Denník: Ukrajina - Rusko - Krym 2013 3/5

10.8.2013:

Obhliadka mesta Elista – „mesto šachu“.
„Maršrutkou“(maličký autobus cca s 15timi miestami) sme sa odviezli do mestskej časti „Górod šach-mat“ v meste Eliste. Pozreli sme pavilón, kde sa hrajú turnaje v šachu (za zmienku stojí, že Kalmycká republika je preslávená hrou šachu - dokonca sa v hlavnom meste Eliste narodil známy hráč šachu Kirsan N. Ilyumzhinov - terajší prezident FIDE v Eliste. V roku 1993 úspešne kandidoval za prezidenta Kalmyckej republiky a zotrval ním až do roku 2002). Ešte sme pokúpili nejaké suveníry a maršrutkou sme sa dali odviesť naspäť do centra. Na hotel sme dorazili okolo obeda, pobalili sme sa, naložili motorky a „davaj ho“ smer: hora „Elbrus“ – mesto Kislovodsk (Stavropoľský kraj) – 370km.

A zase len transport do ďalšieho cieľa. Fakt v Rusku 500km je len (ako sa povie) „hen za rohom“ :-))
Podvečer cca okolo 18tej hodiny sme dorazili do mesta „Kislovodsk“, kde sme sa hneď na začiatku mesta ubytovali v nemalom penzióniku za 69€ pre 3osoby. Bez raňajok.

Adresa: Hotel Snežný leopard
(Гостиница «Снежный Барс» - Snezhnyy bars)
Prospekt Pobedy 140, Kislovodsk, Russia(проспект Победы 140, Кисловодск, Россия)
Tel.: +7 928 653–72–22
Cena: 23€ / os.,1noc – bez raňajok

Pri večeri sme si dali zaspievať – „Čjornye glazá“ a „Ljubov nastala“. Po ceste na izbu sme započuli hudbu a zistili sme, že dole pod penziónom je diskotéka, tak sme zabúchali na dvere, otvoril taký ujko v obleku, starší, vyzeral ako „mafiózo tutti capi“, ktorý pochopil (samozrejme, že vedel...všetci vedeli, len sa tvárili...:-) ), že sme hoteloví hostia – v teplákoch oblečení – hahaha – sedlač najväčšia na svete – v teplákoch na diskotéku … a s úsmevom a milým prístupom nás hneď vpustil dnu (pripadalo mi to smiešne – ako za starých čias, keď ste sa chceli dostať do Casey, alebo Night club-u v Bratislave). Dali sme ešte zo dva drinky, ja som si sama potancovala na ruské „pjesenky“ (naozaj dobré) a potom sme odišli do „večných lovíšť“ - spať :-)

11.8.2013 – hora Elbrus

Ráno raňajky neboli, tak sme „odstrojili“ motorky od centrálnych kufrov – bočné s pohotovostným náradím na servis sme ponechali – pre istotu – predsa, nešli sme do oblasti, kde bol asfalt :-) a išli sme sa najesť niekam po ceste, pričom sme si chceli ešte zmeniť peniaze v banke – ale bohužiaľ až od deviatej. Našli sme super malú akoby cukráreň, kde sa dalo naraňajkovať a šupnúť dobrú kávu. A bola tam aj WiFi sieť - ďalší svetlý bod. Dievčatá boli veľmi milé a nad ruštinou, ktorú na nich vybalil Moko sa smiali ešte asi aj 3hodiny po našom odchode – pretože nielen, že rozprával, ale mal pritom aj vizuálny prednes o vidličkách, cukroch a mlieku do kávy …. :-)

Cestou k hore sa išlo veľmi dobre, pokiaľ bol na ceste asfalt. Neskôr už tam boli len stroje na asfaltovanie a nakoniec už len šotolina na ceste a dosť ostrá, najmä tie rigoly a väčšie kamene dole kopcom....ale zvládli sme aj toto :-) Predpokladám, že k ďalšiemu roku už bude cesta vyasfaltovaná celá a tá „panenskosť prírody“ vymizne a už to bude len komerčná záležitosť, ako je to napr.s Tatrami, Karpatmi a pod. Po ceste sme stretli zopár starších chlapov, ktorí sa s nami milo „podružili“, dali nám zajesť mäso a chlieb, melón a samozrejme koňak – ich domáce pálené.

