Letný relax na Morave

Posilnili sme sa a putovali popod diaľnicu na Lednice. Cestou sme míňali viaceré slupinky motoklubov na výjazde. Mám na toto prostredie (Lednice) dobré spomienky od čias keď sme mali starú "Sto-tisícku" a prvú dcéru, ktorá sedávala v sedačke v zadu s manželkou. V Ledniciach sme vtedy preliezli prakticky všetky možné miesta aj s malou na chrbáte. Všetky reprezentačné priestory sme zdolali, vyliezli sme na minaret a dokonca za veľkým skleníkom sme objavili kly z mamuta. V období hlbokého socializmu ale prostredie nebolo až tak atraktívne a hlavne fasády neboli také krásne. Mal som z tej návštevy po rokoch dobrý pocit a moju spokojnosť potvrdzovala aj početná moto výprava, ktorej niektorých členov sme stretli už na Slovensku. Akurát jedna vec mi vadila. Od čias Trabantov, Warburgov, či Stoviek sa parkovacie miesta vôbec neprispôsobili potrebám súčasnej doby.

Uličky medzi parkovnými miestami stále boli úzke ako v minulosti. Pocítil som to hneď pri hľadaní miesta. Takmer som sa zrazil s ML-kom (Mercedes), lebo jeho šofér nemienil obísť celé parkovisko a vybral sa v protismere. Zablokoval tým iný tereňák, ktorý šiel podľa predpisov a samozrejme aj našu plne naloženú Zafiru s truhlou na streche a nosičom bicyklov vzadu. Prichádzajúci choppráci po zhodnotení tejto situácie radšej anektovali pešiu zónu na námestí s mačacími hlavami. Z tejto skupinky ma najviac zaujal trojvalcový Triumph. Postrehol som fakt, že správneidúce auto malo české značky a ML-ko značky slovenské, tak ako autá našej výpravy.

Po absolvovaní prehliadok sme sa pustili cestičkami juhomoravského kraja. Narozdiel od situácie spred viacerých rokov, keď sme si cez leto odskočili zo Starej Myjavy do Hodonína a jeho okolia sa situácia zlepšila. V tom čase prioritou cestárov v Čechách bolo vykášanie trávy a asfalt bol ako ementál, dnes to bolo naopak. Cesty boli síce poflekované, ale oveľa hladšie a tráva okolo nich bola veľká a zoschnutá. Mojim dcéram sa tento model páčil, pretože tiež jazdia a páčilo sa im, že cesty sú "ART". Vychádzali z globálneho zážitku. Flekovance boli hranaté ako obrazy Piccasa a mali nádych do čierna, do ružova a do zelena a neboli tak hrboľaté ako u nás doma.

Do tohoto trendu zapadala aj scenéria okolitej krajiny. Niekde na poliach bolo po žatve, inde nie a cestu lemovali aj lány kukurice. V dedinkách zas dominovali svetlé jasné farby a snáď v každej bol uprostred rybník, požiarna zbrojnica, kostolík a obecný úrad ako vystrihnutý z prvorepublokovej pohľadnice, no v plnej farebnosti. Na cestách sme stretávali nielen chopprákov, turistov, či jógurťákov, ale aj stále slúžiace 105-ky, 120-ky, Favority a hlavne udržiavané Felície.
Sem tam to boli aj pojazdné hrdzavé autá robotníckych partií a zachovalé kúsky s dedkovcami v kokpite. Takmer v každej väčšej "VSI" mali kúriu, kaštieľ, či zámok s veľkým parkom, čo je u nás len naozaj v exponovaných starodávnych uhorských panstvách. Raz darmo "bratia Česi(České země), Moraváci (Morava), či Slezania (Slezko)" si vážia diela svojich predkov a zveľaďujú ich.

Videli sme naozaj veľa pekných zákutí, vďaka autoatlasom z minulého storočia a navigácii, ktorá aj po aktualizácii máp sa nijako nevedela trafiť do reality a posielala nás niekedy pod iným uhlom, len aby naša trasa k Vranovskej priehrade bola čo najatraktívnejšia a vôbec nie najkratšia. Cieľom presunu bola rieka Dyje a objednaná chatka pri "Vodní nádrži Vranov".
Jej priehradný múr je majestátny s normálnou cestou, no s obmedzenou premávkou. Hneď vedľa neho sú vranovské pláže s kempom a chatkami v každej zátoke. Najbližšiu "Švýcarskou zátoku" zdobí biely lanový most, no len pre peších. Tento priestor bol typickým cieľom letných dovoleniek motorkárov a karavnistov a samozrejme dovolenkárov holdujúcich stanovaniu. Žiaľ ale, nebola to naša destinácia.

