Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 07.02.2013 Autor: Brco928
Čitatelia: 17225 [Mototuristika - Európa - Moto-akcia]
Elefantentreffen asi netreba predstavovať, každý vie, že sa jedná o medzinárodný zimný zraz motorkárov v Bavorskom lese asi 30 km od mesta Passau. Teploty pod bodom mrazu nie sú ničím výnimočným a aj tak sa tento rok nazbieralo skoro 4000 účastníkov, ktorí sa nebáli vytiahnuť motorky zo svojej teplučkej garáže.
Kedy v mojej šialenej hlave skrsol nápad pridať sa prvý krát na túto výpravu k stálym návštevníkom zo Slovenska? Odohralo sa to ešte niekedy v novembri, keď som sa nachádzal mimo Slovenska ďaleko na severe Európy mysliac si, že na zimu som si zvykol a ani noc v stane pri mínusovej teplote mi nebude vadiť. Bol som v kontakte s Herghottom a opýtal sa, či sa chystá aj tento rok. Odpoveď bola jasne pozitívna. Ako sa ale blížil deň zúčtovania, nebol som si úplne istý svojou účasťou. Nakoniec som motorke deň pred odchodom vymenil olej, zbalil sa a povedal si, že sa rozhodnem ráno. Pri raňajkách mi prichádza sms: „budeme meškať 20 min“ na ktorú odpovedám: „ja tiež“. Stretko s Hergim a Awiom sa odohralo (pre nich) tradične na OMV pumpe na Einsteinovej. Dopijeme kafe a za príjemnej rannej teploty skoro 6 stupňov sadáme na motorky.
Začiatok cesty ide super, kupujeme ešte diaľničné nálepky a závratným tempom 81 km/h sa rútim za Leadom a Piaggiom. Cesta ubieha dobre ani zima nie je. Prestávku máme až za Viedňou ešte za sucha. Hneď ako sme sa napojili späť na diaľnicu, začalo mrholiť a v priebehu 5 km mrholenie zosilnelo. Pod diaľničným mostom si obliekame nepremoky. Asi sme dobre neodhadli predpoveď, ale čoskoro sa jemný dáždik mení na monzúnové dažde. Moje staré topánky, ktoré majú za sebou prejdenú celú Európu, nevydržali, čo sa dalo čakať. Awiovi sa smialo, keď mal nohy kryté kapotou a ešte aj nepremokavé ponožky.
V Melku máme povinnú pauzu a ja vyberám dvoje z mojich 8 párov ponožiek a mením. Do topánok si obúvam ešte igelitky, aby som bol ako tak v suchu. V Melku sa nachádza aj najväčší kláštor, v ktorom vznikol základ románu Meno ruže od Umberta Eca. Pozeráme si ho zavýdatného monzúnu a z autobusu nám kýva húf japonských turistov. Ďalej pokračujeme mimo diaľnice popri Dunaji. K lejaku sa pridáva aj silný vietor a ľahkým skútrom niekedy nestačí jeden pruh. Pršať prestáva až niekde za Linzom, kde si obliekam posledné suché ponožky. Do Passau nás privádza veľmi pekná kľukatá cestička popri Dunaji. Z Passau to je už iba chvíľa cesty cez Bavorský les.
Ešte za svetla dorazíme a konečne sa nachádzame na 57. ročníku ELEFANTENTREFFEN-U. Navzájom si pogratulujeme, že sme sa sem v zdraví a celí dostali. Na bráne si kupujeme lístky a vchádzame do areálu bývalej povrchovej bane. Všade je blato, miestami až do výšky kolien. Keď zaparkujeme, príde veľmi „sčítaný“ motorkár a hovorí mi, že blokujem jeho motorku a nechce mať na zodpovednosti čo z nej ostane keď na ňu sadne, lebo jeho SVčko dá 250 z miesta na 4 metroch. Dobre, stáva sa, a tak parkujeme vedľa motoriek zo slovenskej výpravy, ktorých majitelia nás okamžite vítajú. Taktiež nás víta veľkolepý ohňostroj a zvuky sirén. Ešte pred stavaním stanu sa posilňujeme literatúrou z Demänovskej doliny. Po postavení stanov ideme do miestnej krčmy, kde Keke vedie ťažkú debatu s nemeckým motorkárom, ktorý vie po slovensky presne nula slov. Ale dohodli sa.
