Nordkapp 2011: Severnejšie to už nejde 1.časť - Ako sme do Ruska prišli 2/2

29.jún (270km) Kunda - Petrohrad

Ráno zaspávame a rýchlo balíme veci. Maťo sa zobúdza dosť chorý a berie si, nejaké lieky. Vydávame sa na cestu, no Maťo to ešte pred ruskou hranicou vzdáva a otáča smer domov – má strach, že ochorie ešte viac a zima v Nórsku ho položí úplne. Otáča to na Tallinn, odkiaľ pokračuje trajektom do Helsínk a následne do Rostocku. V Hamburgu nastupuje na autovlak až do Viedne.

My zatiaľ pokračujeme na hranici, kde pekne čakáme... a čakáme... a čakáme... prechádzame prvou kontrolou na Estónskej strane... a čakáme... a čakáme... a čakáme na moste... a je nám teplo... a čakáme...

Prechádzame druhou kontrolou, kde ukazujeme pasy, víza, papiere od motorky a vypisujeme nejaké dokumenty, ktoré si pýtame v angličtine, no dostali sme ich v nemčine. Ešte, že ovládame viac cudzích rečí, a tak nám nemčina problém nerobí.

Aby som sa vrátil späť na hranicu a do deja, stále čakáme na hranici... prechádzame treťou kontrolou, kde nás kontrolujú hneď trikrát a stále to isté, pasy, víza, motorka-poistka, vin číslo atď., odovzdávame nejaké vyplnené papiere a prichádza nový typ kontroly - kontrola kufrov. Serjoža sa pýta: “Drogy? Alkogol? Cigara?“, na to odpovedáme, že ďakujeme máme vlastné.

Potom sme už načakáme, prechádzame ešte poslednou kontrolou a vstupujeme konečne na Matičku RUS! Čiže suma sumárov na hranici = 2 hodiny čakania, 7 kontrol a 0 rubľov. Pýtali sme sa , či potrebujeme „Strachovku“ (povinné zmluvné poistenie v Rusku), no Kooperativa má na zelenej karte aj Rusko, takže nepotrebujeme.

Hneď za hranicou zastavujeme na pumpe a zisťujeme, že voda je v Rusku drahšia ako benzín. Posúvame si druhýkrát hodinky a vydávame sa na cestu do Petrohradu. Sú dve hodiny a plán je dostať sa do Petrohradu do 17:00. Cesta je zo začiatku kvalitná, no prichádza asi 30 km úsek, ktorý prechádzame asi 45 minút, čo je zapríčinené dosť rozbitou cestou.

Okolo piatej sa dostávame k tabuli St. Petersburg, ale keďže Petrohrad sa počtom obyvateľov približuje celému Slovensku, cesta do centra mesta nám trvá ešte ďalšie dve hodiny. Problém je, že hlavná prístupová cesta je rozkopaná a opravovaná, takže obchádzka prechádza cestou širokou asi ako keď idete zozadu na jazero vo Veľkom Bieli. Celá premávka smerujúca do centra mesta je presmerovaná na túto cestičku. Po 2 minútach neustáleho hučania ventilátora na chladiči sme sa rozhodli ísť cez zápchu, lenže cesta bola tak úzka, že okolo tých kamiónov sa nedá prejsť. Tak volíme cestu po chodníku, chodci poslušne uskakujú, asi na to sú zvyknutí a dokonca aj policajti a hasiči nám poslušne uhýbali.

Nasledujúcu hodinu trávime hľadaním hostelu. Azbuku síce poznáme, ale čítame ju o poznanie pomalšie než je vhodné v petrohradskej dopravnej špičke. Jazda po Petrohradských prospektoch (niečo ako americké avanue) je veľmi náročná na zručnosť a začiatočníkom by som to neodporúčal riskovať. V Rusku je maximálna povolená rýchlosť 60 v obci, no v Petrohrade sme išli 90 a všetci nás predbiehali. Rusi proste tak jazdia, inak sa tam nedá. Našli sme si hostel, kde platíme 25 € na noc, ale poloha je viac než skvelá. Hostel je totiž priamo na Nevskom prospekte. Z motorky berieme kufre na hostel a ja parkujem motorku v nádvorí bez akéhokoľvek iného zabezpečenia okrem zamknutých rájd. Sme na izbe s istým Brazílčanom, ktorý je na astronomickom veľtrhu, tak s ním chvíľu kecáme. Potom ideme na prehliadku mesta, ktoré je nádherné a veľmi rušné aj v noci. Na večeru si dávame slané palacinky plnené hríbami- nevieme, či to je typické pre Rusko, ale stánky sú na každom rohu.

Na Petrohrad treba minimálne 3 dni, no my máme iba jeden večer. Nestíhame síce Ermitráž ani Petrodvorec, ale zato stíhame Zimný palác, Katedrálu sv. Izáka, zdvíhajúce mosty, Chrám Vzkriesenie Krista Spasiteľa (alebo ako ho domáci volajú Chrám spásy na krvi- pretože ho postavili na mieste, kde zavraždili cára Alexandra II.).