My sme mali ubytovanie v chatovej osade vedľa kempu Bítov a tam sme sa mohli dostať najkratšou cestou po vode, alebo sa presúvať autom viac na západ. Pred tým, ako na rieke Dyje vznikali priehrady a tým aj rekreačné oblasti tak tok Dyje prechádzal krajinou a keďže to bolo v hornatej oblasti bolo koryto kľukaté a malo veľa potokov, ktoré sa do nej vlievali. Rieka vytvorila hlboké a úzke údolia v ktorých boli dedinky a nad nimi majestátne strážne veže a hrady. Po postavení vranovskej hrádze stúpajúca hladina postupne zatopila všetky údolia aj s dedinkami, osadami, či samotami. Preto vznikali nové dedinky na úbočiach okolitých hôr.

De facto vranovská priehrada nie je klasickou jednoliatou vodnou nádržou, ale atraktívnou destináciou pre dovolenkárov a jazdcov milujúcich kľukaté cestičky na skalnatých úbočiach po ktorými je nespočetné množstvo zátok. V každej sú buď bývalé podnikové chaty a samozrejme chaty súkromníkov so svojimi lodenicami a tichými miestami na rybárčenie.

Naša chatová osada bola vlastne "Vojenskou Zotavovnou Bítov". Táto je pod dnešnou dedinkou Bítov a je v strategickej zátoke oproti zrúcanine Cornštejn. Zo zátoky sa k nej (zrúcanine) dá dostať cez jeden z dvoch dôležitých mostov. Vybral som sa tam na mojom ekologickom vozidle, ale neuspel som. Zrúcanina je prístupná len so sprievodcom a posledná prehliadka mala končiť poobede o piatej. Prifrčal som tam o trištvrte na päť a hosteska v dobovom kostýme nejakej hradnej dámy mi zvestovala, že o piatej sa areál zrúcaniny zatvára a šmitec. Aspoň, že ma usmernila na už rozpadnutú strážnu vežu z ktorej bol dobrý výhľad na zátoky a most pod ňou. Bohužiaľ len do jedného údolia. Pripomenula, že niekedy tam "jezdioó na horskejch kolech".

Stupák len pre ostré crossy s terénnymi štupľami. Výhľad ale stál za to. Na náprotivnej náhornej plošine som vtedy zaznamenal rozhľadňu, ktorá ma zaujala. Nasledujúci deň som mal ambície ju navštíviť, no bol som v tom len sám. Výprava troch rodín rozhodla, že by nebolo od veci poobzerať si okolie, pretože sa počasie pokazilo a začali prehánky. Výlet, ktorý organizovalo vedenie Vojenskej zotavovne bol na celý deň a bola to plavba loďou po hlavnom toku až k priehradnému múru. Loďky jazdia po vlniacom sa údolí ako MHD, no intervaly sú dosť veľké. Prístaviská sú dve, pretože plavebné spoločnosti sú dve. Nekonkurujú si, ale sa dopĺňajú. Priamo v kempe Bítov je ešte jedna loď, no tá je mimo vody a je v nej reštaurácia. Plavba bola pre moju maličkosť silným zážitkom. Možno fotografie naznačia citové rozpoloženie. Asi v poslednej tretine našej plavby sme sa míňali s druhou loďou, ktorá sa veľkým oblúkom otočila a prenasledovala nás až k prístavnému mólu. Obidve tieto plavidlá boli v mojej obľúbenej vekovej kategórii. Všimol som si že na štítku bol rok 1962 a vyrobená bola v nejakej lodenici v MĽR(Maďarsko), teda to bol stále prevádzkovaný veterán.

V prístavisku sme mali relatívne dosť času na poznávanie okolia, no chyba lávky, loď meškala a akosi výletný vláčik nemal záujem počkať na dovolenkárov prichádzajúcich loďou. Tým pádom sme vlastne nestihli ani prehliadku vranovského hradu. Nevadí aj tak som mal zážitok vidieť v akcii biele elektroskútre, ktoré boli na prenájom, a mimo toho aj elektrobicykle. Promenáda bola plná stánkov, no žiaľ český naturel naklonený výlučne na "český koruny" mi nedovolil nič rodine kúpiť, lebo čosi ako platba kartou tam neexistovalo a o euráče nikto nemal záujem. Večer sme sa vrátili plní zážitkov a už počas plavby späť som sondoval program na budúci deň.

