Dolomity 22. - 25. 7. 2004

Deň prvý, štvrtok.

Doobeda pracujem. Frmol. Vyrážame podľa dohody o 14.00. Keďže ma ale z hranice vracajú kvôli neplatnému občianskemu preukazu, vraciame sa v 34 stupňovej horúčave po pas, cez hranice sa nakoniec dostávame až o 16.00, a som riadne unavený a spotený už keď vyrážame.

V Rakúsku nasadzujem na diaľnici tempo 160 - 170 km/h. Stretáme plno motoriek, ľudia sú už takí, keď je ideálne motorkové a bicyklové počasie 10 - 15 stupňov, tak sú všetci zalezení, keď je sparno na skapanie tak každý vyráža aby mal jazdu na dvoch kolesách čo najnepríjemnejšiu. Zastavujeme sa v Rosenbergovi, som tak dehydrovaný že stiahnem asi liter Coly a len sa mi tak vcucne do buniek, ani sa mi po nej na WC nechce. O 19.30 zastavujeme kdesi v Bavorských Alpách, teda ešte v Nemecku, asi 100 km pred Innsbruckom. Izba pre dvoch aj s raňajkami pri diaľničnej pumpe je OK. Večer konštatujeme že plno Nemcov si Varadero z áut obzeralo keď sme ich predbiehali, páči sa.

Deň druhý, piatok.

Vyrážame hneď ráno do Innsbrucku. Malé mestečko, neviem čo to tých Šusterovcov napadlo že liečenie práve tu, veď Havel tu bol operovaný iba náhodou, lebo tam bol práve na dovolenke. Vhupneme do Tirolských dedín smer Sellrain. Niekoľkokrát urobím chybu, lebo tí tiroláci nemajú v žiadnej dedine označený hlavný smer a vôbec nie je jasné, kadiaľ treba pri kostole ísť, lebo všetky cesty sú rovnako široké. Možnože sú dobrí v jódlovaní ale v označovaní ciest teda nie. Cesta cez Oetz (kde blízko našli Otziho) je ale krásna, perfektná kvalita, klopenie v 100 km/h, smer talianska hranica.TIMMELSJOCH (Passo di Rombo) je náš prvý joch. Hore je ešte sneh, nadmorská výška cesty je 2509 metrov. Cesta je kvalitná, Kehren sa mi ale nepáčia, sú príliš pomalé, na môj vkus treba pričasto radiť jedničku. Pohľad je ale úchvatný, roklina má asi kilometer do hĺbky. Teplota vzduchu okolo 10 stupňov, čiže ideálna na motorku. Obedujeme v typickej juhotirolskej reštaurácií rakúske špeciality. Vedľa nás obeduje jeden 50 ročný párik s GS1200, jeden 40 ročný párik s SV1000 prerobenou na sidecar, a jeden 60-tnik s Burgmannom.

Pokračujeme smerom na východ na JAUFENPASS (Passo di Giovo). Zavesí sa za mňa nejaký Rakúšan na striebornom novom Varadere s kuframi. Občas sa stratí keď predbehnem na úzkej kľukatej ceste nejaké auto, ale o chvíľu ma vždy dobehne. Cesta je kvalitná, zákruty veľmi husté a ostré. Hore zastavíme pri bufete, Rakúšan z Villachu vedľa mňa, miesto pozdravu zakrúti hlavou a povie "Kamikadze !" Prečo sa nás potom ale došľaka držal, keď sa mu to zdalo kamikadze ? Dávame si kolu, fotíme, on zatiaľ žerie obriu štrúdľu so šľahačkou. Rozhodneme sa, že Penserjoch vynecháme, je tam nekvalitná cesta vhodná len pre endurá a ideme kúsok po diaľnici za 7 Euro smer St.Ulrich. A hurá na SELLAJOCH (Passo di Sella) - je to podľa mňa joch s najkrajšou prírodou. Cesta je kvalitná a mohla by to byť motorková pasia, ale je tu spústa áut, takže je to len snaha o predbiehanie a zaradenie sa za ďalšie auto. Mestečko pod Jochom Wolkenstein je krásne. Samé lanovky.

Pokračujeme na PORDOIJOCH kde sú rôzne lanovky a ideme ďalej na PASSO DI FALZAREGO s vynikajúcim povrchom cesty, ktorá nás zavedie až do srdca Dolomitov - mestečka CORTINA DI AMPEZZO. Ubytujeme sa v prvom hoteli s kvetinkami, izba je perfektná, trošku nás prekvapuje to, že celý hotel a všetky izby sú prísne nefajčiarske, čo je výborné keďže sme nefajčiari. Na stene v izbe visí panenka Mária. Večeriame mimo hotela asi 50 m ďalej, keďže v Taliansku je zvykom že hotely sú bez reštaurácií.

