Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 13.08.2010 Autor: matus
Čitatelia: 14288 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Sme v raji. Krásna cesta, sme tam úplne sami! Neviem to popísať, proste prekrásne miesto, na rozdiel od Mt Paularo ideme teraz v doline, ale neviem sa toho nabažiť. Povrch je miestami mäkký, ale úplne bezpečný.
Teším sa na zjazd, ktorý popisoval Zeze, ale aj tu civilizácia nezaháľa a už na nás čaká asfalt. Každopádne vracáky sú to slušné a tak ich dávame dva krát – už keď sme tu sami.
Pokračujeme ďalej, aby sme sa cez Laggio di Cadore vrátili na plánovaný okruh k jazeru Lago di Sauris. Je to zaujímavá a kvalitná asfaltová cesta, hlavne východná strana – klesanie k jazeru je s krásnymi výhľadmi zo strmej steny. Nás však už kvári hlad a tak hľadáme vhodné miesto na obed.
Zjazd ku Lago di Sauris |
Nakoniec sa nám to darí až za jazerom, na ceste Via Sauris, ktorá je pretkávaná dlhými tunelmi. A práve tu, v jednom tuneli som si všimol v skale vystrieľanú odbočku na starú pôvodnú cestu a tak sme sa tam vrátili a rozložili sa. Skúšal som si predstaviť, aká paráda to musela byť, keď ešte neboli tunely. Teraz už bola pôvodná cesta zdevastovaná a zasypaná.
Po obede pokračujeme kolečkom cez Strada del Monte Pura, ktorá nás prudkým výjazdom a cez vracáky vyvedie na skalné bralo, odkiaľ je krásny výhľad na okolie. Hore sa chvíľku pofotíme na Passo Pura (1.428m). Týmto smerom je cesta ku jazeru asi 3x dlhšia, ale zaujímavejšia.
Čas nás však tlačí, ideme znova do Ampezza a znova tou rýchlejšou cestou, pokračujeme v pláne našej cesty na západ do Lorenzago di Cadore, odtiaľ na juh a v Piragu na západ smer Passo Duran (1.605m), kde nám jedna pani poradila ubytovanie. Na konci dediny B&B Moiazza nachádzame. Domáci sú mladá rodina, priateľský a veľmi ochotní. Na večeru sme dostali domáce špagety so sušeným mäskom – no balada. Zapili sme to ochladeným pivkom z bidetu, z balkóna výhľad na Dolomity. Existuje niečo lepšie? Mimochodom, pred 2 týždňami mali 2cm snehu. Domáci pán Andrea nám ešte doniesol na ochutnávku tvrdé z jeho vlastnej produkcie, čo sme neskôr identifikovali ako Rascovicu (po záhorácky Kmínovica). Spolu s pivom sa nám postarala o zábavný večer, vedľa ubytovaní turisti (o ktorých sme ani len netušili) by vedeli rozprávať.
Chiesa – Passo Duran – Passo Rolle – Passo Valles – Passo di Lusia – Campitello di Fassa – Passo Costalunga – Passo Nigra - San Cipriano – Wurzjoch - Tamores – Furkelpass – Lago di Anterselva, 321km, 10h 30m
Dnes sme mali urobiť cez 300km v okolí Cortiny di Ampezzo, lebo cez Dolomity sme v minulosti iba križovali počas našich výletov do západných Álp. Lenže, ako som už spomínal, chalani na Plöckenpasse nás upozornili, že dnes sú tam preteky. Andrea nám to včera na Internete pozrel a potvrdil – všetky cesty okolo Cortiny budú uzavreté. A tak sme sa vybrali inou trasou.
Vicky ešte ráno kúpil sedmičku rascovice a mohli sme vyraziť. Passo Duran ma nejako neuchvátil, ale možno to bolo iba mojím pocitom, lebo doobeda som nemal dobrú náladu. Najhoršie to bolo cez Passo Rolle (1.984m), lebo hoci bolo iba okolo deviatej, premávka tam bola neskutočná, vracáky sme išli na jednotke, slnko pálilo. Hore nebolo kde zastaviť. O deviatej! Ináč je Rolle veľmi pekný pass. Treba ísť inokedy.