A prišla som na to ako Rusi vlastne pijú …. to nie je tak, že: „ha, koľko Rusi veľa pohárikov vypijú“. Áno vypijú, ale oni to neexujú ako u nás. Odpijú si a potom dolievajú do pohárikov a zase si len trošku omočia jazyk a dolejú...a tak som to začala robiť aj ja – lebo pri tom množstve naliatych „stakančekov“ by som bola ožratá na mol. Pred každým „uchlipnutím“ dávajú nejaký prípitok – ale hlavne to bolo stále o mieri v celom svete a o zelených cestách a tak...a len aby nebola vojna....

Počasie vyšlo úplne perfektne – horu Elbrus sme videli celú ako na dlani – žiadne mraky ani zlá viditeľnosť. Okolo obeda sme konečne dorazili do základného aklimatizačného tábora pod horou Elbrus (ktorý podľa mňa nebol len pre turistov a horolezcov....je známe, že na Kaukaze je dosť veľká kriminalita…všetci, vrátane policajtov, nás posielali k Elbrusu tou oficiálnou stranou pre turistov cez mesto Naľčuk do lyžiarskeho strediska (ale to bolo ďalších 160km navyše) a asi vedeli prečo, lebo táto cesta, ktorú sme si vybrali, bola určite „neoficiálna“ a preto ten pocit z toho tábora.). „Naši“ ako sme nazvali Čerkesov, s ktorými sme sa zoznámili po ceste, tam dorazili chvíľu po nás. Znova sme sa „podružili“ a asi za dve hodiny sme sa vydali naspäť, keďže nám chlapáci „poradili“, aby sme tam isto neostávali na noc...a odprevadili nás k výjazdu z tábora. Pri rozlúčke sme im dali ešte zopár nejakých „repre“predmetov a oni zase na oplátku dve surové – pripravené na upečenie – kurence, keďže ten jeden z nich mal slepačiu farmu – pravdepodobne „pomyslený“ základný tábor zásobovali stravou. Na hotel sme dorazili už za tmy. A keďže s tými kurencami sme naozaj nič nemohli robiť, tak Moko išiel za „ďežurnou“ v hoteli a jej to dal. Asi za hodinu sa „ďežurná“, aj s ďalšími dvoma kolegyňami, dovalila s ich typickými veľkými praženými plackami z múky, plnenými mäsom, zeleninou alebo syrom, s koňakom a coca-colou, že „čuť-čuť“ si trošku dáme....“čuť-čuť“ keď sme ju naučili ako sa má správne piť a nie iba „uchlipovať“ tak po dvoch OZAJSTNÝCH pohárikoch sa baby odobrali a keď sme tam asi za pol hodinu išli z vďaky odovzdať zase nejaké reklamné predmety, tak som jej videla len nohy na sedačke – evidentne to dievčina nezvládla :-))) ale zase na druhej strane, veľmi pekne spievala – Dagestanka – veľmi hrdá na svoj národ a zase len, aby vojna nebola a mier na celom svete ...