Výprava sa potrhala "aktívni cyklisti" si prenajali bicykle , menšie deti hrali monopoly a "veteránisti" vzali svoje skladačkové tátoše a šli na skusy. Mimochodom mamy relaxovali v saune vo fitness a pri káve. Ako som naznačil vyššie, tak ma zaujala rozhľadňa, ktorú som chcel navštíviť. Najkratšia cesta k nej bola lesnou cestou po strmom úbočí, no dcéra sa necítila na taký stupák, tak sme do dedinky Bítov šli po asfaltke, ktorá sa kľukatila podobne ako serpentíny pod pezinskou Babou, no s tým, že táto pekná trať bola oveľa kratšia. V dedinke som nemohol odolať pútaču na veteránske múzeum, ktoré bolo síce otvorené, no keďže sme chceli ísť na rozhľadňu tak som sa rozhodol, že sa tam zastavím na budúce. Najkratšia cesta k rozhľadni bola zase len po lesnom chodníčku, no tentokrát po hrebeni. Bolo z neho dosť chodníčkov k miestam, kde sa z brala dalo mapovať prostredie. Nafotili sme teda "našu " zátoku s poloprázdnym kempom a chatovú osadu, kde sme prežívali "letný relax s daždivým počasím".

Rozhľadňu sme absolvovali s naozaj zaujímavým zážitkom. Výhľad bol naozaj úchvatný, viditeľnosť dobrá, no vďaka dažďu boli fotky málo kvalitné. Najzaujímavejší bol ale pohľad pod rozhľadňu. Rekreanti v penzióne, ktorý bol súčasťou dovolenkového komplexu aj s rozhľadňou, sa dole promenádovali v plavkách. Súčasťou bol totiž aj veľký krytý a zrejme vyhrievaný plavecký bazén. Trošku sme sa povozili po okolitých cestičkách, osviežili sa v miestnej reštike, kde vlastne v jedinej akceptovali eurá. Zistili sme, že aj neďaleko nového Bítova je aj rovnomenný starý hrad. Na spiatočnej ceste sme zliezli dole zrázom, ktorý bol dosť blatistý. Dcéra sa nakoniec pripojila ku kartárom a ja som sa vrátil do múzea, ktorému sa budem venovať samostatne nabudúce.

Na spiatočnej ceste som si trasu trochu predĺžil, pretože správca múzea naznačil, že hrad Bítov je vidieť z cesty. Šiel som teda cez prvý most, no neodbočil som na Cornštejn a pokračoval ďalej po asfaltke. Priviedla ma k druhému mostu, z ktorého som hrad Bítov uvidel a ešte mnoho iných zaujímavých detailov toho prostredia. Na druhý deň sme sa samozrejme vybrali všetci na Bítov. Pod touto strážnou pevnosťou bol kedysi starý Býtovec (Bítov), ktorý je teraz pod hladinou priehradnej vodnej plochy. Pansvo na cestu do hradu používalo starodávnu kameňmi dláždenú strmú cestu, ktorá existuje stále, no dnes ústi priamo do vodnej hladiny.

Návšteva hradu stála za to, pretože bol dosť netradične riešený nielen vonku, ale aj vo vnútri. Jeho posledný majiteľ baron Haas bol zbláznený do zvierat a žien. Všetkých obľúbených psov si dal vypchať. Za jeho stolom sedávala jeho obľúbená levica, ktorej sa všetci báli a svoje milenky známkoval a vysvedčenie údajne vešal na vypchaté a oblečené mačičky.

Keďže naše leňošenie trvalo týždeň, tak sme mimo výletov robili aj výjazdy do vzdialenejších destinácii. Jednou bolo historické mesto Telč, kam sme sa presunuli cez Moravské Budejovice. Niet žiadnej českej rozprávky, ktorej niektoré zábery by sa nerobili v Telči, či už mestskom hrade, v parku, či okolí. Parkovisko priamo na námestí bolo síce prístupné, no zrejme len na priepustku a preto si myslím, že vidieť zahraničného turisu na GS-ke bola len výnimka, ale predsa tam bol. Za to mimo centra ma zaujala jednorýchlostná Babetta, ktorou jej majiteľ zrejme prepravoval netradičné materiály, pretože na riadidlách mal na tvrdo ukotvený dosť veľký kýbel. Motali sme sa uličkami a stáli sme tiež ako ináč pri rybníku, ktorý nebol v Telči jediný.

Časť mesta bola uzavretá a preto sme z väčšej časti obchádzali okraj historického centra a narazili sme na iný rybník a starý polorozpadnutý mlyn, ktorý bol pod ním, no v niektorých častiach bol sporadicky opravovaný. Cesta späť po vidieckych prakticky prázdnych cestách bola príjemná. Jedine, čo sme občas stretali boli autá zásobovania, poľnohospodárskej techniky a malé skupinky motorkárskych na klubov na výlete. Sem tam to bol osamelý domáci jazdec na skútri, či Simsone. Iné to bolo v mestečkách, kde sa preháňali domáci každého veku na svojich približovadlách. V Moravských Budejoviciach som pri potulkách narazil na Múzeum Letectva, no ani po viacerých pokusoch som nebol úspešný. Zbytok dňa prebiehal v tradičnom scenári a tešil som sa na ďalší výlet.