Stúpanie na Passo Valles |
Na mape som našiel pekne vyzerajúcu cestu kulminujúcu na Passo di Lusia (2.056m), ale najskôr sme si ešte na otočku dali príjemný Passo Valles (2.032m), ktoré nebol taký preplnený.
Odbočku na Passo di Lusia sme nevedeli nájsť, hoci nám okrem gps radili aj domáci. Jej začiatok bol totiž zničený (asi povodňami) ale domáci vraveli, že dá sa tam dostať. Najskôr sme sa ocitli na sľubne vyzerajúcej šotolinke, ale tá čoskoro končila turistickým chodníkom. Nakoniec sme oficiálnu odbočku našli, aj so smerovou tabuľkou.
Ideme hore na Passo di Lusia |
Passo di Lusia bol balzamom na moju dušu, strašne som si to užil, biela šotolinka bola vedená lúkami lyžiarskeho strediska, pár prudších výjazdov, lúky, výhľady, kvety, proste všetko ako má byť na dovolenkovú pohodu. Toto je ten pravý zážitok, keď nie je okolo vás 100 motoriek a nemusíte sa náhliť. Nechal som Vickyho ísť popredu a s otvoreným plexi som nasával zážitok.
Po pohodovom zjazde sme išli vyskúšať ešte jedno miesto – prejazd od Campitello di Fassa. Na mape vyzerala cesta sľubne - v zime neudržiavaná, avšak bola uzavretá. Ani sme nerozmýšľali, že by sme to riskli (no, trošku aj hej), ale cesta bola vsadená do národného parku a pred ceduľou zákazu parkoval kopec talianskych áut. Aj domáci, ktorí sa pri nás pristavili nám povedali, že treba povolenie, inak neodporúčajú.
Vrátili sme sa teda na našu pôvodnú trasu, kde sme prešli dva passy – Passo di Costalunga (1.752m) a Passo Nigra (1.690m). Oba boli zasadené v krásnej scenérii, ale taktiež tam bolo dosť premávky – na Passo Nigra sme chceli dať obed, ale nebolo kde zastaviť. Podarilo sa nám to až na odpočívadle pri zjazde západnou stenou. Tu si ku nám sadli asi piati budúci Rossiovia – zatiaľ ešte len na skútroch, ale bolo vidno, že to majú v krvi – a majú kde trénovať.
My sme potom pokračovali do údolia k brennerskej diaľnici a na počudovanie to bola krásna trasa, rýchla s prehľadnými tiahlymi zákrutami a vyľudnená. Už keď sme sa blížili k údoliu, teplota začala stúpať. Dole na mňa Vicky kričí „36 stupňov!“ – takže asi tak. Vetrák bol pri rýchlosti pod 60km/h v permanencii.
Našťastie peklo netrvalo dlho a už sme stúpali smer Wurzjoch.
Smer Wurzjoch |
Wurzjoch (2.004m) bol zvláštny pass, ale prekrásny. Bol akoby zasadený v parku a na veľmi úzkej, žiaľ asfaltovej ceste. Západný zjazd už bol klasickejší a aj vracáky sa našli. Tu som už bol fakt unavený, ale musel som sa vzchopiť, lebo ešte nás čakala jedna cestička, tiež neupravovaná v zime. Vedeli sme, že ideme do mierneho rizika, lebo ak to bude neprejazdné, nadbehneme si kopec kilometrov, ale na mape to vyzeralo super, a tak sme išli. No a čím ďalej sme išli, tým bolo podľa okolia a množstva peších turistov jasnejšie, že tá cesta bude tiež uzavretá. A tak aj bolo, bol to čistý národný park – samozrejme nedalo sa nám neopýtať sa, či si nemôžeme spraviť kolečko – a odpoveď opäť tá istá, bez povolenia nie. Ale tá trasa vyzerala super. Hore bolo sedlo Col de ra Machina, cesta bola vybudovaná, ako inak, pre vojenské účely a hore na sedle bola postavená najvyššie položená pristávacia dráha pre ultralighty – tak hlásal miestny sprievodca.