12.8.2013

No .. tak a teraz „rozpíšem“ tie imigračné karty:
Odchod z mesta, ale predtým sme ešte išli do banky zmeniť prachy, keďže už bol pondelok, tak to bolo už na istotu. Samozrejme až od deviatej ….. :-( kým chlapci čakali, ja som išla kúpiť vodu a nejaké „možno“ suveníry. Neviem ako, ale jednoducho som stratila peňaženku – nebudem sa rozpisovať – ale proste: platobná karta, techničák, vodičák – samozrejme, že nie moje doklady.....pár eur v prepočte...a čo najdôležitejšie??? no predsa imigračné karty …. !!! tie, ktoré sú tak dôležité pri výstupe a hlavne pri registrácii k ubytovaniu...takže čo? Takže zle! Taký plač som za svojich xy rokov ešte ja sama na sebe nepočula…žiadne slzy, len hrdelné výkriky a chvenie sa na celom tele – aj na prstoch na nohách...niekoľkokrát som sa vrátila na to miesto a niekoľkokrát som popozerala do tých istých kvetináčov a pýtala sa v okolitých obchodoch....nič...nič...nič...viete čo je nič?...to je N-I-Č...(„nepustia nás domov, už tu ostaneme navždy, zavrú nás do basy...a...tam zomrieme...“ - všelijaké myšlienky sa mi preháňali v hlave). Takže čo? Telefonické zablokovanie platobnej karty a smer polícia. Hodinu trvalo, kým si nás vôbec všimli. Potom išiel Moko s policajtom pozrieť, kde sa to vlastne stalo. Vtedy sa „pán“policajt vyjadril, že vlastne to miesto „jemu“ nepatrí a tak sa potom dohadovali na stanici pod koho to vlastne patrí. Moko ich požiadal, že to je úplne jedno pod koho to patrí, on ich len žiada, aby mu napísali „spravku“ o strate dokladov a hlavne tých „trapných“ kariet....no ale „ho-ho-ho“ to nie je také jednoduché, to musia vyšetriť a za 3 dni to môžu uzavrieť. Moko na nich s úžasom pozrel a hovorí, že však on nenahlasuje krádež, ale stratu. Tým pádom nemajú čo vyšetrovať. Na to sa mu „páni“ policajti vysmiali s odpoveďou: „No, ale tu si v Rusku a nie u Vás na Slovensku – tu všetko trvá dlho a nikto sa nikam neponáhľa“....ničivó nedélajet sa bístro...taká bola odpoveď a tak po troch hodinách zbytočne strávených na policajnej stanici sa im Moko poďakoval a išli sme do „preč“....., ale bohatší o novú skúsenosť...v konečnom dôsledku chalani boli fajn, ale leniví jak bzdochy … :-)

Cca po 400km sme sa dostali do mesta „Majkop“ (Krasnodarský kraj – Adygejská republika). V reštaurácii blízko pri potoku s malým splavom kde sa kúpali šarvanci, sme sa najedli a išli sme hľadať ubytovanie. V hoteli „ProSport“ na ulici Gagarina sme sa chceli ubytovať, ale keďže sme nemali tie „smiešne imigračné karty“, tak sme obišli naprázdno...bohužiaľ...teta na recepcii sa nám to snažila vysvetliť, aby sme pochopili, že ona je len zamestnankyňa a nechce prísť o miesto, je rada, že má prácu...tak sme s dlhým nosom išli zase „nakladať“ na motorky, pričom sme už v duchu boli presvedčení, že ideme v tom daždi pod stan...(teda aspoň ja – také som mala výčitky svedomia). V poslednej chvíli ešte teta dobehla a znova sa nám ospravedlňovala s tým, že máme ísť do hotela oproti – Penzión EDEM na tej istej ulici – že nám tam vybavila ubytko. Celí nadšení sme sa veľmi pekne poďakovali...A tak sa nám podarilo si po necelej polhodine vyzuť topánky a dať si skvelú sprchu. Dokonca nám aj slečna na recepcii urobila oficiálnu registráciu.

Adresa: Hotel ProSport
ul.Gagarina 2, Majkop – Adygejská republika-Rusko
Tel: +8 (8772)52-27-25

Adresa: Hotel Edem
Gagarina Street 1B, Maykop, Adygea, Rusko ‎
Tel.:+7 928 668-00-33

No a potom Moko začal telefonicky vybavovať nahlásenie straty o 11tej večer a za dve hodiny to bolo vyriešené....ja som sa ukľudnila a bola som dobrá až naveky vekov amen...a spalo sa mi veľmi dobre :-)

13.8.2013:

Smer Soči – cca 230km. Konečných 100km sme urobili za 3hodiny! Cesta bola relatívne dobrá, ale také kolóny áut sme naozaj nečakali...a tak sme sa „pasírovali“ celý čas pomedzi autá, až kým nás nepredbehla húkajúca sanitka, ktorá evidentne nešla za umierajúcim pacientom, pretože keď už bolo menej áut, tak húkať prestala a išla normálnym tempom. A tak sme sa zaradili priamo za ňu...drzé? Keby som to mala porovnať s neohľaduplnosťou šoférov áut, tak toto je nič proti tomu. Najviac ohľaduplných vodičov sme zažili iba v Poľsku. Hneď ako zbadali motorky smerovali ku krajnici a púšťali nás....
Podvečer sme dorazili do mesta Soči a začali hľadať ubytovanie. Samozrejme z toho veľkého množstva hotelov sme sa nevedeli zorientovať a tak sme vošli do prvého, čo sme zbadali. Na porovnanie cien sme ešte navštívili jeden a keďže cenovo bol lacnejší oproti tomu prvému, tak sme zakotvili tam, keďže sa nám už nechcelo hľadať niečo výhodnejšie. A v konečnom dôsledku bol tento hotel na pláži a aj sme si tak plánovali, že v Soči sa trošku „vydovolenkujeme“. Sprcha, trošku oddych a večer na promenádu k pláži, kde sme sa navečerali a „príjemne unavení“ sme sa odobrali na hotel k spánku.

14.8.2013:

Ranný „rituál“ začal Miškovou poznámkou, že Moko tak chrápal, že si myslel, že už je „zemretý“ … :-))) (od tej noci už používal štuple do uší...hahaha...) Dosť hlasno sme sa rozprávali a smiali, do toho Moko ešte pustil hlasno pesničku a v tom z vedľajšej izby začal niekto silno búchať…nie dosť, že sa celú noc nevyspali, ale ešte sme si aj dali hlasno hudbu … „to je teda ÚROVEŇ“....:-))) no sranda …ale zase za tie peniaze – aj keby som celú noc skákala po posteli…
Po raňajkách sme sa vydali na pláž, kde sme sa „vyváľali“ také 3hodinky, naobedovali sme sa blízko promenády, pomotali sa, nakúpili nejaké malé suveníry a naspäť na hotel. „Odstrojili“ sme motorky od kufrov a vybrali sa smer „Krasnaja Poľana“ k mestečku Adler – olympijské mestečko v roku 2014. Mestečko vo výstavbe, všetko nové, hotely, obchody, skokanský mostík, lyžiarske stredisko, nové zjazdovky, dokonca diaľnica – príprava na olympijské hry 2014. Rustikálna architektúra sa miešala s modernou – veľmi pekné. Farby od výmyslu sveta a všetko to ladilo úplne perfektne.
V neskorých večerných hodinách sme sa vrátili späť na hotel, večera a „do hajan“ :-)

15.8.2013:

odchod smer mesto „Anapa“ (Krasnodarský kraj) pred hranice s Ukrajinou na poloostrov Krym.
Tak toto bol des a "humus fialový". Hodinové kolóny, teplo jak v.., výfuky z náklaďákov priamo do ksichtu! A humus? V dedine "Loo" smrad „jak v Carihrade“ – slabé prirovnanie. Od začiatku až po koniec. Keď sme tadiaľ prechádzali prvý krát smerom do mesta Soči myslela som si, že to je momentálna záležitosť. Ale to isté po dvoch dňoch ma presvedčilo, že v tejto dedine asi skladujú odpadky. Nehovoriac o tom, že sme sa dostali za nákladné vozidlo, ktoré prevážalo asi odpadky alebo nejaké mŕtvoly alebo skapaté potkany alebo kieho boha! A nedalo sa ho ani za „riť“ predbehnúť. Vážne ma napínalo na vracanie a keby ho Moko na drzáka riskantne nepredbehol v zákrute, aby sme sa nedovracali do prilieb, tak raňajky"vyšupnem"priamo pred kolesá na Miškovej motorke. A ten by sa dogrcal na dupľu;-) Presne ako v tom "priblblom"animovanom komikse (SouthPark sa to tuším volá, kde stále len grcajú a odrezávajú si hlavy). Toto bola doteraz najhoršia cesta..nehovoriac o tom, že asi pol km za tou smradľavou dedinou bola havárka priamo cez oba jazdné pruhy, takže: kolóny – kolóny – kolóny..nechcela by som sedieť v aute..ľudia sedeli vonku v tráve a čakali – čakali – čakali..a policajti, alebo niekto kto by usmerňoval dopravu? Zabudni..“no jooo, v Rusku, tam je všechno možný..“ (Miroslav Donutil o svojom dedovi)

