ale nejako ma to nelákalo. Až som sa raz zo zvedavosti zapísal na zraz katalánskych fazeristov a sympatizantov, veď všetko treba raz v živote skúsiť. Poviem len toľko: Odvtedy som bol na všetkých. Je to super! Bola to pre mňa vysoká škola jazdy na motocykli. Zavesiť sa za niekoho kto ovláda (ale nejde príliš rýchlo) a kopírovať jeho trajektóriu a rýchlosť v zákrutách, to je najlepší spôsob na naučenie ktorý odporúčam každému začiatočníkovi. Postupne som sa zdokonaľoval a na posledných výjazdoch som sa prebojoval až do stredu pelotónu. Tam asi aj zostanem, nie sú to žiadne preteky, každý si ide svojím rytmom a mne vyhovuje byť tak uprostred. Okrem toho sa na výjazdoch dala dokopy výborná partia ľudí tých najrozličnejších profesií a vekových skupín, ktorí si spolu výborne rozumejú. Samozrejme kvôli tomu, že sme všetci motorkári. Sú tam chlapíci čo výborne poznajú cesty a cestičky po celej krajine a vždy navrhnú trasu s maximálnym počtom zákrut, preč od preplnených ciest a rýchlostných komunikácií.

Jedinou tienistou stránkou výjazdov je, že sa konajú v extrémne krutých, priam neľudských termínoch: v nedeľu ráno o ôsmej! Bontón káže doraziť na zraz s plnou nádržou, takže predtým ešte na benzínku, pre istotu skontrolovať tlak v pneumatikách, = vstávať o siedmej! Nuž čo, treba chápať že ľudia majú ženy a ratolesti a chcú byť najneskôr o tretej doma. Nakoniec je to aj dobre – keď príjdem domov, manželka je už zvyčajne nastúpená vo dverách s uterákmi a opaľovacím krémom a o chvíľu už dospávam chýbajúce hodiny pod slnečníkom na pláži niekde na Maresme.

Túto mašinu som si kupoval na dlhý čas (najmenej na dva, možno aj tri roky) a príkladne zodpovedne sa o ňu starám. Zábeh som vykonal do bodky podľa inštrukcií manuálu. Reťaz raz za mesiac odmasťujem kerosénom a olejujem každých 800 takým bielym sprejom. V daždi nejazdím, vodu striekam len kolmo zhora a z veľkej vzdialenosti pričom prístrojovku a konce výfukov som obalil igelitovými taškami. Na servisné prehliadky chodím oveľa častejšie než je v príručke prikázané – každých 6 tisíc namiesto každých 10. Keď sa človek nevyzná tak nemá ľutovať pár euro navyše, nech sa na to radšej pozrú odborníci. Dokonca aj do roboty som na nej prestal chodiť. Pracujem ešte vždy na projektoch v železiarňach a neverili by ste koľko motorke škodiaceho svinstva vypúšťa do vzduchu taký podnik. Z oceliarne vylietava lepkavý čierny prach, z valcovne zase poprašok s prímesou miniatúrnych čiastočiek ocele. Ako brúsny papier. Vražda pre lak. Skúšal som ju zakrývať plachtou, ale nepomohlo. Okrem toho sú všade popadané ostré kúsky kovu z nákladiakov čo vozia železný šrot. Čudujem sa, že som ešte neurobil defekt. Nech teda motorka zostane radšej pekne doma v garáži, teraz v lete aj tak nie sú zápchy a cesta do práce mi už z hľadiska nových motorkárskych skúseností nemá čo priniesť.

Keby som mal FZ6 opísať jedným slovom, povedal by som že je „uhladená“. Budete sa smiať že uhladená motorka, ale nič priliehavejšie mi nenapadá. Hladký zvuk radového štvorvalca, hladký chod, hladká akcelerácia, trasenie a vibrácie minimálne. Všade sa píše že Fazer má príliš slabý výkon v nízkych otáčkach. No ja neviem, budem asi musieť vyskúšať nejaký dvojvalec na porovnanie, ale mne sa zdá že to ťahá až-až. Od 3.000 otáčok úplne v pohode. Pri menej než 3.000 trochu pokašliava, ale po meste vo dvojke sa dá postupne zrýchľovať aj od 2.000. Je však pravdou, že dekofeínovaný motor z R6-ky si najradšej nažíva vo vysokohorskej oblasti otáčkomeru. Medzi 5.100 a 5.900 prežíva nejakú krízu osobnosti, trasie ho, aj akosi píska. Nad 6 tisíc sa cíti najzdravšie. Vtedy ťahá ako čert a plechovku predbehne v mihu oka. „Akoby to auto odrazu zastalo“, povedal brat keď sme pri nočnej jazde po lesnej asfaltke bleskovo preskočili nejakého zblúdilého účastníka cestnej premávky.

