Ukrajina, Ukrajina kam kráčaš? 1/6

Varovanie!

Keď budeš lúskať články a cestopisy o Ukrajine, over si dátum /staršie sú zavádzajúce/ a porovnaj, či autor trošku nedramatizuje. Značenie k významným pamiatkam je úbohé a internetová prezentácia takmer nie je, ak je neraduj sa, môže byť neaktuálna. Nájdeš videá turistov, nie správcov. Ja som si pripravil na 5 dňový výlet množstvo alternatívnych zastávok, aby som ich na mieste vytriedil. Šiesty deň bol železná rezerva.

Cesta do Odesy

Prvýkrát na svojom výlete som mal dopredu rezervované ubytovanie a oplatilo sa! O 2.20 h spokojne vychádzam z Košíc, nikde nikoho. Policajtov v Sobranciach sa pýtam, či sú na Ukrajine pumpy otvorené aj v noci, sú a to vždy. Na hranici som vybavený za 10 minút, už netreba vypisovať žiadny papier, vojak na vstupe ti dá papier s číslom tvojej ŠPZ a policajt a colník ti dajú pečiatku. O 100 m ďalej ti vojak zoberie ten papier a ideš. Mne batožinu nikto nekontroloval. Ozaj najväčšie prekvapenie bolo na našej strane colníčka odo mňa chcela stav km a paliva na motorke. Odvetil som:“43000 a nejaké drobné!“ Chcela to presne. Myslel som, že to bude kvôli poistným podvodom, vôbec mi neťuklo, že to je kvôli benzínovej turistike.

Hneď za hranicou je pumpa. Na všetkých pumpách miestnych, národných a nadnárodných korporácií je nutný nasledovný rituál. Obsluhe povieš, že chceš platiť kartou, číslo stojanu, aký benzín /pozor A 95 je označený červenou/ povieš, že chceš plnú. Ak to odsúhlasí zapne ti stojan. Nasledovné sa mi stalo v strednej Ukrajine. Ak je to typ pumpy, kde je chlap ako v guľometnom hniezde a ty vrieskaš na hrubé sklo a jediný kontakt s ním je pohybujúci sa šuflík vznikla komická situácia. Dám do šuflíka Visa kartu chlap ju vloží do čítačky a kričí: “PIN“. Teraz kričím ja: “Daváj terminál“. On: “Nemožné, krátky kábel!“ Ja: “Otvor dvere, zadám PIN!“ ON: “Nemožné!“ Vyberám okolo 80 hrivien a platím. Benzín A 95, teda Natural stojí 1 – 1,1 € /10,50-11,65 UAH/. Ale , aby sme sa len nevysmievali každých 20 - 25 km je nonstop otvorená pumpa a takmer každá je ako u nás. Ja tankujem každých 200 km kvôli môjmu zadku a pýtam sa na stav ciest. Už druhý človek mi povedal, že mám ísť na Ľvov a nie za mestom Strij vpravo, ako ma navádza GPS a internetové plánovače, pretože regionálna cesta je rozbitá.

Cesta Ľvov, Ternopiľ, Chmelnickij

Na mojej mape označená ako M12 a E 50. Teda medzinárodná. Stav k 7. 5. 2013. Predbieham Mercedesy triedy S, BMW 5-7. A to s prehľadom! Mňa súčasne predbieha asi 50 ročný autobus, no autobus, na podvozku nákladného auta je skriňa a v nej ľudia. Limuzíny idú 10 - 20 km/h, ja 20 – 30 km/h, autobus 50 km/h!!! Nápravy a ramená mu trieskajú a vydávajú kovový zvuk, to nemôže žiadne súčasné auto vydržať. Určite má vôľu v riadení 60 0 a otrasy sa na volant neprenášajú. Niektoré vyjazdnené koľaje sú také, že idem 20 km/h a škrtám stupačkami! Vodiči sa to snažia riešiť cestou po krajnici a hline, takže je tam množstvo prachu a cesta a jamiská sú sivé. Slnko mi svieti rovno do očí a ja nemôžem sklopiť tmavý štít. Asi je tam pri moci regionálny politik, ktorý sa nepáči Kyjevu, dudrem do prilby. Zrazu je 2 km , alebo 5 km bežná okreska a potom z ničoho nič jamiská. Rozpisujem to preto, lebo na tejto ceste za sucha zapadol moderný kamión s kontajnerom. Jedno koleso sa mu točilo v prachu vo výtlku a druhé vo vzduchu. Nie je to žiadna dráma, len nesleduj krajinu, GPS a dívaj sa na cestu. Nerob nič iné, dívaj sa na cestu!!! V noci a za dažďa neprejazdné. Samozrejme prehliadol som dopravákov a meranie rýchlosti. V obci 87 km/h. Zastavujem, dávam dole prilbu. Prišli obaja, obišli motorku, predstavili sa menovite aj s hodnosťou kapitán a major. Určite som šiel okolo deväťdesiat, ale v domnienke, že som za obcou. Odchádzam bez pokuty, ale máme malé tajomstvo.