Na druhý deň sme vyrazili opäť na Moravské Budejovice a odtiaľ nie smerom na juhozápad, ale na juhovýchod a cieľom boli Jaroměřice nad Rokytnou. Je to tiež pekné historické mestečko s mestským zámkom, ktorý je zmenšeninou francúzskeho Versailes aj so zámockým parkom, francúzkou a anglickou záhradou, ktoré oddeľuje riečka Rokytná. Mesto má svoju atmosféru s obchodíkmi námestím, reštikami. Jeho spomalené a ospanlivé dianie akurát narušil kolega jógurťák svojim vystúpením na križovatke, ktorú opúšťal "na zadnom". V jednej putike ma zaujali kovové smaltované tabule a hlavne dobová reklama na Fernet s dámou na kabriolete s kypričom ukotveným vzadu za vozidlom. Na spiatočnej ceste znova v "Budejicích" som narazil na mopedistu, ktorý si svoje Korádo nevedel vynachváliť. Za tých 14 rokov ako ho používal vymenil len zadný plášť a sviečku.

Cestou domou sme nemohli obísť Motocyklové Múzeum v dedinke Lesná, kde so fotil o dušu, pričom zbytok výpravy stoloval priamo v reštike, ktorá bola súčasťou areálu, teda camping+reštaurácia+múzeum.. Dievčence neodolali a okupovali ruský Dnepr side, ktorý stál ako pútač pri ceste. Neďaleko Lesnej som zaznamenal pre mňa jedinečnú udalosť a síce osamelého veteránistu na klasickej kývačke. Bolo to viacmenej jediné vozidlo, ktoré nadchlo moju dušu. Po tejto zastávke sme pokračovali na Slovensko, no nebolo to priamočiaro, keďže trasa viedla cez Znojmo nemohol som obísť Múzeum Motorismu, ktoré je situované opäť pri vode a opäť pod priehradným múrom na rieke Dyje. Znojmo je tiež historickým mestom s množstvom pamiatok a tiež stojí na kopci. Narazili sme na turistický vláčik, ktorý šiel popri nás, teda cez historické centrum vrátane priehradného múra.

Samotné múzeum je v priestoroch niekdajšieho priemyselného centra kde bola elektráreň, tepláreň a továrnička na spracovanie koží. Nad týmto priestorom sa týčia budovy bývalého kláštora. Múzeám sa budem venovať na inom mieste. Na ceste domov sme ešte navštívili hradný komplex Valtice s tiež zaujímavým parkom. Po ceste sme stretali snáď v každej druhej dedinke dožinkový krojovaný sprievod. Nijako nám to nevadilo, ale vo Valticiach sprievod s dychovkou okupoval hlavnú cestu a nielen my, ale aj had motocyklistov sa musel vliecť za nimi. Na tú potvoru končili na námestí a my sme nestihli poslednú skupinu turistov, ktorí šli na prehliadku hradu.

Hlavou mi preletel kratučký moment, no o to intenzívnejší, keď kolega endurák krojovaný sprievod v nejakej dedinke obišiel cez haldy zeminy, ktoré sa povaľovali na chodníku, pretože aspoň podľa mojej mienky mali robotníci víkendovú pauzu pri výstavbe kanalizácie. Už na Slovensku sme si to strihli po diaľnici, ktorá bola skoro prázdna. Keďže sme boli už prakticky doma, tak cesta ubiehala naozaj rýchlo. Pri plne naloženej Zafire to ale bolo maximalne 110 za hodinu. Bol som ale prekvapený, keď ma začala obiehať kolóna cestovateľov a´la Gold Wing a za pár minút mi ostali oči pre plač, keď sa v nedohľadne vzďaľovali ich zadné pozičné svetlá. Zišiel som z diaľnice pri Malackách a opäť som na Babe stretol odpočívajúcich motocyklistov podobne ako pred týždňom, keď sme vyrážali "za hranice všedných dní".

Vrele odporúčam Južnú Moravu a nie len destinácie, ktoré som spomínal, no neodporúčam to absolvovať ako víkendový výlet, pretože kvôli takému zážitku sa priam ponúka dlhší časový interval so zázemím v rekračnej oblasti Bítov na Vranovskej priehrade.

Gilbert