Deň tretí, sobota.

Vyrážame na asi najkrajší alpský joch PASSO DI GIAU - cesta je fantastická, pasia pre motorku. Výhľad je úchvatný. Pokračujeme ďalej k elektrárni v nadmorskej výške cez 2 km, je to pochopiteľne známy Pass MARMOLADA - výborná cesta, okolo sneh, teplota okolo 12 stupňov. Ale zrazu začína asi o 11.00 pršať, a to riadne, a prší po celý zbytok dňa. Nevadí, veď prší stále, kto chce jazdiť len za pekného počasia nejazdí skoro vôbec a nie je motorkár. Sunieme sa smerom na PASSO DI TONALE, a to veľmi rýchlo, a predbiehame v daždi všetky autá. Passo di Tonale je netypický, žiadne vracáky, iba bežné zákruty, vidíme nehodu pri ktorej sa zrazili v protismere 2 autá, dúfam že nejaký debil nevybehne do protismeru aj nám. Stále husto prší, teplota okolo 10 stupňov. Ideme cez lyžiarske stredisko pri Madona di Campiglio smerom na vytúžený GAVIAPASS (Passo di Gavia) - čiže "peklo na zemi" alebo "skúška odvahy".

Kto tvrdí, že na Slovensku sú zlé cesty, nech ide na Gaviapass ! Sakra... Šírka cesty asi tak 2,5 - 3 metre, žiadne bočné zábrany, hneď pri ceste niekoľko stometrová roklina, krajnica žiadna, hneď priepasť, z druhej strany skala. Keď ide v protismere auto, tak mi necháva asi tak meter priestoru od rokliny, radšej vždy zastanem. Najlepšie je držať pohľad iba na ceste lebo vám inak príde z tej hĺbky na zvracanie. Dve autá sa môžu vyhnúť iba v niektorých rozšírených priestoroch, kam musí jeden z nich zacúvať. Vracáky takmer nevytočiteľné aj pre motorku. Cesta totálne rozmlátená. Otočiť sa a ísť nazad ? Takmer nemožné. Celý kopec vybehnem na jedničke až do výšky 2650 metrov. Po celý čas husto prší, fúka vetrisko, v hornej časti je hmla a viditeľnosť asi 10 metrov, teplota okolo 2 stupne. Fotíme sa na vrchole prechodu. Sú tam dvaja Nemci na trápnych superšportoch (úplne nevhodných na takúto trasu), stoja vedľa motoriek a trasú sa v navlhnutých kožených kombinézach a premýšľajú zrejme o svojom konci. Mali by sa asi radšej čo najrýchlejšie spustiť dole kde je teplota asi o 10-12 stupňov vyššia a vyhľadať prvý vykúrený hotel. Tu hore sa nemajú šancu nikde schovať. Pomôcť im neviem, trasú sa po celom tele úplne evidentne, stoja, zúfalí, nuž neviem neviem ako budú takíto roztrasení balansovať nad priepasťou na úzkej hrboľatej mokrej cestičke s nárazovým vetriskom do boku, signál na mobil tu nie je žiaden, hmla hustne a dá sa už takmer krájať. Bude to zrejme lotéria či to zvládnu alebo či sa zrútia do priepasti. Ale nič sa nedá robiť, sú to dospelí ľudia a šli do tohoto pekla dobrovoľne. Takže robím zopár fotiek, vyhupsneme sa do pohodlného sedla, zapnem vykurovanie rukovätí na 2/3 výkonu a už sa teším na fantastické vlastnosti duálnych bŕzd po kameňoch z kopca (aj keď Brenda sa určite neteší ale má skôr obavy a Nemci sú zdesení a nevedia sa rozhodnúť čo robiť).