Siedma hodina sa blíži a my nechceme vynechať fakľový pochod za motorkárov, ktorí už medzi nami nie sú. Úvodná reč je samozrejme po nemecky, ale mimo angličtiny prekladaná aj do francúzštiny, taliančiny aj do češtiny. Pochod má cieľ v miestnom kostolíku vzdialeného asi 2,5 kilometra, kde sa odohrá omša. Na mňa ako neveriaceho pôsobí omša veľmi príjemne a moderne. Hovorí sa o motorkách, pocitoch slobody a medzi to sa spievajú anglické pesničky za sprievodu dvoch gitár, ktoré dodávajú úplne inú atmosféru. Po skončení nás vonku čakajú už 3 cm nového snehu a na cestu späť si musíme „načítať potrebnú literatúru v blízkej knižnici“.
Po príchode do areálu sa Hergi od nás odtrhol do večných lovíšť. My ostávame pri ohni, kde Taliani, čo odišli, nechali asi 3 kubíky dreva. Zima nám nebude a to doslova. Ako tak kecáme a prikladáme do ohňa čo sa dá, sa rozhodneme s Awiom na chvíľu odísť. Za 2 minúty za nami beží Keke, že horí! Chytila slama asi 6 metrov od ohňa. Našťastie sú tu na požiare pripravení a vďaka hasiacim prístrojom každých 50 metrov sa nám ako tak podarí oheň dostať pod kontrolu, dokým prídu dobrovoľní hasiči, ktorých zabezpečuje organizátor. Tí nás majú za hrdinov, že sme sa sami pustili do hasenia takého požiaru. Pre istotu si preparkujeme motorky na druhú stranu cesty a ideme spať.
Noc v stane pri mínusových teplotách nie je až taká hrozná ako by sa na prvý pohľad zdalo. Jediné čo je na nič je, keď ti mokré topánky do rána tak zamrznú, že si ich nevieš obuť. Ráno je krásne studené, blato zamrzlo, tak sme radi. Prezerám si areál a všetky tie motorky od výmyslu sveta s domatech úpravami. Sneh na odjazdovej ceste úplne zamrzol a čistý ľad šmýkal každú motorku. Každý pomáhal každému tlačiť a udržiavať balans. Na moje počudovanie som nevidel ani jednu motorku na zemi. Ďalšie prekvapenie bolo keď prišiel traktor 4x4 s vyvedenými štart káblami a štartoval do radu každú motorku, ktorá mala problémy s baterkou. Balíme veci a kým vyrazíme, je skoro 10 hodín. Na ceste začína celkom silno snežiť a aj napriek tomu, že sú cesty posolené, miestami ten sneh ostáva. Horšia situácia je iba do Passau, odkiaľ sme po diaľnici išli až domov. Cesta bola fajn, ubehla celkom rýchlo, bez komplikácií, a hlavne za sucha.
Keď mám zhodnotiť tento víkend v blate, zime a daždi, musím povedať, že tá zábava stála za to. Zaujímavé boli aj pohľady na rôzne motorkové kultúry a stálych účastníkov, ktorí majú aj viac ako 15-ročnú účasť na zimnom zraze. Aj keď človek pozná svoje hranice, v rozumnej miere nie je na škodu trochu ich prehĺbiť a Elefantentreffen je ako ušitý na to vyliezť z teplej postele a vyskúšať si pravý survival na vlastnej koži.
Aj keď počasie moc neprialo a bolo príliš teplo, dúfam, že o rok sa stretneme vo väčšom počte pri nižších teplotách :)
Viac vám priblíži video z mojej produkcie:
Cestou tam sme Brča husto kŕmili historkami o tom, že tam určite bude opäť veľmi plno, a že motorky budeme parkovať aj päť kilákov od stanu, vláčiť veci v rukách a márne hľadať voľné miesto pre stan. Lenže tento rok nič z toho nebola pravda. Vôbec nechápem prečo prišlo na Elefant tento rok tak málo ľudí. Všade boli hektáre voľného miesta pre stan a motorku. Slama a drevo takmer zadarmo (po minulé roky sa minuli už v piatok).
