Denník: Ukrajina - Rusko - Krym 2013 4/5

21.8.2013:

Po raňajkách, ktoré neboli v cene ubytovania, sme do navigácie zadali mesto „Kolomyja“ a ako prejazdový bod mesto „Černivci“ v smere k národnému parku „Huculščyna“.
V pláne bolo pozrieť národný park „Huculsčyna“, horu „Hoverla“ (najvyššia hora Ukrajiny – 2.061m) a národný park „Synevyr“.
Asi po 50 km sa kraj zmenil na malebné prostredie plné malých nízkych milých domčekov a kopcov s pasúcimi sa kravami a kozami, sem-tam koňmi. Keď sme vchádzali do hôr, mala som pocit, akoby sme prešli „bránou“ do Karpát – z ničoho nič zrazu cesta do lesa.

Konečne pekné prostredie, zákrutky po ceste v horách, kopce a kopčeky...ale v podstate nič nové, čo by ste nevideli, pokiaľ ste absolvovali cestu do našich Tatier (či už Nízkych alebo Vysokých), alebo len prechádzali cez Donovaly alebo smerom na Dolný Kubín..

Za mestom Černivci a pred mestom Kolomyja sme odbočili k národnému parku „Huculščyna“. (Za zmienku stojí, že sa tu natáčal film „Klan lietajúcich dýk“ čínsky film z roku 2004 – s výnimkou scény v bambusovom lese, ktorá sa točila priamo v Číne)

Pri mestečku „Kosiv“ v obci „Tyudiv“ (1 km od cesty, 14 km od mesta Kosiv) sme zbadali reklamu: „Maetok Сокiльськe“(Sokilskie zniezdo) - reštauračné a ubytovacie zariadenie..a tak sme sa vydali tým smerom ako ukazovala šipka.
Moc pekné...veľká koliba (postavená v tradičnom štýle „Hutsul“), kúsok vedľa hotel, krásny park a okolie..aj by sme zostali (fakt sa tam oplatí ostať na noc – pekné zariadenie aj s wellness-om, najmä VIP-chata pri rybníku so pstruhmi – dvojposchodová chata / obývacia izba so saunou a terasou), ale čas nás tlačil – tak sme sa aspoň „kráľovsky“ najedli za pár „smiešnych peniazov“...Chlapcovi – čašníkovi som nerozumela ani slovo – tak som „to dala“ čisto po slovensky a predstavte si! – všetko chalanko rozumel...a tak som to už riešila stále, keďže som sa do tej ukrajinskej reči ani za b...nevedela dostať..

Ivano-Frankivsky región
okres Kosiv
ul. Zelená 20, Tyudiv
Tel.: +38 (067) 402-62-37
+38 (067) 231-95-55
E-mail: office@sokilske.com.ua
www.sokilske.com.ua

Pred dedinkou „Jaremča“ – kde sa nachádza vraj tá „ozajstná“ jaskyňa zbojníka Olexa Dovbuša – sme oslovili starkého, ktorý nám ukázal správny smer..a to sme asi naozaj na motorkách nemuseli absolvovať..Moko sa (samozrejme) nedal odradiť..my sme ostali dole s tým, že ide obzrieť, či sa dá ísť hore na motorkách...čakali sme v obavách naňho asi 20minút...keď som konečne počula zvuk motorky, kdesi v kútiku duše mi odľahlo, pretože tie kamene na začiatku cesty boli dosť veľké a nevedela som si predstaviť, aké by to bolo „tam“ hore. Prišiel celý spotený a unavený s informáciou, že to naozaj hore nejde (novinka!). (Podarilo sa mu dostať do polovice cesty a po rozhovore s pastierom, ktorý len krútil hlavou, že určite NIE, to vzdal a vrátil sa nazad) – jedine, žeby sme sa rozhodli ísť peši..a to sa nám v tom motorkárskom oblečení naozaj nechcelo a tak sme to vzdali s tým, že možno nabudúce, keď budeme tadiaľto prechádzať a zboha nič nebudeme mať na práci.. :-))

Keďže sme boli v horách, dosť skoro sa začalo stmievať a ochladilo sa. Aj keď mraky nad nami neveštili problém, predsa len začalo mierne popŕchať, čo sa o nejakých pár minút zmenilo na dosť silný dážď. Tak sme odparkovali motorky zase do domčeka na zastávke autobusu a prečkali sme ten najväčší dážď. Do navigácie sme zadali najbližšie hotely, ktorá našla hotel vzdialený 3km. Tak sme nasadli na motorky a „davaj ho“ tým smerom, Prišli sme do areálu, ktorý bol ešte stále vo výstavbe, ale ubytovanie a reštaurácia-koliba fungovali na 100%. Bola tam aj sauna a bazén. Neviem, ako sa volal hotel a ani obec a vlastne ani v ktorých miestach sme boli – tak Vám v tomto neporadím – to bola vyslovene „z núdze cnosť“...ale bolo to tam naozaj pekné a útulné. Tak aspoň obrázky:

22.8.2013:

K hore „Hoverla“ to bolo pár kilometrov. K najvyššej hore Ukrajiny (2.061m) je možné sa dostať cez „rampu“, kde zaplatíte vstupné...cca 1€/osoba. A ďalej asi 12-16km ešte môžete na motorkách (resp.vozidlom), ale potom už len peši.
Priamo pod horou sme odparkovali vo víre stánkov so suvenírmi a občerstvením. Bolo tam možné kúpiť „všelibársčo“...
Pár magnetiek nezaškodí, kvas, cigaretka a vlastne čo ešte? Tak nasadáme na motorky a ideme späť...niekoľko fotiek po ceste a krásny „zážitok“ za nami...nebo nad nami nevyzeralo vľúdne a tak sme dúfali, že nič mokré nás nezastihne..:-)

Smer: národný park SYNEVYR: (hľadaj pri mestečku Mižhirja)

Po ceste sme sa popýtali zopár ľudí na správny smer. Cesta okolo nás sa zmenila na trasu z rozprávky „Krásna Varvara“ s typickými ukrajinskými domčekmi. Nestíhala som fotiť – až som si pripadala ako japonský turista..:-) Potôčik nás doviedol vlastne až k jazeru. Pred vchodom do národného parku treba znova zaplatiť vstupné – tu to bolo tiež cca 1€/osoba. A potom sme už len išli hore a išli a išli, až sme konečne prišli k jazeru. Na porovnanie – ako naše Štrbské pleso – čiže? Nič, čo by sme už nevideli – ale jednoznačne krásne prostredie (už tu dosť prevláda turizmus – stánky, suveníry, včelie, ovčie a kravské produkty, reštaurácia-koliba, dokonca aj hotel, ale bol zatvorený, teda vlastne nefunkčný)

Ináč, keď sme pri tých ovciach – všade vidíte reklamy predaja ovčích produktov, ale za celý čas – od Ruska až po Ukrajinu cez Krym – som nevidela ani jedno-jediné stádo oviec..zaujímavé..ktovie, z čoho je ten ovčí syr robený... :-)
Trošku oddych, pár fotiek a nasadáme na motorky s tým, že sa ubytujeme v Koločave (kde môžete vidieť typické ukrajinské domčeky, v ktorých sa dá aj prespať). Ale tento plán sa zmenil na neskoré nočné realizovanie ubytovania po ceste – neskôr rozpíšem.

Pri odjazde z areálu som si nemohla odpustiť foto babky a dedka sediacich na priedomí a držiacich sa za ruky...(mali aj satelit na domčeku – moderní to ľudia)

No a teraz cesta do Koločavy ( Dubové – Koločava – Mižhirja )

Ešte pred dvoma dňami sa ma Moko pýtal, pozerajúc do mapy, že čo znamená tá šípka s poznámkou „veľmi zlá cesta“. Tak som mu vysvetlila, že všade na internete, keď som čítala hocijaký cestopis moto-cestovateľov po Ukrajine, píšu o veľmi zlej ceste – či už z jednej alebo z druhej strany – ktorej časť sa v jednom úseku zmení na potok. A preto som tam túto poznámku dala, že keby nás navigácia náhodou tadiaľ ťahala, aby sme sa tomu úseku vyhli...no...a...to som nemala ani hovoriť – Mokovi zasvietili oči, ale nič nepovedal, len prikývol (ale ja už som vedela...). A samozrejme, že sa „driapal“ tým smerom – ale na to som prišla, až keď som sa mu cez chrbát zadívala na navigáciu a pochopila som, že tá nás vedie úplne iným smerom, keď som to porovnala s mapou – vlastne tým správnym pre Moka. Keď sa asfalt (alebo cesta? ..silné slovo – asfalt plný jám a výmoľov – úplne zle) zmenil na šotolinu, už mi bolo úplne celkom jasné, kam „mladý pán“ smeruje..Pred výstupom do hory sme zastavili, pretože Miškovi sa nejako čudne kýval centrálny kufor – jasnačka: nalomený na polovicu – a tak sa začalo provizórne opravovanie za pomoci lepiacej pásky značky Patex – vodeodolná a vysoko pevnostná – asi najlepšia páska „na svete“...udržala by aj mňa – 65kg. Keď sa nám podarilo ukončiť všetky aktivity, bolo už slnko ta-tam za horami. No a vydali sme sa za rampu smerom do Koločavy – tam nás nasmerovali aj robotníci idúci z hory domov. Asi „cestári vedia“ prečo a načo tam tá rampa je...

Ďalej to ani nemá zmysel rozpisovať – všetci, ktorí absolvovali túto trasu, vedia o čom hovorím a tí, čo ju neabsolvovali – nech to radšej ani neskúšajú...po necelých 300metroch, keď som už naozaj odmietla ísť peši po „ceste – potoku“ v premočených topánkach sme sa vrátili (samozrejme aj Mišík bol celý rád, že sme to vzdali) a takisto aj Moko pochopil, že to naozaj nie je dobrý nápad. Takže 30km naspäť a ďalších 60km do Koločavy inou cestou. K 11tej hodine večer nebolo mysliteľné prísť až do Koločavy, takže prvý penzión pri ceste to istil. Ani neviem ako sa volal..ale bola tam sprcha a posteľ..a tiekla teplá voda...a češi, ktorí tam slopali, ale spali na ihrisku a keďže v noci pršalo, tak pobehovali po chodbe penziónu ako splašení.