Cca 240km nám trvalo celý deň a to je teda čo povedať, keď sme predtým dávali denne tých 400-500km...
Podvečer sme dorazili do mesta „Anapa“ v Krasnodarskom kraji. Zase prímorské mestečko, so stovkami turistov, ktorí oddychovali na dovolenkách. Išli sme len tak „naverímboha“ za nosom až sme prišli do chatkového kempu za pár drobných. Síce bez raňajok, ale zato priamo pri mori – čo nám bolo na dve veci, lebo kúpať sa nebol čas :-(..

Adresa: Anapskaja camping
prospekt Pionerskiy 81D Anapa - Krasnodarský kraj

Takže klasika: sprcha, promenáda, večera, „pár gramov“ vodky, prechádzka po brehu mora a šup – šup spať.

16.8.2013 – 17.8.2013:

smer „Port Kaukaz“ na trajekt – mesto Jalta: KRYM

Z mesta „Anapa“ sme sa vymotali cca okolo 10tej doobeda – 100km k trajektu „Morvokzal“.
Trajekt: lístok na osobu 160rubľov – cca 3,70€
na motorku 400rubľov – cca 9.20€

Mali sme trošku „lepky“, aby nebol problém s našimi stratenými imigračnými kartami..resp.smiešnymi opečiatkovanými papierikmi, ktoré keby ti padli do záchoda, tak sa rozmočia a neostane po nich ani „mastný fľak“..ale našťastie všetko prebehlo úplne ľahúčko, colníci boli milí, preukázali sme sa „spravkou“ z polície o stratených dokladoch, tak nám dali vypísať nové imigračné karty, jednu časť „ujo colník“ roztrhal, vopchal do vrecka nohavíc a tú druhú časť priložil k papierom a bolo vybavené !!!..(a ja som sa tak straaašne bála). Colník si nás veľmi pozorne porovnal s fotkou v pase a mohli sme sa nalodiť na trajekt. Úplne super! Plavba trvala cca 40min. Ale zato na Ukrajinskej strane sme si počkali ďalšiu hodinku – už dochádzal ďalší trajekt. A to len preto, že Moko nemal doklady – tak tam držali s nami ešte ďalších 5moto-cestovateľov. Po dosť dlhej dobe začali volať vždy po jednom z „účastníkov zájezdu“ a odovzdali mu doklady. Keď prišiel na rad Moko, nechali si znova vysvetliť dôvody, prečo nemá doklady a preukazuje sa len kópiami (treba si urobiť farebné kópie všetkých dokladov – pre istotu). Po poznámke jedného z colníkov, že a aká „vďaka“ z jeho strany? Tak im Moko s úsmevom na tvári „veľmi pekne poďakoval ešte raz...a že sú fakt milí, že to chápu a že si to od nich veľmi váži“ … :-) a tak mu „milý“ colník nahnevane vrazil pas aj s papierikmi do ruky a ukázal mu, že nech padá preč..No a takto sme sa celí spokojní rozbehli smerom k Jalte, až sme vďaka tomu dobrému pocitu zabudli na to, že sme zase na Ukrajine a bacha na policajtov. Jasne, že za mestom Kerč už nás stopli..meranie rýchlosti..áno, na 60tke sme išli 90..a tak znova: strata dokladov a bla-bla-bla..a nakoniec nás policajti pustili, že aká to smola..a ešte nám aj zaželali veľa sťastia...:-)