Keďže počasíčko sa s nami hrá ako Fico s Gašparovičom, lepšie povedané s každým z nás, ešte týždeň pred akciou to vyzeralo, že cesty nebudú zjazdné a areál bude mať konštantnú bielu farbu. Lenže, ako všetci vieme, potom prišiel dosť brutálny odmäk, tony snehu sa premenili na hektolitre vody a tým pádom zem na blato, čomu dopomohli aj výdatné dažde. Cestou sme videli jazerá na poliach a vyliate potoky. Nemusel som byť práve Nostradamus, aby som si vedel domyslieť ako to bude asi kurva vyzerať v areáli.
Boli tam blatové jatky. Niekde aj 30 centi blata. Keď človek dlhšie stál na jednom mieste, topánky sa ponárali čoraz hlbšie a nakoniec sa cítil ako zabetónovaný. Občas som bol ako chudák Artex v Nekonečnom príbehu. Ale inak pohodka, zábava gradovala a všetko klapalo ako má.
Základnou myšlienkou našej tohtoročnej účasti bolo ísť na spomienkovú fakľovú procesiu za štyri motorkárske duše, ktoré nás za uplynulý rok opustili – Janka a Ondra Haukovcov, bláznivú Sisu z Bikerscentra a večne usmievavého dobráčiska Martinera, ktorý s nami stál na tomto mieste pred dvoma rokmi. Všetkých sme dali vyhlásiť a odšlapali sme pre nich cestu do kostolíka a späť. A keďže Martinerovi sa na Elefante veľmi páčilo, napadlo nám, že by sme tu časť z neho mohli nechať naveky. Zo Slovenska sme doviezli jeho tričko, ktoré sme neskôr spálili v areáli. Drž sa tam hore, kamoško!
Martinerove tričko v ohni... |
A to je asi tak všetko, priatelia!
Herghott
Elefant je Elefant, a ako sa ukázalo aj tohto roku, odveké pravidlo "nikdy nevstúpiš dva krát do tej istej rieky" rozhodne platí. Napriek tomu, že na svoj tretí Elefant idem s pocitom starého ostrieľaného vlka, všetko bolo zas inak. Zimu a teploty 10 stupňov pod nulou vystriedal tento rok lejak. Tie mínusy sú asi príjemnejšie. Zasnežený areál sa zmenil na blatisté peklo. Nedostatok miesta pre motorky a stany sa zmenil tohto roku na poloprázdne lúky. Veľa účastníkov totiž Elefant opustilo po celodennom daždi už v sobotu. A v kaplnke nad kopcom chýbal kňaz, ktorého si pamätám z predchádzajúcich ročníkov, vystriedala ho pani a dvaja gitaristi s úplne inými pesničkami.
Priznám sa bez mučenia, že tento Elefant bol pre mňa iný, už ma tu nelákalo vidieť to čo sa tu deje, chcel som si sem prísť pospomínať. Aj preto sme vyrazili až v sobotu a pre mňa bolo najdôležitejšie stihnúť fakľový pochod. Je to bod programu, ktorý som ani jeden rok nevynechal a ktorého sa zúčastní odhadom len tak stovka z tisícov účastníkov...
Pre mňa osobne je Elefant aj o tom. Napriek tomu, že nie som veriaci, má pre mňa táto ceremónia veľkú silu. Spomenúť si na kamarátov, ktorí už do sedla svojich motoriek nevysadnú. Spoločne si zapriať bezpečné cesty a šťastný návrat nielen domov, ale aj o rok na toto miesto. Potom sa prejsť s fakľami do lesa ku kaplnke, ktorá je naozaj maličká a má neuveriteľnú atmosféru, a cestou si pospomínať na kamarátov. Samotná procesia v kaplnke je v nemčine pre mňa takmer nezrozumiteľná, a aj tak všetkému rozumiem. Keď sa potom ozve zvuk dvoch gitár a spoločný spev pesničiek ako "Blowin' in the wind", "Sailing" alebo záverečná "Hallelujah", ktorou sme pred časom vyprevádzali Martinera... Akosi tu stojím a mám pocit, že malo zmysel sem prísť, bez ohľadu na počasie. Ten zážitok sa dá len ťažko opísať...