Vyzerá skoro ako Chrám Vasilija Blaženého v Moskve, len v menšom prevedení. Samozrejme, že nevynechávame Auroru, ale tú si pozeráme až ráno, pretože sme po celom dni unavení. V hosteli ešte využívame internet a píšeme domov. Zaujímavým zistením bolo, že petrohradskí motorkári vychádzajú von až po 9 večer. Je to aj kvôli teplote - tá už klesla a autá z ciest zmizli. Všetky cesty zaplnili motorky. Na 10 motoriek pripadalo asi tak 1 auto, aj to bol taxík. Motorky boli väčšinou čopre a to dosť harleyov alebo jogurty.

30. júna (395km) Petrohrad - Priaža

Ráno spíme dlho a vyrážame až okolo 10-11. Doprava je trochu lepšia, než večer, ale aj tak nám trvá asi hodinu, kým sme sa dostávame von z Petrohradu. Pokračujeme severovýchodne okolo Ladožského jazera po diaľnici. Diaľnica je nová, bezplatná a neskutočne kvalitná! Cítime z nej ešte novotu a to, že nemala biele čiary na zemi nám nevadilo, lebo sme si už zvykli z Albánska. Prvýkrát nachádzame smerovú tabuľu Murmansk so vzdialenosťou 1532km. Z diaľnice odbočujeme na legendárnu M-18tku a ideme priamo na sever. Cesta je tiež úplne nová, kvalitná a bez čiar.

Dá sa ísť bez problémov 110-130 aj vďaka tomu, že oprotiidúci vodiči poctivo blikajú, ak je na ceste policajná hliadka. Príroda je pekná, všade les a stále teplo okolo 30 stupňov. Po M-18tke pokračujeme smerom na Petrozavodsk. Okolo 5 v moteli večeriame dvakrát rybu asi za 3 €. V Rusku celkovo nestretávame veľa motorkárov iba dvoch domácich, ktorí idú išli paralelne s nami po vedľajšej šotolinovej ceste na nejakom Urali so sajdkou a mávajú nám o stošesť. A my im tiež.

Okolo 7 začíname hľadať motel , ktorý nachádzame v dedinke Priaža. Pýtame sa koľko „dengi za komnatu“ no 1000 rubľov sa nám zdá dosť, tak si pýtame zľavu. Teta recepčná nám nemôže dať zľavu, ale odporúča nám „žltý dom“ v dedine. Pred domom sa pýtame domáceho, ktorý práve kosí trávu, či majú voľnú izbu.

Zdvihol telefón, a potom nasadol do novej Lady 113 a za 3 minúty prichádza späť aj s babkou. Tá nás privíta a začína spovedať, odkiaľ sme a kam ideme. Nechá nás prespať u nej doma, pretože sme jej hostia. Ukazuje nám tú pravú ruskú pohostinnosť, o akej som doteraz len čítal v cestopisoch. V chatke bývajú vnučky, ktoré odchádzajú preč kvôli nám. Chatka je zariadená typicky rusky: hrubé dečky so vzormi a vysoké postele.

Precvičujeme si poriadne naše základy ruštiny, lebo babka chce veľa konverzovať a my vlastne tiež. Ruštinu sme mali na škole jeden rok a niečo málo nás naučili. Babka nám varí čaj a pýta sa, či sme manželia, na čo jej trochu zaklameme, aby nás nechala spať v jednej izbe. Pýtame sa, či môžeme použiť kúpeľňu. Kúpeľňa nefunguje, lebo celá dedina nemá vodu, vraj nejaká havária. Tak nám ukazuje celo dedinskú kúpeľňu, ktorou je jazero.

Keďže je vonku stále nad 26 stupňov a voda nemá menej ako 23°C, tak neváham a skáčem do nej. Voda je akási červená, vraj kvôli riasam v strede jazera, no podľa nás to sú zvyšky minulosti. Na chatke sa pýtame, kde nájdeme záchod, ale keďže voda stále netečie už dva mesiace, nás babka nás posiela von za chatku. Predpokladáme, že nájdeme kadibúdku, no čaká nás asi 30cm hlboká jama, okolo ktorej je preglejka.

No tomu ja hovorím zažiť krajinu naplno. Spať ideme o 11, ale máme pocit, že je 5 hodín kvôli tomu svetlu vonku. Zo začiatku to bol pre nás nezvyk. Babka spí vo vedľajšej izbe a hlasno chrápe.

Priestor na poďakovanie. Chceli by sme poďakovať za podporu na cestách hlavne motoshopu VARAN www.varan.sk za ochotu sponzoringu mladých cestovateľov a poskytnutie motooblečenia vo forme sponzorského daru. Predsa len nám študentom spríjemnili chvíle na dlhej ceste, z ktorej sme sa vrátili živí a zdraví s mnoho zážitkami.

Pokračovanie v ďalšej časti.