Do „Jalty“ sme dorazili dosť neskoro večer. Po ceste som rezervovala cez internet (booking.com) apartmán za 120€ pre 3 osoby (Potom som to už robila stále, keďže cez „booking.com“ alebo „hotelium.com“ alebo „tripadvisor.co.uk“ - dnes sú už všelijaké možné portály na ubytovanie - máte najlacnejšiu cenu a hlavne! je tam adresa a nemusíte sa motať po meste a hľadať ubytovanie...) Apartmány, ktoré sa nachádzali priamo pri mori..niečo podobné ako v Chorvátsku.
Adresa: Nikita Apartments

Otradnaya Street 25, Yalta, 98600, Krym – Ukrajina
Tel.: na stránke „booking.com“ až po rezervácii sa ukáže číslo telefónu – treba tam zavolať
Cena: 25€ / os.,1noc – bez raňajok

Po telefonáte prišiel ujo pre nás a odviedol nás na miesto „určenia“..avšak nebolo možné tam byť dve noci..ale nám prisľúbil sám od seba, že nám pomôže nájsť ubytovanie na tú ďalšiu noc. Dohodli sme sa, že okolo druhej poobede na druhý deň sa ozve a nájdeme niečo na bývanie. Zlatý, však?

A tak sme sa ráno, teda vlastne doobeda vydali na pláž, ktorú sme si večer popozerali priamo z okna apartmánu..super..pri pláži sme sa aj naraňajkovali, aj dobrú kávu sme si dali..a naozaj prišla sms v znení, že má pre nás ubytovanie a príde okolo 11tej doobeda. A tak sme sa cca okolo druhej poobede presunuli priamo k nemu domov. Niekoľko-generačný dom na kopci nad mestom „Jalta“, ktorú sme videli ako na dlani, kde sme dostali apartmán vo vrchnej časti domu so samostatným vchodom. Nehovoriac o tom, že nás ešte aj pohostil vínom – 18ročným – chutilo ako náš Tokaj a potom nás odviezol do mesta.
Dohodli sme sa, že o 22hodine sa stretneme..kde?..no predsa na námestí LENINA..a zas len ten Lenin :-)
Pozreli sme v meste chrám cára Alexandra Nievskeho, Lastočkino zniezdo (prehliadka loďou – NIČ som tete v rozhlase nerozumela...) a Livadijský palác.

Potom sme sa stretli s Nikolajom – Kolja, na námestí Lenina, poprechádzali sme sa po promenáde nočnej Jalty so všelijakými atrakciami – či už fotenie sa v dobových kostýmoch, alebo vystavené upravené motorky Harley, kolotoče, cukrová vata a pod. - odviedol nás do Dagestanskej reštaurácie, kde sme sa veľmi „bohato“ a naozaj lacno najedli a pred polnocou sme sa odobrali „domov“...:-) ešte sme „čuť-čuť“ posedeli, popili, porozprávali o všeličom možnom a s dobrým pocitom sme zaželali dobrú noc...

18.8.2013:

Smer: „Sevastopoľ“ (Krym) a ďalej
Kúsok za mestom Jalta sme sa zastavili ešte na „Gora Koška“ (hora Mačka) – kde bol nádherný výhľad na mesto Jalta – to nám poradil Nikolaj. A takisto kostol „Vzkriesenia“, ktorý je postavený na 400m vysokej skale nad mestečkom „Foroz“ z roku 1892. Bol postavený v byzantskom štýle a vyzdobený mozaikami. Návštevníkov priťahuje hlavne svojou „dramatickou“ polohou.

Po ceste do Sevastopoľu sme navštívili mestečko „Balaklava“– prístav ponoriek (je tu aj múzeum ponoriek).