Ďakujem parťákom na tomto tripe, že mi robili spoločnosť, Hergimu že nás doviedol šťastne do cieľa, Brčkovi odovzdávam bobríka trpezlivosti za to, že "vydržal naše pekelné tempo", Kekemu za to, že podával hasičáky "keď bolo horúco", Svakovi za slová cestou do kaplnky a ostatným Slovákom za privítanie a pohostinnosť.
A čo ďalej? Kedy sa znovu stretneme v Bavorskom lese? "The answer my friend, is blowin’ in the wind..."
Pripravený na cestu domov... :-) |
Awia
Po dohode štartujeme už v štvrtok ráno zo Svätého Jura v zložení ja PeterKeke (BMW F650GS Dakar), Jožo krivoklat (Yamaha XT1200Z Super Ténéré), môj brat prvak s priateľkou Luckou (dvojstopá plechovka) a pri Sankt Pölten sa pripája aj Števo ahud (BMW R 1200 RT). Trasu máme vopred jasne dohodnutú, oddychové tempo cez rakúske a nemecké diaľnice až ku Passau, potom okreskami do cieľa. Ako je už zvykom, u nás cesta začína vrstvou ľadu, postupne prechádzajúca do mokrej asfaltky, až za hranicami sucho, veterne, aj slnko miestami vykúka.
Na vstupe som 1078. platiaci účastník (celková účasť bola niekde nad 3700). Vrstva tečúceho blata dáva jasne najavo kto vyhráva boj s prírodou. Ani chvíľku neváhame a kupujeme balíky slamy pod stany. Zakladáme skromný slovenský tábor na podobnom mieste ako každý rok. Naša skromná horda na čele s bratom postaví cirkusový stan vyhrievaný samohomemade pieckou, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobrý ťah. Mať ochranu pred dažďom a zimou, s možnosťou sušenia vecí, varenia a obývačkového komfortu je na nezaplatenie.
Samotný zraz nemá skoro žiadny oficiálny program, všetku zábavu si zabezpečujú sami účastníci, verte či nie, funguje to. Počas nasledujúcich dní sme obehali všetkých známych aj neznámych, spomeniem bratov Čechov, kamarátov Poliakov, všade prítomných Nemcov a iných. Rok čo rok prichádzajú noví ľudia, nové motorky plné nových bláznivých nápadov. Fotiek sú plné noviny a fóra, ale vidieť naživo nič nenahradí. Rachotiace motory, jedla a pitia dostatok...
Na piatok sľúbili prísť Zuzka zuza12 (Kawasaki Versys) s manželom Tomášom tolan (Suzuki V-Strom 650) z Hlohovca, podarilo sa im to až po technicko-taktických problémoch na ďalší deň. Zasiahla ich snehová búrka, navigačné a gravitačné problémy, utrhnutá radička a stupačka, našťastie svojou šikovnosťou všetko vyriešili a stihli si užiť nástrahy slonieho zrazu. V sobotu prišli (už po piatykrát!) aj Herghott (Honda Lead 110) s Awiom (Piaggio v zábehu) a Marekom Brčo (Honda CBF 600S). Priniesli nielen ďalšiu dávku zábavy, priniesli aj spomienky a obhliadnutie sa motorkárskym ťažkým rokom. Jedna z málo organizovaných akcií, ak nie jediná, je sviečkový pochod, spomienka za zosnulých motorkárov. Žiaľ, aj tento rok odzneli mená kamarátov, bratov, synov, dcér... Martiner, Janko, Ondro, Sisa a mnoho ďalších... :-( Záverom večera Tomáš spomínajúc pri horiacom ohni symbolicky spálil Maťove tričko...
Nedeľné ráno nás zasiahlo snehovými prehánkami, ale všetci sme v zdraví došli domov. Ďakujem všetkým za príjemné využitie času. Už dnes sa teším na Elefantentreffen 2014... Vidíme sa!
PeterKeke
PeterKeke pred hlavným vchodom |
Text: Brco928, Peter Fischer, Tomáš Hajduch - Awia, PeterKeke
Foto: Brco928, Tomáš Hajduch - Awia, PeterKeke
Pridané: 07.02.2013 Autor: Brco928 Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 234363 | Včera: 150386