Dolomity a Jadran, na toto som čakal... 5/11

6. deň, 30.7.2003 (streda): Birchabruck – Bolzano – Merano – Schlanders – Stilfser-Joch (Pso. Di Stelvio) (2758 m.n.m) – Bórmio – Pso. Gávia (2652 m.n.m) – Pso. del Tonale (1884 m.n.m) – Malé – Fondo – Mendel pass (1737 m.n.m) – Bolzano – Birchabruck, 328 km

No dnešná trasa ma neskutočne lákala. Navnadili ma na ňu hlavne posledné fotky od TToma a vtedy som si povedal, že na Stelvio sa musím ísť pozrieť. Počasie nám neskutočne prialo a tak som dúfal, že nám to vynahradí skazený Grossglockner.
Ráno vyrážame všetci naľahko, vybavený iba niečím pod zub a fototechnikou. Najprv nás čakala cesta do Bolzana, ktora bola naozaj zaujímavá, vyrezaná v hlbokom kaňoňe poväčšinou na mostoch nad potokom a samozejme s kopou zákrut. Bolzano už také zaujímave nebolo a mali sme čo robiť, aby sme sa v tej premávke nestratili a držali sa ako tak pokope. Ani sme veľmi neblúdili, lebo sme smerovali na Merano a po diaľnici. Od našich hostiteľov sme sa totiž dozvedeli, že nieje spoplatňovaná. Možno aj preto tam bola všade len 110-tka. Doprava bola nepríjemne hustá a tak sme sa len preplietali pomedzi autá a sem tam sme niekde počkali Peugeot.
Okolo 12:00 sme boli pod Stilsfer-Jochom. Dadi vytiahla kameru a vyrazili sme na kopec. Asfalt nebol až taký kvalitný ako na iných pasoch, ale zato prírodná scenéria bola úchvatna. Zákrut tam bolo neskutočne veľa a čím ďalej som sa dostával do ritmu. Zastavil nás až semafor (opravovali zosypanú krajnicu) a tak sme sa aspoň po vzore nemcov predrali dopredu. Malo to jednu výhodu, že sme mali cestu voľnú. Nemcov sme teda nechali všetci za sebou a dalej sme stúpali. Čím sme boli vyžšie tým sa nám naskytali krajšie výhľady a tak stojíme a fotíme.

Cesta na Stilfser-Joch (Pso. Di Stelvio) (2758 m.n.m)

Pravdu povediac v polovici sa mi zdalo tých zákrut už priveľa a menšia pauza bodla. Všetky boli neskutočne ostré a dosť pomalé, takže aj motorka dostala riadne zabrať, hlavne prevodovka. Väčšinou som radil len po trojku (rovinky boli krátke) a zákruty som prechádzal na jednote až dvojke. Ako sme sa blížili k vrcholu tak sme aj akosi častejšie stáli. Každý sa snažil natlačiť čo najviac tej krásy do foťákov a kamier.
Na vrchu sme prešli obchody, kúpili nálepky na mašiny, poniektorý si dali pivko za 5 EUR a poniektorý vybehli na blízky kopec, ktorý bol už vlastne vo Švajčiarsku. Výhľad bol neskutočne vydarený na oblohe ani mráčika. Celkovo sme na vrchole strávili dosť času. Riadne to tu žilo, bolo tu veľa motorkárov ale aj áut. Ešte som si dal nejakú miestnu špecialitu, niečo ako dobre opečená klobása v žemli s kapustou a ďalším príslušenstvom. Chlapík sa ma len spýtal odkiaľ som a potom sa ma pýtal už len po Slovensky: Kapustu? Horčicu? atď. Asi to mal naučené vo všetkých možných rečiach. No celkovo musím povedať, že Stelvio na mňo urobilo vynikajúci dojem a považujem ho za jeden z najlepších bodov dovolenky. Veď byť na moto vyžšie ako na Gerlachu, to sa nestáva každý ďeň.
No čas nas súril a tak sme pokračovali ďalej. V motorkárskej mape passov, ktorú mal Jaro bolo Stelvio označené dvoma hviezdičkami z troch čo sa týka obtiažnosti. Ešte nás čakalo Pso Gávia s troma hviezdičkami a tak som bol riadne zvedavý.
Druhá strana Stelvia bola takisto veľmi pekná a zaujímava a hlavne sa na nej dalo lepšie pojazdiť. Zákruty neboli také ostré a strmé a boli aj širšie. Rozhodne som bol rád, že sme ho šli týmto smerom. Nepríjemne boli len tunely (diery v skale) bez osvetlenia, kde bolo vačšinou nepríjemne mokro a okrem toho tam boli aj dosť ostré zákruty.
Po Stelviom sme sa všetci počkali a pokračovali sme cez Bórmio smerom na Gaviu. Tento pass bol úplne iný ako všetky ostatné. Tú trojku obtiažnoť dostal asi kôli neskutočne úzkej ceste. Miestami bol problém vyhnúť sa aj protiidúcej motorke a nieto ešte autu. Aj prostredie okolo bolo úplne jedinečné. Pri jednej zastávke sme dokonca zbadali svišťa, žiaľ chvíľu nato sa prihnala Bedova VTR-ka a odplašila ho. Celý tento pass bol totálne ľudoprázdny, čo bola príjemná zmena. Stretli sme len niekoľko motoriek.

Pso. Gávia (2652 m.n.m)

Na vrchu boli nejaké dve budovy, jedno pekné jazero a inak skoro žiadny ľudia. Keďže čas neskutočne pokročil dlho sme sa nezdržovali a vydali sme sa ďalej. Klesanie z Gávie bolo ešte divokejšie. Uzučká cesta, ostré zákruty, klesanie 18%, nikde žiadne zvodidlá a neskutočná hĺbka do priepasti. Autá tu museli do zákruty trúbiť (stretli sme až dve). Ale inak to bolo zaujímavé. Akurát dole ma boleli ruky z neustáleho brzdenia a sťažovala sa aj Dadi. Potom už nasledoval len rýchly presun smerom na Bolzáno. Šli sme ešte cez Mendel pass, ktorý bol vynikajúci hlavne z jazdeckej stránky a dobre sme sa tu s Beďom a Zdenom vybláznili. Na vrchu sme dali kávu a pokračovali do Bolzána. Cesta šla stále dole kopcom a bola pokrytá novou vrtstvou asfaltu, dokonca na nej neboli ešte ani čiary. Na tom sa jazdilo vynikajúco. V Bolzáne sme si spravili ešte jednu nedobrovoľnú obhliadku mesta, keď sme nevedeli nájsť tú správnu cestu, ale nakoniec sa to podarilo a tak sme poriadne zničený dorazili do Birchbrucku. Večer sme ešte rozhodovali či zostaneme v Dolomitoch ešte jeden ďeň, alebo už pôjdeme smerom k moru. Nakoniec zvýťazili Dolomity.

Pso. del Tonale (1884 m.n.m)