No a potom smer: mesto Sevastopoľ

Do mesta sme dorazili asi okolo piatej poobede.
„Áno, určite budete rozčarovaní, ak prichádzate do mesta Sevastopoľ prvý raz“, píše v úvode Sevastopoľských poviedok Tolstoj. I keď on to isto myslel v inom kontexte, u mňa to platí doslova. Nie je to práve na prvý pohľad krásne mesto, ako tvrdili všetci „domáci“ (určite k tomu prispeli aj vojny, čo sa tadiaľto v uplynulých stopäťdesiatich rokoch prehnali – za zmienku stojí, že
mesto Sevastopoľ sa podarilo Hitlerovi počas 2.svetovej vojny zbombardovať a dobiť iba vďaka delu Gustav – Schwerer Gustav – v preklade „ťažký Gustav“. I keď v niektorých písomných zmienkach píšu o dele Dora. Boli to mená dvoch železničných kanónov, vyvinutých na konci 30.rokov 20.storočia v nemeckých závodoch Krupps za výslovným účelom zničenia ťažkého opevnenia – najmä tých, ktoré sa nachádzali vo francúzskej „Maginotovej línii“. Delá vážili takmer 1.350 ton a granáty 7 ton, ktoré mali dostrel až 37 km. Na to, aby mohol byť vystrelený jeden granát, potrebovali robotníci min.45 minút. V tejto úlohe však neboli použité, nakoľko Wehrmacht počas bitky o Francúzsko túto líniu obišiel a v tej dobe ešte nebol Gustav dokončený. Bol ale použitý proti „Sovietskemu zväzu“ pri obliehaní mesta Sevastopoľ vo veľkej vlasteneckej vojne a potom prevezený naspäť do Nemecka k úprave. Neexistujú doklady o jeho nasadení proti Varšavskému povstaniu. Niekedy pred 22.aprílom 1945, kedy boli jeho ruiny objavené americkými vojakmi v lese 50 km juhozápadne od Saskej Kamenice, bol asi zničený, aby sa ho nezmocnil „nepriateľ“. Takisto „Dora“ bola ku koncu vojny zničená, aby nepadla do rúk „Červenej armády“)

Ale mesto má aj zopár pekných zaujímavostí, ktoré sme pozreli...
Na motorkách sme sa previezli po prístave, pozreli sme chrám Vladimíra I., kde bol v roku 988 pokrstený a tým Kyjevská Rus oficiálne prijala kresťanstvo (kde je možné vojsť iba zahalený a s pokrývkou hlavy...jedine žeby som išla do kostola s prilbou na hlave – ako pokrývka hlavy – v kukle by to asi nebol dobrý nápad...a v motorkárskom oblečení...)
Podľa historických zdrojov bol síce Vladimír významný panovník, nebol však žiadny anjel – veselo zabíjal, znásilňoval i lúpil. Ani krst z neho lepšieho človeka asi neurobil, koniec svojho života prežil v prípravách na vojnu proti svojim dvom synom – trošku mi to asi pripomína našich politikov. Pekne o tom píše K.H.Borovský v jeho diele „Křest svatého Vladimíra“:

"Tak to chodí na tom světě, každou chvíli jinák: dneska ctí tě za svatého, zejtra budeš sviňák!"

Priamo tu sa nachádzajú aj zbytky antického mesta „Chersonéssos“ – najskôr ako samostatné grécke mesto, neskôr pod správou Ríma, napokon ako súčasť Byzantskej ríše. Potom sa tadiaľto striedavo „preháňali“ Avari, Janovčania i Turci.

Na koniec sme si pozreli panorámu Krymskej vojny na „Malachovom kurgane“ (veľký park kam vedie asi „milión“ schodov) –

Väčšina mien mi ale nič nehovorí: Matroz Koška, Fedor Zaiko, admirál Nachimov...a samozrejme delá a zbrane...
Z mesta Sevastopoľ sme sa po zotmení vydali do mesta Bachšysaraj, kde sme mali rezervovanú izbu v hoteli „Meraba“ – cez net...

Samozrejme sme poblúdili cca 30 km hore-dole, pretože do navigácie sme zadali súradnice a nie adresu !!! cieľ bol niekde v strede poľa...jooooj...nebudem sa vyjadrovať...keď chce byť niekto za moderného...:-)
Tak sme KONEČNE zadali do navigácie adresu a tá nás doviedla do mesta, ale zase mala dosť problém uvedenú ulicu nájsť – tak sme sa popýtali domácich a čo? - našli sme!...pekný penziónik...na recepcii bol chlapec, ktorý pochádzal z Poľska, takže sme si rozumeli „jedna radosť“. Rýchlo vybaliť, kúpeľňa a na ucho.