Najväčším plusom tejto motorky pre mňa je to, že je priam stvorená na kopce a zátačky. Pevný rám s vysokou tuhosťou znamená že sa nevlní, ani nijako nekýve. Je skvelo ovládateľná a ochotne bez namáhania sa nakláňa do zákruty. Zadná 180-ka guma je tuším druhá najširšia aká sa bežne montuje. Čiže paráda! Obrovský rozsah použiteľných otáčok (do 14 tisíc) znamená že môžeš takmer celú trasu ísť vo dvojke. Najlepšie medzi 5 a 10 tisíc. Môžeš pritom využiť značnú brzdnú silu motora pri vjazde do zákruty a zároveň máš k dispozícii nadbytok výkonu na elegantný výjazd z nej. Tak som si zvykol na tento štýl jazdy, že takmer vôbec nepoužívam brzdy. Kolegovia čo jazdia za mnou sú zúfalí, prezývajú ma „jazdec s pokazeným brzdovým svetlom“. Skutočne pred zákrutou nerád brzdím brzdami, brzdenie motorom mi pripadá progresívnejšie, jemnejšie a bezpečnejšie. Neviem, či je to správne, ale mne to vyhovuje. Zadná brzda je totiž dosť nebezpečná, ľahko zablokuje koleso. Pri jazde po meste sa mi to stane aj raz za deň. Ešte že som z detstva z bicykla naučený zvládať šmyky zadného kolesa. Predné sa mi zatiaľ nezablokovalo nikdy, našťastie, to je vraj istý pád. Škoda že naked verzia sa nepredáva s ABS, s radosťou by som si ho priplatil. Klopem teda na drevo a odvykám si od používania zadnej brzdy.

V meste sa motorka správa slušne. Nemá taký šikovný polomer otáčania ako malé CBF-ko, ale výfuky vyvedené pod sedadlom zoštíhľujú a pomáhajú pri prepletaní sa dopravnou zápchou – nemusíš sa stále obzerať dozadu či nezavadíš o výfuk. Škoda len že v spätných zrkadlách nič nevidno. Na CBF-ke to bolo rovnaké, žeby údel väčšiny z kategórie naked? Chvíľu mi trvalo než som si zvykol na väčšiu výšku, na zem dosiahnem len jedným chodidlom a druhou špičkou. Pri posúvaní sa v mestskej zápche, keď treba len na pár sekúnd zastať a hneď zase ísť (čiže asi 1.500 krát za deň) som mal spočiatku problémy s rovnováhou. Vyššiu motorku si už nesmiem kúpiť. Váži síce 200 kíl, ale celkom ľahko sa dá potlačiť keď treba prejsť pešo cez cestu alebo zaparkovať niekde ďalej na chodníku. Tým si ušetrím tie body čo stiahli manželke za to, že sa viezla na skútri pár metrov po chodníku aby zaparkovala.

Motocyklistov v Španielsku totiž začiatkom júla postihla katastrofa v podobe bodového systému vodičských preukazov. Všetci sme dostali na začiatok 12 bodov a poďho odoberať za každú hlúposť. Zaparkuješ na chodníku širokom menej než 4 metre, mínus 2 body. Prekročíš rýchlosť o 21 km/h, ďalšie dva body. A tak ďalej. Ďalší hlúpy zákon ktorý podstatne znižuje bezpečnosť jazdy na motocykli. Na aute máš tachometer vyššie, takmer rovno pred očami. Ale na motorke je dole, musíš nielen odvrátiť zrak, ale aj zohnúť hlavu. Ten zlomok sekundy kedy nesleduješ dianie na ceste sa ti môže stať osudným. Okrem toho motorka omnoho ľahšie akceleruje a preto musíš ten tachometer sledovať oveľa častejšie. A to všetko na to aby si prispôsobil rýchlosť nejakým absurdným obmedzeniam ktoré neboli zmenené od šesťdesiatych rokov, kedy po deravých cestách premávali Fiaty šesťstovky. Kedy už konečne niekto vymyslí prilbu ktorá sa spojí s prístrojovkou pomocou bluetooth a bude premietať aktuálne údaje na plexisklo? Suzuki sľubovala tento systém pre prototyp B-King, ale do GSR (údajného zhmotnenia B-Kinga) sa z toho nakoniec nedostalo samozrejme nič.

Zavedenie bodového systému navyše sprevádza taká dopravno-policajná akcia, akú táto krajina ešte nezažila. Niekoľko tisíc policajtov všetkých zložiek kontroluje denno-denne dopravu a veru sa nehrajú: stovky vodičov prišlo o všetky svoje body (a tým aj o preukaz) hneď v prvý deň platnosti nového zákona! Užívajte si kým môžete, keď príjde toto k nám na Slovensko (čo aj príjde), máte po srande. Najlepšie to vystihol rozhovor dvoch kolegov na zraze, jeden z nich Fazer a druhý BMW K1200 S. Fazerista hovorí: „Máme po chlebe, už v živote nezaradíme šesťku“. Chlapík s BMW na to: „Šesťku? Ja ani trojku, a s dvojkou len opatrne!“. Tak teda všetci jazdíme presne 11 km/h nad maximálnou povolenou rýchlosťou – magická hranica pri ktorej ťa podľa miestnej legendy ešte nenamerajú. Šťastie že Fazer má digitálny tachometer, ktorý je mimochodom výborne čitateľný aj pri najprudšom slnečnom svetle, napriek tomu čo sa na mnohých miestach tvrdí. Len nesmie byť zaprášený, vtedy nič nevidno.

Prístrojovka si celkovo zaslúži osobitnú zmienku. Je malá, ale prekvapivo plná všelijakých údajov a počítadiel – tri počítadlá kilometrov (jedno celkové a dve čiastkové), dva otáčkomery (jeden grafický a druhý číselný), teplota chladiacej kvapaliny, stav paliva a čo ja viem čo ešte. Najviac na mňa zapôsobilo počítadlo dojazdu na rezervu: zobrazuje vzdialenosť ktorú si prešiel odkedy naskočila rezerva, a to s presnosťou na 100 metrov! Keby tam ešte bol ukazovateľ zaradeného rýchlostného stupňa ako má spomínaná Suzuki GSR, bola by to úplne dokonalá prístrojovka.