Dlho som čakal... 2. časť. 3/5

Prosím teda Zezeho o pár internetových tipov na ubytko. Prichádza 7 sms. Pár ich je do 50 €, zvyšok viac. Chcem mať istotu a presnú adresu spania. Prešiel som okolo 630 km a som unavený a ráno, skoro ráno chcem šľapať na Etnu. V mestečku Nicolosi nachádzam dostatok penziónov a na druhý pokus bývam za 35 €, aj keď prvotne skúšali 50 €. Prvýkrát som zjednával. Ako zjednáva človek, ktorý ovláda len tri jazyky? Svoj a dva v topánkach. Ukáže sms v mobile. Bola v tvare názov hotela, kontakt, adresa a cena. Funguje to. Ešte som potreboval vedieť, či je na Etnu voľný vstup, či nie je na ceste rampa a pod. To zvládla moja manželka v angličtine. Vstup je voľný kedykoľvek. Prešiel som 720 km. Osem hodín čistého, tvrdého spánku mi musí stačiť. Stačilo.

V pozadí Etna po 2 hod stúpania. Vpravo sneh.

6. deň. Etna

Ani náhodou nemienim čakať na skromné sladké raňajky do 8 hodiny, zjem 1 liter mlieka s musli. To mi musí stačiť na osem hodín. Nestačilo. Cesta s Nicolosi na Etnu je prekrásna, kvalitný asfalt, zákruty, ranné slnko. Z tých zákrut sa teším aj ja diaľničný suchoprd. Parkovisko je v 2000 m nad morom. Som tam sám. Vlastne dvaja, ja a vietor. Beriem 0,5 litra vody, Snickers, statív foťák, chvalabohu kuklu. Lanovky sú pre bábovky, možnosť pokračovať hore na terénnych autobusoch pre starších, chorých, ženy, deti. Volím si svoju cestu, nechcem na nej nikoho.

Silvestri 2100 m n. v.

Už prvý kráter Silvestri v 2100 m n. v. mi dáva tušiť, že zážitok bude jedinečný. Mesačná krajina a sem tam 1 m² zeleného machu s ostňami. Ako dobre, že som si pri fotení lienky v 2500 m kľakol motocyklovým chráničom na tú zákernosť! Moja trasa ma jednu nevýhodu, keď dvihnem nohu o 30 cm vyššie, vystúpim len o 10 cm vyššie. Tak sa totiž chodí po 3 mm kamienkoch do prudkého svahu. Po prejdení 15 výškových metrov mám srdce v krku a pulz mi musí byť vidieť na krku. Samozrejme na mojej trase nebol nik.

Etna

Bol som spotený astronaut na mesiaci. Lanovka končí asi v 2400 m, len odhadujem, potom nastupujú terénne autá- autobusy 12 – 15 miestne. Tak som šľapal po ich ceste. Sviniari dvíhajú mikroskopický prach, ako dobre, že zrkadlovka Pentax je utesnená aj keď prstenec na objektíve začal vŕzgať. Oplatí sa šľapať je to iné, vybočíš z trasy a máš fotky podľa svojho gusta. Zo statívu som mal turistickú palicu. Dôjdeš po 2920 m n. v. Tam je konečná pre turistov, aj keď som tam nevidel jediný zákaz pokračovať ďalej a zničiť tam nemáš čo.

Dole kúria.

V tých 2920 m sú už krátery, ktoré dymia, smrdia, rozhľad je neuveriteľný. Má to však háčik, vetrisko, dôchodcovia ledva stoja v tom vetre. Zima, prsty mi tak skrehli, že som ledva nastavil samospúšť, statív som musel položiť na zem a tú páčku na obsluhu hlavice zapichnúť do zeme. Ďalšou nepríjemnosťou je to skutočnosť, že tie 2 – 3 mm kamienky sú ľahké a letia tak rýchlo ako vietor. Tak som sa schoval v závetrí a obzeral sa, lebo také niečo doma nemáme. ½ cesty späť som zbehol, aby som sa zohrial. Potom to už bola brnkačka. Dole na parkoviskách bola riadna mela.

Zatúlaná lienka

Vyzeralo to ako na nejakej výstave, či trhoch. Rýchlo preč. Báječnou cestou späť robím jedinú chybu. Za nepriehľadnou zákrutou a pred ďalšou 160⁰ stojí autobus. Zastavujem až pri jeho zadnom kolese. No a som najedený. Smerujem na juh do Syrakúz.