Adresa: Hotel Meraba
ulica Rečnaya 125
Bachčysaraj – Krym
Tel: +38(067)731-52-35
Cena: 16€ / os.,1noc – s raňajkami

19.8.2013:

Transport smerom Zakarpatská Ukrajina: Mykolajiv – Umaň – Kamjanec-Podilskyj
Nič zvláštne, ani zaujímavé, čoby stálo za reč – len transport – dlhé, rovné cesty bez zákrut...až sme dorazili po 400km cez mesto „Krasnoperekopsk“ do mesta „Mykolajiv“. Na začiatku mesta sme sa opäť zastavili v reštaurácii na občerstvenie, v ktorej bola k dispozícii WiFi sieť, aby sme našli ubytovanie v hoteli „Kolos“. Slušné izby za dobrý peniaz.

Adresa: Hotel Kolos
ulica Rumina - ул. Рюмина 21
Mikolayiv – Николаев / Ukrajina
Tel: +38(0512) 36-23-88
Cena: 14,20€ / os.,1noc – s raňajkami

20.8.2013:

Po raňajkách pokračujeme smer mesto „Umaň“ a Zakarpatská Ukrajina
Cca 270 km – tankovanie, prestávka..toalety sa už znova zmenili na niečo „strašné“ – takže príroda to istí :-)
Ďalších cca 25 km za mestom „Umaň“ smerom na mesto „Vinnycja“ sme po ceste zbadali krásnu kolibu – Ukrajinské selo / украйинскe Селo – múzeum s reštauráciou. Fakt mimoriadne pekná koliba. Obed a ideme ďalej.

Po ceste sme sa ešte zastavili pri „Karmelitskom monastyre“– kláštor v mestečku „Bar“(asi 25km od mesta „Vinnycja“).

Zopár fotiek a malé občerstvenie. Keď si malé deti prišli poobzerať motorky, obdarovali sme ich nejakými malými reklamnými predmetmi, ktoré nám ešte ostali. Decká výskali od radosti a vôbec sa nehanbili – zlaté :-)
A po ďalších asi 100km sme dorazili do mesta „Kamjanec-Podilskyj“.

V najbližšej pizzérii sme sa znova pripojili na voľnú sieť WiFi – nehovoriac o tom, že nikto nás v tej reštaurácii neobslúžil...našli sme hotel 4Seasons – ale pozor!obyčajný penzión, ktorý nemal nič spoločné so sieťou hotelov „Four Seasons“..Prišli sme do hotela s tým, že by sme chceli 2 izby. Majiteľ sa nám ospravedlnil, že nemá nič voľné. Na to som argumentovala, že ale na internetovej stránke „www.booking.com“ sú dve izby voľné. K tomu sa pán XY – majiteľ vyjadril, že ale nikto si nerezervoval tieto izby. Tak som v rýchlosti, kým sa „ON“ išiel pozrieť do svojho počítača na rezervácie, rezervovala tie dve izby, ktoré tam svietili ako voľné...keď priniesol počítač a znova otvoril rezervácie, už tam bolo moje meno – veľmi sa ospravedlňoval, že pravdepodobne prišlo k nejakej chybe, ale že ho to mrzí, má len jednu izbu, ale že nie je problém s prístelkou pre tretiu osobu..a tak sme s úsmevom súhlasili..:-) tu môžete vidieť, že „portál“ je niečo celkom iné ako obyčajný príchod na recepciu hotela. A prečo? Pretože, keby som sa vyjadrila na stránke negatívne, zoberie mu to body hodnotenia a udelia mu pokutu...!!! V každom prípade nás to znechutilo a necítili sme sa tam vítaní...

Adresa: Hotel 4Seasons
ulica Krasnoarmeyskaya 33, Kamianets-Podilskyi / Ukrajina
Cena: 14,30€ / os.,1noc – bez raňajok