Pokračujeme ďalej v hustom daždi na slávny STILFSER JOCH (Passo di Stelvio) - je to najvyššie položená cesta v Taliansku, 2850 metrov nad morom. Chceš ísť s motorkou čo najvyššie ? Chceš vidieť mračná z motorky zhora ? Tak potom je jediné riešenie Stilfser Joch na Taliansko - švajčiarskej hranici !!! Cesta mierne rozbitá, aj keď lepšia ako na Gaviapasse. Šírka cesty asi tak 4-5 metrov. Všetky vracáky v tomto daždi idem radšej na jednotke. Motorkový zážitok nič moc. Zavesí sa za mňa skupinka Nemcov na superšportoch ale nepodarí sa im predbehnúť ma. Ja zastavím na vrchole a oni pokračujú ďalej, zdravia ma. Hore je hotel, kaviareň, dokonca supermarket a lanovka. Pod nami je hmla. Prší tak husto a je taká kosa okolo nuly, že foťák ani nevyťahujem a ideme ďalej v hustom daždi a cez mračno (hmlu) pokračujeme smerom na Merano. O 19.30 sme 10 km pred Meranom a už nevládzem - zastavujem pred hotelom. Voda mi nafúkala pod bundu a mám mokré tričko na bruchu a mokré spodky. Vonku je 10 stupňov. Izba je vykúrená až moc (čo je super), zababušíme sa a predídeme tak prechladnutiu. Ešte šťastie že sme už v južnom Tirolsku a majú tu už poriadne rakúske duchny a nie debilné talianske deky v plachte.

Deň štvrtý, nedeľa.

Neprší a nie je ani horko. Teplota okolo 20 stupňov. čaká nás zabijácka etapa. Ideme do Merana, potom znova na obrovský Timmelsjoch, keďže sme si v piatok zaplatili mýtne 10 Euro tam aj nazad (iba tam by to bolo 8 Euro). Predbieha ma veľmi rýchla skupina superšportov, idú ako o život, ale o chvíľu po nejakých 200 - 300 zatáčkach už stoja a preťahujú sa lebo evidentne nevládzu a ja ich s úsmevom míňam a nezastavujem. Zopár fotiek, Rakúsko, rýchlo na diaľnicu a nahodiť tempo 160 - 180 km/h a zastavovať len 1x za 300 km kvôli benzínu a polievke s pečeňovými knedlíčkami a viedenskému rezňu - iba tak máme šancu zvládnuť dennú etapu 800 km. Ale darí sa, večer o 18.30 sme už v Bratislave. Unavený nie som viac ako po 800 km s pohodlným autom - idem ešte dokonca do roboty prezrieť si v PC fotky. Sú skvelé. Takže sme s Varanom a Brendou zvládli za 3 a pol dňa 2800 kilometrov v tých najkrutejších podmienkach.

Na záver uvediem zopár poznámok a postrehov (sú aj z mojich minulých ciest po taliansku, napríklad čo sa kuchyne a hotelov týka).
ALPY A MOTORKY - je to oblasť väčšia ako Čechy a Slovensko dohromady a je tu oveľa viac motoriek ako áut, ktoré sú v menšine a na úzkych kľukatých cestách ukazujú autá svoju menejcennosť v plnej nahote. Nevideli sme ANI JEDNU motorku z Čiech Slovenska či Maďarska, desaťtisíce motoriek ktoré sme postretali boli hlavne Nemci, Rakúšáci, zopár talianov, Holanďanov a Francúzov. V prevahe sú motocykle BMW, hlavne endurá a cesťáky, ktorých je tam viac ako japoncov. Nevidel som ani jedného motorkára nabaleného so stanom. Všetky motorky stoja pred penziónikmi a hotelmi a majú minimum batožiny. Chopperov a jogurtov je tam málo, asi tak 80% motoriek sú cesťáky a veľké cestovné endurá - to je správne, lebo toto sú pravé motorky, extrémistické nepraktické odnože ako jogurty a superšporty sú tu v drvivej menšine - Nemci dávajú prednosť praktičnosti pred image. Naháčov je tu asi tak 10%. Motorkári majú poväčšine perfektné oblečenie ktoré je tu životne dôležité, PVC návleky na nefunkčných rádobygoretexoch som tu nevidel u nikoho. Za celý čas sme videli tisíce hotelov a iba 3 kempy.

V kempoch boli skoro samé drahé karavany, a asi tak 3 luxusné stany, motorku sme v kempe nevideli ani jednu. Motorkári sa tu často ani nezdravia lebo by nerobili nič iné iba stále zdvíhali ruku. Najčastejšie som stretal tieto značky : GS1150/1200, R1150RT, Pan, FJR1300, Varadero. Priemerný vek motorkárov je asi tak 40 rokov, 20 roční jazdci sa vyskytujú rovnako často ako 60-tnici. Zodpovedá to prieskumu z USA, v ktorom bolo preukázané že typický priemerný kupec novej motorky v USA je muž, beloch, s vysokoškolským vzdelaním, 38 ročný. A tu sa mi to tiež potvrdzuje, 20 tnikov je tu asi rovnaký počet ako 60-tnikov, drvivá väčšina jazdcov má okolo 40 rokov.