Za mestom Chmelnickij sa cesta vrátila na úroveň SR a lepšie! Od mesta Umaň je obdoba našej R1, ale s tým rozdielom, že tam nie sú nadjazdy, ale auto, ktoré prichádza z vedľajšej a chce ísť vľavo musí ísť asi 500 m v pripájacom pruhu a dostať sa do ľavého pruhu a potom má prerušené zvodidlá, kde sa môže otočiť a v tom úseku je 70 tka. Je to cesta, ktorá spája Kyjev s Odesou. Sú na nej moderné motely európskej úrovne aj cien.

Jazdu v miliónovej Odese zvládam ako – tak, pravá ruka už odmieta dávkovať jemne plyn a o 19 h teda ukrajinských 20 h som na ulici Mykolaivska cesta 144, kde je namiesto hotela fabrika! Klopem na sklo. Vrátnik hovorí, aby som obišiel fabriku, obchádzam ju a na tretej strane popri veľkom múre a ceste z piesku sa otvára posuvná brána s veľkým moderným hotelom. Fabrika má vlastný hotel v tvare „U“ rovno pri pobreží mora, izba s výhľadom na more, motorka za 2,5 m plotom s 24 h strážnou službou a všetkým možným za 180 hrivien. Strážnik vedel o motocyklistovi zo Slovenska a dal mi kľúče od izby. Ak by neotvoril bránu, nenájdem to, šiel som po ceste k pláži asi 3 m širokej a ploty mali 2,5m, k hotelu nebolo žiadne značenie.

Čiastočne zrepasovaný o 90 min sedím na motorke a idem do centra mesta. Trasa je jednoduchá asi 4 km rovno po trojprúdovke jedna odbočka vpravo jedna vľavo a som tam v okolí Prímorského bulváru. V parkoch je množstvo mladých ľudí, ale elegantne oblečených. Zdôrazňujem tak vkusne oblečených, že som príjemne zaskočený. Staré uličky majú jedinú chybu, za ktorú nemôžu. Na Ukrajine je povolené mať na predných bočných oknách tmavé fólie. Ale ako to už v prírode býva samci sa chcú prezentovať, ako to však dosiahnuť, keď ťa za fóliami nevidno? Hluk je pomocník, buď reve motor, alebo rádio. Asi vplyvom dnešných nonstop 1180 km na to nemám náladu a idem spať.

Ráno múdrejšie večera

Veru tak. Ráno sa od „Administrátora“- vedúca hotela dozvedám, že námorné múzeum je vyhorené do tla. Škoda. Od rána sa motám na ľahko v motorifliach po meste. Architektúra ako v Marseille, ktoré poznám výborne. V širšom Odeskom centre čistota nevídaná, oproti Taliansku, Francúzku. Budovy mierne zanedbané, ale nič strašné. V užšom centre je všetko vzorné. Finišujú prípravy na zajtrajší Národný deň 9. mája. Motám sa okolo domu opery, archeologického múzeá, radnice, sochy Richelieu. Aj tomuto vnukovi zlého kardinála z Troch muškatierov Odesa vďačí za svoju podobu. Bolo to mesto rozmaznaných rebelov a intelektuálov, ktorí sa sem vždy „odložili“ pred nepriazňou Sankt Peterburgu. Tí ozajstní rebeli, cestovali z Moskvy na východ s jednosmerným lístkom. Do GPS zadávam obec Nerubayske, múzeum partizánskej slávy. Dedina splynula s Odesou.

Katakomby

Pod Odesou je ich odhadom 2500 km, nie je to preklep. Sprievodcovi rozumiem takmer všetko, ospravedlňuje sa, že nemajú prúd. Myslím si, že je to vtip a dvihnúť surovosť podzemných chodieb. Platím vstupné asi 30 hrivien a dostávam sviečku. Dlho predlho sa tu ťažil kameň, celé mesto je postavené na ementále, preto v Odese nie sú viac ako štvorposchodové budovy a Odesa je rozsiahla. Počas II. svetovej vojny sa tu ukrývali celé rodiny a partizáni. Konštantných 12 °C v chodbách kráčam zhrbený, najväčšia izba mala asi 16 m2 . Klasický 200 litrový sud je piecka na chlieb, dva okrúhle kamene mlyn, v práčovni sa prádlo síce pralo, ale schlo na ľuďoch. Osobne na mňa najviac zapôsobila detská škôlka a škola. Kamenné lavice, tabuľa kus dosky a počítadlo, ozaj silná káva.

Kto ochorel na chrípku, alebo TBC nemal šancu sa v podzemí vyliečiť. Nemci tam vháňali plyn, bojové psiská to vzdávali po 50 m. Bol tam aj Slovák Gusto Bezák a na stene sú jeho kresby. Na konci sú autentické fotky a dobové dokumenty. Hovorte si čo chcete o propagande, ale niektoré dobové plagáty majú svoju silu dodnes.

Kráčam ku motorke, na stĺpe vidím montéra, ozaj nemali prúd. Do GPS ťukám park 411. brigády. Cieľ 35 km po obchvate mesta. V parku si v skromnej reštaurácií objednávam pečenú rybu a všetko ukladám do mozgu. Ryba bola obrovská a výborná, ja si uvedomujem, že títo ľudia sú tvrdí ako kameň, že ich nezlomil Stalinov hladomor, fašizmus. Nerozhádže ich nekvalitná cesta, ani skorumpovaný politik. Prečo sú takí životaschopní ľudia nemí a bezbranní ako ovce?