Sem nesmieme. Zatiaľ. |
Pofotili sme sa ešte a rozhodli sa, že dnes už potiahneme až do Rakúska a uvidíme čo potom. Našou ďalšou zastávkou malo byť sedlo Staller Sattel, avšak predtým sme ešte prešli Furkelpass (1.789m), ktorý je súčasťou lyžiarskeho strediska a hore má umelú nádrž.
Tesne pred Staller Sattelom začalo jemne pršať. Východná rampa tohoto sedla je striedavo jednosmerná (pomocou semafóru), smerom hore to púšťajú iba 15 minút v rámci hodiny. My sme došli polhodinu pred štartom, kropilo celkom dosť a tak sme to zapichli v penzióne hneď pri štarte.
Večer Vicky pozerá moje mapy a pýta sa ma – gesperrte strecke znamená v zime neudržovaná?
Lago di Anterselva – Staller Sattel – Tauerntunnel – Kaprun – Zell am See – Dientner Sattel - Bischofshofen – Salzburg – Bratislava, 649km, 9h 48m
Večer som sa pýtal domácej pani, že ako bude. Povedala, že krásne, tak sme si dali každý tri pivá a naplánovali cestu domov. Najskôr sme chceli ísť juhom, ale Vicky, že chce ísť severom, tak prečo nie.
Ráno chcalo. Potupne som vybalil membránové nohavice, nepremokavé ponožky, zbalil dres. Lenže kým sme sa najedli, pršať prestalo, dokonca modré bolo vidieť, a tak som dres vybral a ostatné zbalil. Než sme vyrazili, zasa pršalo. Nevadí, ideme v „suchých“ veciach, na druhej strane bude určite pekne.
Z vrcholu Staller Sattel |
Na „štart“ Staller Sattelu (2.052m) sme došli keď už svietila zelená. Napriek dažďu veľmi pekné miesto a kvalitný asfalt, vďaka semafórovému systému to človeka pokúša nakladať tomu – tak pozor, lebo včera večer som videl, ako to Talian na aute bez okolkov šmykol na červenú.
Hore pekne nebolo, ale aspoň nepršalo. V prvej obci som natankoval, a za krásnu cenu (1.1€ miesto talianskych 1.4€). Až do Kaprunu nás sprevádzal občasný dážď, takže som šomral, že na čo som si kúpil nepremokavé ponožky, keď ich mám v nepremokavej rolke a v čižmách vodu... Zima však nebola, okolie bolo pekné, cesta rýchla a tak sme si to užívali.
Pľušť pred Bischofshofenom |
V Kaprune sme chceli vybehnúť hore na nádrže elektrární, ale nechceli nás tam pustiť (iba autobusom), tak sme to otočili a nabrali kurz domov. Nešli sme však priamo na diaľnicu, ale do Bischofshofenu po zadných cestičkách. Odporúčam tento úsek, najskor sme išli hore na kopec cez prechod Dientner Sattel (1.342m), a potom cestou zasadenou v údolí, obklopenou strmými skalami a zalesnenými vrchmi. Až na ten dážď tam bolo fakt pekne.
No a potom diaľnica, asi 3x sme zmokli a oschli, a šťastne dorazili domov.
Na záver ešte pridávam profily trás. Profily mi nešli spojiť do jedného dňa, takže takto po jednom. Aspoň je pekne vidieť každodenné stúpania a klesania - prvý deň Sölkpass a Nockalmstrasse s dvoma vrcholmi, druhý deň Grossglockner, tretí deň Plöckenpass, Monte Paularo, Monte Zoncolan, oblasť okolo Lago di Sauris, štvrtý deň hneď ráno Passo Duran a potom séria passov a prudké klesanie do doliny s následným výjazdom na Wurzjoch, a napokon posledný deň s ranným Staller-Sattelom, odbočkou na Kaprun, na záver Dientner Sattel a potom už len klesanie domov.
Partneri: www.kotol.sk, www.remy.sk
Pridané: 13.08.2010 Autor: matus Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 105540 | Včera: 129431