JUŽNÉ TIROLSKO - je územie v Taliansku kde sú nápisy iba v nemčine, všetci vás oslovujú po nemecky, kuchyňa je rakúska, architektúra rakúska, teda žiadna dvojjazyčnosť ako u nás na juhu ale samá nemčina. Takže ak je na reštaurácii napísané Bauernhof a dostanete nemecký jedálny lístok bez talianskeho prekladu a čašník vás osloví bitte, tak je to normálka aj keď ste 50 km od rakúskej hranice v hĺbke Talianska. Ale pozor, centrum Dolomitov Cortina di Ampezzo je už čisto talianska!

TALIANSKÍ VODIČI - jazdia ako dosratí. To, že sú horkokrvní je legendárna blbosť, rovnako ako to že taliani sú pekní muži a keď sa na nich potom človek pozrie tak 90% z nich vyzerá ako kríženec Huga Fantozziho a Luciana Pavarottiho. V meste sa sunú asi tak 30 km/h aj keby sa kľudne dalo ísť 50, pozerajú sa na vás ako sa blížite po hlavnej a v poslednom momente vám vbehnú do cesty ako dementi, ohrozujú vás pri predbiehaní na diaľnici tak, že vybočia pol metra pred vás a vy musíte brzdiť ako zbesilí. Pred prechodom sa pomaličky sunie kolóna 50 áut, čo ovšem nebráni ženičkám ísť cez prechod prechádzkovým tempom, žrať zmrzlinu a začať debatovať.

TALIANSKÁ KUCHYŇA - taliani nevedia variť, je teda hnusná. Pizza sa v reštauráciách nepodáva, je to brané ako menejcenné jedlo podávané iba v Pizzeriach a Caffeteriach. Ak si vypýtate v reštaurácií pizzu tak je to urážka podniku. Cestoviny sú podávané v maličkých porciách ako predjedlo (Primmi), hlavné jedlá sú obyčajne nechutné, nevedia totiž pripraviť mäso. Bravčovú panenku zabalia do slaniny a polejú citrónovou omáčkou, zemiaky opekajú na masti a majú tvrdý povrch, proste hnus. Taliani pijú minimum piva, a nevedia upiecť chleba. Oveľa lepšie sa dá najesť v Rakúsku a podľa mňa dokonca aj v Nemecku. Jedine talianske sladkosti, zmrzliny a ryby sú OK. Jedlo je v Taliansku drahšie ako v Rakúsku.

TALIANSKÉ HOTELY - často nemajú reštauráciu, vo veľkých mestách sú špinavé a drahé, treba sa ubytovať radšej mimo veľkých miest. Raňajky sú o ničom. Nepoznajú paplóny, čiže pod dekou môže byť zima, treba brať len izbu s klímou. Často sa nedá platiť kreditkou.

ZÁVER : nedoporučujem sa vybrať do Dolomitov bez perfektného oblečenia, všetko musí byť naozaj nepremokavé, aj topánky a rukavice, inak to môže stáť zápal pľúc. Aj v lete veľké kolísanie teplôt, treba mať vložku aj do bundy aj do nohavíc, aj nákrčník aj sveter. Veľké vzdialenosti cez horské prechody. Treba mať finančnú rezervu. Motorka by nemala byť totálny šrot, to by mohlo byť osudné. S chopperom sa v Alpách jazdí veľmi zle, zákruty sú moc ostré, ale dá sa to. S chopperom/cruiserom by nemala byť v skupinke iná mašina iného typu, lebo by bola nesmierne zdržovaná (2 najostrejšie zákruty na Pezinskej Babe sú oproti tým Dolomitovým totiž rýchla a široká cesta). Pršať môže v Alpách kedykoľvek. V noci po 20.00 sú mnohé horské prechody uzavreté. V prírode stanovať je prísne zakázané, mimochodom sú tam aj vlci aj medvede. V tuneloch sa často vyskytnú jalovice, existuje na to aj špeciálna značka "kravy v tuneli". V tuneloch slabo vidno a sú v nich často ostré zákruty. V Alpách je 1000 spôsobov ako sa na motorke zabiť. Nie je to túra pre začiatočníka.